František Jozef I.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
František Jozef I.
Rakúsky arcivojvoda, rakúsky cisár, český a uhorský kráľ a prezident nemeckého spolku
František Jozef I.
František Jozef I., erb
František Jozef I., podpis (z wikidata)
Panovanie
Dynastia habsbursko-lotrinská dynastia
Panovanie 2. december 1848 – 21. november 1916
Korunovácia 8. jún 1867
Predchodca Ferdinand I.
Nástupca Karol I.
Biografické údaje
Narodenie 18. august 1830
Viedeň, Rakúske cisárstvo
Úmrtie 21. november 1916 (86 rokov)
Viedeň, Rakúsko-Uhorsko
Pochovanie Kapucínska krypta, Viedeň
Rodina
Manželka
Potomstvo
Otec František Karol Habsburský
Matka Žofia Bavorská
Ďalšie tituly
Rakúsky cisár
1848 – 1916
Predchodca Ferdinand I. Habsburský
Nástupca Karol I. Habsburský
Český kráľ
1848 – 1916
Predchodca Ferdinand V. Habsburský
Nástupca Karol III. Habsburský

Odkazy
Spolupracuj na Commons František Jozef I.
(multimediálne súbory na commons)

František Jozef I. (* 18. august 1830, Viedeň – † 21. november 1916, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, rakúsky cisár (od r. 1848), český a uhorský kráľ (od r. 1848; česká korunovácia sa nekonala; za uhorského kráľa korunovaný 8. júna 1867) a prezident nemeckého spolku (v r. 1849 – 1866) z habsbursko-lotrinského rodu, najstarší syn arcivojvodu Františka Karola Habsburského a Žofie Bavorskej.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Od detstva bol svojou ctižiadostivou matkou vychovávaný k úlohe budúceho cisára. Vštepované mu boli religiozita, usilovnosť, cieľavedomosť a zodpovednosť. Vedomie a presvedčenie o božskej vyvolenosti habsburskej dynastie ho priviedli k izolovanosti a autokratickej nedôvere. Nevytvoril si bližší vzťah ani so svojimi mladšími súrodencami.

Ako trinásťročný nastúpil na službu v armáde (ako plukovník) a všetko vojenské ho sprevádzalo po celý zvyšok života (napr. nosil takmer výlučne uniformu).

Nástup na cisársky trón[upraviť | upraviť zdroj]

František Jozef sa pôvodne vôbec nemal stať cisárom. No 2. decembra 1848 v Olomouci pod tlakom vonkajších okolností jeho strýko, cisár Ferdinand I., abdikoval na trón. Nástupcom sa mal stať jeho mladší brat František Karol. Žofia Bavorská však presvedčila manžela aby sa vzdal následníctva v prospech svojho syna Františka Jozefa. Tým sa jej vlastne rozplynul sen, že sa stane cisárovnou po boku svojho muža.

Ľud do jeho vlády vkladal veľké nádeje. František Jozef zdedil monarchiu v období prebiehajúcej občianskej vojny a silnejúcich národnostných nepokojov. Celistvosť habsburského súštátia zachraňovala armáda potláčajúca akýkoľvek náznak odporu voči monarchii. Vďaka nej i oddanosti rakúskeho ministerského predsedu Félixa Schwarzenberga sa mu podarilo revolúciu potlačiť a obnoviť veľmocenské postavenie Rakúska v stredoeurópskej oblasti.

Politika Františka Jozefa[upraviť | upraviť zdroj]

František Jozef I. s manželkou Alžbetou a deťmi v záhrade letného sídla v Gödöllő
Miklós Barabás, Portrét mladého cisára Františka Jozefa I., 1853, olej na plátne, Maďarské národné múzeum, Budapešť

Odvetou za revolučné vystúpenie národov monarchie bolo zo strany Františka Jozefa rušenie dosiahnutých výhod z rokov 1848 – 1849. Odvolal tzv. Oktrojovanú ústavu z marca 1849, obnovil absolutistické zriadenie a sám sa postavil do čela vlády. V krajine prišlo k nastoleniu policajného režimu (neoabsolutizmus).

