Inocent III.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Disambig.svg Toto je článok o pápežovi. O protipápežovi rovnakého mena pozri Inocent III. (protipápež).
Inocent III.
rímsky biskup
Inocent III.
Erb Inocent III.
Funkcie a tituly
Pontifikát
8. január 1198 – 16. júl 1216
Predchodca Celestín III. Honorius III. Nástupca
Biografické údaje
Rodné menoLotario de' Conti di Segni
Narodenieokolo 1161
Gavignano, Pápežský štát
Úmrtie16. júl 1216
Perugia, Pápežský štát
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Pápež
Voľba8. január 1198
Odkazy
Inocent III. na catholic-hierarchy.org angl.
Spolupracuj na Commons Inocent III.
Emblem of the Papacy SE.svg Kompletný zoznam pápežov Emblem of the Papacy SE.svg
 Pápež Inocent III.
Pápež Inocent III.

Inocent III. (lat. Innocentius Tertius), vl. menom Lotario de' Conti di Segni (* okolo 1161, Gavignano – † 16. júl 1216, Perugia) bol talianskym duchovným a 176. rímskym pápežom (v období rokov 1198 – 1216).

Do cirkevných dejín sa zapísal ako jeden z najvýznamnejších pontifikov, ktorý sa v snahe o pápežskú svetovládu neváhal uchyľovať ani k mocenským prostriedkom.

Nástup na Petrov stolec[upraviť | upraviť zdroj]

Na pápežský stolec bol zvolený po starcovi Celestínovi III. ešte v ten istý deň, keď jeho predchodca zomrel. Pochádzal zo šľachtického rodu a než sa stal pápežom vyštudoval teológiu a cirkevné právo (bol prvým pontifikom s právnickým vzdelaním). Jeho otec bol príslušníkom významného patricijského rodu Scottiovcov, z ktorého vzišlo v 11. a 12. storočí niekoľko pápežov: Inocentov strýko, pápež Klement III., ho v roku 1190 vymenoval za kardinála; pápežmi sa neskôr stali aj Inocentovi synovec a prasynovec (Gregor IX. resp. Alexander IV.).

I keď jeho teologické práce svojou kvalitou nepresiahli priemer, ako právnik vynikal. Aj cirkevné záležitosti ponímal predovšetkým právnicky.

Bol to rodený vládca, ktorý v sebe spájal mimoriadny charakter a intelekt s rozhodnosťou, prispôsobivosťou a obratnosťou v zaobchádzaní s ľuďmi. Zvláštne nadanie mal ako diplomat. O svojom postavení mal vznešenú predstavu ako o Kristovom vikárovi (titul, ktorý zaviedol), ktorý je menej ako Boh a viac ako človek a má vládnuť nielen všeobecnej cirkvi, ale celému svetu. Vo svojej zbožnosti bol presvedčený, že stojí v službách Božích záujmov, ak zvelebuje moc cirkvi na najvyšší stupeň.

Na Petrov stolec nastúpil v čase, keď zomreli silní cisári, usilujúci o svetovládu (a podrobenie cirkvi), čo mu veľmi uľahčovalo situáciu. Neskrývane dával najavo svoje vladárske nároky, ktoré uskutočňoval s podivuhodným úspechom.

Portrét Innocenta III. (medzi sv. Tomášom Akvinským a sv. Bonaventurom) na Raffaelovej freske Dišputa o Sviatosti oltárnej z rokov 1508 - 1509 v Stanza della Segnatura v Apoštolskom paláci vo Vatikáne

Riadil sa heslom: čo on prehlási za právo, je Božie právo a iba pápež smie určovať čo je Božia vôľa. Tieto zásady presadzoval aj smerom k vladárom, kde hlásal, že panovníci (vrátane cisára) sú jeho vazalmi, iba on má právo ich dosadzovať a odvolávať, iba prostredníctvom neho majú svoju moc. Vytvoril fikciu, že rímske cisárstvo vzniklo iba z pápežovej milosti. Z tohto všetkého bolo jasné, že v západnom svete neexistovala duchovná protiváha, ktorá by tieto nároky napadla a usvedčila z omylu. Inocent mal v rukách skutočnú moc.

V cirkevnej oblasti dosiahol stanovenie pevných pravidiel rímskej kúrie a vytvorenie správneho aparátu, súčasne však úzkostlivo dbal na posilnení cirkevného práva. Potlačil samostatnosť biskupov, čím z ich učinil svojich úradníkov.

