Preskočiť na obsah

Solivar (Prešov)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Solivar
mestská časť Prešova
Sklad soli na Námestí Osloboditeľov
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Prešov
Región Šariš
Časti Soľná Baňa, Šváby
Vodný tok Soľný potok
Nadmorská výška 264 m n. m.
Súradnice 48°58′44″S 21°16′11″V / 48,979°S 21,2696°V / 48.979; 21.2696
Obyvateľstvo 10 511 (2021)
Prvá pís. zmienka 1261
PSČ 080 05
EČV (do r. 2022) PO
Poloha mestskej časti na Slovensku
Poloha mestskej časti na Slovensku
Map
Interaktívna mapa mestskej časti
Wikimedia Commons: Solivar
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Solivar je mestská časť krajského mesta Prešov. Nachádza sa v jeho juhovýchodnej časti.

Pôvodne išlo o tri nezávislé obce (ktoré ale už na začiatku 20. storočia boli fyzicky zrastené):

  • Solivar (-oficiálny názov od roku 1928; historicky aj: Soľnohrad, Slaná, Sľaná, Šovár, Šóvár[1][2][3] 1918 – 1928 oficiálne: Soľnohrad alebo Slaná alebo Soľný hrad;[3][4] maď. pôvodne S(o)óvár, od roku 1873 Tótsóvár; po nemecky Salzburg)[2][4]
  • Soľná Baňa (súčasný pravopis: Soľná baňa; iné názvy: Baňa, Solivar, maď. Sóbánya)[1][2][4][5] a
  • Šváby (iné názvy: Nemecký Soľnohrad, Šovár, Šóvár, maď. Németsó(o)vár).[1][2][4]

V roku 1960 boli obce Soľná Baňa a Šváby pričlenené k obci Solivar,[6] niekedy sa uvádza, že takto rozšírený Solivar sa dočasne volal Veľký Solivar. Uznesením MsNV z 1. júla 1971 a následne aj uznesením rady ONV z 29. júla 1971 č.102 bola takto rozšírená obec Solivar pripojená k mestu Prešov.

Solivar má vlastnú históriu spojenú s ťažbou soli v tomto regióne, z čoho vychádza aj jeho pomenovanie Solivar.

Polohopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Solivar leží v severnej časti Košickej kotliny na terase Sekčova a na nižšej pahorkatine, približne 3 km na juhovýchod od centra mesta Prešov. Povrch chotára tvoria vápnité íly, na soľnonosnej formácii pokryté hlinami a sutinami, východná a juhovýchodná časť mladšími a staršími náplavovými kužeľmi tokov prameniacich v Slanských vrchoch. Je tu viac slaných minerálnych prameňov. Má hnedozemné, ilimerizované a oglejené, menej hnedé lesné, nivné a karbonátové pôdy.[7]

Katastrálne územie Solivaru na severe susedí so Šalgovíkom, na severovýchode s Teriakovcami, na východe s Ruskou Novou Vsou, na juhovýchode s Kokošovcami a Dulovou Vsou na juhu so Záborským a Petrovanmi, na juhozápade s Haniskou a na západe s Prešovom.

Dejiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Sídliskovým základom historického Solivaru bola starobylá slovansko-slovenská dedina Soľ, pri ktorej v 11. – 12. storočí vznikla maďarská dedina Sovar a v druhej polovici 16. storočia banská osada Soľná Baňa. Chotár obce Soľ ležal severne od Solivarského potoka a obec Soľ ležala na pravom brehu tohto potoka. K pôvodnému chotáru Soli patrili aj pozemky neskorších obcí Teriakovce a Šalgovík. V obci Soľ sa nachádzal kostol bez veže zasvätený Panne Márii na mieste dnešného kostola postaveného v roku 1413. Dedina bola situovaná okolo neho. Soľ sídliskovo splynula so susedným Sovarom v 14. storočí.[8]

