Bonifác VIII.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bonifác VIII.
193. rímsky biskup
Bonifác VIII.
Erb Bonifác VIII.
Funkcie a tituly
Pontifikát
24. december 1294 – 11. október 1303
Predchodca Celestín V. Benedikt XI. Nástupca
Biografické údaje
Rodné meno Benedetto Gaetani
Narodenie 1235
Anagni, Pápežský štát
Úmrtie 11. október 1303
Rím, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev rímskokatolícka
Pápež
Voľba 24. december 1294
Odkazy
Spolupracuj na Commons Bonifác VIII.
Emblem of the Papacy SE.svg Kompletný zoznam pápežov Emblem of the Papacy SE.svg

Bonifác VIII. (lat. Bonifacius Octavus), vl. menom Benedetto Gaetani (* 1235, Anagni – † 11. október 1303, Rím) bol taliansky duchovný a 193. rímsky pápež (v období rokov 1294 - 1303). Intelektuálne nadaný a panovačný Bonifác VIII. je považovaný za posledného „silného“ pápeža vrcholného stredoveku, vzdorujúceho vplyvu svetskej moci. Jeho pontifikát sa kryje s vládou francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Spor týchto dvoch predstaviteľov znamenal jeden z najostrejších konfliktov duchovnej a svetskej moci v cirkevných dejinách.

Mladosť a cirkevná kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Benedetto Gaetani pochádzal zo schudobnenej aristokratickej rodiny z Anagni, južne od Ríma. Po štúdiu práva v Bologni sa čoskoro stal pápežským notárom a sekretárom. Pápež Martin IV. ho v roku 1281 povýšil na kardinála-diakona a o desať rokov neskôr Mikuláš IV. na kardinála-kňaza. Ako kardinál bol poverený diplomatickými úlohami vo Francúzsku, Neapole, Sicílii a Aragónsku.

Konkláve 1294[upraviť | upraviť zdroj]

13. decembra 1294 na svoj úrad abdikoval pápež Celestín V. (bolo to nateraz predposledné zrieknutie sa pápežského úradu v histórii). O desať dní nato sa v neapolskom Castel Nuovo zišlo konkláve (bola to prvá voľba pápeža v cirkevných dejinách prebiehajúca ešte počas života predchádzajúceho pontifika), ktoré už na druhý deň zvolilo Celestínovho nástupcu. (Zaujímavosťou je fakt, že voľba novej hlavy rímskokatolíckej cirkvi bola úspešná už 23. decembra, no zvolený kardinál Matteo Orsini Rosso odmietol túto funkciu; voľba nasledujúci deň určila za víťaza kardinála Gaetaniho).

Spor Bonifáca VIII. a Filipa IV. Pekného[upraviť | upraviť zdroj]

Konflikt Bonifáca VIII. a Filipa IV. ako predstaviteľov duchovnej a svetskej moci mal pôvod v neúmerných finančných požiadavkách francúzskeho kráľa. Okrem obrovských výdavkoch potrebných k chodu kráľovského dvora, pre štátnu pokladnicu veľkou finančnou záťažou boli výdavky na armádu. Keď Filip IV. v roku 1294 vyhlásil vojnu Anglicku, požadoval na krytie vojenských výdavkov zavedenie zvláštnej dane, ktorá sa mala vzťahovať aj na duchovenstvo. Tým zdôraznil, že odteraz ruší súhlas Ríma pre zdanenie duchovných, ktorý bol dovtedy potrebný. Pápež Bonifác VIII. sa postavil na obranu kléru. V zvláštnej bule Clericus laicos z roku 1296 ostro vystúpil proti tomuto opatreniu, zakázal zdaňovať cirkevných predstaviteľov bez povolenia kúrie a pohrozil cirkevnými trestami všetkým, ktorí pápežský zákaz nebudú rešpektovať. Filipovou odpoveďou bol zákaz vývozu zlata a striebra z Francúzska za hranice, čím kráľ sledoval najmä ekonomické oslabenie Ríma. Bonifác, uvedomiac si, že stratil veľmi výnosný zdroj príjmov, v nasledujúcom roku vydal novú bulu - Romana Mater -, ktorou zmiernil ostrý tón predchádzajúcej buly. V nej povolil dobrovoľné príspevky duchovných, ktoré odteraz nepotrebujú pápežov súhlas. Ako „prejav dobrej vôle“ a spečatenie dočasného mieru medzi Svätou stolicou a Francúzskom 11. augusta 1297 kanonizoval Filipovho starého otca Ľudovíta IX.

Bonifácov pontifikát prebiehal na prelome dvoch storočí. Pri tejto príležitosti pápež vyhlásil rok 1300 za jubilejný. Významný rok, ktorému Bonifác VIII. dodal navyše punc duchovna, prilákal do Ríma početné zástupy pútnikov, ktorí na hroboch svätých Petra a Pavla dostali možnosť očistiť sa od svojich hriechov. Odhaduje sa, že počas krátkeho obdobia do Ríma prišli dva milióny ľudí. Tradícia jubilejných rokov pretrvala až do súčasnosti.

