Bachovský absolutizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Neoabsolutizmus)
Jump to navigation Jump to search

Bachov absolutizmus alebo bachovský absolutizmus alebo neoabsolutizmus je vládny systém (politický režim) v habsburskej monarchii v rokoch 1849 – 1859/1860. Išlo o formu tvrdého absolutizmu. Začal sa oktrojovanou ústavou z marca 1849, definitívne ho legalizovali silvestrovské patenty z 31. decembra 1851. Skončil sa odvolaním najvyšších úradníkov, vrátane Alexandra von Bacha, roku 1859 a vydaním októbrového diplomu v roku 1860, ktorý obnovil konštitučnú monarchiu, ktorá už bola nakrátko vznikla počas revolúcie 1848/1849. Nazýva sa podľa rakúskeho ministra vnútra Alexandra von Bacha, ktorý bol jeho hlavným predstaviteľom a vykonávateľom, ktorý bol pred revolúciou paradoxne odporcom metternichovského absolutizmu a počas revolúcie sa správal ako liberál.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Pri Bachovom absolutizme išlo o reakcie Rakúska a jeho viedeňských vládnych kruhov na odpor, ktorý vznikol počas revolúcie 1848 – 1849. Ich cieľom bolo obnoviť a upraviť jednotu rozkladajúcej sa mnohonárodnej monarchie a odstrániť demokratických predstaviteľov národných a iných hnutí. V porovnaní s metternichovským absolutizmom išlo o pokrokovejšiu formu absolutizmu. Bachov absolutizmus potvrdil zrušenie poddanstva a rovnosť ľudí pred zákonom (oboje výdobytky revolúcie 1848/1849). Zmodernizovalo sa súdnictvo, podporovala sa výstavba železníc a továrenská veľkovýroba.

Mocenský režim počas Bachovho absolutizmu zabezpečovala policajná sieť, občianske a demokratické práva boli značne obmedzené – slobodu zhromažďovania, slova, spolčovania nahradila cenzúra, policajné sledovanie a hustá sieť agentov. Boli zrušené ústavné formy vlády – zákony vydával panovník formou nariadení. Uskutočňovala sa dôsledná centralizácia - korunné krajiny obdržali len symbolické právomoci, bola zrušená samospráva, na Slovensku boli zrušené stolice a vznikli štátne administratívne celky na čele so štátnymi úradníkmi, najmä rakúskymi Nemcami a Čechmi. Úradným jazykom celej monarchie vrátane Uhorska sa stal nemecký jazyk.

Z hľadiska Slovákov mal Bachov absolutizmus výhodu, že v nižších úradoch bolo povolené používať národné jazyky, teda aj slovenčina (po roku 1867, keď sa úradným jazykom stal maďarský jazyk to maďarské vládne kruhy v Pešti zakázali). Ďalšou výhodou bolo, že prenasledovaným národom a vodcom ich národných hnutí (na Slovensku napríklad Ľudovít Štúr), poskytoval ochranu pred maďarizáciou. Do úradov sa dostali viacerí Slováci, vznikli slovenské gymnáziá, vyšiel protestantský patent.

Podrobnosti so zameraním na Slovensko[upraviť | upraviť zdroj]

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Porážka pri Világoši v auguste v roku 1849, keď maďarská armáda musela kapitulovať, znamenala zlikvidovanie posledného ohniska revolúcie v Európe. V Uhorsku nastupovala reakcia a teror. Velenie generála Alfreda zu Windisch-Grätza - v tom čase vrchný veliteľ rakúskej armády - v Maďarsku, prevzal generál Julius von Haynau. Tento maďarské povstanie zakrátko potlačil.

Cisárski generáli a viedeňské vládne kruhy zavrhli svojho bývalého spojenca, akým bolo slabé národné hnutie Slovákov a dali prednosť dohode a spolupráci s bohatými kruhmi vysokej šľachty, združujúcej sa okolo maďarskej Starokonzervatívnej strany. Habsburgovci a ich pomáhači, keď bola ich vláda ohrozená v revolúcii, ale aj tesne po nej, navonok zdôrazňovali, že budú realizovať politiku národnej rovnoprávnosti. Potom, keď došlo k zmene na tróne, nový cisár František Jozef I. v nástupnom manifeste 2. decembra 1848 sľuboval zachovávanie slobody, národnej rovnoprávnosti, rovnosti všetkých občanov pred zákonom a účasť zástupcov národov rakúskej monarchie a zákonodarnej moci. Ale po víťazstve kontrarevolúcie už nebol dôvod, pre ktorý by tieto sľuby bolo potrebné realizovať.

