Valašsko (Rumunsko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Valašsko na juhu Rumunska (žlté)

Valašsko (po rumunsky: Ţara Românească – „Rumunská krajina“ alebo Vlahia alebo Valahia) je názov historickej krajiny a kniežatstva (od stredoveku do 19. storočia) na území súčasného Rumunska. Spolu s Moldavskom a Sedmohradskom tvorí od roku 1859 Rumunsko (veľmocami uznané až roku 1878).

Hlavné mesto Valašska sa menilo, spočiatku ním bolo Curtea de Argeş, neskôr Târgovişte až nakoniec Bukurešť.

Názov Valašska je odvodený od Valachov, iného pomenovania pre Rumunov.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvú zmienku o valašskej prítomnosti na románskom Balkáne v byzantskom období, možno nájsť v spisoch Prokopia Cézarejského v piatom storočí. Spisy spomínajú pevnosti s názvami ako Skeptekasas (Sedmohradsko), Burgulatu (Široké mesto), Loupofantana (Vlčí prameň) a Gemellomountes (Dvojité hory). Kronikár Prokopios sa v roku 586 zmieňuje o invázii proti Avarom, vo východnej časti Balkánu a zaznamenáva prvú písomnú správu o Valachoch. Správa opisuje príhodu keď sa počas prepravy batožiny pošmykla mulica a pohonič vykríkol: "Torna, Torna, fratre!" ("Vráť sa, brat môj!"). Správa je zároveň aj jedným z posledných záznamov v ľudovej latinčine. Cisár Justinián I. počas ktorého vlády Prokópios kroniku písal, bol rodeným latinčinárom a žialil nad úpadkom latinskej reči v jeho Byzantskej ríši. Snažil sa obnoviť pozíciu latinského jazyka aspoň v právnickej praxi. Nechal zostaviť latinský právny poriadok, ale čoskoro bol sklamaný, pretože sa ukázal pre sudcov a právnikov ako jazykovo nedostupný. Z toho dôvodu bol neskôr znovu vydaný v gréčtine. Podľa Anonymovej kroniky (Gesta Hungarorum), napísanej asi v roku 1146 neznámym notárom v službách uhorského kráľa Belu III. sa uvádza, že: „Na konci deviateho storočia prenikli Maďari do Karpatskej kotliny. Provincia Panónia bola obývaná Slovanmi, Bulharmi, Valachmi a "Pastores Romanorum" (románskymi pastiermi) (v latinskom origináli: "sclauij, Bulgarij et Blachij, ac Pastores Romanorum").Kronikár ďalej zaznamenáva, že: „V dvanástom až štrnástom storočí prišla do Uhorského kráľovstva Byzantskej ríše Zlatá horda.“ [1] Mnoho latinských historických dokumentov potvrdzuje pretrvávanie ľudového latinského jazyka na Balkáne až do konca piateho storočia. Kolonizácia Balkánskeho polostrova bola dokončená do konca siedmeho storočia. Slovanský vpád spôsobil, že Dácko – románske, a Trácko – románske kmene hľadali útočisko v pohoriach Rhodope, Pindus, Epirus. Ich potomkovia boli neskoršie nazývaní Wallachi, alebo Blachi.[2]

Termín Blachernae spomína kronika z desiateho storočia ako názov predmestia v Konštantínopole, bolo odvodené od skýtskeho vojvodcu Blachernos, ktorý padol v Konštantínopole. Mohol by byť, podľa Popa Lissenau, „zapletený do termínu Blach, Wallach (Blacernoi - potomok, alebo syn Valacha.”)

V 8. storočí, sa spomínajú „Rinchini a Blachorinchini“ ako útočníci na kláštor Castamonitu. V roku 976 byzantský autor Kedrenos, hovorí, že brat bulharského kráľa Samuel bol zabitý „Wallach wagoners uprostred Castoria a Prespa v Macedónsku”. V roku 980 Basil II. – Bulgaroktonos, vyhlásil vládu nad Walachmi v Thesalii. V roku 1014 bol kráľ Samuel porazený medzi kopcami Serres a Melnik v pohorí Kimbaloggoi, Po latinsky: Campulung Walachia. Spomína sa v roku 1300. Poodle Cecaumenos (Strategicon v roku 1066):„Wallachs, Epirus, Thesalia, atd…, všetci prišli zo severu a pochádzali z Dákov a Bessi (Trákov), ktorí boli pozdĺž rieky Sáva” Tu tiež kronikár spomína severo-južný pohyb postulovaný maďarskými historikmi, ktorý neberie ohľad na rímske pokračovanie v Dacii.

