Bitka pri Kerlési

Bitka pri Kerlési
Súčasť uhorských bojov s Kumánmi
Miniatúra zobrazujúca knieža Ladislava bojujúceho s Kumánom, Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť
Dátum 1068 Miesto Kerlés, Uhorsko (v súčasnosti Chirales, Rumunsko) Výsledok Víťazstvo uhorských vojsk
Protivníci
Uhorsko	Pečenehovia, hoci Obrázková kronika ich označuje ako Kumánov
Velitelia
uhorský kráľ Šalamún nitrianske knieža Gejza biharské knieža Ladislav	Ozul
Sila
neznáma	neznáma
Straty
neznáme	neznáme
Historický portál

Bitka pri Kerlési (maď. kerlési csata) známa aj ako bitka pri Cserhalome (maď. cserhalmi csata) bola stretom medzi vojskom Pečenehov a Uzov, ktorým velil Ozul, a vojskami uhorského kráľa Šalamúna a jeho bratrancov, nitrianskeho vojvodu Gejzu a biharského vojvodu Ladislava, v Sedmohradsku v roku 1068. Pečenehovia boli dominantným národom najzápadnejších oblastí euroázijských stepí od roku 895. Veľké skupiny Pečenehov sa však presunuli na Balkánsky polostrov v rovnakom čase ako prebiehala západná migrácia Uzov a Kumánov v 40. rokoch 10. storočia. K prvému zaznamenanému vpádu Pečenehov do Sedmohradska došlo za vlády Štefana I. (r. 997-1038). V roku 1068 útočníci prenikli do Transylvánie cez priesmyky Karpát. Archeologické nálezy naznačujú, že zničili najmenej tri pevnosti zo zeminy a dreva, vrátane pevnosti Doboka (dnes Dăbâca v Rumunsku) a Sajósárvár (dnešná Șirioara). Pokračovali lúpežným nájazdom v regióne Nyírség, na západ od Sedmohradska. Po získaní veľkej koristi plánovali opustiť Uhorsko, ale Uhri ich prepadli a zlikvidovali na kopci pri Doboke. Podľa ľudovej legendy sa „kumánsky“ bojovník pokúsil utiecť z bojiska, pričom vzal uhorské dievča, ale vojvoda Ladislav ho porazil a zabil.

Predohra

Uhorsko bolo vystavené nájazdom susedných kočovných národov. Podľa menšej legendy svätého Štefana podnikli Pečenehovia lúpežný nájazd do Sedmohradska už za vlády kráľa Štefana. Uhorská kronika Henricha z Mügelnu zaznamenáva nájazd v roku 1028. Opát Thierry zo St Hubert-en-Ardenne, ktorý chcel počas svojej púte do Svätej zeme v roku 1053 precestovať Uhorsko, bol nútený vrátiť sa pre „vpád barbarov“ do Uhorska. Historik Jonathan Riley-Smith spája týchto barbarov s Pečenehmi. Invázia Pečenehov do Uhorského kráľovstva, ktorá sa skončila bitkou pri Kerlése, sa odohrala za vlády uhorského kráľa Šalamúna. Šalamún nastúpil na trón s nemeckou pomocou ako desaťročný v roku 1063. Jeho bratranci Gejza, Ladislav a Lampert sa ho pokúsili zosadiť z trónu s poľskou pomocou, no v čase invázie panoval medzi nimi mier.