Zvláštnou priazňou zahrnul templárskych rytierov. Okrem toho, že úporne obhajoval staré rádové výsady, ktoré vo svojej bule Omne datum optimum v roku 1139 udelil templárom Inocent II., priznával rádovým príslušníkom aj ďalšie výhody: trval na tom, že rád má právo zakladať vlastné kostoly, vlastniť cintoríny a vyberať desiatky. Varoval duchovných, aby neporušovali templárske práva.

Inocentova svetská politika[upraviť | upraviť zdroj]

Tak ako zasahoval do chodu cirkevných záležitostí, svoj vplyv presadzoval aj vo svetských sférach. V prvom rade pozdvihol skutočnú pápežskú moc v samotnom Ríme. Hneď vzápätí si vydobyl vodcovské postavenie v politickom živote celého Talianska, ako jeho osloboditeľ od nenávideného nemeckého panstva.

Nemecko[upraviť | upraviť zdroj]

V Nemecku využil situáciu po smrti Henricha VI., kedy nastali vnútorné rozpory v súvislosti s nárokom na uvoľnený trón. Presadzoval zásadu, že o obsadení kráľovského stolca rozhoduje pápež. Striedavo podporoval nároky jednotlivých uchádzačov, s cieľom dosadiť na cisársky trón servilného panovníka. Sprvu sa priklonil na stranu Ota IV., ktorý mu bol ako príslušník rodu Welfovcov bližší. Keď však zistil, že Oto dal najavo vôľu po skutočnej moci, obrátil sa s podporou na Filipa Švábského.; po jeho smrti opäť podporoval Ota. Požadoval však od neho ústupky v prospech pápežskej moci: musel potvrdiť rozšírenie cirkevného štátu, musel sa zriecť práv, ktoré mu zaručoval wormský konkordát pri ustanovovaní biskupov, čo znamenalo, že kráľ nemal mať na dosadzovanie biskupov žiaden vplyv. Sprvu Oto pápežovi sľúbil požadované, no po dosiahnuti cisárskej koruny zo svojich sľubov zľavil. Inocent III. tak vzniesol nároky na trón Fridricha II., syna Henricha VI., ktorý s pápežovom pomocou získal nad Otom politickú prevahu. Fridrich však musel Inocentovi potvrdiť všetky ústupky, ktoré kedysi požadoval od Ota.

Anglicko[upraviť | upraviť zdroj]

Pápežove zásahy pokračovali aj v ďalších krajinách. V roku 1205 sa Inocent III. dostal do sporu s anglickým kráľom Jánom Bezzemkom kvôli obsadzovaniu cantenburského arcibiskupstva. Spor vyvrcholil uvalením interdiktu nad Anglickom. Pápež sa však neuspokojil s dosiahnutým. Využil situáciu, kedy ubúdali rodové dŕžavy Plantagenetovocv vo Francúzsku a opakovane vyzýval francúzskeho kráľa Filipa II. aby sa definitívne zbavil anglického kontinentálneho panstva a súčasne aby zorganizoval proti Anglicku krížovú výpravu. Slabý anglický kráľ sa v obave úplnej straty vlády musel pápežovi podriadiť: odovzdal Anglicko a Írsko pod pápežskú zvrchovanosť a za ročný poplatok ich prijal od neho späť ako léno.

Štvrtá krížová výprava a detská výprava[upraviť | upraviť zdroj]

Dobytie Carihradu pri štvrtej krížovej výprave v roku 1204. Miniatúra z 13. stor.

Rovnako ako všetci pápeži od Urbana II. aj Inocent III. bol horlivým stúpencom vojny proti islamu. Čoskoro po svojom nástupe na pápežský stolec, v roku 1198 vyhlásil novú výpravu križiakov do Svätej zeme.

Krížovú výpravu ešte v roku 1195 plánoval zorganizovať kráľ Henrich VI. no k jej uskutočneniu napokon neprišlo. O tri roky nato Inocent III. sa ujal kráľovho plánu a vyhlásil v poradí štvrtú križiacku výpravu. Aby zabezpečil jej financovanie, uvalil na všetky cirkevné výnosy daň vo výške dva a pol percenta. Ako najvyšší dušpastier vyhlasoval, že odpustené všetky hriechy budú nielen tomu, kto sa výpravy osobne zúčastní, ale aj tomu, kto za seba pošle zástupcu.

Výsledkom ťaženia bolo v roku 1204 zriadenie tzv. latinského cisárstva na čele s patriarchom, priamo podriadeným pápežovi. Pápežstvo sa Inocentovou zásluhou dostalo na začiatku 13. storočia veľmi blízko svojho svetovládneho cieľa.

