Bitka pri Trenčíne
| Bitka pri Trenčíne | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Povstania Františka II. Rákociho | |||||||
 Detail pamätníka na miestach bitky pri Trenčianskej Turnej v miestnej časti Hámry | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
| Kuruci | Habsburgovci Srbi | ||||||
| Velitelia | |||||||
| František II. Rákoci Laurinec Pekri |
Sigbert Heister Ján Pálfi | ||||||
| Sila | |||||||
| približne 15 000 jazdcov
a pešiakov 12 kanónov |
asi 5 000 jazdcov
a pešiakov, 3 000 Srbov[1] | ||||||
| Straty | |||||||
| 3 000 mŕtvych 500 zajatých 12 diel |
200 mŕtvych | ||||||
Bitka pri Trenčíne, správnejšie bitka pri Hámroch alebo bitka pri Trenčianskej Turnej bolo bojové stretnutie kuruckých vojsk pod priamym velením sedmohradského kniežaťa a šarišského župana Františka II. Rákociho s cisárskou armádou pod vedením generála Siegberta Heistera a to dňa 3. augusta roku 1708. Najintenzívnejšie boje prebiehali v severnej časti Hámrov (dnes časť Trenčianskej Turnej), ale celé bojisko sa nachádzalo medzi obcami Soblahov, Mníchova Lehota a Trenčianska Turná, ako aj v priestoroch trenčianskeho chotára. Kurucká armáda v boji utrpela ťažké straty bola nútená sa vzdať svojich pôvodných plánov. Bitka bola začiatkom postupnej likvidácie povstania Františka II. Rákociho.
Predohra bitky
[upraviť | upraviť zdroj]Roku 1708 sa František II. Rákoci rozhodol zorganizovať výpravu svojich vojsk do Sliezska. Plánoval pripraviť cestu pre to, aby mohol pruský kráľ menom Fridrich Viliam I. nastúpiť na uhorský kráľovský trón.[2] Tým by sily jeho povstania posilnili aj sliezske protestantské stavy. Jeho armáda začala postupovať údolím Váhu a pri Trenčíne plánovala prejsť na Moravu. Trenčín však bol v tej dobe v rukách posilnenej cisárskej posádky. Rákoci sprvu jeho dobytie vôbec neplánoval aby neoslaboval svoje sily. Pod vplyvom ostatných kuruckých veliteľov však začal mesto obliehať. V tej istej dobe sa o Rákociho pohyboch dozvedel hlavný veliteľ cisárskych vojsk v Uhorsku generál Sigbert Heister. Ten, aby urýchlil činnosť svojich vojsk, sám velil čelu svojich jazdeckých jednotiek, ktoré rýchlo prenikali do týchto priestorov.
Bitka
[upraviť | upraviť zdroj]
Nad ránom dňa 3. augusta roku 1708 po namáhavom nočnom pochode sa cisárske vojská ocitli zoči voči 14-tim až 15-tim tisícom kuruckých vojakov, posilnených 12 delami.[3] Na pravom krídle kuruckých vojsk, medzi Mníchovou Lehotou a Soblahovom zaujalo bojové postavenie ľahké jazdectvo a časť pechoty pod vedením Laurinca Pekriho. Stred bojovej zostavy, ktorý sa nachádzal pri obci Hámre (dnes súčasť Trenčianskej Turnej), sa skladal z delostrelectva pod vedením plukovníka de la Motteho, a bol krytý nemeckým jazdectvom ako aj poľskými a nemeckými karabiniermi. Ľavé krídlo Rákoci vojska, nachádzajúce sa medzi Trenčianskou Turnou a Hámrami tvoril zvyšok pechoty. Pred týmto postavením sa nachádzal neprehľadný terén, cez ktorý sa tiahla priekopa. Keď zo severozápadu sa približujúci Heister zistil silu a pomerne výhodné postavenie kuruckých vojsk, rozhodol sa pre ústup k Trenčianskemu hradu. V momente, keď dal príkaz na takýto manéver spustilo na jeho jednotky paľbu kurucké delostrelectvo. A vpred vyrazili aj Pekriho jazdecké jednotky, aby vpadli do tyla preskupujúcich sa cisárskych vojsk.
