Karol I. (Uhorsko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Karol I. Róbert
uhorský kráľ
Karol I.
Karol I., erb (z wikidata)
Panovanie
Dynastia Anjouovci
Panovanie 12. júl 131216. júl 1342
Predchodca Oto III.
Nástupca Ľudovít I.
Biografické údaje
Narodenie 1288
Neapol, Neapolské kráľovstvo
Úmrtie 16. júl 1342
Vyšehrad, Uhorsko
Odkazy
Spolupracuj na Commons Karol I.
(multimediálne súbory na commons)

Karol I. Róbert z Anjou (* 1288, Neapol, Taliansko – † 16. júl 1342, Vyšehrad, Maďarsko) bol uhorský kráľ v rokoch 1301/1308 – 1342. Korunovaný bol v máji 1301, 15. júna 1309 a 27. augusta 1310.

Uhorskí magnáti mu prvý krát odovzdali korunu v roku 1301, ale aj napriek tomu bol korunovaný viackrát, pretože svätoštefanskú korunu mali jeho protivníci. Až v roku 1308 ho Uhorský snem vyhlásil za kráľa a v 1309 ho korunovali náhradnou korunou a v roku 1310 v Stoličnom Belehradesvätoštefanskou korunou. Aj tak ho ale uznala za kráľa len časť šľachty, tí najmocnejší veľmoži ho nepodporovali. Začalo obdobie sporov s Matúšom Čákom Trenčianskym (viacnásobným uhorským palatínom) a Omodejovcami ale aj inými. Po ich porážke získal podporu mnohých ďalších šľachticov, ale až smrť Matúša Čáka roku 1321 mu otvorila bránu k zjednoteniu Uhorska pod svojou vládou, čo dosiahol v roku 1323.

Karol I. uskutočnil veľa politických a ekonomických reforiem. Obnovil správu krajiny, jeho dvor sa preslávil v Európe ako škola rytierstva, zaviedol pevnú menu a stále dane, dal raziť nové mince. Karolova zahraničná politika sa z veľkej časti zakladala na spojenectvách. Medzi jeho najväčšie úspechy patrila spoločná obrana s Poľskom a Českom proti Habsburgovcom (v tej dobe pripojil k Uhorsku Bratislavu). Bol jedným z najvýznamnejších kráľov Uhorska a Uhorsko za jeho vlády sa stalo jednou z najvýznamnejších európskych mocností.

Nárok na uhorský trón[upraviť | upraviť zdroj]

Jeho otec (Karol I. Martel) bol najstarším synom Karola II. Neapolského z Kapetovsko-anjouovská dynastie. Jeho stará mama Mária Uhorská bola dcérou uhorského kráľa Štefan V., ktorý bol Arpádovec.[1] Keď v Uhorsku, v roku 1290, zomrel Máriin brat, Ladislav IV. vzniesla nárok na uhorský trón pre svojho syna. Uhorskí preláti a veľmoži si však vybrali jej bratranca Ondreja III. Namiesto toho, aby sa Mária vzdala nároku, po smrti svojho syna (vtedy len 23 ročného) v roku 1295, preniesla nárok na svojho vnuka. Stará matka a starý otec Karol II. teda nabádali Karola Róberta aby sa chopil moci v Uhorsku aj preto, že jeho starý otec namiesto prvorodeného syna si vybral za následníka Neapolského kráľovstva treťorodeného, čím vlastne Karola Róberta vydedil.

Magnáti v Uhorsku v 14. storočí na začiatku panovania Karola I. Róberta

Zápas o moc v Uhorsku (1300–1308)[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom roku 1300 mocný chorvátsky bán Pavol Šúbič uznal Karolov nárok na trón a pozval ho do Uhorska. Jeho starý otec toto pozvanie prijal, Karolovi poskytol menší finančný príspevok a poslal ho do Uhorska upevniť svoj dedičný nárok. Karol, vtedy 12 ročný, sa vylodil v Splite v auguste roku 1300 a vydal sa na cestu do Záhrebu, kde bol uznaný za uhorského kráľa ďalším vplyvným magnátom Ugrinom Čákom.

