Matúš Čák Trenčiansky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Matúš Čák Trenčiansky
Matúš Čák Trenčiansky
šľachtic a vojvodca

Narodenie asi 1260
Úmrtie 18. marec 1321
Trenčín, Uhorsko dnes Slovensko
Oblasť vládol Matúš Čák (dnes západné Slovensko a malé časti Maďarska)

Matúš Čák Trenčiansky (maď. Máté Csák[1]; * asi 1260 – † 18. marec 1321) bol uhorský šľachtic a vojvodca. V súdobých reáliách bol najmocnejším vládcom celého terajšieho západného a stredného Slovenska. Prezývali ho aj pán Váhu a Tatier.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Erb Csák

Uhorský šľachtický rod Čákovcov (Chak, Csák, Chaak) pochádzal z oblasti Ostrihomu, osídlenej tiež slovanským obyvateľstvom, a vlastnil celý rad panstiev na území dnešného Slovenska, najmä v okolí Trenčína. Matúš Čák sa však sám nepovažoval za Slováka, podobne ako zvyšok uhorskej šľachty patril k tzv. Natio Hungarica.

Roku 1278 Matúš Čák na Moravskom poli viedol uhorskú ľahkú jazdu vo vojsku cisára Rudolfa I. proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II. V roku 1291 stál na čele vojska Ondreja III., ktoré dobylo Bratislavu obsadenú Henrichom z Kysaku (z Kösegu). Za odmenu dostal hodnosť správcu kráľovských stajní a bratislavského župana. Neskôr prestal sympatizovať s politikou Ondreja III. a na protest sa vzdal svojho úradu, uchýlil sa na svoje panstvo, ktorého centrom bol od roku 1296 Trenčín. V snahe odňať mu majetky a pokoriť ho, vyslal proti nemu kráľ Ondrej III. výpravu, ktorá však nebola úspešná. Odvtedy viedol Matúš Čák politiku sledujúcu svoje osobné ciele, k čomu využíval všetky prostriedky, ktoré mu len poskytovalo vtedajšie politické vákuum. Po smrti Ondreja III. podporoval nástupníctvo českého kráľa Václava III., pričom pomáhal tiež poraziť jeho protikandidáta Karola Róberta. Za to mu Václav III. v Uhorsku známy skôr ako Ladislav V. 1. februára 1302 zveril celú Trenčiansku a Nitriansku stolicu, ktorú držal až do svojej smrti. Už nasledujúci rok však prešiel spolu s Abovcami na stranu svojho nedávneho nepriateľa Karola Róberta.

Od roku 1304 vystupoval ako samostatný vládca. Prestal podporovať aj Karola Róberta. Roku 1310 bol vymenovaný za taverníka a jedného z troch palatínov krajiny, s územnou pôsobnosťou pre Horné Uhorsko. Na vrchole svojej moci v rokoch 13111312 ovládal alebo kontroloval 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradných panstiev. Jeho vplyv siahal až na Spiš, ovládol Zvolenskú župu a mnohé panstvá. V Zadunajsku mu patril hrad Visegrád. Vďaka svojej neobmedzenej moci vo zverených oblastiach krajiny začal odnímať majetky nepohodlným šľachticom a ponechával si ich pre seba. Vzhľadom na to, že tak činil aj cirkvi, bol roku 1311 oficiálne pozbavený funkcií. Jeho reálnej moci ho však kráľ nemal možnosť zbaviť. Matúš Čák si na Trenčianskom hrade zriadil vlastný dvor na spôsob kráľovského, pričom si stále počínal ako samostatný panovník. Jeho palatínom bol do roku 1318 Felicián Zach. V roku 1314 vpadol na Moravu ako spojenec rakúskeho vojvodu Fridricha Habsburského a pri zámku Holíč odrazil vojsko Jána Luxemburského. Po bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312, kedy na bojisko prišli jeho vojská príliš neskoro na to aby zasiahli do boja, sa uzavrel vo svojej dŕžave. Roku 1318 mu zomrel jediný syn Matúš, a preto si za nástupcu vybral svojho príbuzného Štefana Čecha z rodu Šternberkovcov, cez ktorého majetky bola Matúšova dŕžava spojená s Moravou. Karol Róbert za pomoci magistra Donča zabral časť Matúšovych majetkov. Postavil sa proti nemu dokonca aj nitriansky biskup, ktorý ho dal do cirkevnej kliatby. Matúš Čák Trenčiansky však neobmedzene a nezávisle vládol na majetkoch v Nitrianskej, Bratislavskej a Trenčianskej stolici až do svojej prirodzenej smrti 18. marca 1321.

O jeho význame svedčí fakt, že ešte aj v 15. storočí sa časť západného Slovenska tradične označovala ako Matúšova zem.

Glorifikácia osobnosti Matúša Čáka Trenčianskeho[upraviť | upraviť zdroj]

Matúš Čák Trenčiansky patrí medzi legendárne postavy slovenskej histórie a literatúry. Pre mnohé generácie slovenských národných buditeľov sa stal romantickým hrdinom vzdorujúcim uhorskej moci a Matúšova zem sa stala akýmsi prototypom slovenského kniežatstva, ktoré zohralo nemalú úlohu pri slovenskom národo-uvedomovacom procese. V tomto duchu bol vyobrazovaný ako nositeľ emancipačných a historických ideí ukazujúcich Slovensko a Slovákov ako rovnoprávny celok a národ v mnohonárodnostnom Uhorsku. Jeho činnosť na jednej strane umožnila obyvateľstvu Horného Uhorska dlhšiu dobu žiť nezávisle od uhorského panovníka, čím vytvorila podmienky pre uvedomenie si etnickej osobitosti tamojšieho prevažne slovenského obyvateľstva, no na druhej strane jeho dravé feudálne jednanie typické pre obdobie feudálnych nepokojov, brzdilo rozvoj hospodárstva aj spoločnosti, ktoré spolu s neustálymi vojnami decimovali a ožobračovali obyvateľstvo.

Staršia slovenská historiografia, od čias štúrovcov, glorifikovala Matúša Čáka Trenčianskeho ako slovenského národného veľmoža. Miesto narodenia Matúša Čáka nie je známe. Rod Čákovcov je maďarského pôvodu. Matúšov otec Peter a jeho strýko boli rytiermi kráľov Štefana a Ladislava. Obaja sa vystriedali v najvyšších dvorných hodnostiach. Po nich Matúš Čák Trenčiansky zdedil majetky rozptýlené po celom Slovensku. O získanie ďalších sa pričinil sám. Matúš Čák Trenčiansky bol typom dravého feudála, vojaka - rytiera a zároveň typom vypočítavého diplomata. Jeho príbuzenské zväzky s moravskou šľachtou podmienili styky Slovenska so susednou Moravou. Ani v čase najväčšieho rozkvetu sa Matúšova dŕžava nerozprestierala na celom etnicky slovenskom území, lebo východné Slovensko bolo doménou Abovcov.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kristó, Gyula (1986). Csák Máté. Magyar História, Gondolat, Budapešt. ISBN 963-281-736-2
  2. Macho, Peter; KREKOVIČ, E. – MANNOVÁ, E. – KREKOVIČOVÁ, E. (2005). "Matúš Čák Trenčiansky - slovenský kráľ?". Mýty naše slovenské. Bratislava: Academic Electronic Press. s. 104–110. ISBN 80-88880-61-0.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]