Alexander VII.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Alexander VII.
rímsky biskup
Alexander VII.
Erb Alexander VII.
Funkcie a tituly
Pontifikát
7. apríl 1655 – 22. máj 1667
Predchodca Inocent X. Klement IX. Nástupca
Biografické údaje
Rodné meno Fabio Chigi
Narodenie 13. február 1599
Siena, Taliansko
Úmrtie 22. máj 1667 (68 rokov)
Rím, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev rímskokatolícka
Pápež
Voľba 7. apríl 1655
Odkazy
Alexander VII. na catholic-hierarchy.org angl.
Spolupracuj na Commons Alexander VII.
Emblem of the Papacy SE.svg Kompletný zoznam pápežov Emblem of the Papacy SE.svg

Alexander VII. (lat. Alexander Septimus), vl. menom Fabio Chigi (* 13. február 1599, Siena – † 22. máj 1667, Rím) bol taliansky duchovný a 237. rímsky pápež (v období rokov 1655 – 1667).

Duchovná kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Na univerzite v rodnom meste vyštudoval filozofiu, právo a teológiu. Tridsiate roky 17. storočia boli obdobím začiatku jeho kariéry ako duchovného. V roku 1628 za pápeža Urbana VIII. vstúpil do pápežských služieb. Stal sa legátom vo Ferrare a v roku 1635 biskupom v Puglii.

Významnú úlohu zohral pri mierových jednaniach po skončení tridsaťročnej vojny kedy vo funkcii pápežského nuncia v Kolíne (v rokoch 1639 – 1651) zastupoval v roku 1648 Svätú stolicu na rokovaniach pri uzatváraní vestfálskeho mieru.

Za svojho predchodcu, Inocenta X. sa stal štátnym kancelárom a kardinálom a po jeho smrti, po konkláve trvajúcom osemdesiat dní, pápežom. Počas voľby sa prvý raz dostal do kontaktu so všemocným francúzskym kardinálom Mazarinom, vystupujúcim ako odporca jeho zvolenia (ani ako pápež nedokázal s Mazarinom nájsť porozumenie).

Na pápežskom stolci[upraviť | upraviť zdroj]

Alexander VII. sa vzápätí po svojom zvolení ukázal ako slabý pápež, ktorého rozhodnutia boli často ovplyvňované pápežskou kúriou.

Až do roku 1664 sa vliekli neusporiadané vzťahy Alexandra VII. s Francúzskom Ľudovíta XIV. Kvôli Alexandrovej neprezieravej zahraničnej politike (zamiešal sa do sporu kardinála Mazarina a kardinála de Retz) dokonca francúzsky panovník hrozil vojenským vpádom na územie pápežského štátu. Proti silnému francúzskemu kráľovi bol nútený prijať potupnú Pisanskú zmluvu (z r. 1654), ktorou sa musel úplne podrobiť kráľovým požiadavkám ohľadom dosadzovania biskupov.

Rovnako komplikované vzťahy mal Alexander VII. i so Španielskom. Vyplývali z neochoty uznať Jána IV. portugalským kráľom.

Z duchovného hľadiska významnou udalosťou spadajúcou do obdobia jeho pontifikátu bola konverzia švédskej kráľovnej Kristíny v novembri 1655, ktorá bola pre Alexandra náplasťou na jeho neúspechy na medzinárodnej scéne.

Alexander VII. bol ako najvyšší predstaviteľ rímskokatolíckej cirkvi nútený zaujať stanoviská k dvom závažným skutočnostiam. Prvým bolo vyjadrenie sa k sporu o učenie zvané jansenizmus, ktorý zdedil po Inocentovi X. Vyhlásením, odsudzujúcim tézy tohto učenia, sa postavil na stranu svojho predchodcu. V tejto súvislosti vydal tiež ustanovenie Regiminis apostolici, ktorým vyzýval duchovných na odsúdenie jansenizmu. Druhým bol spor o probabilizmus, teóriu presadzovanú jezuitmi. V tomto prípade zaujal zamietavý postoj k niektorým častiam tohto učenia.

Mecenáš umenia[upraviť | upraviť zdroj]

Do historického povedomia sa Alexander VII. zapísal aj ako umenia znalý pontifik a mecenáš. Už ako mladý kňaz sa stal autorom básnických zbierok. Rád sa obklopoval spoločnosťou učencov a umelcov, obohatil Vatikánsku knižnicu. Jeho veľkým obľúbencom bol najväčší barokový taliansky sochár a architekt Gian Lorenzo Bernini, ktorý s pápežovou štedrou podporou vytvoril množstvo nádherných umeleckých diel. Práve Alexander VII. poveril Berniniho dotvorením vatikánskeho Námestia svätého Petra o preslávenú Berniniho kolonádu. Bernini je i spoluautorom monumentálneho Alexandrovho náhrobku v Bazilike svätého Petra.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]


Predchodca:
Inocent X.
Pápežský znak Pápež
Alexander VII.
(zoznam)
Pápežský znak Nástupca:
Klement IX.