Bonifác VIII.

	Bonifác VIII.
	193. rímsky biskup
Funkcie a tituly
Pontifikát
	24. december 1294 – 11. október 1303
Biografické údaje
Rodné meno	Benedetto Gaetani
Narodenie	1235; Anagni, Pápežský štát
Úmrtie	11. október 1303; Rím, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	24. december 1294
Odkazy
	Bonifác VIII. na catholic-hierarchy.org angl. ; Bonifác VIII.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Bonifác VIII. (lat. Bonifacius Octavus), vl. menom Benedetto Gaetani (* 1235, Anagni – † 11. október 1303, Rím) bol taliansky duchovný a 193. rímsky pápež (v období rokov 1294 – 1303). Intelektuálne nadaný a panovačný Bonifác VIII. je považovaný za posledného „silného“ pápeža vrcholného stredoveku, vzdorujúceho vplyvu svetskej moci. Jeho pontifikát sa kryje s vládou francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Spor týchto dvoch predstaviteľov znamenal jeden z najostrejších konfliktov duchovnej a svetskej moci v cirkevných dejinách.

Mladosť a cirkevná kariéra

Benedetto Gaetani pochádzal zo schudobnenej aristokratickej rodiny z Anagni, južne od Ríma. Po štúdiu práva v Bologni sa čoskoro stal pápežským notárom a sekretárom. Pápež Martin IV. ho v roku 1281 povýšil na kardinála-diakona a o desať rokov neskôr Mikuláš IV. na kardinála-kňaza. Ako kardinál bol poverený diplomatickými úlohami vo Francúzsku, Neapole, Sicílii a Aragónsku.

Konkláve 1294

13. decembra 1294 na svoj úrad abdikoval pápež Celestín V. (v tejto súvislosti sa v dobových správach objavujú dohady, že za Celestínovým odstúpením stál právnik, uznávaná veličina v cirkevných otázkach, jeho nástupca, Benedetto Gaetani). O desať dní nato sa v neapolskom Castel Nuovo zišlo konkláve (bola to prvá voľba pápeža v cirkevných dejinách prebiehajúca ešte počas života predchádzajúceho pontifika), ktoré už na druhý deň zvolilo Celestínovho nástupcu. Zaujímavosťou je fakt, že voľba novej hlavy rímskokatolíckej cirkvi bola úspešná už 23. decembra, no zvolený kardinál Matteo Orsini Rosso odmietol túto funkciu; voľba nasledujúci deň určila za víťaza kardinála Gaetaniho.

Na pápežskom stolci

Bonifác začal svoj pontifikát vysviackou 23. januára 1295 v Ríme, kam preniesol svoj úrad z Neapola. Jedným z jeho prvých rozhodnutí bolo zrušenie všetkých privilégií svojho predchodcu. Vo svojej intelektuálnej nadradenosti a panovačnosti často zasahoval do medzinárodného diania no veľakrát s neúspešným výsledkom.

Spor Bonifáca VIII. a Filipa IV. Pekného

Konflikt Bonifáca VIII. a Filipa IV. ako predstaviteľov duchovnej a svetskej moci mal pôvod v neúmerných finančných požiadavkách francúzskeho kráľa. Okrem obrovských výdavkov potrebných k chodu kráľovského dvora, pre štátnu pokladnicu veľkou finančnou záťažou boli výdavky na armádu. Keď Filip IV. v roku 1294 vyhlásil vojnu Anglicku, požadoval na krytie vojenských výdavkov zavedenie zvláštnej dane, ktorá sa mala vzťahovať aj na duchovenstvo. Tým zdôraznil, že odteraz ruší súhlas Ríma pre zdanenie duchovných, ktorý bol dovtedy potrebný. Pápež Bonifác VIII. sa postavil na obranu kléru. V zvláštnej bule Clericus laicos z roku 1296 ostro vystúpil proti tomuto opatreniu, zakázal zdaňovať cirkevných predstaviteľov bez povolenia kúrie a pohrozil cirkevnými trestami všetkým, ktorí pápežský zákaz nebudú rešpektovať. Filipovou odpoveďou bol zákaz vývozu zlata a striebra z Francúzska za hranice, čím kráľ sledoval najmä ekonomické oslabenie Ríma. Bonifác, uvedomiac si, že stratil veľmi výnosný zdroj príjmov, v nasledujúcom roku vydal novú bulu - Romana Mater -, ktorou zmiernil ostrý tón predchádzajúcej buly. V nej povolil dobrovoľné príspevky duchovných, ktoré odteraz nepotrebujú pápežov súhlas. Ako „prejav dobrej vôle“ a spečatenie dočasného mieru medzi Svätou stolicou a Francúzskom 11. augusta 1297 kanonizoval Filipovho starého otca Ľudovíta IX.

