Bitka pri Posade

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie


Bitka pri Posade
Súčasť uhorsko - valašských vojen

Miniatúra zobrazujúca porážku kráľa Karola Róberta v bitke pri Posade proti valašskému kniežaťu Basarabovi, Obrázková kronika, 1358 - 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť
Dátum 9. – 12. novembra 1330[1]:19
Miesto Poblíž hranice medzi Sedmohradskom a Valašskom, Posada, Comarnic, Prahova
Výsledok Valašské víťazstvo
Protivníci
Uhorsko Valašsko
Velitelia
Karol Róbert Basarab I.
Sila
30 000[1]:172-180 7 000 - 10 000[1]:172-180
Straty
ťažké[1]:172-180 ľahké[1]:172-180
Miniatúra bitky pri Posade ako je zobrazená v Kronike Jána z Turca, 1488, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť
Miniatúra zobrazujúca kráľa Karola Róberta ako prijíma poslov valašského vojvodu Basaraba, Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť

Bitka pri Posade (9. – 12. novembra 1330)[1]:19 sa odohrala medzi uhorským kráľom Karolom Róbertom a valašským vojvodom Basarabom I.

Nepočetnej valašskej armáde vedenej Basarabom, zloženej z jazdectva a peších lukostrelcov, ako aj miestnych roľníkov, sa v hornatej oblasti podarilo prepadnúť a poraziť 30 000-člennú uhorskú armádu. Bitka skončila veľkým valašským víťazstvom, ktoré „umožnilo nezávislosť Valašska od uhorskej koruny“[2]:133-207 a zmenilo jeho medzinárodný štatút. Georgescu[3]:17 opisuje Valašsko ako „prvé nezávislé rumunské kniežatstvo“. Hoci uhorskí králi naďalej požadovali lojalitu od vojvodov Valašska, Basarab a jeho nástupcovia sa im v 14. storočí podvoľovali len dočasne.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Vojna začala na podnet sedmohradského vojvodu:

Na podnet sedmohradského vojvodu Tomáša, Dionýza, syna Mikuláša, a vnuka Ivanku, sa aj on sám v septembri vypravil cez Severin do krajiny valašského vojvodu Basaraba, aby toho Basaraba vyhnal z tohto územia, a to zaiste preto, aby ho dal jednému z podnecovateľov. Pre iný ľud, než ktorý tam žije, je táto krajina neobývateľná. Napriek tomu, že tamojší vojvoda vždy svedomito zaplatil povinnú daň kráľovskej výsosti, kráľ obsadil Severin a Severinský hrad a spolu s titulom bán ho daroval spomínanému Dionýzovi.

Potom, ako sa to stalo, Basarab vyslal ku kráľovi svedomitých poslov s odkazom: „Keďže si sa, môj pán kráľ, namáhal s postavením vojska, túto námahu ti vynahradím siedmimi tisícami strieborných mariek. Pokojne ti odovzdám aj násilím obsadený Severin so všetkým, čo k nemu prislúcha. Okrem toho každý rok svedomito zaplatím daň, ktorú som tvojej korune povinný platiť, ďalej z mojich peňazí a na moje náklady pošlem jedného svojho syna na tvoj dvor, aby ti slúžil. Len sa vráť v pokoji a neuveď svojich mužov do nebezpečenstva, pretože ak pôjdete ďalej, nevyhnete sa nebezpečenstvu.“ Keď to kráľ počul, s pyšnou mysľou povedal poslom: „Povedzte Basarabovi,že on je pastierom mojich oviec, schmatnem ho za bradu a vytiahnem z jeho skrýše!“

Nato istý Donč, verný barón a zvolenský a liptovský župan, takto prehovoril ku kráľovi: „Pane, Basarab sa ti prihovoril statočne a úctivo. Napíš mu list a prejav mu svoju dobrotivosť a láskavosť.“ Kráľ však zopakoval svoje pyšné slová a vyhrážky. Nedbal na rozumnú radu a bol odhodlaný čoskoro bojovať.

Viedenská maľovaná kronika[4]:274

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

O mieste bitky sa medzi historikmi stále diskutuje. Jedna teória udáva miesto bitky pri Loviștea, v niektorých horských roklinách, v prielome rieky Olt. Rumunský historik Neagu Djuvara to však popiera a uvádza, že miesto bitky bolo niekde na hranici medzi Olteniou a Severinom. [1]:181-182

Súčasťou uhorského vojska boli aj oddiely Sikulov a sedmohradskí Sasi (okrem Sasov zo Sibiu, ktorí podporovali Basaraba a odmietli sa pripojiť ku Karolovej armáde), ako aj početné jednotky žoldnierov a „nespočetné množstvo Kumánov “. Za veliteľa armády bol vymenovaný Štefan Lackfi.[5]:170

Valašská armáda, ktorú viedol sám Basarab, mala pravdepodobne menej ako 10 000 mužov a pozostávala z kavalérie, pešiakov, lukostrelcov a niektorých miestnych naverbovaných roľníkov. [1]:184-185

(Karol Róbert) prišiel do takej krajiny, ktorú nepoznal ani on, ani jeho vojsko. Uprostred hôľ a lesov nenachádzali potravu a kráľa, bojovníkov i kone začal trápiť hlad. Za týchto okolností uzavrel s Basarabom prímerie. Ten prisahal, že sa podriadi kráľovi a jemu aj jeho ľuďom umožní bezpečný návrat domov, ba ukáže mu vhodnú cestu. Kráľ sa spokojne obrátil, pretože veril vierolomným odpadlíkom.

