Gregor XIII.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Gregor XIII.
226. rímsky biskup
Gregor XIII.
Erb Gregor XIII.
Funkcie a tituly
Pontifikát
13. máj 1572 – 10. apríl 1585
Predchodca Pius V. Sixtus V. Nástupca
Biografické údaje
Rodné meno Ugo Buoncompagni
Narodenie 7. január 1502
Bologna, Pápežský štát
Úmrtie 10. apríl 1585 (83 rokov)
Rím, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev rímskokatolícka
Pápež
Voľba 13. máj 1572
Odkazy
Spolupracuj na Commons Gregor XIII.
Emblem of the Papacy SE.svg Kompletný zoznam pápežov Emblem of the Papacy SE.svg

Gregor XIII. (lat. Gregorius Tercius Decimus), vl. menom Ugo Buoncompagni (* 7. január 1502, Bologna - † 10. apríl 1585, Rím) bol taliansky duchovný a 226. rímsky pápež (v období rokov 1572 – 1585).[1]

Meno tohto tolerantného, no rázneho pontifika sa navždy spája s reformou kalendára, ktorou bola v roku 1582 zavŕšená snaha o zosúladenie kalendárneho a solárneho roku. Okrem toho sa zaslúžil o rozvoj kuriálnej diplomacie a stavebný rozmach Ríma.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z pomerne dobre situovanej rodiny bolonského obchodníka Cristofora Buoncompagniho a jeho manželky Angely Marescalchiovej. Než sa stal duchovným a pápežom venoval sa výlučne svetským záležitostiam; na miestnej univerzite vyštudoval právo (promoval v roku 1530) a ako profesor ho v rokoch 1531 - 1539 aj prednášal. V tom čase sa mu narodil i syn Giacomo.

Obrat v jeho ďalšom živote nastal v roku 1539. V tomto roku sa dostal do Ríma, kde o nasledujúce tri roky bol vysvätený za kňaza. Predchádzajúce právnické vzdelanie však využil i neskôr, keď za pápeža Pavla III. zastával post právnika a pápežského administrátora.

V roku 1556 ho Pavol IV. poslal na diplomatickú misiu do Francúzska a Nizozemska. Vrcholom jeho diplomatických služieb bola funkcia pápežského legáta v Španielsku, kde si čoskoro získal priazeň kráľovského dvora Filipa II.

V rokoch 1561 - 1563 sa aktívne podieľal na práci tridentského koncilu. Jeho zásluhou ako odborníka na cirkevné právo bolo vypracovaných niekoľkých koncilových dekrétov.

Na pápežskom stolci[upraviť | upraviť zdroj]

1. mája 1572 po takmer šesť a pol ročnom pontifikáte zomrel pápež Pius V. a o necelé dva týždne (12. mája) sa v Sixtínskej kaplnke začalo konkláve, ktoré hneď nasledujúci deň zvolilo jeho nástupcom Uga Buoncompagniho. Nový pontifik na počesť pápeža Gregora I. prijal meno Gregor XIII.

Od začiatku svojho pontifikátu sa javil ako veľmi tolerantný no súčasne rázny v oblasti presadzovania svojich požiadaviek. Vo svojej činnosti sa snažil uplatňovať závery tridentského koncilu. Veľmi mu záležalo na reforme cirkvi navonok, v záujme čoho napr. prísne dbal na výber biskupov a o dodržiavanie ich povinnosti zdržiavať sa na mieste vykonávaného úradu. V snahe rozšíriť pôsobenie Svätej stolice inicioval vznik nových nunciatúr (Graz, Luzern, Kolín nad Rýnom); pre zvyšovanie vzdelanostnej úrovne kléru zakladal semináre v Ríme i v ďalších mestách. Rôznymi privilégiami ale aj štedrými finančnými príspevkami podporoval univerzitu, neskôr pomenovanú na jeho počesť.