Výskyt prameňa slanej vody, ktorú mohlo obyvateľstvo používať priamo, alebo jej odparovaním získavať soľ, bol krajinskou zvláštnosťou. Slaný prameň v podobe studne bolo treba chrániť pred zabraním obyvateľmi z blízkeho či vzdialeného okolia. Z tohto hľadiska sa javí ako nevyhnutnosť, že na blízkej výraznej vyvýšenine s názvom Hradek alebo aj Varheď si obyvatelia Soli vybudovali hradisko (Castrum Salis). Toto slovanské hradisko jestvovalo nepochybne pred 11. storočím. Malo zrejme väčší než len úzko lokálny význam. Svedčia o tom mnohé dôkazy v rôznych kronikách z 12. – 13. storočia, ako aj listina z roku 1230. Jeho charakterizovanie latinským slovom „castrum“ svedčí, že to bol pevnostný, resp. opevnený sídliskový objekt. Mohlo ním byť iba mohutné hradisko, pôvodne patriace dedine Soľ, ktoré malo od 11. storočia už inú funkciu v rámci Uhorska.[8] Castrum Salis zanikol v 2. polovici 13. storočia pravdepodobne následkom tatárskeho vpádu v roku 1241.[9]

Kostol sv. Štefana, na mieste kde kedysi stál Castrum Salis

Sovar je zložený zo slov só = soľ a vár = hradisko. Maďarský názov je teda obsahovo totožný s latinským názvom Castrum Salis. Maďarský pôvod názvu Sowar, a jeho prevzatie slovenským obyvateľstvom vedie k úsudku, že aj pôvodcom sídliska bolo maďarské obyvateľstvo. Mohli nimi byť iba príslušníci vojenskej družiny s rodinami, ktorých tu usadili arpádovskí králi okolo polovice 11. storočia po vojenskom dobytí a politickom pričlenení okolitého územia k uhorskému štátu. K dedine Sovar patril kostol zasvätený sv. Štefanovi, kráľovi. Kostol, doložený už v roku 1261, stojí na mieste kde stálo zaniknuté hradisko resp. hrad (Castrum Salis). Maďarská družina vojensky využila polohu resp. zvyšky hradiska a v jeho priestore neskôr postavili z iniciatívy uhorského kráľa kostol. Z tohto vyplýva že Sovar vznikol ako osada vojensko-strážnej maďarskej družiny a dedina ležala pod onou vyvýšeninou.[8]

Podľa listu palatína Pavla v roku 1223 bol Soľný hrad (Castrum Salis) v držbe Bohumila a Hermana Chypkáczyovcov, ktorých kráľ Belo IV. povolal na hrad z Poľska, okrem hradu im daroval aj obec Sópatak (Soľ) a časť soľnej studne na užívanie.[10][9] Územné majetky okolo Šovara tvorili panstvo patriace kráľovi. Až roku 1261, kráľovič Štefan daroval čiastku majetku Šovaru – zem s kostolom zasväteným sv. Ladislavovi (Zenthlazlo), kde prv s povolením kráľa Bela IV. býval vtáčiar Miko, komesovi Ečovi (Echy). Najstaršia priama správa o tejto dedine je z roku 1288, kedy kráľ Ladislav IV. daroval dedinu Sópatak (Soľ), v ktorej chotári sa nachádzal prameň resp. studňa slanej vody s dedinou Sovar šľachticovi Jurajovi, synovi Šimona. Okrem toho daroval Jurajovi aj rozsiahle, zväčša zalesnené územie na východ až po Topľu.

Zbojnícky hrad nad Solivarom

Vtedy povolil Jurajovi si na tomto území postaviť hrad, ktorý postavili medzi rokmi 1288 – 1298 na vrchu Zamek na západnom výbežku Slanských vrchov. Maďarský názov vznikol prevzatím názvu dediny Sowar. Juraj sa v ňom usadil a jeho názov on a jeho dediči používali v prídomku (Soós de Sóvár). Zrúcanina tohto hradu, nazývaného aj Zbojnícky hrad, či Soľnohrad stojí dodnes nad obcou Ruská Nová Ves na spomínanom vrchu Zamek vo výške 661 m n. m.

