Čákovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Čákovci (Csák)
Coa Hungary Clan Csák.svg
erb rodu Čákovcov
KrajinaUhorské kráľovstvo
Titulytaverník, bakonský správca, krajinský sudca, kráľovský stolník, správca kráľovských stajní, kráľovský mečník, župan
Zakladateľ? Csák (vnuk náčelníka Sabolča)
Mýtický zakladateľSzabolcs
Rok založenia
dynastie
10. storočie
Rok zániku dynastiena konci 14. storočia
Ďalšie vetvy dynastie12 vetiev dynastie a dcérske rody

Čákovci (starším slovenským pravopisom: Csákovci; základný tvar: Čák, starším slovenským pravopisom Csák; cudzojazyčné mená pozri nižšie) bol uhorský šľachtický rod. Svoj rodokmeň podľa kroniky Činy Hunov a Uhrov, Kroniky Mareka z Káltu a Kroniky Jána z Turca odvodzoval rod Čákovcov svoje korene od staromaďarského vodcu predka Szabolcs (Sabolča). Rodina bola pravdepodobne spojená s Arpádovskou dynastiou.[1]

Cudzojazyčné tvary mena[upraviť | upraviť kód]

Cudzojazyčné tvary mena Čák sú [2][3]:

  • maďarské: Csák, Csáki, Csáky
  • latinské: Csák, Csak, Chák, Chaak, Chak, Chac, Caachk, Csik, Csáki, Csáky
  • nemecké: Csák, Csak, Chák, Chaak, Chak, Tschak, Czak, Csáki, Csáky

Dejiny rodu[upraviť | upraviť kód]

Podľa kroniky Mareka z Káltu sa Sabolč usadil na hrade Sabolč v Zadunajsku, ktorý jeho potomok Csák premenoval na Csákvár. Pôvodný hrad však mal byť už v 11. storočí zničený.[4] Členovia rodu boli významnými hodnostármi, županmi a slavónskymi bánmi. Pôvodne zohrávali dôležitú úlohu v južných stoliciach vtedajšieho Uhorska, neskôr dostali aj do Ostrihomu a Komárna, kde plnili významné úlohy ako aj cirkevní hodnostári. V priebehu storočí sa rod rozdelil do dvanástich vetiev a niekoľkých samostatných rodín (napr. rod Csáky de Mihály).[5]

Demeter Csák sprevádzal uhorského kráľa Ondreja II. na krížovej výprave do Palestíny. Meno Matúš Čák sa v tomto rode opakuje viackrát. Jeden z nich sa spomína po porážke Uhrov na rieke Slanej v roku 1241 pri úteku kráľovi Belovi IV. do Dalmácie.[6] Bratia Peter a Matúš Csákovci sa stali županmi a svoje panstvo budovali na západnom Slovensku. Po tom, čo vymreli všetci členovia jeho vetvy rodu, zdedeili bratia rodové panstvá. Ich dedičmi sa stali Petrovi dvaja synovia - jeden z nich bol Matúš Čák Trenčiansky. V roku 1278 viedol Matúš Čák uhorskú jazdu vo vojsku cisára Rudolfa I. proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II v bitke na Moravskom poli. V roku 1291 pre Ondreja III., dobyl Bratislavu obsadenú Henrichom z Kysaku. Za odmenu dostal hodnosť správcu kráľovských stajní, kráľovského mečníka a bratislavského župana.[7] Obrovské bohatstvo v 90. rokoch rod získal plienením cirkevných majetkov.[7] V roku 1296 získal Matúš Čák významný hrad Trenčín, z ktorého vytvoril svoju hlavnú rezidenciu. Po smrti posledného Arpádovca Ondreja III. Matúš Čál využil príležitosť a striedavo podporoval stranu českého princa Václava III. (V. v Uhorsku) a Karola Róberta až nakoniec obsadil veľkú časť dnešného Slovenska. Preto Matúš Čák Trenčiansky často býva ľudovo označovaný ako „Pána Váhu a Tatier“ a ním okupované územie ako "Matúšova zem.". S Matúšom Čákom si do jeho smrti 18. marca 1321 nevedel poradiť ani nový kráľ Karol Róbert z Anjou a neúčinné zostali aj cirkevné kladby. Po jeho smrti kráľovský fiscus zhabal celé Matúšovo domínium. Ostatné vetvy rodu po zániku trenčianskej vety existovali i naďalej, avšak už nikdy nedosiahli podobných úspechov až kým koncom 14. storočia nemiznú z písomných prameňov.[6]

Známi príslušníci rodu[upraviť | upraviť kód]

Medzi najvýznamnejších členov rodu patrili:[6]

Ugodská vetva
Kišfaludyovská vetva
  • Nikolas, jeho svedectvo z roku 1231 spomína arcibiskupa Ugrina ako jeho otca, ale skôr je možne že to bol jeho strýko
Újlacka vetva
Trenčianska vetva

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. BEREND, Nora. The Realm of St. Stephen: A History of Medieval Hungary, 895-1526. Pál Engel, Tamás Pálosfalvi, Andrew Ayton. Speculum, 2003-04, roč. 78, čís. 2, s. 496–497. Dostupné online [cit. 2019-07-10]. ISSN 0038-7134. DOI10.1017/s0038713400168903.
  2. PÓR ANTAL: TRENCSÉNYI CSÁK MÁTÉ (1260-1321) [online]. mek.oszk.hu, [cit. 2019-10-07]. Dostupné online.
  3. Pozri zdroje uvedené v článku Matúš Čák Trenčiansky.
  4. Z KÁLTU, Marek. Viedenská maľovaná kronika. Preklad Július Sopko a Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2013. 288 s. ISBN 978-80-8046-770-8. S. 182.
  5. REMENYI, Joseph; GÁL, István. Magyarország és keleteuropa. Books Abroad, 1948, roč. 22, čís. 2, s. 200. Dostupné online [cit. 2019-07-10]. ISSN 0006-7431. DOI10.2307/40087513.
  6. a b c MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 88.
  7. a b KRŠÁK, Pavol a spol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7. S. 560.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • Kristó, Gyula (editor): Korai Magyar Történeti Lexikon - 9-14. század (Encyclopedia of the Early Hungarian History - 9-14th centuries); Akadémiai Kiadó, 1994, Budapest; ISBN 963-05-6722-9.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čákovci

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]