Gregor XIII. sa prejavil ako nezmieriteľný nepriateľ protestantizmu a horlivý šíriteľ myšlienok protireformácie. S veľkým zadosťučinením privítal správu o povraždení hugenotov vo Francúzsku počas tzv. bartolomejskej noci a na túto počesť dal v Ríme slúžiť slávnostné omše, ktoré sa niesli v duchu víťazstva cirkvi nad nevercami. Vo svojom protireformačnom úsilí plánoval zorganizovať vojenské ťaženie proti anglickej kráľovnej Alžbete I. V tejto súvislosti naliehal na kráľa Filipa II. a mienil ho poveriť vedením invázie do Anglicka. Nielenže mu tento zámer nevyšiel, ale s veľkým znepokojením musel sledovať ako v Európe silnie reformačné hnutie a viaceré krajiny sa odlúčili od katolicizmu (napr. Švédsko, veľké časti územia Nemecka). Gregorovou istou satisfakciou bolo primknutie sa Poľska k Rímu.

Úspešne si pápež počínal v oblasti šírenia viery prostredníctvom jezuitských misionárov.

Gregor XIII. sa snažil rozvíjať stavebnú činnosť v Ríme. Roku 1575 nechal premeniť Diokleciánove kúpele na sýpku, nechal postaviť gregoriánsku kaplnku v svätopeterskej bazilike a v roku 1580 bol na jeho príkaz dostavaný Kostol del Gesù a rozšírený Kvirinálsky palác, ktorý sa v ďalších storočiach stal letným sídlom rímskych biskupov.

Kalendár Gregora XIII.[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Gregoriánsky kalendár

S menom pápeža Gregora XIII. sa najčastejšie spája reforma dovtedy jestvujúceho juliánskeho kalendára, ktorý zaviedol ešte v 1. storočí pred Kr. G. I. Caesar. Praktické využitie tohto kalendára bolo postupom času čoraz viac problematické. Vzhľadom k nezosúladeniu kalendárneho a slnečného roku každoročne narastala odchýlka až do takej podoby, že v storočí, kedy sa Gregor XIII. stal pápežom, skutočná jarná rovnodennosť pripadla podľa platného kalendára na 11. marca a jesenná na 11. septembra, pričom najkrajší deň bol 11. december a najdlhší 11. jún. Ďalšou nepresnosťou juliánskeho kalendára bolo, že napr. Veľká noc sa v dôsledku toho posúvala bližšie k letu a predovšetkým do obdobia intenzívnych poľnohospodárskych prác.

Táto odchýlka sťažovala život a bola čoraz viac citeľná nato, aby ju bolo možné ignorovať. Jej odstránením sa zaoberali dokonca tri cirkevné koncily - bazilejský, piaty lateránsky a napokon aj tridentský. Až Gregorovou zásluhou bol kalendár vyriešením dvoch základných problémov - odstránením časovej odchýlky (preskočením desiatich dní) a stanovením tzv. prestupných rokov - „opravený“. Nový kalendár katolícke krajiny prijali takmer okamžite no protestantské ho neuznávali vyše sto rokov.

Tri roky po zavedení kalendára, nesúceho Gregorovo meno, pápež zomrel. Miestom uloženia Gregorových telesných ostatkov je dnes monumentálny barokový náhrobok (pôvodný bol zničený) v Bazilike svätého Petra od milánskeho sochára Camilla Rusconiho z rokov 1715 - 1723. Postava sediaceho pápeža s tiarou na hlave doplnená alegorickými postavami Viery a Statočnosti dáva požehnanie okoloidúcim. Zaujímavý je reliéf na sarkofágu, ktorý umelecky zachytáva Gregorovu reformu kalendára. Spod sarkogágu vylieza okrídlený drak, ktorého nachádzame na rodovom erbe Buoncompagniovcov.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9
  • M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4
  • J. Kadlec, Dějiny katolické církve II., Vydavatelství Univerzity Palackého, Olomouc, 1993

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]


Predchodca:
Pius V.
Pápežský znak Pápež
Gregor XIII.
(zoznam)
Pápežský znak Nástupca:
Sixtus V.