Bitka

Obrázková kronika a ďalšie uhorské kroniky zo 14. a 15. storočia uchovávajú podrobné správy o vpáde do východných oblastí Uhorska v roku 1068. Obrázková kronika uvádza, že veliteľ útočníkov, Ozul, bol strážcom „Gyulu, vojvodu Kumánov“. Na druhej strane Šimon z Kézy, ktorý uvádzal, že k bitke došlo za vlády Šalamúnovho bratranca Ladislava, zaznamenal, že nájazdníci boli Pečenehovia. Bratislavské anály uvádzajú, že nájazdníci boli Pečenehovia, ale bitku nesprávne datujú do roku 1071. Invázia bola nesprávne datovaná do roku 1059 v západo-ruskej kronike, ktorá identifikovala útočníkov ako Kumánov a Vlachov ( Rumunov ). Moderní historici sa zhodujú, že útočníkmi v roku 1068 boli Pečenehovia alebo Pečenehovia a Uzovia; v stredovekých uhorských kronikách etnonymum Cuni zahŕňalo všetky kočovné turkické národy. Historik István Bóna píše, že zmienka o „Gyulovi, vojvodovi z Comanov“ v Obrázkovej kronike odráža spomienku na kmeň Pečenehov Jula, ktorý sídlil na západ od rieky Dnester.

Pečenehovia prekročili „Mezežskú bránu“ a vyplienili oblasť Nyírség, dostali sa až k pevnosti v Bihare. Po získaní veľkej koristi sa vrátili do Transylvánie pozdĺž údolia rieky Someș a plánovali návrat do svojej vlasti cez priesmyk Borgó (priesmyk Tihuța, teraz v Rumunsku). Kráľ Šalamún a jeho bratranci, knižatá Gejza a Ladislav, zhromaždili svoje jednotky v pevnosti Doboka, aby bojovali s nájazdníkmi neďaleko sútoku riek Bistrița a Șieu. Prieskum z Marosújváru (dnes Ocna Mureș v Rumunsku) informoval uhorskú armádu o pohyboch nepriateľa. V snahe vyhnúť sa bitke Pečenehovia utiekli na kopec, kde ich Uhri vyhladili. Vrch dostal meno podľa bojového pokriku Uhrov – Kyrie eleis. Alternatívny názov bitky (bitka pri Cserhalome) pochádza z nesprávneho napísania mena od Antonia Bonfiniho, ktorý napísal o „Cherhelem“ namiesto „Kyrie eleis“.

Bitka v naračných prameňoch

„	Pohania teda začali postupovať proti Uhrom, no keď zazreli ich obrovské šíky, hneď to hlásili svojmu veliteľovi Ozulovi. Ten sústredil kumánske vojsko, ktoré podliehalo jeho veleniu, a stiahol sa na vrchol najvyššej hory. Nazdával sa, že tam bude v najväčšom bezpečí. Výstup na túto horu, ktorú tamojší obyvatelia nazývali Kyrieleys, je totiž mimoriadne náročný. Na úpätí hory sa sústredilo celé uhorské vojsko. Vojaci kráľa Šalamúna niesli zástavy zhotovené z jemného plátna. Pohania sa medzitým rozostavili na vrchu. Odvážnejší a udatnejší lukostrelci zostúpili doprostred úbočia vrchu, aby Uhrov zadržiavali obďaleč a bránili im vo výstupe. Ich šípy zaplavili oddiely kráľa a vojvodu ako hustý búrkový lejak. Niekoľkí znamenití uhorskí vojaci zaútočili na týchto lukostrelcov a mnohých na svahu zabili, iba máloktorí z nich mohli vystúpiť hore k spolubojovníkom, aj keď svoje kone udierali lukmi, a tak ich súrili. Kráľ Šalamún sa veľmi oduševnil, dodal si odvahy a vyšiel so svojím šíkom k pohanom najobťažnejšou trasou takmer plazením sa. Tu ho zaplavili hustým dažďom šípov. Vojvoda Gejza — ako vždy opatrný — stúpal schodnejšou stranou svahu a potom vrhol svoje šípy na Kumánov. Jeho brat Ladislav zabil pri prvom útoku štyroch najudatnejších pohanov; piaty ho ťažko zranil šípom, no aj toho vzápätí usmrtil. Vďaka Božiemu milosrdenstvu sa zo zranenia rýchlo vyliečil. Pohania boli zúfalí, že sa ocitli v zovretí Uhrov, a začali utekať pred hrozbou ukrutnej smrti. Uhri ich ešte poháňali a svoje smädné ostré meče napájali kumánskou krvou. Údermi mečov stínali čerstvo oholené hlavy, ktoré vyzerali ako nezrelé tekvice.	“
– Obrázková kronika.