V roku 1019 v nariadeniach cisára Basileiosa II. (Bulgaroktonos – Bulharobijca) odsunul bulharských Valachov (Blacoi). V roku 1027 je zmienka v kronikách z Bari(Apúlia), že Bulhari a „Valasi s vojskami prešli do Itálie. „Hoc anno descendit in Italiam cum exercitu mango i.e. Wussorum, Turcorum, Guandalarum, Vlachorum, Burgarorum, Maceronum aliorumque ut capere Siciliam“ (Annales Barenses 605 - 1043)[3]

V roku 1166, Manuel I. Komnenos spomína, že Valasi v oblastiach hraničiacich s Čiernym Morom cielene útočili na Maďarov. „Títo Valasi, predpokladá sa boli potomkami koloniálnych Rimanov” (kronika ktorú napísal byzantský historik Joannes Cinnamus tvrdí, že „to nie je jasné či Valasi skutočne prišli z Podunajskej nížiny, alebo z Balkánskej provincie Rímskeho impéria"). Viacerí sa zhodujú, že prišli zo severu od Podunajskej nížiny. V roku 1114, Anna Comnena už sa zmieňuje o Valachoch ako o „mužoch brodov”, pretože križovali, brodili sa cez Dunaj ako sprievodcovia nájazdových Kumánov. Preto ich spomínajú aj ako „Brodnici” Jedným z ich náčelníkov sa menoval Budila. „Budila v roku 1095 prišiel varovať cisára Alexisa do jeho tábora v Anchialus”, uvádza Anna Comnena. Valasi slúžili ako sprievodcovia Kumánom cez horské priesmyky.

Runový zápis z jedenásteho storočia, nájdený na ostrove Gothland, spomína vraždu škandinávskeho cestovateľa Rothfosa spáchanú Blakumenmi, keď cestoval do Konštantinopolu. Bol zavraždený za bieleho dňa na hraniciach medzi Haličom a Moldavskom. Roku 1164 Andronic Comnenus zatkol valašských pastierov na tej istej haličskej hranici. V rovnakom mieste spomína židovský rabín Benjamín Tudela, ktorý zomrel v roku 1173, že “Vlachia a Vlachi” macedónskyžiadny cisár ich nemôže premôcť.” Križiaci Fridricha Barbarossu v roku 1190 v oblasti Niš v dnešnom Srbsku, sa stretli s odporom Valachov, ktorí sa v roku 1189 vzbúrili pod vedením ich náčelníkov Petra a Asena proti byzantskej vláde.

V roku 1190 Assanids žiadal o pomoc kmene na sever od Podunajskej nížiny, aby premohli Byzantíncov. Byzantský spisovatelia sa zmieňujú o „Cumani a Wallachi",ako „divokí bojovníci zo severu.” Spomína Patriarchát menom Valašsko – Hungaro – Vlachia a Moldavsko Ruso – Vlachia. Tiež ich pomenovali aj: „Ongari Infidelli”, podľa kroniky Štefana Magna, ktorý zostavil úderné prepadové oddiely byzantskej armády, keď opätovne dobyli Konštantínopol v priebehu noci z 24. na 25. júla 1261, kde sa nespomínajú Kumáni, ale “Dunajskí Valasi.”

Choniates napísal medzi rokmi 1202 a 1214, že Thessaliansky horský región sa nazýva “Veľké Valašsko”.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Valašsko ležalo na sever od rieky Dunaj a na juh od Sedmohradska resp. Karpát. Valašsko je rozdelené riekou Olt na dva regióny: východná časť sa nazýva Muntenia a západná Oltenia.

Valašsko v minulosti susedilo s Osmanskou ríšou na juhu a západe, Sedmohradskom na severe a Moldavskom na východe. V súčasnosti ako sused nahradilo Osmanskú ríšu Bulharsko a na východe susedí okrem Moldavska aj s Ukrajinou.