Keď 14. januára 1301 Ondrej III. zomrel nevysvetlenou smrťou[2], vymrela ním po meči panovnícka dynastia Arpádovcov. Karola Róberta v Ostrihome 13. mája 1301 arcibiskup Gregor Bicskei korunoval náhradnou korunou, pretože svätoštefanská koruna bola v rukách jeho protivníkov. Uhorský snem na jar 1301 neuznal jeho vládu a na trón sa v období feudálnej anarchie dostal Václav III., syn českého kráľa Václava II. z rodu Přemyslovcov[1]. Mladý Václav III. (11 ročný) súhlasil so zvolením a zásnubami s dcérou mŕtveho panovníka Ondreja Alžbetou. Václav III. bol korunovaný svätoštefanskou korunou 27. augusta 1301 v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár) arcibiskupom Jánom Kaločským, čím získal meno Ladislav V.

Po korunovácii svojho súpera sa Karol stiahol do Slavónska, kde jeho stúpenci medzitým upevnili jeho moc. V septembri 1302 začal obliehať Budín, ale nepodarilo sa mu obsadiť hlavné mesto kráľovstva a preto sa znova stiahol do Chorvátska. 31. mája 1303 pápež Bonifác VIII. potvrdil Karolov nárok na trón a jeho strýko z matkinej strany Albrecht I. mu prisľúbil vojenskú pomoc. V lete 1304 dorazil Václav II. do Uhorska na požiadavku svojho syna s cieľom podporiť jeho moc v kráľovstve. Václav II. si však plne uvedomoval nestabilnú pozíciu syna na tróne, preto sa rozhodol opustiť krajinu a Václav III. ho nasledoval. Pri Senici sa odchádzajúci stretli s Matúšom Čákom a jeho prívržencami, ktorí sa im snažili zahradiť cestu a primäť ich na návrat do Uhorska.[3] Keď sa Karol dopočul o Václavovom odchode, spojil sily s Rudolfom I. a spolu napadli České kráľovstvo. Nedokázali však obsadiť Kutnú Horu a Karol bol nútený sa stiahnuť do Uhorska.

Uhorský snem však ešte stále neuznal Karola za kráľa, ba práve naopak v roku zvolil za kráľa jeho protikandidáta. V auguste 1305 Václav III., teraz už ako 16 ročný český kráľ (po smrti svojho otca v júni 1305), prenechal uhorskú korunu Ottovi III., vojvodovi bavorskému, ktorý bol vnukom uhorského kráľa Belu IV. Otto Bavorský si prišiel pre svätoštefanskú korunu, ktorú mu nasadil vesprémsky a čanádsky biskup 6. decembra 1305. Ale ani Otto nebol schopný vládnuť a navyše v priebehu roku 1306 sa Karol zmocnil Ostrihomu, Spišského hradu, Zvolena a Budína.

V júni 1307 Otto III. navštívil mocného Ladislava Kána Sedmohradského, ale ten ho uväznil. 10. októbra 1307 Uhorský snem na zhromaždení na Rákošskom poli pri Budapešti ustanovil Karola Róberta kráľom Uhorska, no najmocnejší šľachtici Matúš Čák, Aba Omodej a Kőszegiovci sa snemu nezúčastnili. Ku koncu roka prepustil Ladislav Kán Otta III., ktorý opustil krajinu ale Ladislav odmietal vydať Karolovi uhorskú korunu. Po sneme bola potvrdená teória o nedotknuteľnosti kráľa a biskup vyzval Ladislava Kána, aby vydal uhorskú korunu, ten však výzvu odmietol.

Súboje so šľachtou  (1308–1323)[upraviť | upraviť zdroj]

Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol konkurovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala svojvoľná šľachta a dokonca aj Karolovi údajní stúpenci ignorovali jeho privilégia (súdili a trestali, vydávali peniaze, vyberali dane a udržiavali vlastnú armádu[4]). Jeho pozíciu upevnil pápež Klement V., keď vyslal v júni 1308 svojho legáta, kardinála Gentile da Montefiore, aby presvedčil Matúša Čáka uznať zvrchovanosť Karola ako kráľa. Ich stretnutie sa uskutočnilo v kláštore Kékes v Pilišskych vrchoch neďaleko Vyšehradu. Dopadalo úspešne, pretože 27. novembra 1308 bol Matúš Čák prítomný na sneme v Budíne, kde bol Karol vyhlásený za uhorského kráľa.[5] [1] Pápežský legát dal korunovať Karola novou korunou arcibiskupom Tomášom z Ostrihomu 15. júna 1309. Konečne pod hrozbami pápežského legáta Ladislav Kán vydal korunu a Karol bol, už tretí raz, korunovaný svätoštefanskou korunou 27. augusta 1310 znova arcibiskupom z Ostrihomu v Stoličnom Belehrade za účasti snemu.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bitka pri Rozhanovciach