Výsledky krížovej výpravy však tých, ktorí skutočne túžili po vyslobodení Jeruzalema z moslimskej moci sklamali. I keď obsadenie Carihradu pápež považoval za dobrú východiskovú pozíciu pred novými výpadmi proti moslimom, bol presvedčený, že nebol dosiahnutý konečný cieľ - definitívne oslobodenie Svätej zeme z rúk neveriacich. Nechal sa ovládnuť obludnou myšlienkou, že neúspechy tejto i predchádzajúcich výprav, podnikaných hriešnymi rytiermi, vyváži výprava nevinných detí. V roku 1212 bolo skutočne vypravených mnoho tisíc chlapcov a dievčat cez Taliansko a po mori - k žalostným koncom a na radosť otrokárov.

Krížová výprava proti albigéncom[upraviť | upraviť zdroj]

Do obdobia pontifikátu Inocenta III. spadá významná udalosť spojená s obranou pravej kresťanskej viery a bojom proti heretickým sektám. V druhej polovici 12. storočia sa na juhu Francúzska, v bohatých krajoch rozprestierajúcich sa od údolia rieky Rhôny až k Pyrenejám, zrodila sekta, ktorej členovia vyznávali heretické katarské učenie. Najvýznamnejšie stredisko vzniklo v meste Albi; podľa neho dostali vyznávači nového učenia pomenovanie albigénci.

V počiatkoch sa cirkev snažila katarov od ich učenia odvrátiť rôznymi „presvedčovacími kampaňami.“ Po opakovaných neúspechoch priviesť odpadlíkov na pravú vieru, pápež sa rozhodol vykoreniť toto učenie silou. V roku 1205 Inocent vyzval najmocnejšieho veľmoža v kraji, Raymonda IV., grófa z Toulouse, aby proti katarom poslal vojsko. Napriek grófovmu prísľubu sa tak nestalo. Preto o tri roky neskôr pápež rozhodol o zorganizovaní krížového ťaženia proti albigéncom. Nasledujúce dve desaťročia obe strany zvádzali boje, veľakrát sprevádzné masakrovaním obyvateľstva.

Ukončenia výpravy sa však Inocent nedožil. Ešte dlho po jeho smrti boli katari nemilosrdne prenasledovaní a upaľovaní; katarstvo bolo napokon vyhubené.

Vznik františkánskej rehole[upraviť | upraviť zdroj]

Počas pontifikátu Inocenta III. prišlo k založeniu jedného z najvýznamnejších cirkevných rádov, františkánov. V roku 1209 podnikol František z Assisi so svojimi nasledovníkmi cestu do Ríma, kde pápežovi predložili na schválenie pravidlá novej rehole. Po prvotnom odmietnutí však Inocent vydal Františkovi povolenie na založenie nového cirkevného spoločenstva.

Zvolanie ekumenického koncilu[upraviť | upraviť zdroj]

Tri roky pred svojou smrťou zvolal Inocent III. nový, celkovo dvanásty ekumenický koncil. Štvrtý lateránsky koncil, zahájený až 11. novembra 1215, sa stal triumfom pápežovej moci a slávy. Na koncile sa prijímali hotové pápežské dekréty obsahujúce o. i. vieroučné prehlásenia, namierené proti heretikom.

Hrobka Inocenta III. v Lateránskej bazilike v Ríme

Rok po skončení koncilu Inocent III. v Perugii zomrel. Bol práve na ceste na sever Talianska, kde sa mal pokúsiť zmieriť mestá Janov a Pisa. Pochovali ho v miestnej katedrále. Až v roku 1891 za pápeža Leva XIII. boli jeho ostatky prenesené do Ríma a dnes sú uložené v Lateránskej bazilike.

Možno povedať, že za pontifikátu Inocenta III. vyvrcholila pápežská svetovláda. No v protiklade k tomu, už počas jeho vlády sa začínali objavovať príznaky rozkladu pápežskej moci. Veľmi zjavné boli nikdy nekončiace finančné nároky pápežskej kúrie, protekcionárstvo a nepotizmus. Duchovná autorita pápeža bola naštrbená jeho odklonom od duchovných cieľov.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalší pápeži s menom Inocent

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • R. Říčan, A. Molnár, 12 století církevních dějin, Kalich, Praha, 1989
  • J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9
  • P. P. Read, Templáři, BB art, Praha, 2002, ISBN 80-7257-750-6

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.


Predchodca:
Celestín III.
Pápežský znak Pápež
Inocent III.
(zoznam)
Pápežský znak Nástupca:
Honorius III.