Medzitým však do Ríma prichádzali správy o neúmernom zdaňovaní duchovenstva vo Francúzsku. Bonifác ostro vystúpil proti kráľovi, opätovne mu zakázal vyberať dane od cirkvi a hľadal opatrenia proti Filipovej politike škodiacej cirkevným záujmom. Francúzska strana videla v pápežových aktivitách snahu zmeniť Francúzsko na pápežské léno. Filip dal zvolať predstaviteľov stavov a prinútil ich otvorene vystupovať proti „neúmerným nárokom pápeža“. Bonifácovou odpoveďou bolo zvolenie rímskej synody a vydanie známej buly Unam sanctam (Jediná svätá), 18. novembra 1302, ktorá presadzovala tézu o jedinej svätej katolíckej cirkvi (ktorá má „...iba jedno telo a jednu hlavu.“), o nadradenosti trvalej duchovnej moci nad dočasnou, svetskou:

„

Pápež má v moci dva meče: Jeden, ktorý sa podriaďuje druhému, svetský duchovnému. Duchovná vláda je daná človeku, ale nie je ľudská, ale Božská a kto ju neposlúcha, protiví sa vôli Pána a musí byť zachránený násilím. Králi sú povinní na prvý pápežov pokyn slúžiť cirkvi; pápež má právo potrestať svetskú moc za každé jej pochybenie. Svetskej moci toto právo nebolo dané. Cirkev nie je príšera s dvoma hlavami; na čele cirkvi je pápež, jediný, ako je jediný Boh. Slávnostne prehlasujeme, určujeme a potvrdzujeme, že podriadenosť rímskemu veľkňazovi je pre každú ľudskú bytosť nutnou podmienkou jej spásy.

“

Rozhodný tón pápežskej buly sa čiastočne vysvetľoval tým, že francúzsky kráľ utrpel porážku vo vojne s Anglickom a pápež dúfal, že čoskoro príde k vynútenému prímeriu. Okrem toho Benedikt dúfal v spojenectvo s rakúskym vojvodom Albrechtom I. Habsburským, ktorému ponúkol cisársku korunu. Dúfal, že Albrecht ponuku príjme a na dôvažok z neho urobí „strážcu Bohom vytvoreného poriadku“. Predpokladal, že Albrecht sa postaví proti Filipovi v záujme obrany cirkvi. Jeho predpoklad sa však ukázal ako nesprávny. Albrecht vôbec netúžil po konflikte s francúzskym kráľom. Morálne posilnený Filip prešiel do protiútoku. Z iniciatívy svojho najbližšieho poradcu Guillaume de Nogareta, vzniesol na Bonifáca obžalobu, v ktorej bol označený ako uzurpátor pápežského stolca. Súčasne požadoval zvolanie všeobecného cirkevného snemu, ktorý by Bonifáca odsúdil ako heretika, simonistu, smilníka a doslova nehanebného zločinca. Kráľovskí úradníci okrem toho začali po celej krajine agitačnú kampaň proti Bonifácovi VIII. s cieľom zachrániť Francúzsko a cirkev pred nebezpečenstvom, ktoré im hrozí zo strany zločinného pápeža.

Bonifác VIII. však všetky obvinenia poprel a na svoju obhajobu pripravil novú bulu Super Petri solio, v ktorej Filipa exkomunikoval. Jej vydaniu, plánovanému na 8. september 1303, však zabránil zásah francúzskeho kráľa. Deň predtým, na priamy Filipov príkaz, sa jeho poradca Nogaret vybral do Talianska, kde zorganizoval skupinu, pomocou ktorej vtrhol do pápežského paláca v Anagni. Žiadal Bonifáca aby odstúpil. Keď to pápež odmietol, zajal ho a nechal zbiť. Uväzneného Bonifáca chcel dostať do Francúzska a postaviť pred súd. Avšak v meste začali protesty proti cudzím votrelcom a vzápätí z Ríma dorazili Bonifácovi záchrancovia, ktorí pápeža oslobodili a jeho väzniteľov vyhnali. Bonifác sa po krátkom odpočinku vrátil do Ríma, kde však prežil iba necelé tri týždne. Osemdesiatšesťročný starec, zlomený a ponížený, 11. októbra 1303 zomrel.

Bonifác VIII. a Colonnovci

Spor s Filipom IV. nebol jediným konfliktom sprevádzajúcim pontifikát Bonifáca VIII. V úzadí prebiehal konflikt s rímskym rodom Colonnovcov. Spor s týmto mocným a vplyvným aristokratickým rodom (o.i. z neho pochádzal aj neskorší pápež Martin V.) pramenil z majetkových sporov oboch strán ako aj nespokojnosť so spôsobom Bonifácovej vlády. Čoskoro sa Colonnovci, sprvu podporovatelia pápeža, od neho odvrátili a pridali sa na stranu jeho odporcov, ktorí spochybňovali právoplatnosť abdikácie Celestína V. Colonnovci požadovali zvolanie všeobecného cirkevného snemu, ktorý mal posúdiť legitimitu Bonifácom zastávaného úradu. Napriek intrigám sa im však Bonifáca nepodarilo zosadiť a napokon sa mu podrobili.

Bonifác a prvý svätý rok

Bonifácov pontifikát prebiehal na prelome dvoch storočí. V súvislosti s príchodom nového storočia už od polovice roka 1299 smerovali do Ríma ako centra kresťanstva zástupy pútnikov a žiadali pápeža o udelenie plnomocných odpustkov.

