Arumuni

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Arumuni (červená farba) a Rumuni (zelená farba).

Arumuni alebo Aromuni alebo Kucovlasi, prípadne Valasi (po arumunsky o. i. Armãnj, Makedonji-armanji) je etnická skupina Románov roztrúsená v horských regiónoch Macedónska, v južnom a strednom Albánsku, v severnom Grécku (pozri Grécki Arumuni), v južnom Bulharsku a rumunskej Dobrudži.

Ich jazyk je arumunčina, ktorá je príbuzná s rumunčinou resp. – najmä z pohľadu rumunských úradov a jazykovedcov – je jej nárečím. Možno ho považovať za zmes rumunčiny a miestnych nárečí a jazykov, najmä gréčtiny a albánčiny.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod Arumunov je predmetom sporov a spoločne s Albáncami patria pod dodnes nevyjasnenú etnickú skupinu Balkánu. Jedna z teórii hovorí, že Arumuni sú potomkovia rímskych legionárov a kolonistov, ktorí sa usadili južne od Dunaja a pomiešali sa s pôvodným obyvateľstvom na územii, kde sa usadili (Ilýri, Gréci, Tráci), pričom pretrval latinský jazyk. Podľa inej teórie sú potomkovia romanizovaných Trákov, ktorí sa počas slovanských vpádov na Balkán v 6. stor. utiahli z Trácie do horských oblastí po celom Balkáne. Podľa ďalšej teórie sú Arumuni potomkovia romanizovaných Grékov, ktorí počas slovanských vpádov osídlili ostatné balkánske územia, prípadne sa táto teória vzťahuje len na Gréckych Arumunov. Podľa iných názorov pochádzajú z Dácie a na juh Balkánu boli vyhnaní Slovanmi, prípadne, že ide o románske obyvateľstvo dnešného Srbska, ktoré sa posunulo na juh. Žiadna z týchto teórii sa však nedá potvrdiť. Prvá zmienka o Arumunoch pochádza až z 11. stor., od gréckeho spisovateľa Jeorja Kedrina, ktorí spomína Valachov v oblasti Kastorie a Prespes.

Rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Etnická mapa južného Balkánu a Anatólie do r.1923, Gréci=modrá farba, Turci =červená farba, Albánci =žltá farba, Arumuni=fialová farba, Bulhari =zelená farba.