V roku 1299 Juraj dal svojmu príbuznému, šľachticovi Sinkovi, vlastníkovi susedného panstva Šebeš, časť príjmu odpredanej soli t. j. 100 hrivien striebra ročne a každú sobotu pol gbela soli pre kuchyňu jeho rodiny, okrem toho si poddaní z dedín patriacich Sinkovi mohli zdarma naberať vodu z prameňa a odvážať ju domov na vlastné používanie. V prvej polovici 13. storočia soľanka vyvierala z troch prameňov. V roku 1417 dosahoval týždenný príjem z odpredaja soli asi 10 zlatých, čo bol pre Šoóšovcov značný príjem. V roku 1427 boli šovarské sedliacke domácnosti, okrem richtárovej zdanené od 62 port, takže Šovar bol najväčšou dedinou v okolí a jednou z najväčších v Šarišskej stolici. Čoskoro sa viaceré odsťahovali. V roku 1438 tu hospodárilo 41 domácností.[8] V roku 1569 sa začal súdny spor medzi Maximiliánom II. a Šóšovcami, ktorý bol formálne ukončený v Prešove v roku 1592. Soľnonosné pozemky Šóšovcov aj soľanka boli definitívne prisúdené kráľovi Maximiliánovi II.[11] Na týchto pozemkoch sa baníckym postupom našli ložiská kamennej soli. V roku 1571 sa pod vedením Wolfganga Styxa začala hĺbiť Cisárska šachta, neskôr nazývaná Leopold. Bola vyhĺbená za jeden rok a dosiahla hĺbku 155 m.[12] Riadil ju správca kráľovskej koruny, spišský gróf Salm.[13] V roku 1572, v súvislosti s banským dobývaním, vzniklo postupne nové sídlisko, erárna banská osada zvaná Baňa (Soľná Baňa). V tom istom roku bolo dokončené razenie Cisárskej šachty a bola zahájená hlbinná ťažba. V počiatkoch hlbinnej ťažby kamennej soli sa od jej získavania odparovaním zo soľanky poľavilo, opätovne sa začala variť až okolo roku 1580.[14] V roku 1600 sídlisko pozostávalo zo 46 obývaných poddanských domov, kostola, fary, školy a možno aj 1 – 2 domov slobodníkov.[8] V roku 1616 baňu prevzalo mesto Prešov a odvtedy sa tu dobývala či vyrábala aj soľ nazývaná „Kühr-Salz“ – menejhodnotná.[15] V roku 1673 sa Soľná Baňa spomína ako obec.[14] V roku 1674 bola postavená jednopodlažná baroková budova skladu a budova gápľa, ktorý bol postavený nad šachtou Cisárska.[12] V noci medzi 20. a 21. februárom roku 1752 boli soľné bane v Solivare zaplavené vodou a od tej doby sa soľ získavala výlučne varením.[12] V roku 1757 sa farským kostolom stal kostol Najsvätejšej Trojice.[16]

Soľná Baňa (Handel) a Solivar na mape z roku 1783

V roku 1799 cisár František I. schválil listinu, ktorou zriadil osadu tvorenú pracovníkmi Soľnobane žijúcich v jej okolí s vlastným štatútom, policajným poriadkom. V obci platila rovnoprávnosť pred zákonom. Obec bola vyňatá spod zemepanských súdov, mala vlastné súdnictvo pre nižšie previnenia a bola oslobodená od vojenských povinnosti.[15] V roku 1800 bola postavená varňa František. V roku 1806 bola postavená druhá varňa Ferdinand. Okolo roku 1810 bola pribudovaná klasicistická veža na sklade soli. V roku 1819 vypukol veľký požiar, pri ktorom zhorela varňa František a i okolité stavby.

Pozvánka na otvorenie nového závodu Prezident Masaryk
Solivar, Soľná Baňa a Šváby na mape z roku 1839
Sklad soli pred rekonštrukciou