Medzitým však do Ríma prichádzali správy o neúmernom zdaňovaní duchovenstva vo Francúzsku. Bonifác ostro vystúpil proti kráľovi, opätovne mu zakázal vyberať dane od cirkvi a hľadal opatrenia proti Filipovej politike škodiacej cirkevným záujmom. Francúzska strana videla v pápežových aktivitách snahu zmeniť Francúzsko na pápežské lénno. Filip dal zvolať predstaviteľov stavov a prinútil ich otvorene vystupovať proti „neúmerným nárokom pápeža“. Bonifácovou odpoveďou bolo vydanie známej buly Unam sanctam (Jediná svätá), 18. novembra 1302, ktorá presadzovala tézu o jedinej svätej katolíckej cirkvi, ktorá má „...iba jedno telo a jednu hlavu.“:

Pápež má v moci dva meče: Jeden, ktorý sa podriaďuje druhému, svetský duchovnému. Duchovná vláda je daná človeku, ale nie je ľudská, ale Božská a kto ju neposlúcha, protiví sa vôli Pána a musí byť zachránený násilím. Králi sú povinní na prvý pápežov pokyn slúžiť cirkvi; pápež má právo potrestať svetskú moc za každé jej pochybenie. Svetskej moci toto právo nebolo dané. Cirkev nie je príšera s dvoma hlavami; na čele cirkvi je pápež, jediný, ako je jediný Boh. Slávnostne prehlasujeme, určujeme a potvrdzujeme, že podriadenosť rímskemu veľkňazovi je pre každú ľudskú bytosť nutnou podmienkou jej spásy.

Rozhodný tón pápežskej buly sa čiastočne vysvetľoval tým, že francúzsky kráľ utrpel porážku vo vojne s Anglickom a pápež dúfal, že čoskoro príde k vynútenému prímeriu. Okrem toho Benedikt dúfal v spojenectvo s rakúskym vojvodom Albrechtom I. Habsburským, ktorému ponúkol cisársku korunu. Dúfal, že Albrecht ponuku príjme a na dôvažok z neho urobí „strážcu Bohom vytvoreného poriadku“. Predpokladal, že Albrecht sa postaví proti Filipovi v záujme obrany cirkvi. Jeho predpoklad sa však ukázal ako nesprávny. Albrecht vôbec netúžil po konflikte s francúzskym kráľom. Morálne posilnený Filip prešiel do protiútoku. Z iniciatívy svojho najbližšieho poradcu Guillaume de Nogareta, vzniesol na Bonifáca obžalobu, v ktorej bol označený ako uzurpátor pápežského stolca. Súčasne požadoval zvolanie všeobecného cirkevného snemu, ktorý by Bonifáca odsúdil ako heretika, simonistu, smilníka a doslova nehanebného zločinca. Kráľovskí úradníci okrem toho začali po celej krajine agitačnú kampaň proti Bonifácovi VIII. s cieľom zachrániť Francúzsko a cirkev pred nebezpečenstvom, ktoré im hrozí zo strany zločinného pápeža.

Bonifác VIII. však všetky obvinenia poprel a na svoju obhajobu pripravil novú bulu Super Petri solio, v ktorej Filipa exkomunikoval. Jej vydaniu, plánovanému na 8. september 1303, však zabránil zásah francúzskeho kráľa. Deň predtým, na priamy Filipov príkaz, sa jeho poradca Nogaret vybral do Talianska, kde zorganizoval skupinu, pomocou ktorej vtrhol do pápežského paláca v Anagni. Žiadal Bonifáca aby odstúpil. Keď to pápež odmietol, zajal ho a nechal zbiť. Avšak v meste začali protesty proti cudzím votrelcom a vzápätí z Ríma dorazili Bonifácovi záchrancovia, ktorí pápeža oslobodili a jeho väzniteľov vyhnali. Bonifác sa po krátkom odpočinku vrátil do Ríma, kde však prežil iba necelé tri týždne. Osemdesiatšesťročný starec, zlomený a ponížený, 11. októbra 1303 zomrel.

Bonifác VIII. a Colonnovci[upraviť | upraviť zdroj]

Spor s Filipom IV. nebol jediným konfliktom sprevádzajúcim pontifikát Bonifáca VIII. V úzadí prebiehal konflikt s rímskym rodom Colonnovcov. Spor s týmto mocným a vplyvným aristokratickým rodom (o.i. z neho pochádzal aj neskorší pápež Martin V.) pramenil z majetkových sporov oboch strán ako aj nespokojnosť so spôsobom Bonifácovej vlády. Čoskoro sa Colonnovci, sprvu podporovatelia pápeža, od neho odvrátili a pridali sa na stranu jeho odporcov, ktorí spochybňovali právoplatnosť abdikácie Celestína V. Colonnovci požadovali zvolanie všeobecného cirkevného snemu, ktorý mal posúdiť legitimitu Bonifácom zastávaného úradu. Napriek intrigám sa im však Bonifáca nepodarilo zosadiť a napokon sa mu podrobili.

Bonifácov nie príliš úspešný pontifikát mal aj svetlejšie stránky. Pápež sa prejavil ako veľký podporovateľ vzdelanosti a umení; založil univerzitu v Ríme ako aj umeleckú školu, z ktorej o.i. vyšli aj dvaja velikáni neskorogotického umenia - Giotto a Arnolfo di Cambio.

Pozostatky pápeža Bonifáca VIII. odpočívajú v renesančnom mramorovom sarkofágu s postavou ležiaceho pápeža, diele Arnolfa di Cambio, v podzemí svätopeterskej baziliky.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]


Predchodca:
Celestín V.
Pápežský znak Pápež
Bonifác VIII.
(zoznam)
Pápežský znak Nástupca:
Benedikt XI.