Najväčší počet Arumunov obýva Grécko, konkrétne pohorie severného Pindu, medzi Epirom a Tesáliou. Títo Arumuni sa nazývajú Κουτσόβλαχοι (Kutsovlachi), z tureckého kucuk-malý, na rozdiel od Veľkých Valachov, teda dnešných Rumunov. Nzývajú sa tiež βλάχοι (Vlachi), alebo tiež Γραικόβλαχοι (Grekovlachi-Grekovalasi). Najjužnejšie osídlenie Arumunov bolo v gréckom kraji Akarnania, pri meste Stratos, išlo iba o asi 3 000 ľudí, nazývajú sa Αρβανιτόβλαχοι (Arvanitovlachi-Albanovalasi), lebo sem prišli počas tureckej doby z dnešného Albánska. Nazývajú sa tiež nesprávnym termínom Καραγκούνηδες (Karagunides), toto slovo totiž v správnosti označuje gréckohovoriace obyvateľstvo Tesálie. Arumuni v Grécku sa sústreďujú v mestách Samarina (arum. Santa Marina),Metsovo (arum. Aminciu), Nymfeo (arum. Nevesca) a Klisura (známa ako Vlachoklisura), menšinu tvorili v Larise, Tyrnave, Nause, Grevene, Verii, Serres, a Kastorii. Malé komunity existujú aj na tesálskych rovinách, kam Arumuni počas tureckej doby prišli z pohoria Pindos, ide však hlavne o zmiešané grécko-arumunské územia. Najznámejšie mesto s arumunskou menšinou je v tomto území Farsala, mesto s etnickou grécko hovoriacou väčšinou a arumunskou menšinou. Miestni Arumuni sú známi ako Farsheroti (Faršeroti). Arumuni žijú aj v pár dedinách v okolí mesta Volos, najzmámejšia arumunská dedina je Sesklo (arum. Shushclu-Šušklu). Z pohoria Pindos osídlili Arumuni aj niektoré dediny v severogréckej Macedónii, na hranici s dnešným Macedónskom. V Grécku sa počet obyvateľov Arumunského pôvodu pohybuje okolo 200 000 osôb [1], ide však už o s Grékmi pomiešané a helenizované obyvateľstvo, arumunský jazyk ovláda približne 20 000 ľudí. V Grécku sú organizovaní do rôznych spolkov, ktoré udržiavajú arumunské tradície, organizujú sa rôzne festivali a výuka jazyka. V Grécku sa už tradične Arumuni cítia byť Grékmi. V Albánsku sa koncentrujú v mestách Voskopojë (arum. Moscopole) a Korçë (arum. Corceao) a tieto mestá patrili medzi najvýznamnejšie centrá arumunského osídlenia a obchodu. Koncentrujú sa tiež v strednom Albánsku, v okolí mesta Fier, kde tiež žije aj grécka menšina. V Albánsku sa nazývajú Čopan (pastieri). V slovanských krajinách, Srbsku a Macedónsku sa nazývajú Činčari, meno je odvodené od arumunského slova cinci (činči, päť), podľa tradície preto, lebo ide o potomkov piatej rímskej légie. V Macedónsku žije okolo 100.000 Arumunov, koncentrujú sa na juhu krajiny, v okolí mesta Bitola (arum. Monastiri), Krušovo (arum. Crusuva), Struga (slovanizovaný názov arumunského slova strunga-pastiersky dom) a Kumanovo na severe. Srbskí Arumuni už arumunsky nerozprávajú. Veľa Arumunov sa začiatkom 20. stor. presídlilo z Grécka do Rumunska, išlo o Arumunov, ktorí nemali grécke národné povedomie, pochádzali hlavne z gréckej Macedónie a usadili sa v rumunskej Dobrudži.

Dvojjazyčnosť a jazyk Arumunov[upraviť | upraviť zdroj]

Materinským jazykom Arumunov je arumunčina, jazyk východorománskej skupiny. Väčšina slov pochádza z latinčiny, no veľké množstvo bežných slov pochádza z gréčtiny, je badateľný aj vplyv albánčiny, v menšej miere slovanských jazykov a turečtiny. Takmer všetci Arumuni z dnešného Grécka, Albánska a Macedónska boli v minulosti bilingválni, používali aj gréčtinu, ktorá bola jazykom obchodu, kultúry a cirkvi. Písali len v gréčtine. Zaujímavosťou je, že Arumuni sa s Grékmi neasimilovali v územiach, kde Gréci tvorili väčšinu. Uchovali si svoj jazyk a tradície, niekedy sa od gréckeho obyvateľstva dištancovali, sami sa však považovali za Grékov, teda Ρωμιοί (Romii), alebo Έλληνες (Ellines-Heléni), no nie za Γραικοί (Greki), ako sa označovalo len grécko hovoriace obyvateľstvo. Splynutie Grékov a Arumunov sa udialo až v 20. stor. a je spojené s masívnou urbanizáciou Grécka. V ostatných balkánskych krajinách tvoria Arumuni etnickú menšinu. Dnes sa arumunčina používa hlavne v Albánsku a Macedónsku. V Grécku ju ovláda iba okolo 20 000 ľudí, pričom v mestách Metsovo a Samarina je arumunčina hlavným a bežne používaným jazykom. V Srbsku sa nepoužíva vôbec. V minulosti sa arumunčina zapisovala iba zriedkavo, keďže ako písaný jazyk sa na Balkáne používala len gréčtina, prípadne turečtina. Preto boli ojedinelé arumunské texty zapisované gréckou abecedou. V roku 1997 však bolo v macedónskom arumunskom centre Bitola (Monastiri) uznané používanie latinskej abecedy, ktorá sa dnes používa ako oficiálna abeceda na zápis arumunčiny. Princípy zapisovania jazyka boli inšpirované príbuznými jazykmi, rumunčinou a taliančinou. Arumunčina je veľmi blízka rumunčine, ale zatiaľ čo rumunčina má silné slovanské a maďarské prvky, arumunčina má hlavne grécke, prípadne albánske slová.

