Alexander VI.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Alexander VI.
214. rímsky biskup
Cristoforo dell'Altissimo, Portrét Alexandra VI., Palazzo Vecchio, Florencia
Cristoforo dell'Altissimo, Portrét Alexandra VI., Palazzo Vecchio, Florencia
Erb Alexander VI.
Funkcie a tituly
Pontifikát
11. august 1492 – 18. august 1503
Predchodca Inocent VIII. Pius III. Nástupca
Biografické údaje
Rodné menoRodrigo de Borja y Borja
Narodenie1. január 1431
Játiva, Aragónske kráľovstvo
Úmrtie18. august 1503 (72 rokov)
Rím, Pápežský štát
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Pápež
Voľba11. august 1492
Odkazy
Alexander VI. na catholic-hierarchy.org angl.
Spolupracuj na Commons Alexander VI.
Kompletný zoznam pápežov

Alexander VI. (lat. Alexander Sextus, vl. menom špa. Rodrigo de Borja y Borja, tal. Rodrigo Borgia; * 1. január 1431, Játiva, Aragónske kráľovstvo, dnes Španielsko – † 18. august 1503, Rím) bol duchovný pôvodom zo Španielska a 214. rímsky pápež (v období rokov 1492 – 1503).

Alexander VI. patrí k najvýznamnejším ale i najrozporuplnejším postavám na Petrovom stolci.

Roderic Llançol (ako znelo jeho pôvodné meno) sa narodil v meste Játiva neďaleko Valencie. Pôvodné otcovo priezvisko si zmenil na rodové meno svojej matky Izabely – Borja.

Mladosť[upraviť | upraviť zdroj]

Od mladosti sa tešil veľkej priazni svojho strýka z matkinej strany, valenského biskupa Alfonsa de Borja, neskoršieho pápeža Kalixta III. Ten ho zahrnul všemožnými poctami. Umožnil mu študovať na univerzite v Bologni a v roku 1456 (rok po svojom zvolení pápežom) ho vymenoval za kardinála-diakona. Nasledovali ďalšie významné funkcie v cirkevnej hierarchii (nové biskupstvá a opátstva) a už v nasledujúcom roku sa Rodrigo stal vicekancelárom Svätej stolice. Tento úrad, ktorý si udržal aj počas pontifikátu nasledujúcich štyroch pápežov, mu vyniesol značný majetkový prospech.

Už v tomto období vyšiel na povrch jeho bezuzdný život spojený s mnohými sexuálnymi dobrodružstvami. Svoje správanie dával neskrývane najavo rovnako ako sa netajil svojimi potomkami. Najväčšmi si obľúbil deti, ktoré splodil s bohatou Rimankou Vannozzou Catanei – synov Giovanniho, Cesareho, Gioffreho a dcéru Lucreziu. Napomenutie pápežom Piom II. za škandalózne správanie ostalo nepovšimnuté.

Na pápežskom stolci[upraviť | upraviť zdroj]

Kľačiaci pápež Alexander VI., výrez z Pinturicchiovej fresky Vzkriesenie, 1492 – 1495, Borgiove apartmány Apoštolského paláca vo Vatikáne

Po smrti pápeža Sixta IV. v roku 1484 intenzívne pracoval na svojom zvolení jeho nástupcom. Konkláve však zvolilo iného kandidáta – Inocenta VIII. Po Inocentovej smrti v roku 1492 sa už Rodrigo nespoliehal na dohody kardinálov a všetko svoje úsilie podriadil jedinému cieľu – voľbe za pápeža. Veľkorysými sľubmi a úplatkami získal na svoju stranu niekoľkých kardinálov a z konkláve, konanom 6. – 11. augusta 1492, napriek nie veľkým preferenciám, vyšiel ako víťaz.

Ihneď po nástupe na pápežský stolec sa prejavil ako skúsený administrátor. V pápežskej kúrii nastolil poriadok, prisľúbil reformy ako i pomoc proti silnejúcej tureckej hrozbe. No čoskoro sa ukázalo, že ani pápežský post mu nebude prekážkou v pokračovaní jeho predchádzajúceho života, ba dokonca ho bude zneužívať najmä na obohacovanie seba a svojich príbuzných. Napriek mladému veku vymenoval svojho syna Cesareho biskupom a kardinálom. Zvláštnou priazňou zahrnul brata svojej vtedajšej milenky Giulie z rodu Farnese, Alessandra (neskoršieho pápeža Pavla III.), ktorého v roku 1494 ako dvadsaťšesťročného vymenoval za kardinála.

Veľký diplomat a stratég[upraviť | upraviť zdroj]

Desiderando nui, 1499

Veľký záujem sústreďoval na zabezpečenie svojich detí. Výbojmi, titulmi a výhodnými sobášmi im zabezpečoval moc, peniaze, postavenie. Najstaršiemu synovi Pedrovi Louisovi (1460 – 1481) ešte ako kardinál pridelil španielske vojvodstvo Gandia, ktoré neskôr zdedil Giovanni. Toho v roku 1493 oženil so španielskou infantkou Mariou Enriquez de Luna a v roku 1497 mu daroval Beneventské vojvodstvo, časť pápežského štátu. Cesareho ako sedemnásťročného vymenoval za arcibiskupa Valencie a o rok neskôr ho povýšil na kardinála. Dcére Lucrezii zariadil tri veľkolepé manželstvá (vždy podľa politických záujmov) a v čase svojej neprítomnosti ju poveroval zastupovaním v oficiálnych záležitostiach.