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Termín Valach je germánskeho pôvodu. Je odvodené od slova Walha, čiže "cudzinec". Toto pomenovanie používali staroveké germánske národy v súvislosti s Románmi ako keltskými susedmi. Vyskytuje sa vo Walese, Valónsku a u Slovanov . [4] spočiatku pod menom Valasi, vtedy keď sa všeobecne poukazuje na románsky ľud. Neskôr v užšom zmysle. Napríklad v Poľsku sa Taliansko nazýva Włochy (názov vznikol v dôsledku toho, že Galovia obývali Itáliu) V Maďarsku: „Olaszország" ("valašská krajina"), pomenovanie "Oláh popisuje len ľudí z Moldavska a historického Valašska. Termín Valach sa vyskytuje aj v niektorých názvoch miest a obcí kde románsky potomkovia žili po odsťahovaní Nemcov a Slovanov do nových teritórií, napríklad Laško v regióne Dolné Štajersko v Slovinsku. V starej anglickej básni Widsith z roku 144 sú Rimania nazývaní ako „Romwalas“. V histórii sa, termín "Valach" často používal pre skupiny, ktoré neboli etnickými Valachmi, ale niekedy ako hanlivý výraz pre pastierov, alebo u moslimov v súvislosti s kresťanmi (Karadjaovalides"). V regióne chorvátskej Dalmácie v tvaroch ako: “vlaje", "Vlaha". "Vlasy", sú to názvy používané obyvateľmi pobrežných miest pre ľudí, ktorí žijú vo vnútrozemí, a sú často myslené pejoratívne v tom zmysle, že sú to "barbari ktorí pochádzajú z hôr." V Grécku je slovo Βλάχος (Vlahos) často používané ako nadávka vyjadrujúca charakter hrubého a nekultúrneho človeka, alebo doslova vrchára. Často je používané ako synonym pre Χωριάτης (Choriátis), čo znamená jednoducho dedinčan.

Územia s valašskou populáciou[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem rozdelenia niektorých etnických skupín (Arumuni, Megleno-Romani) počas sťahovania národov sa nachádza aj mnoho iných Valachov. Po celom Balkáne, na severe v Poľsku, na západe v oblasti Moravy a dnešnom Chorvátsku, kde Čierni (Maurskí)Valasi Morlasi, alebo Vlaši postupne vymizli, zatiaľ čo v katolíckej a ortodoxnej časti sa Valasi identifikujú ako chorvátske a srbské etniká. [5] Do týchto regiónov sa dostali v snahe nájsť lepšie pastviny, U slovanských národov boli nazývaní ako "Valasi" ("Vlasy ) V stredovekých kronikách sa spomína Valašsko ležiace medzi Južnými Karpatmi a Dunajom. V rumunčine ako " Romaânească ", "Bessarábia - Valašsko" a " Uhro-Valašsko "alebo: „ Transylvánske Valašsko. " V administratívnych historických prameňoch ako:" Istro-Vlachia“ alebo: „Danubiana Valašsko " V byzantských prameňoch ako ," Bogdan Iflak“. V španielskych mapách ako " Velacia secunda " V Moldavsku ako: "Bogdan-Valašsko", "Mold-Valašsko", "Maurovlachia", čiže Čierne Valašsko "," Moldovlachia "alebo: " Rousse-Vlachia " V listoch pápeža Innocenta III. v súvislosti s Bulharsko-Valašskou ríšou, situovanou medzi Karpatami a balkánskymi horami sa spomína ako: „Regnum Blachorum et Bulgarorum“

Dáko-Rumunská populácia dosahuje až do 33,5 milióna obyvateľov. [6] (vrátane Moldavcov ), hovoria rumunským jazykom ( dáko-rumunsky ), známi sú tým, že ich pomenovanie sa zhoduje s umiestnením na území starovekej Dácie. Žijú v počte 20 miliónov v Rumunsku, 3,5 milióna v Moldavsku, na Ukrajine 459 tisíc, v Srbsku 79 tisíc, v Maďarsku 15 tisíc, v Bulharsku 10 tisíc päťsto, z toho sa asi 1088 osôb sa počíta ako Arumuni. [7]

