Janičiar
Janičiari (z tureckého يڭيچرى, yeni çeri janyčari – nové vojsko) boli príslušníci pravidelnej elitnej pechotnej jednotky osmanskej armády (existujúcej medzi rokmi 1330 – 1826), regrutovanej z nemoslimského (kresťanského) prevažne slovanského obyvateľstva Osmanskej ríše žijúceho na Balkáne.
Vznik a história
[upraviť | upraviť zdroj]Janičiari ako stále, profesionálne vojsko tvorili jadro osmanskej armády od 14. storočia. Janičiari sa pôvodne regrutovali z nemoslimského obyvateľstva systémom tzv. dane krvi - devširme (násilné odobranie dieťaťa) zavedenej okolo roku 1380 (predtým si sultán robil nárok na každého piateho otroka). Odvlečené deti boli podrobené dôkladnému vojenskému výcviku, prestupu na islam a vzdelaniu v rôznych oblastiach, o ktorých sa predpokladalo, že sa budú dať využiť pri službe sultánovi. Janičiarom sa kadeti stali až výberom (mohli sa stať nielen vojakmi ale aj úradníkmi, inžiniermi, remeselníkmi, lukostrelcami, delostrelcami atď.) aj preto požívali mnoho výhod a privilégií. Na rozdiel od typických poddaných dostávali pravidelné mzdy a dôchodok. Bolo im zakázané oženiť sa pred dovŕšením 40 rokov alebo sa venovať obchodu a očakávala sa od nich úplná lojalita voči sultánovi.[1]
.jpg)
Väčšina janičiarov bola nemoslimského pôvodu, pretože nebolo dovolené zotročovať iných moslimov. Z dôvodu výhod sa však niektorí snažili dostať medzi nich aj neoprávnene. Podľa Encyklopédie Britannica „v raných dobách boli všetci kresťania prijímaní rovnako. Neskôr boli uprednostňovaní tí z územia dnešného Albánska, Bosny, Srbska, Grécka a Bulharska.“ Židia nikdy nepodliehali devşirme; existujú však dôkazy o tom, že sa Židia snažili do systému dostať.[2]
Po zrušení devširme v roku 1648 sa zastavil prísun detí z podrobených oblastí a janičiarmi sa čoraz častejšie stávali bežní obyvatelia Osmanskej ríše, ktorí v postavení janičiara videli možnosť spoločensky a ekonomicky zlepšiť svoju situáciu. V 18. storočí už väčšina janičiarov patrila medzi strednú a nižšiu vrstvu tureckého obyvateľstva, ktorá sa viac ako vojenskému remeslu venovala svojej civilnej profesii. Do 16. storočia platilo pravidlo, podľa ktorého syn janičiara nesmel byť janičiarom.
Janičiari deklarovali vernosť sultánovi a vďaka tomu sa stali jednou z vládnucich vrstiev Osmanskej ríše a súperili s osmansko-tureckou aristokraciou. Prostredníctvom systému meritokracie mali janičiari obrovskú moc a brzdili všetky snahy o reformu armády. Proti zmenám sa búrili a sultáni si ich vplyv uvedomovali.
.jpg)
V roku 1807 povstanie janičiarov zosadilo sultána Selima III., ktorý sa pokúsil modernizovať armádu podľa západoeurópskych vzorov. Jeho podporovateľom sa nepodarilo získať moc predtým, ako ho Mustafa IV. dal zabiť, ktorý v roku 1808 na trón povýšil Mahmuda II. Keď janičiari hrozili zosadením Mahmuda II., dal ten zajatého Mustafu popraviť a nakoniec sa s janičiarmi dohodol na kompromise. Sultán si bol stále vedomý hrozby, ktorú janičiari predstavovali, a nasledujúce roky sa nenápadne snažil zabezpečiť si svoju pozíciu. Zneužívanie moci janičiarmi, vojenská neefektívnosť, odpor voči reformám a náklady na platy 135 000 mužov, z ktorých mnohí v skutočnosti neboli slúžiacimi vojakmi, sa stali neudržateľnými.[4]
Do roku 1826 bol sultán Mahmuda II. pripravený zakročiť proti janičiarom v prospech modernejšej armády. Sultán ich fatvou informoval, že formuje novú armádu, organizovanú a vycvičenú podľa moderných európskych vzorov. Ako sa predpokladalo, vzbúrili sa a postupovali k sultánovmu palácu. V následnom boji boli kasárne janičiarov zapálené delostreleckou paľbou, čo malo za následok 4 000 obetí na životoch janičiarov. Preživší boli buď vyhnaní, alebo popravení a ich majetok skonfiškoval sultán. Poslední janičiari boli potom popravení sťatím v takzvanej Krvavej veži (neskôr premenovaná na Biela veža) v Solúne. Oficiálne boli Janičiari zrušení dekrétom sultána Mahmuda II. 17. júna 1826.
Štandardnými zbraňami janičiarov boli šable a luky, prípadne kyjaky, kopije. Neskôr po objave palných zbraní bola ich výzbroj doplnená aj o tieto zbrane. Pušky sú s Luntovou zámkou, preto držia v rukách tzv. lunt.
Vyznamenali sa napríklad proti Srbom v bitke na Kosovom poli, pri obliehaní Konštantínopolu, či pri prvom obliehaní Viedne.
Janičiarske jednotky
[upraviť | upraviť zdroj]
Jednotky janičiarov boli organizované do tzv. ort (ekvivalent pluku). Na čele orty stál korbači. Süleyman I. mal 165 ort, ale neskôr sa ich počet zvýšil na 196. Sultán bol najvyšším veliteľom armády a aj janičiarov ako jej súčasti. Ale na čele jednotiek stál a velil ich najvyšší aga (veliteľ). Jednotky boli rozdelené do troch skupín:
- kemaat (frontové jednotky, tvorilo 110 ort)
- bejlikovia (Sultánova osobná stráž, tvorilo 61 ort)
- sekban (34 ort)
Súčasne bolo ďalších 34 ort, ktoré tvorili kadeti (ajemi). Poloautonómne jednotky janičiarov boli permanentne umiestnené v Alžíri.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ CLEVELAND, William L.; BUNTON, Martin P.. A history of the modern Middle East. Boulder, CO : Westview Press, a member of the Perseus Books Group, 2013. (Fifth edition.) ISBN 978-0-8133-4833-9.
- ↑ 1911 Encyclopædia Britannica/Janissaries - Wikisource, the free online library [online]. en.wikisource.org, [cit. 2025-07-08]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Hans Weigel’s Trachtenbuch [online]. Treasured Possessions from the Renaissance to the Enlightenment, 2023-01-31, [cit. 2025-07-08]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Levy, Avigdor. "The Ottoman Ulama and the Military Reforms of Sultan Mahmud II". Asian and African Studies 7 (1971): 13–39.
- ↑ ULIČIANSKA, Zuzana. Turci na Slovensku, prečo sa nám dostali pod kožu? [online]. Petit Press a.s., [cit. 2025-07-08]. Dostupné online.