Rodinné záujmy stáli i za Alexandrovou vnútornou politikou. I v nej sa prejavil ako stratég a pôžitkár ovládajúci najrôznejšie diplomatické machinácie. Hoci bol spočiatku v spore s neapolským kráľom Ferdinandom I., teraz stál na jeho strane proti nárokom francúzskeho kráľa Karola VIII. Nepriateľstvo voči francúzskemu panovníkovi vyvrcholilo v roku 1494 keď Alexander VI. korunoval za neapolského kráľa Ferdinandovho syna Alfonsa II. Vtedy Karol VIII. na podnet kardinála Giuliana della Rovere (neskoršieho pápeža Júliusa II. a Alexandrovho nepriateľa) vtrhol do Talianska a otvorene sa Alexandrovi vyhrážal podporou zvolania koncilu, ktorý by ho zosadil. Alexander VI. sa v ohrození svojho postavenia obrátil o pomoc na tureckého sultána Bajazida II.

V zúfalej situácii, hroziacej tureckou inváziou, bol však Alexander nútený uzmieriť sa s Karolom VIII. Keď však na Karola začali vyvíjať tlak mocnosti združené v Svätej lige vycítil vierolomný Alexander príležitosť prinútiť Francúzov stiahnuť sa z Talianska. Obrat vo vzťahu k Francúzsku nastal v roku 1498, kedy Alexander zrušil manželstvo nového kráľa Ľudovíta XII. s Jeanne za čo vďačný Ľudovít povýšil Alexandrovho syna Cesareho na vojvodu z Valentinois.

Otec a syn Borgiovci túžili získať viac: chceli si privlastniť celý pápežský štát a tomuto zámeru spolu so systematickou likvidáciou veľkých aristokratických rodín podriadil Alexander VI. celý zvyšok pontifikátu. Finančné prostriedky potrebné na jeho realizáciu získaval nekalými praktikami: úkladnými vraždami, zhabaním majetkov, ale i kupčením s cirkevnými hodnosťami, kedy noví preláti museli za svoje úrady draho zaplatiť.

Do obdobia pontifikátu Alexandra VI. spadá objavenie zámorských území v roku 1492 Krištofom Kolumbom. Pápežove diplomatické a duchovné aktivity sa prejavili i na rozdelení sfér záujmu medzi Španielskom a Portugalskom na území nových kolónií (v roku 1493 vydal bulu Inter cetera, v ktorej stanovil demarkačnú líniu v Atlantickom oceáne a určil koloniálne sféry oboch krajín v Latinskej Amerike).

Alexander VI. a Girolamo Savonarola[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1495 sa začal jeho vleklý spor s kazateľom a náboženským reformátorom Girolamom Savonarolom. Savonarola ako neúprosný odporca „skazených mravov“ otvorene kritizoval cirkevných predstaviteľov na čele s pápežom. Mravnosť, čistotu a poriadok sa najprv pokúsil nastoliť vo Florencii, ktorú vyhlásil za Boží štát s kráľom Ježišom Kristom. Kvôli otvoreným útokom na svoju osobu ho Alexander VI. pozval do Ríma a zakázal mu kázať. Keď to Savonarola ignoroval, pápež ho vylúčil z cirkvi. Kazateľ však exkomunikáciu vyhlásil za neplatnú a svoje snaženie upriamil na zvolanie koncilu, ktorý by reformoval cirkev a zosadil Alexandra. Spor sa skončil v máji 1498 Savonarolovým uväznením a odsúdením na smrť. Proces viedli pápežovi legáti.

Mecenáš umenia[upraviť | upraviť zdroj]

Hrobka Alexandra VI. a Kalixta III. v kaplnke Borgiovcov Kostola Santa Maria in Monserrato degli Spagnoli

Možno povedať, že veci duchovné ostávali u Alexandra na periférii záujmu. Všetkému dominovali svetské záujmy. Prejavil sa ako pravý milovník umenia. I keď jeho štedrosť nedosahovala takých rozmerov ako u neskoršieho Júliusa II. predsa jeho pričinením vznikol rad nádherných umeleckých diel a jeho zásluhou sa mnohé rímske stavby zaskveli v novom šate. Spomedzi všetkých vynikajú najmä nádherné Borgiove apartmány (Apartamento Borgia) nachádzajúce sa na prvom poschodí Apoštolského paláca, ktorých impozantná fresková výzdoba z rokov 1492 – 1495 je dielom renesančného umelca Bernardina di Betto, známeho pod menom Pinturicchio.

Alexander VI. zomrel v lete roku 1503. Objavili sa dohady, že príčinou jeho smrti bola otrava jedom. Alexandrove ostatky dnes spočívajú v nádhernom historizujúcom náhrobku v kaplnke rímskeho kostola Santa Maria in Monserrato degli Spagnoli vedľa ostatkov jeho strýka Kalixta III.

Hodnotenie Alexandra VI.[upraviť | upraviť zdroj]

Alexander VI. významne zasiahol do dejín rímskokatolíckej cirkvi. Aj napriek súkromného zhýralému životu bol Alexander nábožný a veľmi si potrpel na ortodoxiu. V jej mene a s príslušnou pompou oslávil jubilejný rok 1500.

V dejinách cirkvi sa Alexander VI. preslávil ako politický stratég, zhýralý a pôžitkársky muž ale i ako veľký mecenáš umenia a ortodoxný pontifik. Svojou chytrosťou so sklonmi k ľstivosti, túžbou po moci a pôžitkárstvom predstavoval prototyp renesančného politika.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • ALEXANDER VI. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 204 – 205.
  • P. Burke, Italská renesance, Mladá fronta, Praha, 1996, ISBN 80-204-0589-5
  • B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
  • M. Collins, Vatikán - tajomstvá a poklady svätého mesta, Ikar, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-551-2016-4


Predchodca:
Inocent VIII.
Pápežský znak Pápež
Alexander VI.
(zoznam)
Pápežský znak Nástupca:
Pius III.