Obdobie Bachovho absolutizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Po zrušení konštitučnej ústavy a vyhlásení absolutizmu od 1. januára 1850 dochádzalo k ďalšiemu obmedzovaniu občianskych slobôd a upevňovaniu kontrarevolučného režimu. Patentom z 13. apríla 1851 cisár František Jozef I. vymenoval ako poradný orgán ríšsku radu, ktorá mu mala pomôcť realizovať absolutistickú a centralistickú formu vlády. Osobitným patentom z 31. decembra 1851 (tzv. Silvestrovské patenty) cisár odvolal konštitučnú ústavu zo 4. marca 1849 (tzv. Oktrojovaná ústava) a ponechal z nej v platnosti len zrušenie poddanstva a formálnu občiansku rovnoprávnosť. Tu tiež vyhlásil nerozlučné spojenie Uhorska s ostatnými oblasťami rakúskej monarchie. Novým tlačovým zákonom z 27. marca 1852 sa zaviedla kontrola nad dovozom novín a časopisov zo zahraničia a cenzúra nad domácou periodickou i neperiodickou tlačou. V roku 1853 bol prijatý urbársky patent, ktorý rozširoval zákon o zrušení poddanstva, ale v podstate zvýhodňoval zemepánov. Vlastníctvom roľníkov sa stali iba tie pozemky, ktoré boli zapísané v tereziánskom urbári, ostatnú pôdu ďalej vlastnili bývalí feudáli – šľachta, cirkev, štát a mestá. Od roku 1855 zasadali urbárske súdy a rozhodovali o komasácii (sceľovanie rozdrobenej vrchnostenskej pôdy) a segregácii (oddeľovanie roľníckych lesov a pozemkov od vrchnostenských). JE TO OBDOBIE SILNEJ CENZÚRY!

V druhej polovici roku 1849 sa na Slovensku do vedenia štátnej správy dostávali nepriatelia slovenského národného hnutia, hlavne predstavitelia reakčnej maďarskej Starokonzervatívnej strany a stúpenci cisárskej Viedne, ktorí z triednych i nacionálnych príčin nežičili slobodnému slovenskému národnému životu. Vtedy dochádza k prenasledovaniu účastníkov slovenských povstaleckých výprav a k ich žalárovaniu. Ťarcha absolutizmu, centralizácie a germanizácie doľahla na Slovensko ťažšie, ako na ostatné oblasti Uhorska. Tento útlak sa v porovnaní s predrevolučnými pomermi, s dobou metternichovského absolutizmu, zväčšil.

Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Michal M. Hodža a ich iní spolupracovníci sa len pomaly vzdávali svojej dôvery v cisársku Viedeň a nádejí na spravodlivé riešenie slovenskej otázky. Štúr ešte v apríli 1849 tvrdil, že viedenská vláda sa postará o vytvorenie samostatného slovenského kniežatstva. Keď v lete toho istého roku agitoval po celom Slovensku, aby získal čo najviac dobrovoľníkov pre slovenské povstalecké jednotky, využíval to súčasne na rozvinutie presvedčovacej kampane medzi naším obyvateľstvom za odtrhnutie Slovenska od Uhorska a vytvorenie slovenského kniežatstva, či vojvodstva, podriadeného priamo Viedni. Mnohí Slováci vtedy až do roku 1851 agitovali za rovnoprávny zväzok národov v habsburskom mocnárstve, dovolávali sa priazne rakúskej vládnucej triedy, vysielali delegácie do Viedne, ktoré žiadali urýchlenú realizáciu národnej rovnoprávnosti a podávali v tom zmysle aj petície cisárovi a ministerstvu vnútra. Stále verili, že sa ich úsilie skončí priaznivým výsledkom, a keď sa tento stále neobjavoval, tvrdili, že “čo sa vlečie, neutečie".

No vytriezvenie muselo prísť. Slovenské národné hnutie sa rozdelilo na dva vzájomne súperiace tábory, bolo roztrieštené a dostalo sa do vážnej krízy. Aktivita štúrovcov - pokrokovej vrstvy stúpencov slovenského národného hnutia – bola udusená nepriazňou vlády a malý tábor slovenskej inteligencie i stredných vrstiev sa rozkladal. Jeho malá časť – Staroslováci – viac-menej spolupracovali s cisárskou Viedňou. Väčšia časť – štúrovci – boli vytisnutí z politického rozhodovania nad budúcimi osudmi Slovenska a ich čelní predstavitelia dokonca postavení pod policajný dozor. Preto Štúr koncom roku s trpkosťou tvrdil, že “my teraz nemôžeme nič urobiť pre statných našich".

V októbri roku 1851 sa štúrovci dohodli na “opravenej slovenčine" (t. j. dnešnej slovenčine)- zostavenej podľa zásad Martina Hattalu, Andreja Radlinského a Michala M. Hodžu. Táto síce určitú zjednocovaciu úlohu medzi Slovákmi zohrala, no nevytvorila účinnú hrádzu proti prenikaniu staroslovenčiny do rôznych oblastí verejného života. V rokoch Bachovského absolutizmu sa nepodarilo odstrániť dualizmus v oblasti slovenskej spisovnej reči.