Terén pred týmito oddielmi však nebol vhodný na útok. Vo zvlnenom teréne sa tam rozprestierali dva vedľa seba stojace umelé rybníky, oddelené niekoľko metrov širokou sypanou hrádzou. Pekri najprv rozvinul útok, po tom čo jeho jazdci klusom prešli po hrádzi na druhý breh rybníkov. V dôsledku nepriaznivého terénu však nemohli zaútočiť všetci a tým využiť v plnej miere svoje výhody. Medzitým Pekriho upozornili, aby sa radšej opäť stíhalo späť za rybníky. Kým sa jeho jazdci klusom presúvali po hrádzi naspäť vznikol v ich zostavách zmätok. Cisársky veliteľ Ján Pálfi využil tento okamih a prešiel do protiútoku. Nerozvinuté a spola ustupujúce kurucké jazdectvo sa dalo na panický útek.
V strede a na ľavom krídle Rákociho vojska zatiaľ kurucká pechota odolávala náporu cisárskych žoldnierov, útek pravého krídla však vniesol aj do jej radov neistotu. Rákoci sa v tej chvíli sám pokúsil zapôsobiť na svojich kolísajúcich vojakov a zapojil sa do boja. Pri preskakovaní jednej z priekop, pravdepodobne niekde v tesnom okolí dnešnej obce Hámre, však spadol z koňa a stratil vedomie. Medzi vojskom sa okamžite rozšírila panická správa o jeho smrti. Aj jednotky, ktoré dosiaľ bojovali sa dali na útek. Heisterovo jazdectvo v priebehu nasledujúcich troch hodín rozbilo kurucké jednotky, ktoré mali pôvodne trojnásobnú prevahu. Padlo okolo 3000 kuruckých vojakov, asi 500 bolo zajatých, kurucké vojsko stratilo všetky do bitky nasadené delá. Obete v Heisterovom vojsku sa pohybovali do 200 osôb.
Počas boja vyhorela celá obec Hámre a časti obcí Trenčianska Turná a Mníchova Lehota.
Následky
[upraviť | upraviť zdroj]Bola to najväčšia vojenská bitka v celej histórii trenčianskeho regiónu a západného Slovenska.
V bitke pri Trenčíne utrpeli Rákociho vojská ťažkú porážku. Ukázalo sa, že ich vojsko má podstatne menšiu bojaschopnosť než cisárske jednotky. Cisársky generál a gróf Heister so svojou armádou ďalej prenasledoval porazených Rákociho vojakov a obsadil stredoslovenské banské mestá. Ďalej získal Nitru, začal obliehať Nové Zámky. Do konca roka stratili povstalci kontrolu nad celým západným Slovenskom. Na stranu cisárskych vojsk prešiel taktiež významný kurucký brigadír menom Ladislav Očkaj. Rákociho vojsko muselo onedlho ustúpiť taktiež z Tekova, Hontu ale aj z mesta Zvolen. Začiatkom roku 1709 ustúpili kurucké vojská z Liptova.
V decembri roku 1708 sa ešte Rákoci pokúsil na sneme v Šarišskom Potoku, ktorý sa uskutočnil bez mnohých jeho bývalých prívržencov, o posledný pokus na záchranu svojho upadajúceho vojska. Situáciu chcel zachrániť tým, že prisľúbil všetkým poddaným vo svojom vojsku slobodu a pridelenie pôdy, v prípade že zotrvajú v boji až do konca. Toto uznesenie však už nemalo žiadny ohlas medzi jednoduchým obyvateľstvom, ktoré sa predtým v hojnom počte pridávalo k jeho vojsku. Teraz boli kuruci nenávidení prinajmenšom rovnako ako cisárski labanci. Poddaní, unavení z bojov, a otrávení z prísľubov ktoré nik neplnil, opúšťali rady Rákociho vojska.
Pamätník
[upraviť | upraviť zdroj]Roku 1983 došlo k slávnostnému odhaleniu pamätníka vojenskej bitky pri Hámroch. V roku 2015 boli v okolí pamätníka osadené informačné tabule popisujúce priebeh bitky.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Magyarország hadtörténete (1984), 389. s. ISBN 963-326-320-4
- ↑ V. Dangl: Bitky a bojiská. Mladé letá, Bratislava, 1984, s. 166
- ↑ DANGL, Vojtech; KOPČAN, Vojtech. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok II 1526 – 1711. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1995. 224 s. ISBN 80-967113-0-X. S. 204-206.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- CHRASTINA, Peter: Krajina v bitke - bitka v krajine : Vojenské a historicko geografické aspeky bitky pri Hámroch (1708) a ich rekonštrukcia na digitálnom modeli reliéfu. In: Historická geografie, r. 39, 2013, č. 1, s. 21 - 48.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Súradnice: 48°51′24″S 18°00′40″V / 48,856682°S 18,011055°V