V lete 1311 Matúš Čák začal obliehať Karolove hlavné mesto Budín, ten však útok odrazil. Krátko potom obyvatelia Košíc zavraždili Omodeja Abu, jedného z hlavných stúpencov Karolovej vlády, ale Karol sa postavil proti jeho synom. Následkom toho sa jeho synovia spojili s Matúšom Čákom. V máji 1312 sa Karol rozhodol obliehať Šarišský hrad, ale jeho útok bol odrazený a sám bol nútený vydať sa na ústup. Potom spojené vojská Omodejovcov a Čáka pochodovali na Košice, ale tam v krvavej bitke pri Rozhanovciach (12. jún 1312) utrpeli Omodejovci porážku, keď Matúšove vojská nestihli prísť včas na pomoc. Po víťazstve zabral Karol sídla Omodejových synov v krajoch Abov, Turňa, Šariš.

V roku 1314 vzal Devínsky hrad z nadvlády Rakúska, čerpal pritom z vnútorných sporov Svätej rímskej ríše. V prvej polovici roku 1315 zabral Vyšehrad, ktorý mal v moci Matúš Čák. V tom čase si vzal za ženu Máriu Piastovskú, dcéru bytomského vojvodu.

V priebehu mája 1316 Karol bojoval proti rodine pánov z Kyseku (Kőszegiovci). Zároveň niektorí magnáti vo východnej časti krajiny, vedení Kopaszom Borsom, sa proti nemu vzbúrili a uhorskú korunu ponúkli haličskému kráľovi Andrejovi, ktorý bol tiež potomkom kráľa Belu IV. Ich vojská však Karol porazil a obsadil ich hrady v Bihárskej, Solnockej, Boršodskej a Klužskej župe. V máji 1317 jeho vojská tiež potlačili vzburu synov Omodeja Abu, dobili Nevytsky hrad (48°40′51″S 22°24′33″V / 48,680833°S 22,409167°V / 48.680833; 22.409167 ) a obsadili blízky Užhorod. Potom vojská obrátil proti Matúšovi Čákovi a dobil 3. novembra 1317 Komárno. Karol dobil aj sídlo Kopasza Borsu hrad Adrián (maď. Adorján 47°54′13″S 23°07′38″V / 47,903691°S 23,127155°V / 47.903691; 23.127155 v Rumunsku v blízkosti súčasných maďarských a ukrajinských hraníc) [4]. V týchto bojoch stál po jeho boku aj rodák zo Zvolena magister Donč neskorší župan Zvolenskej stolice a správca  Komárna.

Karol zvýšil náklady na vojsko, financie pritom čerpal z konfiškácie cirkevného majetku. V roku 1318 dobyl a obsadil dŕžavy už synov už zosnulého Ladislava Kána v Sedmohradsku (Transylvánii).

Po smrti svojej prvej manželky sa oženil ovdovený Karol s Beatrix Luxemburskou, dcérou rímskeho cisára Henricha VII. Luxemburského a sestrou českého kráľa Jána I. v Čechách, pravdepodobne v roku 1318. V lete roku 1319 viedol svoje vojská proti srbskému kráľovi Štefanovi Urošovi II Milutinovi , ktorý zabral južnú oblasť kráľovstva, a srbskému vojsku udelil pri Mačve porážku. Po tomto víťazstve obsadil Belehrad. V tom čase začal reorganizovať finančnú základňu kráľovskej moci vyhlásením, že jedine kráľ je oprávnený otvoriť nové colnice v kráľovstve.