Arumuni (hovoria arumunčinou) žije ich až 2 milióny. Z toho v Grécku až 700 tisíc, hlavne v pohorí Pindus. Nepoznajú žiadne etnické rozdiely, takže v Grécku neexistujú žiadne štatistické údaje o Arumunoch. Seba identifikujú ako Grékov a sú označovaní ako ďalší Gréci. V Albánsku až 400 tisíc [8] hoci je to sporné. Jeden zdroj uvádza, že niektorí z nich si zmenili svoju albánsku národnosť na grécku. [9] V Rumunsku 100 tisíc až 250 tisíc, v Macedónsku 80 tisíc až 120 tisíc Meglenskí Rumuni. Hovoria megleno-rumunským jazykom. Asi 20 tisíc ich žije v Grécku a Macedónsku Istro-Rumuni. Hovoria Istro-rumunsky, žijú v Chorvátsku asi 1200 obyvateľov, ale iba asi 200 ich hovorí rodnou rečou. Čierni Valasi (Morlasi) V roku 1991 podľa chorvátskeho sčítania ľudu 22 občanov sa identifikovalo ako Morlasi.

Genetika[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2006 sa E.Bosch pokúšal analyzovať či sú Valasi potomkami latinizovaných Dákov, Ilírov, Trákov, Grékov, alebo ich kombináciou. Žiadna hypotéza však nebola potvrdená a to z dôvodu vysokého stupňa základnej genetickej podobnosti vo všetkých testovaných skupinách pochádzajúcich z Balkánu. Jazykové a kultúrne rozdiely medzi jednotlivými skupinami boli tie balkánske takmer rovnaké. [10]

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina Valachov bola v stredoveku pastiermi. Svoje ovce pásli po horách juhovýchodnej Európy. Valaskí pastieri prenikli až do Poľska a južnej Moravy. Na sever podľa hrebeňov Karpát, Dinárskych Álp na západe, pohoria Pindus na juhu, Kaukazské hory na východe. Ďalšia časť Valachov, najmä v severnej časti Rumunska a Moldavska, zostala poľnohospodármi, pestujúc tradičné obilniny. Lingvisti sa domnievajú, že Veľký slovník latinských slov týkajúcich sa poľnohospodárstva dokazuje, že boli vždy poľnohospodármi. Valašská populácia a jazyk spájal do 10. storočia severných Valachov (Rumuni) a južných Valachov (Arumuni) Po tomto období tam už boli rôzne kultúrne vplyvy. Rumunská kultúra bola ovplyvňovaná susednými etnikami, ako Slovania, neskôr Maďari, a vyvinula sa do dnešnej podoby. Devätnáste storočie charakterizovali dôležité zmeny, otvorenie sa smerom k západnej Európe a oživenie kultúrnych pút s Francúzskom. Arumunská kultúra sa vyvinula najprv ako pastierska kultúra, neskôr bola do značnej miery ovplyvnená byzantskou a gréckou kultúrou.

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Valasi sú prevažne pravoslávni. V Sedmohradsku sú aj katolíkmi aj protestantmi, niektorí sú aj moslimovia (asi päťsto Meglenských Rumunov z Grécka konvertovalo na islam a žijú od roku 1923, po výmene obyvateľstva v Turecku.) Istro-Rumuni sú všetci rímskokatolíci.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Mircea Musat, Ion Ardeleanu - Zo starodávnej Dácie do moderného Rumunska, s. 114.
  2. A Documented Chronology of Roumanian History. by Ghyka, Matila
  3. http://digilander.libero.it/sudmedioevo/annales.html
  4. (HC. Darby, "Tvár Európy v predvečer veľkých objavov", v novej modernej hiostórii. Cambridge, zv. 1, 1957, 34)
  5. Kenneth W. Wachter a Hammel, "Slovanské sčítanie ľudu 1698 časť I:. Štruktúra a význam, Žurnál európskeho obyvateľstva" . Kalifornská univerzita
  6. http://www.presidency.ro/?_RID=det&tb=date&id=7048&_PRID =
  7. Bulharsko 2001 Sčítanie ľudu
  8. http://www.ethnologue.org/show_language.asp?code=rup
  9. Vickers, Miranda. Grécka menšina v Albánsku - súčasné napätie.
  10. E Bosch a kolektív. Otcovské a materské línie na Balkáne vykazujú homogenitu napriek jazykovým bariéram s výnimkou izolovaných Arumunov. Anály ľudskej genetiky, zväzok 70, vydanie 4 (s. 459 až 487)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

[1] Miloš Marek, Národnosti Uhorska TU.Trnava 2011 Románsky element Kapitola 16. Str. 324 - 327.ISBN 978-80-8082-470-9 )