7. marca 1925 bol uvedený do prevádzky nový vákuový solivar Prezident Masaryk. V roku 1931 varňa Ferdinand bola zbúraná. V roku 1944 obec Soľná Baňa bola za pomoc partizánom vypálená nacistami.[17] V rokoch 1940 – 1946 sa v novom dobývacom priestore, ktorý bol od solivaru „Prezident Masaryk“ vzdialený cca 5 km, začalo s odvŕtavaním vrtov pre hlbinné lúhovanie soli. V roku 1946 sa prešlo na novú technológiu lúhovania vrtov z povrchu. V roku 1960 boli obce Soľná Baňa, Solivar a Šváby zlúčené pod názvom Solivar.[18] V roku 1962 bola dokončená regulácia Soľného potoka. V tom istom roku 13. mája bola aj zahájená trolejbusová doprava na linke 1 na trase Solivar – Ul. SRR (dnes Hlavná ulica v Prešove) – Nižná Šebastová, predtým do obce premávali iba autobusy.[18] V roku 1970 bola ukončená ťažba soli v starom solivare a objekty boli vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku.[14] 29. júla 1971 (1. júla 1971) bola obec Solivar pričlenená ako mestská časť k Prešovu.[19] V roku 1984 boli objekty nového solivaru z roku 1925 registrované v ÚZPF pod č. 4239.[20] 18. mája 1986 vypukol požiar budovy skladu, zničil všetky staršie aj pôvodné drevené konštrukcie – podlahy, obloženie i nenapodobniteľnú svorníkovú drevenú konštrukciu krovu.[21] V roku 2008 ťažba soli dosahovala 100 tisíc ton. V júni roku 2009 bol vyhlásený konkurz na firmu SOLIVARY a.s. Prešov, po 439 rokoch bola ukončená ťažba na ložisku Soľná baňa. V marci roku 2016 bol otvorený zrekonštruovaný sklad soli.

Samospráva

[upraviť | upraviť zdroj]

Výbor mestskej časti 5 Solivar-Soľná Baňa-Šváby je samostatným volebným obvodom (mesto ich má sedem) a v mestskom zastupiteľstve Mesta Prešov ho zastupujú štyria poslanci (MsZ má v Prešove celkovo 31 poslancov).

Kultúra a zaujímavosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Pamiatky

[upraviť | upraviť zdroj]