Základné frázy sú: Buna dzua (Dobrý deň), Cum ti chljama? (Ako sa voláš?), Tsi fats? (Ako sa máš? čo robíš?), Haristo (ďakujem), Eshci mushatã (Eši mušata, Si pekná), Ciao (Ahoj), Mine escu xenu (Ja som cudzinec), Mine cãntu bun (Ja spievam pekne), Picuraru iu earam, picure aveam (Pastierom som bol, ovce som mal).

Spôsob života[upraviť | upraviť zdroj]

Ioannis Kolettis (1773 – 1847), premiér Grécka, pôvodom Arumun z epirského Syraka.

V minulosti patrili Arumuni k výborným pastierom, žili vo vysokohorských územiach a chovali veľké množstvo oviec a kozí. Arumuni v mestách sa živili predovšetkým obchodom, boli výborní podnikatelia, ktorí obchodovali s celou Európou. Termín Βλάχοι (Vlachi-Valasi) sa v Grécku používa na označenie akéhokoľvek pastiera, nielen Arumuna, rovnako ako aj v slovenčine. Známe arumunské osobnosti boli napríklad Ioannis Kolettis (grécky premiér), Evangelos Averoff (grécky podnikateľ a filantrop), bratia Manakisovci (filmoví producenti), Apostolos Kaldaras (grécky hudobný skladateľ) a Toše Proeski (súčasný macedónsky populárny spevák).

Arumuni na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

V stredoveku, medzi 14. – 16. stor., počas tzv. valašskej kolonizácie osídlili Arumuni časť severného a stredného Slovenska. Išlo však hlavne o Valachov z dnešného Rumunska, teda o predkov Rumunov. Menšia časť valašského obyvateľstva pochádzala aj z južného Balkánu a po príchode na Slovensko rozprávala aj arumunsky aj grécky, existovalo tu pravdepodobne aj malé čisto grécke obyvateľstvo. Arumuni sa však na Slovensku asimilovali, rovnako ako aj v českom Valašsku, ktoré dostalo svoje meno práve po Valachoch. Slová arumunského pôvodu v slovenčine sú napríklad salaš, bača, fujara, valach, bryndza (od slova branza-syr). Slovenské ľudové tradície, hudba a tance zo stredného a severného Slovenska majú silný balkánsky vplyv, ktorý sem priniesli práve Arumuni, ide hlavne o folklór podobný rumunskému, spojitosť sa však dá nájsť aj s južnobalkánskym, ktorý priniesli Arumuni z tejto oblasti. Arumuni na Slovensko priniesli typický balkánsky spôsob chovu oviec a kôz, teda na vyvýšeninách a kopcoch a nie na rovinách, ako tomu bolo na Slovensku pred príchodom Arumunov. Arumuni totiž tradične obývajú vysokohorské územia, to sa spomína v mnohých ľudových piesňach, napr. v gréckej piesni sa spieva:Pera eki stin Aetorachi kanun mia chara i Vlachi (Tam hore v Aetorachi zabávajú sa Valasi), alebo Pano sa psyli rachula kathete mia Vlachopula (Hore na vysokom vrchu sedí jedno valašské dievča).

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Arumuni sú väčšinou sú pravoslávneho a katolíckeho vierovyznania. Pravoslávni Arumuni pochádzajú z južného Balkánu a svoju liturgiu mali hlavne v gréčtine, existujú však správy aj o používaní arumunčiny ako liturgického jazyka počas tureckej nadvlády. Po rozpade Osmanskej ríše prestali byť Arumuni súčasťou gréckeho konštantinopolského patriarchátu, patria pod samostatné autokefálne ortodoxné cirkvy krajín kde žijú. V minulosti existovali aj moslimskí Arumuni, ich predkovia konvertovali na islam medzi 17. – 18. stor. Obývali hlavne dnešnú grécku Macedóniu, no v roku 1923, počas Grécko-tureckej výmeny obyvateľov boli presídlení do Turecka spolu s inými gréckymi moslimami. Dnes žijú prevažne v tureckej Trácii a sú značne poturčení.

