Preskočiť na obsah

František II. (Svätá rímska ríša)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
František II.
posledný rímsko-nemecký cisár a prvý rakúsky cisár
Portrét Františka II., ktorého autorom je Friedrich von Amerling
Portrét Františka II., ktorého autorom je Friedrich von Amerling
František II., erb
František II., podpis (z wikidata)
Panovanie
Dynastiahabsbursko-lotrinská dynastia
Panovanie1792 – 1835
PredchodcaLeopold II.
NástupcaFerdinand I.
Biografické údaje
Narodenie12. február 1768
Florencia, Toskánske veľkovojvodstvo
Úmrtie2. marec 1835 (67 rokov)
Viedeň, Rakúske cisárstvo
PochovanieKapucínska krypta vo Viedni
Rodina
Manželka
Potomstvo
Mária Lujza
Ferdinand
Mária Karolína
Karolína Ludovika
Mária Leopoldína
Mária Klementína
Jozef František Leopold
Karolína Ferdinanda
František Karol
Mária Anna
Ján Nepomuk
Amália Terézia
OtecLeopold II. Habsburský
MatkaMária Ludovika Španielska
Ďalšie tituly
Rakúsky arcivojvoda
1792 – 1835
Český a uhorský kráľ
1792 – 1835
PredchodcaLeopold II.
NástupcaFerdinand V.

Odkazy
Spolupracuj na CommonsFrantišek II.
(multimediálne súbory na commons)
Františkova pečať z roku 1817

František II. (I.) Habsburský (* 12. február 1768, Florencia – † 2. marec 1835, Viedeň) bol posledný rímskonemecký cisár ako František II. v rokoch 1792 – 1806 a prvý rakúsky cisár ako František I. v rokoch 1804 – 1835. Zároveň bol kráľom Uhorska, Chorvátska a Čiech a pôsobil ako prvý prezident Nemeckého spolku, založeného v roku 1815.

František, najstarší syn budúceho cisára Leopolda II. a Márie Ludoviky Španielskej, sa narodil vo Florencii, kde jeho otec vládol ako veľkovojvoda Toskánska. Leopold sa stal cisárom Svätej ríše rímskej v roku 1790, avšak o dva roky neskôr zomrel a jeho nástupcom sa stal František. Jeho ríša sa okamžite zaplietla do francúzskych revolučných vojen, z ktorých prvá skončila rakúskou porážkou a stratou ľavého brehu Rýna na úkor Francúzska. Po ďalšom víťazstve Francúzska vo vojne druhej koalície sa Napoleon korunoval za francúzskeho cisára. V reakcii na to František prijal titul rakúskeho cisára. Pokračoval vo svojej vedúcej úlohe Napoleonovho protivníka v napoleonských vojnách a utrpel viaceré porážky, ktoré výrazne oslabili Rakúsko ako európsku mocnosť. V roku 1806, keď Napoleon vytvoril Rýnsky spolok, František abdikoval na poste cisára Svätej rímskej ríše, čo v skutočnosti znamenalo zánik Svätej ríše rímskej. Po porážke piatej koalície František postúpil Francúzsku viac územia a bol nútený vydať svoju dcéru Máriu Lujzu s Napoleonom.

V roku 1813 sa obrátil proti Napoleonovi a napokon ho porazil vo vojne šiestej koalície, čím prinútil francúzskeho cisára abdikovať. Rakúsko sa zúčastnilo ako popredný člen Svätej aliancie na Viedenskom kongrese, na ktorom z veľkej časti dominoval Františkov kancelár Klemens von Metternich, čo vyvrcholilo novým európskym poriadkom a obnovou väčšiny Františkovho starovekého panstva. Vďaka založeniu Koncertu Európy, ktorý odolával populárnym nacionalistickým a liberálnym tendenciám, bol František neskôr počas svojej vlády považovaný za reakcionára. Zomrel v roku 1835 vo veku 67 rokov a jeho nástupcom sa stal jeho syn Ferdinand I.