Dohra - legenda svätého Ladislava

Svätý Ladislav bojuje s Kumánom, freska v kostole vo Veľkej Lomnici

Najznámejšia legenda o vojvodovi Ladislavovi – ktorý bol kanonizovaný za kráľa svätého Ladislava – sa odohrala počas bitky pri Kerlés. Podľa legendy, ktorá obsahuje prvky skorších orientálnych rozprávok, sa „kumánsky“ bojovník pokúsil o útek z bojiska a vzal so sebou aj krásne dievča z Varadína. Vojvoda Ladislav bojoval v súboji s „Kumánom“ a napriek tomu, že bol zranený, „pohana“ zabil. Legenda bola zaznamenaná krátko po Ladislavovej smrti, pretože dievča identifikovala ako dcéru varadínskeho biskupa a Ladislavov nástupca Koloman Učený zakázal sobáše biskupov. Legenda bola vyobrazená na stenách mnohých kostolov v uhorskom kráľovstve, najmä na severnom a juhovýchodnom území (na území dnešného Slovenska a Rumunska). Rozšírené je zobrazenie svätoladislavskej legendy, ktoré "komiksovou formou" rozpráva príbeh boja svätého Ladislava s Kumánom. V mnohých kostoloch freska zobrazujúca tento príbeh pokrýva celú severnú stenu lode (Kraskovo, Rimavská Baňa, Rimavské Brezovo). Príbeh začína vyobrazením vojska svätého Ladislava pred Veľkým Varadínom, pokračuje prenasledovaním Kumána, ktorý uniesol dievčinu Ladivu, v nasledujúcej scéne Ladiva seká Kumánovi do päty, a príbeh končí scénou Ladislava odpočívajúceho v lone Ladivy.

„	Vojvoda svätý Ladislav si všimol pohana, ktorý vliekol na svojom koni prekrásne uhorské dievča. Domnieval sa, že ide o dcéru varadínskeho biskupa. A hoci bol ťažko zranený, začal ho prenasledovať na najrýchlejšom koni, ktorý sa volal Zug. Keď sa však k nemu priblížil na dosah kopije, nič nezmohol, pretože jeho kôň už ďalej necválal rýchlejšie, no kôň pohana v rých losti ani trochu nezaostával, a tak medzi kopijou a Kumánovým chrbtom zostávala vzdialenosť rovnajúca sa dĺžke ramena človeka. Preto vojvoda svätý Ladislav zvolal na dievča: „Spanilá sestra, chyť Kumána za pás a zhoď ho na zem.“ A ona to urobila. Svätý Ladislav pristúpil ku Kumánovi ležiacemu na zemi a strojil sa, že ho usmrtí kopijou. Dievča však úpenlivo prosilo, aby ho nezabíjal, ale prepustil. Aj z toho je zrejmé, že ženám sa nedá dôverovať, akiste ho chcela oslobodiť kvôli zmyselnej láske. Svätý vojvoda s ním dlho zápasil, no napokon mu podrezal šľachu a privodil smrť. Dievča však nebolo biskupovou dcérou. Kráľ i slávni vojvodovia pozabíjali takmer všetkých pohanov a po vyslobodení kresťanov zo zajatia vrátili sa s celým uhorským vojskom natešení z triumfálneho víťazstva. V celom Uhorsku zavládla veľká radosť, ľud hymnami a modlitbami velebil Boha, ktorý im uštedril víťazstvo.	“
– Obrázková kronika

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Battle of Kerlés na anglickej Wikipédii a Cserhalmi csata na maďarskej Wikipédii.