František Jozef I.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
František Jozef I.
rakúsky arcivojvoda, rakúsky cisár, český a uhorský kráľ a prezident nemeckého spolku
František Jozef I.
František Jozef I., erb
František Jozef I., podpis (z wikidata)
Panovanie
Dynastiahabsbursko-lotrinská dynastia
Panovanie2. december 1848 – 21. november 1916
Korunovácia8. jún 1867
PredchodcaFerdinand I.
NástupcaKarol I.
Biografické údaje
Narodenie18. august 1830
Viedeň, Rakúske cisárstvo
Úmrtie21. november 1916 (86 rokov)
Viedeň, Rakúsko-Uhorsko
PochovanieKapucínska krypta, Viedeň
Rodina
Manželka
Potomstvo
OtecFrantišek Karol Habsburský
MatkaŽofia Bavorská
Ďalšie tituly
Rakúsky cisár
1848 – 1916
PredchodcaFerdinand I. Habsburský
NástupcaKarol I. Habsburský
Český kráľ
1848 – 1916
PredchodcaFerdinand V. Habsburský
NástupcaKarol III. Habsburský

Odkazy
Spolupracuj na CommonsFrantišek Jozef I.
(multimediálne súbory na commons)

František Jozef I. (* 18. august 1830, Viedeň – † 21. november 1916, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, rakúsky cisár (od r. 1848), český a uhorský kráľ (od r. 1848; česká korunovácia sa nekonala; za uhorského kráľa korunovaný 8. júna 1867) a prezident nemeckého spolku (v r. 1849 – 1866) z habsbursko-lotrinského rodu, najstarší syn arcivojvodu Františka Karola Habsburského a Žofie Bavorskej.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Od detstva bol svojou ctižiadostivou matkou vychovávaný k úlohe budúceho cisára. Vštepované mu boli religiozita, usilovnosť, cieľavedomosť a zodpovednosť. Vedomie a presvedčenie o božskej vyvolenosti habsburskej dynastie ho priviedli k izolovanosti a autokratickej nedôvere. Nevytvoril si bližší vzťah ani so svojimi mladšími súrodencami.

Ako trinásťročný nastúpil na službu v armáde (ako plukovník) a všetko vojenské ho sprevádzalo po celý zvyšok života (napr. nosil takmer výlučne uniformu).

Nástup na cisársky trón[upraviť | upraviť zdroj]

František Jozef sa pôvodne vôbec nemal stať cisárom. No 2. decembra 1848 v Olomouci pod tlakom vonkajších okolností jeho strýko, cisár Ferdinand I., abdikoval na trón. Nástupcom sa mal stať jeho mladší brat František Karol. Žofia Bavorská však presvedčila manžela aby sa vzdal následníctva v prospech svojho syna Františka Jozefa. Tým sa jej vlastne rozplynul sen, že sa stane cisárovnou po boku svojho muža.

Ľud do jeho vlády vkladal veľké nádeje. František Jozef zdedil monarchiu v období prebiehajúcej občianskej vojny a silnejúcich národnostných nepokojov. Celistvosť habsburského súštátia zachraňovala armáda potláčajúca akýkoľvek náznak odporu voči monarchii. Vďaka nej i oddanosti rakúskeho ministerského predsedu Félixa Schwarzenberga sa mu podarilo revolúciu potlačiť a obnoviť veľmocenské postavenie Rakúska v stredoeurópskej oblasti.

Politika Františka Jozefa[upraviť | upraviť zdroj]

František Jozef I. s manželkou Alžbetou a deťmi v záhrade letného sídla v Gödöllő
Miklós Barabás, Portrét mladého cisára Františka Jozefa I., 1853, olej na plátne, Maďarské národné múzeum, Budapešť

Odvetou za revolučné vystúpenie národov monarchie bolo zo strany Františka Jozefa rušenie dosiahnutých výhod z rokov 1848 – 1849. Odvolal tzv. Oktrojovanú ústavu z marca 1849, obnovil absolutistické zriadenie a sám sa postavil do čela vlády. V krajine prišlo k nastoleniu policajného režimu (neoabsolutizmus).