Jeho druhá žena Beatrix a jej jediné dieťa zomreli pri pôrode 11. októbra 1319. Karol ovdovel už po druhý raz a jeho treťou ženou sa stala Alžbeta Poľská, dcéra poľského kráľa Vladislava I. 6. júla 1320.

Smrť Matúša Čáka 21. marca 1321, najmocnejšieho šľachtica a vzdorovateľa Karolovej moci, znamenaa rozpad jeho provincií a Karolove vojsko mohlo do konca roka nadobudnúť všetky pevnosti zosnulého baróna. V januári 1322 sa vzbúrili mestá v Dalmácii  Šibenik a Trogir proti vláde bána Mladena Šubiča, ktorého otec Pavol Šubić patril medzi prvých priaznivcov Karola Róberta. Viacero chorvátskych šľachticov (vrátane jeho brata Pavla II. Šubiča) sa tiež obrátilo proti Mladenovi a ich koalícia ho porazila v bitke pri Blisne (v súčasnosti Blizna Donja, sídlo medzi Trogirom a Klis). Karol túto situáciu plne využil, vtiahol do Dalmácie a bána Mladena Subiča uväznil, čím posilnil svoj vplyv v Dalmácii a Chorvátsku.

Bratislavu dostala ako veno manželka jeho predchodcu Ondreja III, nemecká princezná Agneša Habsburská. Po prevzatí vlády, smrti Ondreja (1301) a odchode Agneši do Rakúska (1308) si Karol nárokoval aj Bratislavu, ktorú spravovali rakúsky vojvodca Rudolf po celé desaťročia.[1] [2] Už v roku 1312 Karol získal mesto [2], v roku 1314 Devínsky hrad a Bratislavu aj s okolím mal pod kontrolou v roku 1322[1] alebo1323 výmenou za podporu, ktorú poskytol rakúskym vojvodom v boji proti cisárovi Ľudovítovi IV.

Konsolidácia moci a reformy (1323–1330)[upraviť | upraviť zdroj]

Ako vyplýva z charty, ktorú vydal v roku 1323 dosiahol "úplné ovládnutie" svojho kráľovstva. V rovnakom roku sa rozhodol presťahovať svoj kráľovský dvor a uhorské korunovačné klenotyTemesváru do Vyšehradu (ako centra svojej ríše) ale aj preto, že Budín mu nedovolil usadiť sa v arpádovskom sídle.

Karol zaviedol mnohé významné politické i ekonomické reformy. V roku 1323 sa vzdal kráľovskej výsady oslabenia meny a zaviedol nové dane (lucrum camaræ) s cieľom zabezpečiť kráľovstvu trvalé príjmy. V roku 1323 vykonal peňažnú reformu, keď namiesto znehodnotenej denárovej meny zaviedol zlatú a v roku 1325 striebornú menu.[1] Floriny alebo florény, razené od roku 1325 v novozavedenej mincovni v Kremnici, sa čoskoro stali medzinárodným platobným prostriedkom v celej Európe. Zlatý florén (alebo dukát) mal hmotnosť 3,558g.

Zaviedol takzvaný čestný systém: namiesto veľkých dotácií dostávali verní služobníci úrad (z latinského ctiť) a tým sa stali držiteľmi kráľovského majetku (vrátane hradov) v okresoch a zástupcami kráľa. Ale tieto úrady neboli pridelené na večnosť ale len počas služby kráľovi a kráľ im ich mohol kedykoľvek odobrať. Tento "čestný úrad" bol základom feudalizmu a posilnil Karolovu moc.

Atentát Feliciána Zacha - 1330[upraviť | upraviť zdroj]

V 17. apríla 1330 sa Karol stal terčom atentátu. O atentát sa pokúsil spojenec Matúša Čáka Felician Zach so svojím synom a to na kráľovskom dvore v blízkosti zámku Vyšehrad, počas toho ako kráľovská rodina obedovala. Pokúsil sa zabiť kráľa a jeho dvoch synov ale výsledkom bolo len to, že kráľovná stratila pri útoku štyri prsty na pravej ruke, pretože zasiahli služobníci a zabili Zacha priamo na mieste. Kráľ vyviazol len s drobným poranením chrbta. Karol sa za pokus o atentát vysporiadal nielen so samotným atentátnikom, ale aj s jeho rodinou. A to až do tretieho pokolenia. Inak spravodlivý kráľ si týmto krutým trestom pobúril proti sebe celé Uhorsko, keď rozštvrteného Zacha poslal kolovať do veľkých miest kráľovstva. Motívy zločinu pritom neboli jasné. [6]

Aktívna zahraničná politika  (1330–1339)[upraviť | upraviť zdroj]

Karolova zahraničná politika bola založená prevažne na spojenectvách, taktiež sa ale snažil posilniť svoju moc nad krajinami, ktoré uznali jeho nadvládu.