„	Šiel tam obrovský zástup z celého kresťanstva až neuveriteľný pre toho, kto ho nevidel	“
– (autor Sienskej kroniky)

„	... muži, ženy, kňazi, laici, rehoľníci a mníšky prišli do Ríma z Lombardie, Francúzska, Burgundska, Nemecka a z ostatných kresťanských provincií a že nespočetní rytieri, baróni, urodzené ženy a mnohí iní, oboch pohlaví a každého postavenia, stavu, rádu a hodnosti doputovali do Ríma	“
– (autor Parmskej kroniky)

V decembri uvedeného roka sa Rímom šírila správa, podľa ktorej tí, ktorí navštívia Baziliku svätého Petra získajú odpustenie svojich hriechov. Na naliehanie Rimanov ako aj množstva prichádzajúcich pútnikov Bonifác vyhlásil 22. februára 1300 bulou Antiquorum babet fida relatio rok 1300 za tzv. Svätý. Podľa tejto buly mali získať plnomocné odpustky všetci tí, čo v priebehu uvedeného roka prídu do Ríma, oľutujú svoje hriechy a s pokáním navštívia baziliky s hrobmi svätých Petra a Pavla aspoň jedenkrát za deň počas nasledujúcich tridsiatich dní (v prípade obyvateľov Ríma) alebo pätnástich dní (v prípade pútnikov). Bonifác text buly osobne prečítal zhromaždeným veriacim v Bazilike svätého Petra.

Text buly bol na výslovnú pápežovu žiadosť vytesaný do mramoru a osadený v átriu svätopeterskej baziliky kde je dodnes viditeľný.

Historický prvý svätý rok, udalosť dovtedy nebývalého významu, pritiahla do Večného mesta nekonečné davy, ktoré prúdili do Ríma z Itálie, Európy a celého sveta... Odhaduje sa, že počas roka prišli do Ríma dva milióny ľudí (v dobovom texte sa uvádza, že denne prekročilo brány mesta tridsaťtisíc pútnikov). Počas svätého roka sa konali verejné zbierky, ktoré podľa dobových záznamov vyniesli vyše 51 tisíc zlatých. Z pápežovho nariadenia boli všetky vyzbierané peniaze určené na verejnoprospešné diela a použili sa tiež na rozšírenie a výzdobu bazilík.^[1]

O udalostiach svätého roka 1300 nás pomerne presne informuje kardinál Giacomo Gaetano Stefaneschi (1270 - 1343) vo svojej kronike De centesimo seu Jubileo anno liber. Z kroniky sa napr. dozvedáme, že pápež Bonifác osobne slávnostne položil bulu na hrob svätého Petra.^[2]

Tradícia jubilejných rokov pretrvala až do súčasnosti.

Zhodnotenie Bonifácovho pontifikátu

Bonifácov nie príliš úspešný pontifikát mal aj svetlejšie stránky. Pápež sa prejavil ako veľký podporovateľ vzdelanosti a umení; založil univerzitu v Ríme (plánoval aj založenie univerzity v Avignone) ako aj umeleckú školu, z ktorej o.i. vyšli aj dvaja velikáni neskorogotického umenia - Giotto a Arnolfo di Cambio. Bonifác VIII. bol často kritizovaným pápežom. K jeho najväčším odporcom patril humanistický básnik Dante Alighieri, ktorý mu „venoval“ kritické verše v prvej časti Peklo svojej Božskej komédie:

„

Už horekoncom, Bonifác môj, tu si? Aj v knihe čias je chybka nepatrná?! Či už tak včas sa bohatstvo ti hnusí, preň si sa nebál podvodne vziať Paniu, ktorá sa v tvojom objatí až dusí?

“

Pozostatky pápeža Bonifáca VIII. odpočívajú v renesančnom mramorovom sarkofágu s postavou ležiaceho pápeža, diele Arnolfa di Cambio, v podzemí svätopeterskej baziliky.

Pozri aj

Referencie

↑ V. Judák: Jubilejné roky v dejinách. Nitra, Kňazský seminár sv. Gorazda 1997, s. 21
↑ V. Judák: Toto je brána Pánova. Trnava, Spolok svätého Vojtecha 2024, s. 64

Iné projekty

Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Bonifác VIII.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bonifác VIII.

Zdroje

BONIFÁC VIII. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 167 – 169.
S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989, ISBN 80-7012-000-2
V. Judák, Toto je brána Pánova, Spolok svätého Vojtecha, Trnava, 2024, ISBN 978-80-8161-601-3
V. Judák, Jubilejné roky v dejinách, Kňazský seminár sv. Gorazda, Nitra, 1997, ISBN 80-88741-18-1

Predchodca:
Celestín V.

Pápež
Bonifác VIII.
(zoznam)

Nástupca:
Benedikt XI.

[Bonifác_VIII01-1] V. Judák: Jubilejné roky v dejinách. Nitra, Kňazský seminár sv. Gorazda 1997, s. 21

[Bonifác_VIII02-2] V. Judák: Toto je brána Pánova. Trnava, Spolok svätého Vojtecha 2024, s. 64

[1]

[2]

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František Lev XIV.