Ľudová kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Tradičná kultúra Arumunov bola vždy spojená s pastierskym životom. Tradičné ľudové piesne či tance boli ovplyvnené rôznymi kultúrami s ktorými sa Arumuni stretávali. Arumuni z gréckej Tesálie a Epiru majú hudbu rovnakú, ako aj grécko hovoriace obyvateľstvo týchto územii, v niektorých prípadoch však menej melodickú. Dominuje tu klarinet a v pozadí brnkacie nástroje udi a lauto. Melódie sú podobné, ako u miestnych Grékov, no iné ako napr. u gréckeho kmeňa Sarakacanov, ktoých hudba sa síce zaraďuje do rovnakého členenie, no majú často špecifické melódie. Ľudová hudba Arumunov z gréckej Macedónie je rovnaká, ako aj u miestneho pôvodného gréckeho a slovanského obyvateľstva. Grécki Arumuni tancujú tradičné grécke tance a to tsamiko či syrtos. Známa ľudová pieseň gréckych Arumunov je Ficiori di Samarina (čítaj Fičori di Samarina-grécky Pedia tis Samarinas-Deti zo Samariny), tiež pieseň Vulo-Tsivulo (ženské meno) a tiež Picuraru io nji earam (Pastierom som nebol). Arumuni z Macedónska, Albánska a Srbska majú tance a hudbu rovnakú, ako aj ostatné obyvateľstvo daných územii, často odlišnú od gréckych (s výnimkou Albánska, kde tardičná kultúra vychádza z gréckej). Nedominuje tu hlavne klarinet, ani brnkacie nástroje, ale hudba je v balkánskom štýle, hlavným nástrojom je hlavne harmonika. Táto hudba bola ovplyvnená hlavne bentátskou ľudovou hudbou. V tradičných nearumunských balkánskych (hlavne gréckych) ľudových piesňach sa často spomínajú Arumuni, v Grécku je veľa ľudových piesní o Valachoch, nie vždy sa však toto označenie používa na Arumunov, často len na gréckych pastierov. Rôznorodé sú aj ľudové kroje, ktoré sa podobajú krojom krajín v ktorých Arumuni žijú. V Grécku a Albánsku je tradičným krojom grécka mužská sukňa fustanella, ženy nosia hlavne kroje čiernej a čierno-červenej farby.

Arumuni a Sarakacani[upraviť | upraviť zdroj]

V minulosti boli k Valachom priraďovaní aj Sarakacani, čo je skupina grécko hovoriaceho obyvatestva žijúca v južnom Pinde v pohorí Agrafa a v niekoľkých ďalších gréckych a balkánskych horských územiach. Ide o nomádskych pastierov, ktorí svojim životom môžu pripomínať Arumunov. Práve pre ich pastiersky život boli hlavne v 19. stor. cudzími cestovateľmi milne radení k Arumunom. Niekedy ich tak volali aj Gréci, ale tí chápali rozdiel medzi nimi a Arumunmi, u Grékov sa totiž slovo vlachos (valach) používalo na označenie akéhokoľvek pastiera. Život Sarakacanov sa však od života Arumunov značne líši. Jednak je to fakt, že Sarakacani vždy hovorili po grécky, ako to zistil napr. sociológ a antropológ John Campbell a nejde teda o helenizovaných Arumunov, nakoľko rozprávajú špecifickým gréckym nárečím s množstvami slov a starogréckych archaizmov, ktoré štandardná gréčtina nemá. Zvyky Sarakacanov sa značne líšia od arumunských. Je to hlavne ich kočovnícky spôsob života, chodili z miesta na miesto a na rozdiel od Arumunov nepoznali stále osídlenie. Okrem toho sú Sarakacani tvrdou patriarchálnou spoločnosťou, kde ženy nemajú vôbec žiaden vplyv, na rozdiel od Arumunov, kde ženy boli skoro rovnoprávne s mužmi. Sarakacani a Arumuni však žili v blízkosti a preto často obchodovali, hlavne s ovcami a kozami. Samotní Arumuni nazývali Sarakacanov Greci (teda Gréci).

Známi Arumuni[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Οι Μητροπόλεις και η Διασπορά των Βλάχων, Κουκούδης Αστέριος, 2000