Už roku 1324 viedol svoje armády proti Basarabovi I., ktorý obsadil Severinský Banát, patriaci kráľovstvu, a porazil ho. Basarab musel platil kráľovi tribúty. (Neskôr však vyhratou bitkou v roku 1330 si Basarab zabezpečil nezávislosť od Uhorska a založil tak Valašské kniežatstvo - pozri nižšie Úpadok južnej hranice.)

Najväčším úspechom Karola Roberta bola spojená obrana s Poľskom a Českom proti Habsburgovcom. V novembri roku 1335 usporiadal vo svojom sídle Vyšehradský kongres.[7] Okrem poľského (Kazimír III. Veľký) a českého (Ján Luxemburský) kráľa boli hosťami viaceré poľské, sliezske a nemecké kniežatá, ako aj zástupcovia Rádu nemeckých rytierov.  Takmer štyri týždne si užili nádherné pohostenie, ale hlavne dosiahli značné diplomatické zblíženie. Poľsko a Česko ukončili spor o pohraničné oblasti a uzavreli mier. Po tomto kongrese nastalo najveľkolepejšie obdobie všetkých troch kráľovstiev a vnútorný hospodársky rozmach. Okrem toho sa dohodli na spoločnom postupe proti cisárovi Ľudovítovi IV. a jeho vtedajšiemu spojencovi Albertovi rakúskemu. Po bojoch v roku 1336, do ktorých sa Karol zapojil v Marcheggu, dosiahli Karolovi spojenci podpísaním dohody s Albertom a Ottom rakúskymi 11 septembra 1337, to čo potrebovali - donútil rody Babonić a Kőszegi aby sa vzdali a odovzdali im svoje pevnosti pozdĺž hraníc výmenou za vzdialenejšie hrady.

Karol túžil po zjednotení Neapolského kráľovstva a Uhorska pod vládou svojho najstaršieho syna Ľudovíta I., ale tieto plány boli zmarené Benátkami aj pápežom, ktorí sa obávali, že Uhorsko sa stane dominantnou mocnosťou Jadranského mora. Ako náhrada za tento neúspech sa javila dohoda so spojencom a švagrom Kazimírom III. Poľským. Bezdetný Kazimír mal prenechať po svojej smrti poľský trón Ľudovítovi I. Nakoniec bola aj jeho mladšiemu synovi Ondrejovi, vojvodovi kalábrijskému, prisľúbená neapolská koruna.

Záver vlády (1339–1342)[upraviť | upraviť zdroj]

Karol zaviazal Kőszegiovcov, aby sa vzdal svojich posledných pevností pozdĺž západných hraníc kráľovstva v roku 1339 alebo 1340. Rozdelil veľkú Zvolenskú župu, ktorej dominoval silný miestny pán Donč (zakladateľ šľachtického rod Balaša/Balašovci), do troch menších častí v roku 1340 a v nasledujúcom roku donútil Donča aby sa vzdal svojich dvoch pevností výmenou za iné. V rovnakom čase srbský panovník Štefan Uroš IV Dušan napadol Sirmium (Sremska Mitrovica) a obsadil Belehrad.

Úpadok južnej hranice od 1330[upraviť | upraviť zdroj]

Arpádovci úspešne obkľúčili celé južné pohraničie so šiestimi vojenskými kolónami – banátmi, ktoré zahŕňali zhruba Malé Valašsko (južná časť dnešného Rumunska) a severnú časť dnešného Bulharska, Srbsko a Bosnu. Tieto územia prerozdelil a v jednotlivých regiónoch získaval podporu obyvateľstva, aby tak posilnil svoju moc.