Nevyjasnený postoj zastával František Jozef v zahraničnej politike. Počas krymskej vojny (1853 – 1856) si Rakúsko kvôli lavírovaniu vo veci priateľstva k Rusku na jednej strane a Anglicka a Francúzska na strane druhej znepriatelilo Rusko. Tento obojaký postoj ho priviedol do medzinárodnej izolácie a nesprávne zhodnotenie zahraničnopolitickej situácie i do vojny s Francúzskom a Sardíniou v r. 1859. Vtedy cisár osobne zasiahol do priebehu bojov, keď sa postavil do čela armády. Ako vojvodca však nemal nadanie a po niekoľkých porážkach bol nútený definitívne odstúpiť Lombardiu. Ďalšou ranou bola strata Benátska po prehratej rakúsko-pruskej vojne v r. 1866.

Po týchto, pre krajinu citeľných stratách, prišlo v Rakúsku k liberalizácii politického systému a jeho vyvrcholením bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie v r. 1867. Monarchia sa rozdelila na dve časti, mala dve hlavné mestá, dva oddelené parlamenty a pomerne neprehľadný systém spoločných a samostatných ministerstiev. Rakúsko-Uhorsko odteraz malo spoločného iba panovníka, armádu, zahraničnú politiku a menu. Vytvorenie duálneho štátu však monarchiu neposilnilo, skôr naopak. Dalo voľný priechod vlne nacionalizmu a vo svojej podstate priviedlo krajinu k zániku. Liberálne vlády v r. 1867 – 1879 zaviedli pokrokový školský, tlačový a volebný zákon.

V roku 1878 došlo zo strany Rakúska k obsadeniu Bosny a Hercegoviny. Tu však cisár narazil na mocenské záujmy Ruska. To spôsobilo, že sa cisár odvrátil od svojho niekdajšieho spojenca a spojil sa naopak so svojimi nepriateľmi, Talianskom a Nemeckom. Výsledkom bol vznik aliancie nazvanej Trojspolok.

Ústup z politiky[upraviť | upraviť zdroj]

Zlatý štvordukát s podobizňou Františka Jozefa I.

Postavenie Františka Jozefa na medzinárodnej scéne sa postupne oslabovalo. Jeho niekdajšia snaha o zviditeľnenie krajiny i seba samého upadala a postupne sa sťahoval do úzadia na medzinárodnej scéne i v domácej politike. Františkova úloha cisára začala byť viac-menej reprezentatívna. Po r. 1893 vlády čelili vlne nacionalizmu a nadstranícky cisár v nej plnil dôležitú integrujúcu úlohu. Do záveru jeho života zasiahlo vypuknutie prvej svetovej vojny, v priebehu ktorej zomrel. Po smrti bol pochovaný do kapucínskej krypty vo Viedni.

František Jozef stál na čele rakúsko-uhorského mocnárstva šesťdesiatosem rokov, ako jeden z najdlhšie panujúcich monarchov v dejinách. Bol medzi ľudom obľúbený, stal sa symbolom starej habsburskej tradície a zárukou spravodlivosti.

František Jozef I. a Bratislava[upraviť | upraviť zdroj]

V Bratislave bol na pamiatku cisára Františka Jozefa I. postavený most, ktorý niesol jeho meno (neskorší Starý most). Stavba trvala na vtedajšiu dobu neuveriteľných 16 mesiacov (1889 – 1890) a František Jozef sa osobne zúčastnil na jeho otvorení. Most bol v roku 2014 demontovaný, nešlo však o pôvodnú konštrukciu, keďže utrpel devastačné poškodenia na konci II. svetovej vojny, po ktorých z pôvodného premostenia ostali iba nájazdové rampy.

Tituly Františka Jozefa I.[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho cisárske a kráľovské Apoštolské veličenstvo, František Jozef I., z Božej vôle cisár rakúsky, kráľ český a uhorský, lombardský a benátsky, dalmátsky, chorvátsky, slavónsky, haličský, vladimirský a ilýrsky, kráľ jeruzalemský, arcivojvoda rakúsky, veľkovojvoda toskánsky a krakovský, vojvoda lotrinský, salzburský, štajerský, korutánsky, kranský a bukovinský, veľkoknieža sedmohradské, markgróf moravský, vojvoda horno- a dolno- sliezsky, modenský, parmský, piacenzský, tešínsky, dubrovnícky a zadarský, kniežací gróf habsburský, tirolský, kyburský a goricijský, knieža tridentské a brixenské, markgróf horno- a dolno- lužický, a istrijský, gróf hohenembský, feldkirchský, bregenzský, sonnenberský, atď., pán terstský, kotorský a na dolnom Kraňsku, veľkovojvoda srbský, atď., atď.