Nevyjasnený postoj zastával František Jozef v zahraničnej politike. Počas krymskej vojny (1853 – 1856) si Rakúsko kvôli lavírovaniu vo veci priateľstva k Rusku na jednej strane a Anglicka a Francúzska na strane druhej znepriatelilo Rusko. Tento obojaký postoj ho priviedol do medzinárodnej izolácie a nesprávne zhodnotenie zahraničnopolitickej situácie i do vojny s Francúzskom a Sardíniou v r. 1859. Vtedy cisár osobne zasiahol do priebehu bojov, keď sa postavil do čela armády. Ako vojvodca však nemal nadanie a po niekoľkých porážkach bol nútený definitívne odstúpiť Lombardiu. Ďalšou ranou bola strata Benátska po prehratej rakúsko-pruskej vojne v r. 1866.

Po týchto, pre krajinu citeľných stratách, prišlo v Rakúsku k liberalizácii politického systému a jeho vyvrcholením bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie v r. 1867. Monarchia sa rozdelila na dve časti, mala dve hlavné mestá, dva oddelené parlamenty a pomerne neprehľadný systém spoločných a samostatných ministerstiev. Rakúsko-Uhorsko odteraz malo spoločného iba panovníka, armádu, zahraničnú politiku a menu. Vytvorenie duálneho štátu však monarchiu neposilnilo, skôr naopak. Dalo voľný priechod vlne nacionalizmu a vo svojej podstate priviedlo krajinu k zániku. Liberálne vlády v r. 1867 – 1879 zaviedli pokrokový školský, tlačový a volebný zákon.

V roku 1878 došlo zo strany Rakúska k obsadeniu Bosny a Hercegoviny. Tu však cisár narazil na mocenské záujmy Ruska. To spôsobilo, že sa cisár odvrátil od svojho niekdajšieho spojenca a spojil sa naopak so svojimi nepriateľmi, Talianskom a Nemeckom. Výsledkom bol vznik aliancie nazvanej Trojspolok.

Ústup z politiky[upraviť | upraviť zdroj]

Zlatý dukát s podobizňou Františka Jozefa I.

Postavenie Františka Jozefa na medzinárodnej scéne sa postupne oslabovalo. Jeho niekdajšia snaha o zviditeľnenie krajiny i seba samého upadala a postupne sa sťahoval do úzadia na medzinárodnej scéne i v domácej politike. Františkova úloha cisára začala byť viac-menej reprezentatívna. Po r. 1893 vlády čelili vlne nacionalizmu a nadstranícky cisár v nej plnil dôležitú integrujúcu úlohu. Do záveru jeho života zasiahlo vypuknutie prvej svetovej vojny, v priebehu ktorej zomrel. Po smrti bol pochovaný do kapucínskej krypty vo Viedni.

František Jozef stál na čele rakúsko-uhorského mocnárstva šesťdesiatosem rokov, ako jeden z najdlhšie panujúcich monarchov v dejinách. Bol medzi ľudom obľúbený, stal sa symbolom starej habsburskej tradície a zárukou spravodlivosti.

František Jozef I. a Bratislava[upraviť | upraviť zdroj]

V Bratislave bol na pamiatku cisára Františka Jozefa I. postavený most, ktorý niesol jeho meno (neskorší Starý most). Stavba trvala na vtedajšiu dobu neuveriteľných 16 mesiacov (1889 – 1890) a František Jozef sa osobne zúčastnil na jeho otvorení. Most bol v roku 2014 demontovaný, nejednalo sa však o pôvodnú konštrukciu, keďže utrpel devastačné poškodenia na konci II. svetovej vojny, po ktorých z pôvodného premostenia ostali iba nájazdové rampy.

