Bitka pri rieke Tisa

Bitka pri rieke Tisa
Súčasť bojov o trón medzi Arpádovcami
Dátum 1060 Miesto východne od rieky Tisa, Uhorsko Casus belli Belo neuznal korunováciu Ondrejovho syna Šalamúna, nakoľko koruna mala pripadnúť najstaršiemu žijúcemu mužskému potomkovi rodu Výsledok Víťazstvo Bela, neskoršieho kráľa Bela I.
Protivníci
Poľské vojská podporujúce Bela I. Uhorskí prívrženci Bela	Uhorské vojská kráľa Ondreja I. nemecké vojská české oddiely
Velitelia
Belo	Ondrej I. Wilhelm a Poth
Historický portál

Bitka pri rieke Tisa bolo vojenské stretnutie, ktoré sa odohralo v roku 1060. Išlo o boj o moc v Uhorsku medzi dvoma bratmi z rodu Arpádovcov, kráľom Ondrejom I. a jeho bratom Belom, neskorším kráľom Belom I., ktorý odmietal uznať korunováciu Ondrejovho syna Šalamúna, nakoľko koruna mala patriť najstaršiemu žijúcemu mužskému potomkovi arpádovskej dynastie. Ondreja podporoval nemecký cisár Henrich IV., ktorého sestra Judita (spomínaná aj ako Žofia) bola zasnúbená so Šalamúnom, Bela podporovalo poľské knieža Boleslav II. Smelý. Bitka skončila víťazstvom Bela, Ondrej I. bol v bitke ranený, pri pokuse o útek zajatý Belovými prívržencami a a čoskoro zraneniam podľahol.

Predohra

Korunovácia Šalamúna, päťročného syna Ondreja I.. Ochrnutý Ondrej I. dáva Belovi I. na výber medzi mečom (Nitrianskom) alebo korunou (kráľovstvom). Obrázková kronika

Ondrej mal z prvého manželstva iba jednú dcéru - Adelaidu (ktorú vydal za olomoucké knieža Vratislava) a v roku 1048 určil za nástupcu svojho brata Bela. Druhé manželstvo uzavrel v roku 1049 s Anastáziou, dcérou Jaroslava Múdreho a v roku 1052 sa mu narodil syn Šalamún. V septembri 1058 sa Ondrej stretol s novovymenovaným nemeckým kráľom Henrichom, uzavreli mier a zasnúbili Šalamúna s Juditou, Henrichovou sestrou. Krátko na to dostal záchvat mŕtvice a v tom istom roku nechal korunovať malého Šalamúna, čo pobúrilo Bela. Bratia sa stretli v roku 1059 pričom Belo si mal vybrať medzi kráľovstvom a nitrianskym kniežatstvom. Ak by si vybral kráľovstvo, mali ho zabiť najatí vrahovia.

„	Keď vojvoda (Belo) vstúpil do miestnosti a zbadal pred kráľom korunu a meč, začudoval sa, ale len čo si sadol, kráľ, ktorý doposiaľ ležal na posteli, posadil sa a riekol: „Vojvoda! Ja som dal svojho syna korunovať, no nie z lakomstva, ale pre mier v krajine, ktorý som nedávno uzavrel s cisárom. Konaj však podľa svojej slobodnej vôle: ak chceš kráľovstvo, vezmi si korunu, ak chceš kniežatstvo, vyber si meč; jedno z toho prenechaj môjmu synovi – aj keď podľa spravodlivosti koruna patrí tebe.“ Vojvoda hneď pochopil slová župana Mikuláša a povedal: „Nech korunu dostane tvoj syn, veď už je pomazaný, a mne udeľ kniežatstvo.“ Vzápätí siahol po meči.	“
– Obrázková kronika

Belo sa o tom dozvedel a ušiel do Poľska ku švagrovi Boleslavovi II. S ním nasledujúci rok vpadol do Uhorska.

Bitka

Ondrejove a Belove vojská sa stretli na východnom brehu rieky Tisy. Bitka sa skončila presvedčivým víťazstvom Belových vojsk.

„	Vojvoda mal veľmi jasnú myseľ a mal obavy z nástrah zo strany kráľa, preto sa s celou svojou rodinou odsťahoval k svokrovi do Poľska. Keď sa kráľ Ondrej o tom dopočul, začal sa obávať nejakých úkladov. Syna Šalamúna poslal k svokrovi, (nemeckému cisárovi), šli s ním aj mnohí uhorskí veľmoži. Vojvoda Belo medzitým porozprával svojmu svokrovi, poľskému kniežaťu, o všetkých neprávostiach spôsobených jeho bratom, kráľom Ondrejom. Poľský knieža mu v tom chcel účinne pomôcť, a tak vojvoda Belo pod ochranou troch šíkov svokrovho vojska sa vrátil do Uhorska. Kráľ Ondrej sa dozvedel, že jeho brat prišiel do Uhorska s vojskom, preto si vyžiadal na pomoc od cisára dvoch veliteľov, menovite Wilhelma a Potha. Darmi si získal aj českého vojvodu, s ktorým bol v príbuzenskom vzťahu, a spoliehal sa na veľký počet žoldnierov. Uhrov však veľa nemal, mnohí totiž nasledovali syna Šalamúna a z tých, ktorí zostali v krajine, sa väčšina pripojila k vojvodovi Belovi. Vojvodovi Belovi priniesli správu, že kráľ Ondrej má početnú žoldniersku armádu, ale radšej chcel zomrieť v boji, než by bez boja ušiel pred kráľovým vojskom. Belo odhodlane viedol svoje vojsko k Tise proti kráľovi Ondrejovi. Wilhelm a Poth, nemeckí velitelia, hnaní svojou zlosťou,so svojimi oddielmi čoskoro prebrodili Tisu. Keď došlo k stretu, obe strany hrdinsky bojovali, ale s Božou pomocou víťazstvo získal vojvoda Belo, Nemci takmer všetci zahynuli, ich velitelia padli do zajatia. Uhri, ktorí držali s kráľom Ondrejom, videli, že víťazstvo je na Belovej strane a opustili kráľa Ondreja a prešli k princovi Belovi. Kráľ Ondrej utekal smerom do Nemecka, ale ujsť sa mu nepodarilo. Pri Mošonskej bráne ho totiž zajali. Ale keďže v Bakonských lesoch v kúrii zvanej Zirc ho zle opatrovali, zomrel. Pochovali ho v Kláštore svätého Aniána vyznávača, ktorý kráľ založil v Tihani pri jazere Balaton. Zajali aj českého vojvodu a bez vedomia vojvodu Bela ho oslepili, ale veliteľov Wilhelma a Potha predviedli pred vojvodu Bela a on ich pustil na slobodu.	“
– Obrázková kronika

Dohra

Po Ondrejovej smrti sa kráľom stal Belo ako Belo I.. Ondrejov syn Šalamún musel hľadať pomoc u nemeckého kráľa. Roku 1063 sa Belo ťažko zranil a krátko nato zomrel.

„	Keď sa miernemu kráľovi Belovi naplnil tretí rok jeho panovania na kráľovskom majetku v Dömösi, dochrámal sa pri páde z trónu a upadol do nevyliečiteľnej telesnej choroby. Pre nejaké naliehavé záležitosti krajiny ho ešte polomŕtveho odviezli k potoku Kytusna, kde sa napokon pobral z tohto sveta.	“
– Obrázková kronika

Následne Henrich IV. s vojskom vpadol do Uhorska a na uhorský trón dosadil svojho jedenásťročného švagra Šalamúna.

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Batalla junto al río Tisza na španielskej Wikipédii.