Sakrálne pamiatky

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Rímskokatolícky kostol sv. Štefana, jednoloďová pôvodne stredoveká stavba so zaobleným ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z 13. storočia.[22] Nachádza sa v polohe Hrádok nad Solivarom, v areáli zaniknutého hradu. Išlo o pôvodný farský kostol Solivaru, ktorým bol do roku 1751. V 17. storočí prešiel výraznou prestavbou v duchu renesancie, keď bol fortifikovaný múrom s polkruhovou štítkovou atikou. Kostol mal narušenú statiku kvôli nestabilnému podložiu. V období okolo roku 1773 bol obnovený, bola postavená klenba v jeho interiéri a bola doplnená predstavaná veža. V roku 1814 bol opäť uzavretý, uvažovalo sa dokonca o jeho zbúraní, no v roku 1830 bol obnovený. Menšie obnovy sa tu uskutočnili v rokoch 1879, 1913 a 1940, naposledy v roku 2009.[23] Loď je zaklenutá valenou klenbou s lunetami, presbytérium českou plackou. Hlavný oltár je barokový z obdobia po roku 1728 s centrálnou sochou sv. Štefana, v nadstavci je súsošie Nanebovzatia Panny Márie. Bočné oltáre sú klasicistické zo začiatku 19. storočia. Kazateľnica je rokoková z polovice 18. storočia.[24] Nachádza sa tu epitaf Juraja Šóša z roku 1636, odkazujúci na počiatky rodu Šóš. Fasády sú členené lizénovými rámami a oknami s kamennými osteniami s páskou. Veža je členená pásovou rustikou, kordónovou rímsou, v hornej časti pilastrami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom a barokovou helmicou s laternou.
  • Rímskokatolícky Kostol najsvätejšej Trojice, trojloďová gotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z obdobia okolo roku 1413.[25] Kostol dal postaviť Šimon Šóš na mieste staršej stavby, na princípe pseudohalovej dispozície. Pri kostole založil kláštor františkánov observantov, ktorý sa na budovu kostola napájal zo severnej strany. Pôvodné patrocínium bolo Panny Márie. Kláštor zanikol počas reformácie v 16. storočí. Od roku 1751 slúžil ako farský kostol Solivaru, následne bol v roku 1757 obnovený.[26] V roku 1772 bola predstavaná veža a sakristia. Obnovou prešiel v rokoch 1900 a 1939 – 1940. Loď kostola je zaklenutá neskorogotickou krížovou rebrovou klenbou. Presbytérium má mladšiu pruskú klenbu. Nachádza sa tu rokoková rezonančná strieška zo zaniknutej kazateľnice z polovice 18. storočia.[27] Oltár je neogotický. Krstiteľnica je kamenná neskorogotická. Fasády kostola sú členené opornými piliermi a oknami s eliptickým záklenkom a podseknutím a šambránami s klenákmi. Veža je členená kordónovou rímsou, pilastrami a ukončená korunnou rímsou s terčíkom a zvonovitou helmicou s laternou. Na veži je osadená kamenná nápisová tabuľa z doby vzniku kostola s vročením 1413.
  • Rímskokatolícky kostol sv. Jána Krstiteľa, Banský kostol, jednoloďová klasicistická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z rokov 1823 – 1824.[28] Stojí na mieste staršieho kostola z roku 1719, ktorý však poškodilo zemetrasenie v roku 1778. Obnovou prešiel v rokoch 1885 a 1945. Loď kostola je zaklenutá pruskými klenbami, presbytérium českou plackou. Hlavný oltár je tvorený maľovanou iluzívnou architektúrou s postavami sv. Petra a Pavla, medzi ktoré je umiestnený obraz Krst Pána v Jordáne od J. Czauczika z roku 1825. Ide o kópiu G. Reniho. Bočné oltáre aj kazateľnica sú klasicistické z prvej polovice 19. storočia.[29] Fasády kostola sú tvorené termálnymi oknami so šambránami. Priečelie je lemované nárožnou rustikou a portálom vo forme edikuly, nad ktorým je termálne okno so šambránou. Veža je členená kordónovými rímsami a ukončená trojuholníkovými štítmi s tympanónmi a nízkou sedlovou strechou.
  • Kaplnka sv. Rocha, jednoloďová klasicistická stavba s polygonálnym záverom a malou strešnou vežou, z roku 1832.[30] Postavená je na pamäť morovej epidémie. Interiér je zaklenutý českou plackou. Oltárny obraz od J. Kavalského z roku 1831 zobrazuje sv. Rocha, sv. Jána Nepomuckého a sv. Sebastiána, nad ktorými je v oblakoch sv. Trojica a Panna Mária.[31] Fasády kaplnky s nárožným zaoblením sú členené termálnymi oknami. Priečelie je ukončené prelamovaným štítom. Portál je tvorený kamenným ostením s profiláciou a zaoblením s podseknutím. Veža je ukončená barokovou helmicou s baníckymi kladivkami.

Ostatné pamiatky

[upraviť | upraviť zdroj]

Areál Solivaru tvorí súbor technických pamiatok, ktoré slúžili na čerpanie a varenie soli zo soľanky. Medzi tieto stavby patrí šachta Leopold s budovou gápľa, četerne, huta, varňa, sklad soli, kováčske dielne a klopačka.[32] Unikátny areál je chránený ako pamiatková zóna Soľná Baňa.[33] Časť technických objektov je sprístupnená v rámci Slovenského technického múzea – Múzea Solivar.

