Pius VI.

	Pius VI.; Pius VI
	250. rímsky biskup
	; Ritratto di Papa Pio VI, Pompeo Batoni, Írska národná galéria
Funkcie a tituly
Pontifikát
	15. február 1775 – 29. august 1799
Biografické údaje
Občianske meno	Giovanni Angelo Braschi
Narodenie	25. december 1717; Cesena, Pápežský štát
Úmrtie	29. august 1799 (81 rokov); Valence, Francúzsko
Pochovaný	Bazilika svätého Petra
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka	1755
Biskup
Konsekrácia	22. február 1775 (57 rokov)
Svätiteľ	Giovanni Francesco kardinál Albani; biskup v Porto e Santa Rufina
Spolusvätitelia	Henry Benedict Mary Clement kardinál Stuart of York; (arci)biskup fraskatský; Carlo kardinál Rezzonico; Camerlengo
Kardinál
Menovanie	26. apríl 1773 (55 rokov); Klement XIV.
Stupeň	kardinál-kňaz
Titulárny kostol	Sant’Onofrio
Pápež
Voľba	15. február 1775 (57 rokov)
Intronizácia	22. február 1775 (57 rokov)
Odkazy
	Pius VI. na catholic-hierarchy.org angl. ; Pius VI.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Pius VI., (lat. Pius PP. VI), rodným menom Giovanni Angelo Braschi (* 25. december 1717, Cesena, Taliansko – † 29. august 1799, Valence, Francúzsko) bol 250. pápež v poradí v období pontifikátu 15. február 1775 – 29. august 1799.

Životopis

Giovanni sa narodil v aristokratickej, avšak schudobnenej rodine. Študoval u jezuitov v rodnom meste a v roku 1734 zložil skúšky z práva. Neskôr pokračoval v štúdiu na univerzite v meste Ferrara. V roku 1753 sa stal jedným zo sekretárov pápeža Benedikta XIV. V roku 1758 získal hodnosť preláta a v roku 1768 ho pápež Klement XIII. vymenoval za pokladníka pápežskej komory. V roku 1773 ho pápež Klement XIV. vymenoval za kardinála. V 134 dní trvajúcom konkláve napokon získal podporu tých kardinálov, ktorí si želali zmiernenie protijezuitských nálad (po zrušení rádu Klementom XIV. v roku 1773), ako aj podporu sympatizantov protijezuitského ťaženia, ktorým kardinál Braschi sľúbil, že bude naďalej realizovať Klementovu protijezuitskú politiku.^[1]

Pápež Pius VI. bol konzervatívcom, ktorý si potrpel na okázalý a zastaraný protokol, obľuboval pompéznosť náboženských obradov a pokračoval v podpore umení. Dal vyzdobiť sakristiu Baziliky svätého Petra, vystavať palác Braschi (Palazzo Braschi) a zveľadiť Museo Pio-Clementino. Neúspešne sa pokúsil vysušiť pontínske močiare, časť vysušenej pôdy však odovzdal svojim synovcom, ktorých podporoval aj finančne. Kritici mu vyčítali najmä túto formu nepotizmu.

V oblasti zahraničnej politiky musel pápež čeliť vzrastajúcej vlne sekularizmu, ateizmu a zásahov osvietenských panovníkov do náboženských otázok. Zvlášť ostrý konflikt mal pápež s cisárom Svätej ríše rímskej Jozefom II., ktorý realizoval viaceré osvietenské reformy, obmedzujúce vplyv pápežskej kúrie v náboženských otázkach v Ríši a tzv. dedičných krajinách (v Čechách a v Uhorsku). Pápež Pius VI. zvlášť tvrdo kritizoval zrušenie pôsobenia niektorých reholí v Habsburskej monarchii a vyňatie kláštorov spod jurisdikcie pápežskej kúrie (podľa Jozefovej reformy spadali pod jurisdikciu diecéznych biskupov). V roku 1782 dokonca pápež pricestoval osobne do Viedne, aby sa pokúsil zmierniť dosah reforiem. Jozef II. však nebol ochotný meniť svoju náboženskú reformu.

Ešte väčšiu nespokojnosť pápeža vyvolali udalosti Veľkej francúzskej revolúcie, najmä zmeny v cirkevnej rovine, ktoré schválilo Národné zhromaždenie. Pápež začiatkom roku 1791 odsúdil tzv. Civilnú ústavu duchovenstva ako schizmatickú. Odsúdil kňazov a biskupov, ktorí zložili prísahu na Civilnú ústavu duchovenstva, a odsúdil ajDeklaráciu práv človeka a občana, schválenú začiatkom augusta 1789. Po tomto jeho kroku sa prerušili medzi Francúzskom a Pápežskou stolicou diplomatické vzťahy. Francúzske vojská neskôr anektovali pápežské teritóriá Venaissin a Avignon na francúzskej pôde. Pápež podporoval zásah koaličných vojsk proti Francúzskej republike a na území Pápežského štátu ochotne prijímal aristokratických emigrantov.

V roku 1796 generál Napoleon Bonaparte požiadal pápeža, aby odvolal odsúdenie Civilnej ústavy duchovenstva, čo Pius VI. odmietol urobiť. Keď bol v Ríme zabitý francúzsky generál Louis Duphot, francúzske vojská pod velením Louisa Berthiera vo februári 1798 priamo obsadili územie Pápežského štátu, zosadili pápeža a vyhlásili tzv. Rímsku republiku. Pápež sa utiahol do kartuziánskeho kláštora vo Florencii. V marci 1799 ho dalo francúzske Direktórium uväzniť a premiestniť do pevnosti v Briançone. Neskôr bol prevezený do citadely v meste Valence. Pápež Pius VI. zomrel v tamojšom väzení a bol pochovaný na miestnom cintoríne. Až v roku 1802 boli jeho pozostatky prevezené do Ríma a pochované v krypte Baziliky sv. Petra. Jeho pontifikát patrí k najdlhším, ale jeho koniec zároveň k najtragickejším v dejinách pápežstva.

Pápež a Slovensko

Pre Slovensko má Pius VI. význam aj v tom, že bulou Romanus pontifex z 13. marca 1776 zriadil tri nové biskupstvá: Banskobystrické, Rožňavské a Spišské. Tieto vznikli vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva. Táto bula vznikla pod vplyvom dekrétu Márie Terézie z 15. januára 1776.^{[chýba zdroj]}

V roku 1780 pápež udelil možnosť celoročne získavať úplné odpustky všetkým pútnikom, ktorí prídu do baziliky Navštívenia Panny Márie na Starých Horách a splnia obvyklé podmienky (spoveď, prijatie Eucharistie a modlitba na úmysel Svätého Otca).^[2]

Referencie

↑ PIUS VI. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 243 – 245.
↑ Biskup Chovanec: Prosme Máriu, aby nám dala silu mať trpezlivosť so slabosťami [online]. www.tkkbs.sk, [cit. 2024-08-20]. Dostupné online.

Pozri aj

Zoznam kardinálov vymenovaných Piom VI.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pius VI.

Externé odkazy

Informácie o slovenských biskupstvách - zriadené Piom VI.

Predchodca:
Klement XIV.

Pápež
Pius VI.
(zoznam)

Nástupca:
Pius VII.

[P-1] PIUS VI. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 243 – 245.

[2] Biskup Chovanec: Prosme Máriu, aby nám dala silu mať trpezlivosť so slabosťami [online]. www.tkkbs.sk, [cit. 2024-08-20]. Dostupné online.

[1]

[2]

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František