Ale prišiel so svojím vojskom na cestu z oboch strán obklopenú strmými skalami a vpredu, kde bola cesta širšia, Valasi ju dôsledne zatarasili živým plotom. Kráľovi ani jeho ľuďom také niečo ani nenapadlo, okrem toho na strminách pobehovalo nespočetné množstvo Valachov a vystreľovali šípy na kráľovo vojsko, ktoré sa zaseklo dolu na ceste. Vlastne sa nedá povedať, že to bola cesta, skôr sa podobala na podpalubie lode, v tlačenici padali aj tie najsilnejšie kone aj s bojovníkmi, lebo ani po jednej strane cesty sa nedokázali vyškriabať na strmý breh proti Valachom, ani dopredu nevedeli utiecť, pretože nedokázali prekonať pred nich postavený živý plot. Boli ako ryby v krútňave chytené do siete. Padali mladí i starí, veľmoži i mocní bez rozdielu.

Od piatka do pondelka trval tento biedny stav: v týchto dňoch narážali bojovníci jeden na druhého, ako keď sa batoľatá vrtia a prevaľujú v kolíske alebo ako vetrom klátiace sa trstiny. Bola to obrovská porážka, nespočetné množstvo vojakov, veľmožov i šľachticov padlo v ten piatok, deň pred sviatkom svätého Martina, a v nasledujúci pondelok. Padli tam traja prepošti: magister Ondrej, prepošt stoličnobelehradského kostola, veľmi ctihodný muž, vicekancelár kráľovskej výsosti – padol spolu s kráľovskou pečaťou; ďalej Michal, prepošt z Požegy; Mikuláš, prepošt zo sedmohradského Belehradu; ďalej Ondrej, šarišský farár, a brat Peter z rehole bratov kazateľov, ctihodný muž – všetci vypili horký kalich smrti, pretože im úbožiakom dreveným kyjakom rozbili hlavy. Ďalších kňazov, ktorí boli kaplánmi kráľa, zabili. Zahynulo aj nespočítateľné množstvo Kumánov.

Viedenská maľovaná kronika[4]:274

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Karol Róbert unikol len vďaka tomu, že odovzdal svoje kráľovské rúcho a odznaky Deziderovi, synovi Dionýza a s niekoľkými vernými poddanými utiekol do Vyšehradu „oblečený v špinavých civilných šatách“.

Valasi chytili aj mnoho zajatcov, ranených i nezranených, pobrali mnoho zbraní porazených, ich drahé odevy, zlaté a strieborné peniaze, drahé nádoby, opasky, množstvom grošov naplnené mešce, mnoho osedlaných a vystrojených koní. Všetko potom odovzdali Basarabovi. Kráľ si vymenil svoju zbroj s erbom s Deziderom, synom Dionýza. Keďže si mysleli, že je to kráľ, kruto ho zabili. Kráľ, chránený niekoľkými svojimi vernými mužmi, vyviazol len s ťažkosťami. Magister Donč so svojím synom Ladislavom a ďalšími bojovníkmi spomedzi kráľových familiárov, s magistrom Martinom, synom Berenda stáli okolo kráľa ako kamenné múry – zachytili hustú spŕšku úderov mečom a šípov, aby zachránili kráľov život od smrtiaceho útoku. Ako muchy, omámené voňavou masťou, tak padali na každej strane okolo vojska aj Valasi, pričom kruto vraždili kresťanský ľud a Kristových pomazaných kňazov. Počet Uhrami pobitých Valachov by vedel zistiť len dômyselný pekelný počtár.
Viedenská maľovaná kronika[4]:274

Víťazstvo zabezpečilo prežitie valašského štátu, ako aj začiatok obdobia napätých vzťahov medzi Basarabom a uhorským kráľovstvom, ktoré trvalo až do roku 1344, kedy Basarab vyslal svojho syna Alexandra, aby znovu nadviazal vzťahy s uhorským kráľovstvom.[1]:190-195 Uhorské kráľovstvo pre svoju veľkú finančnú silu rýchlo prebudovalo armádu a v roku 1337 sa ocitlo v konflikte so Svätou ríšou rímskou . Uhorský kráľ si však až do vyriešenia diplomatických sporov zachoval nad Valašskom de iure zvrchovanosť.[1]:190-195

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j DJUVARA, Beagu. Thocomerius – Negru Vodă. Un voivod de origine cumană la inceputurile Țării Românești. Bukurešť : Humanitas, 2007. ISBN 978-973-50-1731-6.
  2. SĂLĂGEAN, Tudor. History of Romania: Compendium. [s.l.] : Romanian Cultural Institute (Center for Transylvanian Studies), 2005. ISBN 978-973-7784-12-4. Kapitola Romanian Society in the Early Middle Ages (9th–14th Centuries AD).
  3. GEORGESCU, Vlad. The Romanians: A History. [s.l.] : Ohio State University Press, 1991. ISBN 0-8142-0511-9.
  4. a b c Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8. S. 229.
  5. REZACHEVICI, Constantin. Caracterul bătăliei din 1330 între Basarab și Carol Robert: Țărani neînarmați sau cavaleri de tip apusean?. Argesis – Studii și Comunicări (Pitești: Muzeul Județean Argeș), 2004.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Battle of Posada na anglickej Wikipédii.