  • Gápeľ, technická stavba na čerpanie soľanky z banského diela, z roku 1674.[34] Úpravami a modernizáciou prešiel v roku 1807 a 1844. Vnútri polygonálnej centrály bol umiestnený ťažobný mechanizmus na čerpanie soľanky v kožených mechoch, poháňaný štyrmi pármi koní.
  • Zásobníky soľanky, četerne, jednopodlažná technická stavba na pôdoryse obdĺžnika, doštený objekt s murovanými piliermi, postavený na miernom svahu na jednej strane ukončený polygónom, z roku 1815.[35] Fasádu tvoria nosné piliere striedané drevenou výplňou. V ôsmich drevených nádržiach po 1320 hl tu bola uskladnená vyťažená soľanka.
  • Sklad soli, komory, dvojpodlažná baroková stavba na pôdoryse písmena U s manzardovou strechou, z obdobia okolo roku 1825. Stojí na mieste budovy z roku 1674.[36] V roku 1986 vyhorel a dlhé roky bol torzálnou architektúrou. Obnovou prešiel v roku 2015. Priečeliu budovy dominuje stredný rizalit, z ktorého vyrastá štvorcová veža lemovaná pilastrami, ukončená korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a zvonovitou helmicou. Rizalit je tvorený rustikou. Pred fasádu je predstavaný deväťosový arkádový portikus. Stavbe dominuje monumentálna manzardová strecha, ktorá je kópiou originálu zaniknutého pri požiari.
  • Klopačka, drevená zvonica na pôdoryse obdĺžnika z druhej polovice 18. storočia.[37] Stavba je členená kordónovou rímsou a ukončená barokovou helmicou s motívom baníckych kladiviek.
  • Varňa František, dvojpodlažná stavba postavená po roku 1819. Jej predchodkyňa zo 17. storočia vyhorela pri požiari v roku 1819.[38] V tomto objekte sa odparovala soľanka, kryštalická soľ sa umiestnila do odkvapovej komory, odkiaľ bola premiestnená do sušiarne a expedovaná. Stavba je tvorená sedemosovým rizalitom ukončeným trojuholníkovým štítom s tympanónom. Rizalit je lemovaný pilastrami a členený oknami s rímsovými frontónmi. Bočné krídla tvoria v parteri slepé arkády, na poschodí je stĺpová arkáda otvorená. Na bočných fasádach sa nachádzajú masívne oporné piliere. Strecha varne je nízka valbová, nad rizalitom je sedlová strecha.
  • Strojovňa, maschinhaus, jednopodlažná klasicistická stavba na pôdoryse obdĺžnika z 19. storočia. Priečelie je dvojosové tvorené lizénovým rámom a ukončené trojuholníkovým štítom.[39]
  • Administratívna budova solivaru, jednopodlažná trojtraktová klasicistická stavba na pôdoryse písmena L, z 10. rokov 19. storočia.[40] Priečeliu dominuje trojosový rizalit členený kordónovou rímsou, ukončený trojuholníkovým štítom s tympanónom. Okná majú trojuholníkové frontóny.

Zaujímavosti

[upraviť | upraviť zdroj]

Občianska vybavenosť

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Komunitno-pastoračné centrum Jána Pavla II. na Sídlisku Šváby – požehnanie kaplnky a celého objektu KPC sa uskutočnilo 24. mája 2009.[43]

Doprava

[upraviť | upraviť zdroj]
Trolejbusová sieť v Prešove

Cez Solivar prechádzajú štátne cesty tretej triedy v smere na Zlatú Baňu č. 3440, Ruskú Novú Ves č. 3441 a Teriakovce č. 3442.[44]

Mestská časť nemá železničnú dopravu.

Dopravný podnik mesta Prešov zabezpečuje dopravu linkami

  • Trolejbus č. 1 – Nižná Šebastová – Solivar
  • Autobus č. 11 – Na Rúrkach – Solivar
  • Autobus č. 19 – Nemocnica – Solivar
  • Autobus č. 44 – Dulova Ves – Kpt. Nálepku
  • Autobus č. 46 – Veľká pošta – Ruská Nová Ves
  • Nočný spoj N1 – Sídlisko III  – Pod Šalgovíkom