Mladé roky

[upraviť | upraviť zdroj]

Ako prvorodený syn bol predurčený stať sa otcovým následníkom na cisárskom i uhorskom a českom tróne. Narodil sa počas otcovho pôsobenia ako toskánskeho veľkovojvodu. Od detstva bola mladému arcivojvodovi vlastná prirodzená inteligencia a usilovnosť, ktorými nahrádzal nedostatok talentu k politike a riadeniu krajiny. Zaujímali ho prírodné vedy (najmä botanika), ale aj umenie a cestovanie.

František nástupcom na tróne

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1792 zasadol na trón ako František II.; počas letných mesiacov sa uskutočnili jeho uhorská (6. júna) a česká (9. augusta) korunovácia i korunovácia za rímskeho cisára. Počas svojej vlády sa stal medzi ľudom populárnym panovníkom.

Prvý rakúsky cisár

[upraviť | upraviť zdroj]

Obdobie jeho panovania bolo poznačené expanzívnou politikou Napoleona Bonaparta. Ako odpoveď na Napoleonovo vyhlásenie francúzskeho cisárstva v r. 1804 bolo 11. augusta vyhlásené rakúske cisárstvo a panovník prijal dedičný titul rakúskeho cisára (ako František I.). S ohľadom na politický vývoj v Európe (najmä vznik Rýnskeho spolku) sa František 6. augusta 1806 vzdal koruny cisára Svätej rímskej ríše a prehlásil rímsku cisársku hodnosť za zrušenú. Súčasne oznámil zánik Svätej rímskej ríše a zbavil ríšske stavy povinností voči sebe ako rímskemu panovníkovi. Jeho vláda sa tak od tohto dátumu formálne obmedzila iba na rakúske rodové dŕžavy a na české a uhorské kráľovstvo.

Konflikty s Napoleonom Bonapartom

[upraviť | upraviť zdroj]
František II.

S Napoleonom sa František bol nútený stretnúť i na bojovom poli. 20. októbra 1805 utrpela rakúska cisárska armáda v rámci francúzskeho európskeho ťaženia porážku pri Ulme. O necelý mesiac nato (13. novembra) Francúzi obsadili Viedeň. Koniec Napoleonovej dobyvačnej politike mala urobiť slávna bitka pri Slavkove 2. decembra 1805, v ktorej sa proti sebe postavili francúzske jednotky a spojené armády cisára Františka I. a ruského cára Alexandra I. Bitka však dopadla pre koalíciu rakúsko-ruských vojsk katastrofálne a odhalila zaostalosť rakúskeho vojenského-strategického poňatia boja oproti modernému spôsobu vedenia vojenských operácií na strane Francúzov. Jej nepriaznivým dôsledkom pre Rakúsko bola strata niektorých území (Benátky, Istria, Dalmácia, Kotor) a korigovanie jeho hraníc v Nemecku (v prospech Bavorska a Württemberska), ktoré muselo Rakúsko uznať na základe podpísania bratislavského mieru. Francúzsky cisár na medzinárodnom poli slávil triumf.

Od roku 1809 zveril František I. vedenie zahraničnej politiky a po roku 1815 i politiky domácej kancelárovi Metternichovi a jeho skupine. V súvislosti s tým boli v krajine obmedzené práva krajinských snemov, zavedená cenzúra, kontrola vyučovania a vznik rozsiahleho policajného aparátu.

Výsledkom týchto opatrení bola konsolidácia pomerov v krajine a hospodársky rozmach. Vláda podporovala rozvoj vzdelanosti (založenie technického učilišťa v Prahe, zriaďovanie múzeí a pod.), zaviedla Všeobecný občiansky zákonník, pomáhala rozvoju priemyslu. V zahraničnej politike počas jeho vlády Rakúsko spolupracovalo s Ruskom a Pruskom na potláčaní revolúcií.

František II. zomrel po 43 rokoch vlády na zápal pľúc. Pochovaný bol do kapucínskej hrobky vo Viedni.