Rodokmeň Františka Jozefa I.[upraviť | upraviť zdroj]

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
František I. Lotrinský
 
 
 
 
 
 
 
Leopold II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Terézia
 
 
 
 
 
 
 
František I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol III. Bourbonský
 
 
 
 
 
 
 
Mária Ludovika Španielska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Amália Saská
 
 
 
 
 
 
 
František Karol Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol III. Bourbonský
 
 
 
 
 
 
 
Ferdinand I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Amália Saská
 
 
 
 
 
 
 
Mária Terézia Neapolsko-sicílska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
František I. Lotrinský
 
 
 
 
 
 
 
Mária Karolína
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Terézia
 
 
 
 
 
 
 
František Jozef I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Kristián III. Falcký
 
 
 
 
 
 
 
Fridrich Michael Wittelsbachský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karolína Nassauská
 
 
 
 
 
 
 
Maximilián Jozef I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Jozef Karol Falcký
 
 
 
 
 
 
 
Mária Františka Sulzbachská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Augusta Neuburgská
 
 
 
 
 
 
 
Žofia Bavorská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol Fridrich Badenský
 
 
 
 
 
 
 
Karol Ľudovít Badenský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karolína Ludovika Hessensko-darmstadtská
 
 
 
 
 
 
 
Karolína Frederika Bádenská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít IX. Hessensko-darmstadtský
 
 
 
 
 
 
 
Amália Hesensko-darmstadtská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Henrieta Karolína Falcká
 
 
 
 
 
 

Tituly Františka Jozefa I.[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho cisárske a kráľovské Apoštolské veličenstvo z Božej vôle rakúsky cisár, český, uhorský, lombardský a benátsky, dalmátsky, chorvátsky, slavónsky, haličský, vladimirský a ilýrsky kráľ jeruzalemský kráľ, rakúsky arcivojvoda, toskánsky a krakovský veľkovojvoda, lotrinský, salzburský, štajerský, korutánsky, kranský a bukovinský vojvoda, sedmohradské veľkoknieža, moravský markgróf, hornosliezsky, dolnosliezsky, modenský, parmský, piacenzský, tešínsky, dubrovnícky a zadarský vojvoda, habsburský, tirolský, kyburský a goricijský kniežací gróf, tridentské a brixenské knieža, hornolužický, dolnolužický a istrijský markgróf, srbský veľkovojvoda, atď.

Rodinné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

František Jozef bol ženatý s bavorskou princeznou Alžbetou (* 1837 – † 1898), sobáš 24. apríla 1854 vo Viedni, dcérou bavorského vojvodu Maximiliána Jozefa Bavorského a vojvodkyne Ludoviky Wilhelminy Bavorskej. Spolu sa im narodili štyri deti:

Ich spočiatku láskyplné a šťastné manželstvo kvôli jeho citovej chladnosti, Alžbetinej extravagantnosti a zásahom jeho matky čoskoro stroskotalo. V osobnom živote ho stíhala jedna tragédia za druhou. Brata Maximiliána popravili v roku 1867 v Mexiku, jediný syn Rudolf spáchal v roku 1889 samovraždu a cisárovná, tráviaca mnoho času mimo Rakúsko-Uhorska na cestách po svete, sa v roku 1898 pri jednej nich v Ženeve stala obeťou atentátu.

Súkromný život Františka Jozefa prebiehal vo vyslovene sparťanských podmienkach. Spával na železnej poľnej posteli a takmer celý deň pracoval a prijímal audiencie. Vzhľadom na panovníkov odpor k novotám zaviedli v Hofburgu a Schönbrunne elektrinu, telefón a splachovacie záchody až koncom 19. storočia. Dovtedy cisárov nočník vyprázdňovalo služobníctvo.

Panovnícke pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojej vlády mal piatich následníkov trónu: brata Maximiliána, syna Rudolfa, brata Karola Ľudovíta, synovca Františka Ferdinanda d´Este a prasynovca Karola I.

František Jozef I.
Predchodca
Ferdinand I. Habsburský
Rakúsky cisár
1848 – 1916
Nástupca
Karol I. Habsburský
Český kráľ
1848 – 1916
Uhorský kráľ
1848 – 1916

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]