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 Pamiatky a múzeá. [s.l.] : Tatran, 2005. 682 s. S. 34. (Citát okrem iného: ...V roku 1918 bola obec premenovaná na Soľnohrad. Až v jeseni roku 1928 sa názov obce Soľnohrad zmenil na Solivar, doterajší Solivar na Solnú Baňu a nemecký Soľnohrad na Šváby...);
  2. 1 2 3 4 VARSIK, Branislav. Zo slovenského stredoveku. [s.l.] : SAV, 1972. 534 s. S. 81.
  3. 1 2 Solivar in. Masarykův slovník naučný VI. 1932. S. 802
  4. 1 2 3 4
  5. ↑ BUTKOVIC, Š. : Dejiny tažby soli v Solivare. Východoslovenské vydavateľstvo, n. p., Prešov: 1978, s. 11, 156 strán
  6. ↑ Kronika mesta Prešova 1971 [online]. [Cit. 2025-08-30]. Dostupné online.
  7. ↑ Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Zväzok III. Bratislava : Veda, 1978.
  8. 1 2 3 4 5 ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Šariša. Vyd. 1. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. 513 s. ISBN 80-85174-03-0. S. 289 – 293.
  9. 1 2 SOÓS, Elemér. Sóvár története, hadi, és műleírása. Hadtörténelmi Közleménye, roč. 23-24, čís. 1, s. 244-268. (po maďarsky)
  10. ↑ JANOTA, Ľudovít. Slovenské hrady. Diel III.. Bratislava : Nakladateľstvo Slovenskej ligy, 1935.
  11. ↑ BREHUV, MAGULA, DOBROTKA, MIŠČÍK, Ján, Rudolf, Stanislav, Marián. Vodné diela medzi Zlatou Baňou a Soľnou Baňou postavené v 17. a 18. storočí pre baníctvo na soľ [online]. [Cit. 2025-08-25]. Dostupné online.
  12. 1 2 3 PETRANSKÁ, Darina. Objavovanie Prešova II.. Prešov : 4U Media s.r.o., 2013. ISBN 978-80-967145-4-4. S. 134-141.
  13. ↑ http://solnabana.webnode.sk/historia/
  14. 1 2 3 Tradície soľného baníctva v Karpatskom oblúku [online]. Slovenské technické múzeum, [cit. 2025-08-25]. Dostupné online.
  15. 1 2 Pamiatková zóna Soľná Baňa [online]. Prešov: Krajský pamiatkový úrad Prešov, [cit. 2025-08-30]. Dostupné online.
  16. ↑ História farnosti Solivar [online]. [Cit. 2025-08-25]. Dostupné online.
  17. ↑ MANIAK, Marcel. Nikdy viac! : príbeh vypálených obcí. Poprad : Popradská tlačiareň, vydavateľstvo s.r.o., 2019. 231 s. ISBN 978-80-89613-26-7. S. 83.
  18. 1 2 JANOTKA, Vladimír. Pamätnica obce Solivar: K 50. výročiu ČSR. Solivar : MNV, 1968.
  19. ↑ http://www.enviromagazin.sk/enviro2008/enviro5/16_historia.pdf
  20. ↑ Nový solivar na pamiatky.sk
  21. ↑ http://www.muzeum.sk/?obj=pamiatka&ix=sol_stm
  22. ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  23. ↑ Prešov – Solivar [online]. Apsida.sk. Dostupné online.
  24. ↑ ALEŽBETA GÜNTHEROVÁ A KOLEKTÍV. Súpis pamiatok na Slovensku, zväzok III.. Bratislava : Obzor, 1969. Kapitola Solivar, s. 144.
  25. ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  26. ↑ Prešov – Solivar – farský kostol [online]. Apsida.sk. Dostupné online.
  27. ↑ Solivar (Prešov) – Kostol najsvätejšej Trojice [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  28. ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  29. ↑ Solivar (Prešov) – Kostol sv. Jána Krstiteľa [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  30. ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  31. ↑ Solivar (Prešov) – Kaplnka sv. Rocha [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  32. ↑ História Solivaru [online]. Slovenské technické múzeum – Múzeum Solivar. Dostupné online.
  33. ↑ Zásady ochrany PZ Soľná Baňa [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  34. ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  35. ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  36. ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  37. ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  38. ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  39. ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  40. ↑ Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  41. ↑ http://www.webnoviny.sk/rozhovory/sefka-solnobanskeho-cipkarskeho-cec/514417-clanok.html
  42. ↑ http://www.indprop.gov.sk/?zoznam-zapisanych-a-chranenych-oznaceni-povodu-a-zemepisnych-oznaceni-do-registra-uradu-priemyselneho-vlastnictva-slovenskej-republiky
  43. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2015-03-25]. Dostupné online. Archivované 2015-04-02 z originálu.
  44. ↑ http://www.cdb.sk/Files/Galleries/mapyokresov/presov.jpg

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Solivar_(Prešov)&oldid=8143406“