Rodinné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

František Jozef bol ženatý s bavorskou princeznou Alžbetou (* 1837 – † 1898), sobáš 24. apríla 1854 vo Viedni, dcérou bavorského vojvodu Maximiliána Jozefa Bavorského a vojvodkyne Ludoviky Wilhelminy Bavorskej. Spolu sa im narodili štyri deti:

V osobnom živote ho stíhala jedna tragédia za druhou. Brata Maximiliána popravili v roku 1867 v Mexiku, jediný syn Rudolf spáchal v roku 1889 samovraždu a cisárovná, tráviaca mnoho času mimo Rakúsko-Uhorska na cestách po svete, sa v roku 1898 pri jednej nich v Ženeve stala obeťou atentátu.

Súkromný život Františka Jozefa prebiehal vo vyslovene sparťanských podmienkach. Spával na železnej poľnej posteli a takmer celý deň pracoval a prijímal audiencie. Vzhľadom na panovníkov odpor k novotám zaviedli v Hofburgu a Schönbrunne elektrinu, telefón a splachovacie záchody až koncom 19. storočia. Dovtedy cisárov nočník vyprázdňovalo služobníctvo.

Panovnícke pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojej vlády mal piatich následníkov trónu: brata Maximiliána, syna Rudolfa, brata Karola Ľudovíta, synovca Františka Ferdinanda d´Este a prasynovca Karola I.

Rodokmeň Františka Jozefa I.[upraviť | upraviť zdroj]

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
František I. Lotrinský
 
 
 
 
 
 
 
Leopold II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Terézia
 
 
 
 
 
 
 
František I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol III. Bourbonský
 
 
 
 
 
 
 
Mária Ludovika Španielska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Amália Saská
 
 
 
 
 
 
 
František Karol Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol III. Bourbonský
 
 
 
 
 
 
 
Ferdinand I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Amália Saská
 
 
 
 
 
 
 
Mária Terézia Neapolsko-sicílska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
František I. Lotrinský
 
 
 
 
 
 
 
Mária Karolína
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Terézia
 
 
 
 
 
 
 
František Jozef I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Kristián III. Falcký
 
 
 
 
 
 
 
Fridrich Michael Wittelsbachský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karolína Nassauská
 
 
 
 
 
 
 
Maximilián Jozef I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Jozef Karol Falcký
 
 
 
 
 
 
 
Mária Františka Sulzbachská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Augusta Neuburgská
 
 
 
 
 
 
 
Žofia Bavorská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol Fridrich Badenský
 
 
 
 
 
 
 
Karol Ľudovít Badenský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karolína Ludovika Hessensko-darmstadtská
 
 
 
 
 
 
 
Karolína Frederika Bádenská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít IX. Hessensko-darmstadtský
 
 
 
 
 
 
 
Amália Hesensko-darmstadtská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Henrieta Karolína Falcká
 
 
 
 
 
 

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • DEMMEL, József: „Chrabrý lev“ alebo „holohlavý orlosup“? : František Jozef I. a Maďari. In: Historická revue, roč. XXVII, 2016, č. 11, s. 34 – 36.
  • KODAJOVÁ, Daniela: Za leskom majestátu : Súkromný život cisára a apoštolského kráľa Františka Jozefa I. In: Historická revue, roč. XXVII, 2016, č. 11, s. 6 – 11.
  • KOVÁČ, Dušan: „Mojou úlohou je chrániť moje národy pred ich politikmi“ - František Jozef I. : úradník, vojak. In: Historická revue, roč. XXVII, 2016, č. 11, s. 18 – 22.
  • KURHAJCOVÁ, Alica: Kult Františka Jozefa v habsburskej monarchii. In: Historická revue, roč. XXVII, 2016, č. 11, s. 24 – 33.
  • URBAN Otto: František Josef I. Praha : Mladá fronta, 1991. 320 s. + 24 s. obrazových príloh.
  • VOCELKA, Michaela; VOCELKA, Karl. František Jozef I. : cisár rakúsky a kráľ uhorský 1830 – 1916. Preklad Peter Schreiber. [Bratislava] : Citadella, 2019. 472 s. ISBN 978-80-8182-139-4.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

František Jozef I.
Predchodca
Ferdinand I. Habsburský
Rakúsky cisár
1848 – 1916
Nástupca
Karol I. Habsburský
Český kráľ
1848 – 1916
Uhorský kráľ
1848 – 1916