Medzi pozoruhodné podujatia Staroslovákov v rokoch 1850 – 52 patrí ich rozsiahla kampaň na založenie Matice slovenskej – ako vrcholného vedeckého, kultúrneho a osvetového spolku všetkých Slovákov. Štúrovci označili budúcu Maticu za baštu staroslovenčiny a žiadali úradnú vrchnosť o obnovenie celoslovenského kultúrneho spolku Tatrínu, ktorý účinne pôsobil už v rokoch 1844 – 1848. Oživenie Tatrínu úradná vrchnosť nepovolila. Padol aj plán Jonáša Záborského na vytvorenie literárneho spolku na vydávanie slovenskej literatúry. Daniel Gabriel Lichard a jeho spolupracovníci sa nechceli vzdať nádejí, že sa im podarí predsa len od ministerstva vnútra dosiahnuť povolenie na založenie Matice slovenskej. Pomáhali mu pritom hlavne Ján Kollár, Jonáš Záborský, Karol Kuzmány, J. K. Viktorin a ďalší. Nepochopenie vo vlastných radoch a nežičlivosť vládnych kruhov prinútila slovenských národovcov odložiť realizáciu tohto významného plánu až do roku 1863. V tejto dobe sa nepodarilo dosiahnuť ani povolenie oživenia ľudovýchovných a osvetových slovenských spolkov, ktoré tvorili mimoriadne dôležitú formu spájania sa vedenia slovenského národného hnutia zloženého z inteligencie s ľudovými vrstvami. To bolo tiež príčinou hlbokého úpadku slovenského národného života v dobe bachovského absolutizmu.

Porevolučné pomery v poľnohospodárstve v našich krajoch boli neutešené. Zostalo v nich veľa feudálnych prežitkov, aj keď tieto už podstatne nenarušili charakter kapitalistických vzťahov. Aj v Uhorsku sa vtedy staré statkárske hospodárstvo menilo na rýdzo kapitalistické – „junkerské“. Uhorského priemyslu sa vo zvýšenej miere zmocňovali rakúski a iní zahraniční kapitalisti, ktorí nielenže ovládali uhorský trh, ale drancovali aj surovinovú základňu tejto zeme. Podľa súčasných štatistík[chýba zdroj], ktoré treba brať s rezervou, v dobe zrušenia poddanstva, bolo v Uhorsku asi 65 % celkovej užívanej pôdy v rukách statkárov ako ich vlastníctvo. Len 28 % pôdy sa zmenilo na vlastníctvo oslobodených roľníkov.

V slovenských krajoch percento pôdy, ktoré vlastnili priamo roľníci, bolo oveľa nižšie, než v južných, úrodných maďarských krajoch. Nedôsledné vyriešenie agrárnej otázky v revolúcii roku 1848/49, slabá industrializácia krajiny, časté hladové roky (r. 1851 – 52, 1855, 1856, 1858 atď.), rastúci počet roľníkov zbavených pôdy – to všetko spôsobilo značnú pauperizáciu ľudových más, zvyšovalo množstvo nezamestnaných a tým aj relatívny prebytok pracovných síl.

Trvalá podvýživa, nevhodná strava, zlé hygienické podmienky boli často príčinou rozličných epidémií a vysokej úmrtnosti nášho ľudu. Nákazlivé choroby ničili nielen obyvateľstvo chudobných Horniakov, ale aj Slovákov usídlených na Dolnej zemi. Na Slovensku do roku 1876 neexistovala verejná lekárska starostlivosť a počet nemocníc, lekárov a lekární bol minimálny.

Na Slovensku, hlavne po revolúcii roku 1848/49, začalo silnieť masové vysťahovalectvo, ktoré neprestalo ani v neskorších obdobiach. Ním boli najviac postihnuté hornaté, neúrodné kraje Slovenska. Roku 1855 začínajú už napr. z Liptova odchádzať roľníci i bezzemkovia do ďalekej Ameriky. Hlavný prúd našich vysťahovalcov smeroval do Báčky, Banátu, Sriemu a Vojvodiny, do oblasti dnešného Maďarska, Rumunska a bývalej Juhoslávie.