Rodinné pomery

[upraviť | upraviť zdroj]
František II. a jeho rodina

František II. bol štyrikrát ženatý.

Prvú manželku (sobáš 6. januára 1788 vo Viedni) Alžbetu Wilhelmínu Württemberskú (* 1767 – 1790), dcéru vojvodu Fridricha II. a markgrófky Sofie Doroty, mu vybral jeho strýko, cisár Jozef II. Alžbeta však krátko po narodení jedinej dcéry Ludoviky Alžbety (* 18. február 1790 – † 24. jún 1791) zomrela.

19. septembra 1790 sa oženil s Máriou Teréziou Neapolsko-Sicílskou (* 1772 – † 1807). Manželia boli priamymi príbuznými prvého stupňa (bratranec a sesternica); ich rodičia boli vlastnými súrodencami – Máriina matka Mária Karolína bola sestrou Františkovho otca Leopolda a nevestin otec Ferdinand Neapolsko-Sicílsky bol bratom Františkovej matky Márie Ludoviky. Takto blízke príbuzenské vzťahy v manželstve spôsobili, že väčšina Františkových detí sa musela potýkať s genetickou degeneráciou a iba časť z nich bola schopná samostatnej existencie. Z tohto inak veľmi šťastného a harmonického manželstva vzišlo dvanásť detí:

6. januára 1808 sa oženil tretí raz; jeho manželkou sa stala sesternica Mária Ludovika Modenská (* 1787 – † 1816).

Štvrté manželstvo uzavrel vo Viedni 10. novembra 1816 s Karolínou Augustou Bavorskou (* 1792 – † 1873), dcérou bavorského kráľa Maximiliána Jozefa I. a Wilheminy Augusty Hesensko-darmstadtskej. Obe tieto manželstvá boli bezdetné.

Tituly Františka II.

[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1806 sa František I. tituloval: "My, František Prvý, z Božej milosti cisár Rakúska, kráľ Jeruzalema, Uhorska, Čiech, Dalmácie, Chorvátska, Slavónska, Galície a Ladomirska, arcivojvoda rakúsky, vojvoda lotrinský, salzburský, würzburský, štajerský, korutánsky a kranský, veľkovojvoda krakovský, princ transylvánsky, markgróf moravský, vojvoda sandomierzsky, mazovský, lublinský a sliezsky, saský a benátsky, princ berchtesgadenský a mergentheimsky, markgróf Dolnej Lužice a Istrie."

Genealógia

[upraviť | upraviť zdroj]
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol V. Lotrinský
 
 
 
 
 
 
 
Leopold I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eleonóra Mária Habsburská
 
 
 
 
 
 
 
František Štefan I. Lotrinský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Filip I. Orleánsky
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Šarlota Orleánska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Šarlota Falcká
 
 
 
 
 
 
 
Leopold II. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Leopold I. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
Karol VI. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eleonóra Magdaléna Falcko-neuburská
 
 
 
 
 
 
 
Mária Terézia
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít Rudolf Brunšvicko-wolfenbüttelský
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Kristína Brunšvicko-wolfenbüttelská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Kristína Lujza Öttingenská
 
 
 
 
 
 
 
František II. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít Francúzsky
 
 
 
 
 
 
 
Filip V.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Anna Bavorská
 
 
 
 
 
 
 
Karol III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Farnese
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Ludovika Španielska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
August III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Amália Saská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Jozef I. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
Mária Jozefa Habsburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Amália Vilhelmína Brunšvicko-lüneburská
 
 
 
 
 
 

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
František II. Habsburský
Vznik Rakúsky cisár
1804 – 1835
Nástupca
Ferdinand I. Habsburský
Predchodca
Leopold II. Habsburský
Český kráľ
1792 – 1835
Uhorský kráľ
1792 – 1835
Cisár Svätej rímskej ríše
1792 – 1806
Stolec zrušený