Aj keď sa snažil rozšíriť kráľovstvo, nepriaznivé účinky mali za následok obrat starých banátov na násilné separatistické protimaďarské kniežatstvá. Dominantná viera v danej oblasti bola gréckokatolícka a konverzia ku katolicizmu podnietila vzburu. Súboj o moc medzi ortodoxnými Srbmi, bulharskými cármi a novovzniknutým Malým Valašskom len posilnili povstanie.

Západné Valašsko považované za časť Severinského banátu. Keď Valašský vládca Basarab I. prejavil známky neposlušnosti, Karol pritiahol aj s vojskom, ale po dobytí zopár miest bol nútený k ústupu následkom nedostatku zásob. Počas jeho návratu 9. novembra 1330 sa uhorská armáda stratila v horskom teréne tejto oblasti. Uhorsko a Valašsko podpísali mier a Basarab prisľúbil Karolovi, že mu ukáže cestu. Basarab ich však nalákal do pasce a v bitke pri Posade (poloha: 45°17′13″S 25°37′06″V / 45,286944°S 25,618333°V / 45.286944; 25.618333) ich prepadol zo zálohy. Po katastrofálnej porážke, Karol z bojiska unikol len vďaka ľsti. Vymenil si s Deziderom z Héderváru zbroj. Toho Valasi v domnienke, že ide o kráľa, chladnokrvne dorúbali. Tento incident znamenal počiatok Valašska ako nezávislého vojvodstva.

Bez Karolovho vedomia Ottomanskí Turci úspešne získali Malú Áziu pod nadvládu sultána Osmana I. a Orchana I. Chystali sa na inváziu do juhovýchodnej Európy. Zvrchovanosť juhovýchodu však mala väčšie starosti so zabezpečovaním vlastných režimov a panstiev než s koordinovanou obranou. To napomohlo Turkom rozšíriť svoju vládu v oblasti.

Smrť 1342[upraviť | upraviť zdroj]

Karol Róbert zomrel 16. júla 1342. Po mesiaci bol pochovaný vedľa vysokého oltáru v bazilike Székesfehérváre na starobylom pohrebisku Arpádovskej dynastie.

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Bol jediným synom Karola I. Martela z Anjou a Klementíny Habsburskej. Z otcovej strany potomkom kapetovskej dynastie z Anjou, Z maminej potomok Habsbugovcov. Jeho starý otec Karol II. (Neapolsko) mal za ženu Máriu Uhorskú, ktorá bola dcérou uhorského kráľa Štefan V. , ktorý bol Arpádovec.

Genealógia[upraviť | upraviť zdroj]

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol I. (Neapolsko)
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Beatrix Provensalská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol Martel z Anjou
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Štefan V.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Uhorská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Kumánska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Albrecht IV. Habsburský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Rudolf I.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Hedviga Kyburgská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Klementína Habsburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Burkhard III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Gertrúda Hohenberská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mechtilda z Tübingenu
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f Encyklopédia Slovenska III K-M. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1979. 704 s., str,45
  2. a b c DVOŘÁK, Pavel. Zlatá kniha Bratislavy. [s.l.] : Slovenský spisovateľ, 1995. Google-Books-ID: 9Xd9AAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 9788022006743.
  3. Kroniky stredovekého Slovenska, str. 299
  4. a b 1. lecke: Károly Róbert uralkodása (1308-1342). történelem 6.osztályosoknak. Dostupné online [cit. 2017-12-09]. (po maďarsky)
  5. KRISTÓ, Gyula. Károly Róbert családja. AETAS - Történettudományi folyóirat, 2005, čís. 4, s. 14–28. Dostupné online [cit. 2017-12-06]. ISSN 0237-7934. (Hungarian)
  6. Kronika o atentáte Feliciána Zacha na Karola Róberta | Klasici [online]. www.klasici.sk, [cit. 2017-12-06]. Dostupné online.
  7. GYÖRGY RÁCZ. Vyšehradská schôdzka [online]. www.visegradgroup.eu, 2009-08-04, [cit. 2017-10-25]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]


Karol I.
Vladárske tituly
Predchodca
Václav /
Oto
kráľ
1301/1307/13081342
Nástupca
Ľudovít I.