Zánik absolutizmu a Októbrový diplom[upraviť | upraviť zdroj]

Viedenský centralizmus obmedzujúci občianske a národné práva nenávidela väčšina obyvateľov mnohonárodnostnej rakúskej monarchie. Čakala len na vhodnú príležitosť, aby mohla proti nemu vystúpiť. Táto sa približovala tým viacej, čím rýchlejšie sa viedenská vláda dostávala do vnútropolitických ťažkostí. Jednou z nich bol narastajúci štátny dlh, ktorý v roku 1853 pre výlohy spojené s rakúskou okupáciou Valašska, prevyšoval 2000 miliónov zlatých. Zastaviť stúpanie štátneho dlhu sa vláde nepodarilo ani vypísaním štátnej pôžičky. Nerozmyslená vojna so Sardíniou v rokoch 1858 – 59 zapríčinila, že štátny dlh ďalej enormne vzrástol. Francúzsko-talianske vojská spôsobili Rakúšanom krvavú porážku a prinútili habsburskú monarchiu uzavrieť mierovú zmluvu v Zürichu, ktorou stratili bohatú lombardskú provinciu. To bolo predzvesťou úplnej likvidácie habsburského panstva v severnom Taliansku. Dôsledky tejto porážky otriasli hospodárskou stabilitou mocnárstva, viedli k politickým reformám a nakoniec aj k odstráneniu nenávideného režimu.

Viedenská vláda bola pod tlakom opozície prinútená sa vyrovnať so svojím najväčším protivníkom s maďarskou šľachtickou opozíciou, ktorá sa domáhala obnovy ústavy z roku 1848, oživenia Uhorskej dvorskej kancelárie, municipálnej správy, maďarského úradného jazyka a v konečných dôsledkoch úplnej nezávislosti Uhorska od Rakúska. Tuhý absolutizmus sa uvoľňoval. Cisár vymenoval ako poradný zbor Rozšírenú ríšsku radu, do ktorej sa dostali len zástupcovia vysokej šľachty, duchovenstva a najvyšších kapitalistických špičiek. Slováci a ani Česi v nej nemali nijakých zástupcov.

Viacerí slovenskí národovci sa domnievali, že prišla vhodná doba pre boj za národné práva. Andrej Radlinský a jeho prívrženci vtedy chceli odovzdať tzv. plnomocenstvá o slovenských kultúrnych, školských a administratívno-správnych požiadavkách ministerstvu školstva a vnútra vo Viedni. Podobné žiadosti sa chystali predostrieť aj Rozšírenej ríšskej rade, v ktorej sa spoliehali hlavne na chorvátskeho J. J. Strossmayera a rumunského hodnostára Šaganu. Teda už v tejto dobe sa začína, čo aj len v hrubých rysoch, formulovať nový politický program slovenského národného hnutia.

Vtedy sa už mnohí na Slovensku domnievali, že národná rovnoprávnosť má aj u nás otvorené dvere. Viedeňská vláda 23. júla 1860 vydala proklamáciu, v ktorej sa síce hovorilo o nemčine a maďarčine, ako „o krajinských rečiach“, ale prisudzovali sa isté práva aj jazykom nemaďarských národov. Tieto práva sa v budúcnosti nerešpektovali.

V poslednej štvrtine roku 1860 sa Rozšírená ríšska rada, reprezentujúca rakúsku vládnucu triedu, dohodla so šľachtickou maďarskou Starokonzervatívnou stranou. Výsledkom tejto dohody bol pamätný cisársky októbrový diplom (20. október. 1860). Formálne obnovoval historické práva jednotlivých územných celkov. Celistvosť ríše zostala zachovaná iba v oblasti zahraničnej politiky, vojenstva, dopravy a financií. Mali sa zvolávať krajinské snemy, ktoré by vysielali svojich zástupcov do ríšskej rady. Tým sa formálne skončilo obdobie bachovského absolutizmu.

S októbrovým diplomom nebola spokojná maďarská vládnuca trieda, lebo v podstate obnovoval len pomery z roku 1847 a degradoval Uhorsko na úroveň rakúskych provincií, prečo napätie medzi Viedňou a Pešťou stále vzrastalo. Tento pamätný diplom živil nádeje mnohých Slovákov, hlavne svojím ustanovením, podľa ktorého si mestá a obce mohli v záležitostiach školských, cirkevných i obecných sami rozhodovať, akú rokovaciu reč budú používať. Aj keď sa tu sľubovala národná rovnoprávnosť, nespomínali sa nijaké záruky na zabezpečenie jej dodržiavania.

Októbrový diplom na Slovensku bol, napriek všetkým výhradám, signálom k čulejšiemu politickému životu. Prišla rozhodná doba, v ktorej sa museli slovenskí národovci pustiť do zápasu za nacionálne i sociálne požiadavky. Pretože v štáte nastala nová situácia, museli aj oni s ohľadom na ňu vytvárať nový nacionálny program, ktorý potom vyústil v tzv. Memorandové požiadavky Slovákov, vyhlásené na veľkom národnom zhromaždení v Martine v lete roku 1861. Noviny a časopisy mali teda v rokoch 1858 – 1861 veľký podiel na formovaní toho nového politického programu i na aktivácii národného hnutia vo všetkých našich krajoch.