Bitka pri Harame

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bitka pri Harame
Súčasť uhorsko – byzantskej vojny 1127 – 1129

Mramorový kruhový reliéf s postavou byzantského cisára Jána II. Komnéna, 1110 – 1118, dnes Dumbarton Oaks, Washington, D. C.
Dátum 1128 (datovanie sporné[p. 1])
Miesto Haram, v súčasnosti Nová Palanka, Srbsko
Výsledok Byzantské víťazstvo
Protivníci
Byzantská ríša Uhorsko
Velitelia
Ján II. Komnénos Setephel[4]:435
Sila
neznáme neznáme
Straty
neznáme neznáme, zrejme ťažké

Bitka pri Harame alebo Chramone (dnešná Nová Palanka) sa odohrala medzi vojskami uhorského kráľa Štefana II. (1116 – 1131) a cisára Byzantskej ríše Jána II. Komnéna (1118 – 1143) v roku 1128, alebo možno skôr – v roku 1125 (chronológia je neistá), na území dnešného Srbska, a viedla k veľkej porážke uhorského vojska.[3]:264

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Miniatúra zobrazujúca korunováciu kráľa Štefana II. roku 1116, Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť

Byzantský cisár Ján II. bol ženatý s uhorskou princeznou Piroškou, dcérou kráľa Ladislava I., čo ho zatiahlo do dynastických bojov uhorského kráľovstva. Poskytnutím azylu Álmošovi, oslepenému žiadateľovi o uhorský trón, vzbudil Ján podozrenie uhorského kráľa Štefana II.

„ V dôsledku krutosti mladšieho kráľa Štefana prišiel aj knieža Álmoš takmer o polovicu hlavy. Oslepili ho, no bál sa, že ho kráľ Štefan dá zabiť, preto ušiel do Grécka. Cisár ho úctivo prijal a dal mu meno Constantinus (Konštantín); už skôr dal postaviť mesto Constantina v Macedónsku. “
– Obrázková kronika[5]:162

Ján odmietol Štefanovu požiadavku, aby mu bol Álmoš vydaný. Uhri na čele s kráľom potom prekročili dunajskú hranicu a vtrhli do byzantských balkánskych provincií. Uhorská Obrázková kronika uvádza ako dôvod potupu Uhorska:

„ Medzitým konštantínopolská cisárovná, dcéra kráľa Ladislava menom Piroška (Pyrisk), oznámila Štefanovi, že jej manžel cisár Mauritius nadával na kráľa Štefana. Vraj povedal, že uhorský kráľ je sviňa človek, a keď mu protirečila, cisár ju zbil. Keď to kráľ počul, pokladal to za obrovskú urážku. Povolal svoje vojsko a s rozhorčenou dušou plienil oblasti v Grécku, mečom a ohňom pustošil ich mestá. Strach sa zmocnil všetkých miest provincie. Každý kráľ sa obával kráľa Štefana ako nebeského hromu. Plačúce deti strašili menom kráľa Štefana, aby stíchli. Kráľ mal vo vojsku aj sedemsto franských vojakov, s nimi plienil Bulharsko a s ich obliehacími strojmi boril múry gréckych hradov. Cisár však nevytiahol proti nemu do boja, preto kráľ vyslal ku gréckemu cisárovi posla so znevažujúcim odkazom: nie je hoden cisárskeho titulu, a ani kráľovského, pretože je starena, stará baba, veď nič iné nerobí, len sa povaľuje ako stará babizňa. Keď si to cisár vypočul, odvetil: „Nech kráľ sväto verí, že ešte v tomto roku mu po pupok vyrežem jeho mužnosť.“ “
– Obrázková kronika[5]:248

Väčšina zdrojov uvádza túto udalosť do roku 1127, pričom nepriateľstvo trvalo až do roku 1129; existuje aj alternatívna chronológia s uhorským útokom a byzantskou odvetou v roku 1125 s obnovením nepriateľských akcií v roku 1126.[3]:264 Uhri zaútočili na Belehrad, Niš a Sofiu; Ján, ktorý bol neďaleko Philippopolis v Trácii, prešiel do protiútoku, podporovaný riečnou flotilou operujúcou na Dunaji.[3]:264

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Po náročnom ťažení, ktorého podrobnosti sú nejasné, sa Jánovi II. podarilo poraziť Uhrov a ich srbských spojencov v pevnosti Haram alebo Chramon, ktorá sa nachádza v modernej Novej Palanke na uhorskom brehu Dunaja. Uhorské vojsko pod velením veliteľa menom Setephel[4]:435, keďže kráľ Štefan II. bol chorý, sa rozostavilo a bránilo líniu Dunaja.[6]:24 – 25

Byzantský historik Ióannes Kinnamos opisuje, ako Ján II. použil lesť, aby umožnil svojej armáde prekročiť rieku. Poslal žoldniersku jednotku zloženú z „ligúrskych rytierov“ (lombardských) a Turkov (pravdepodobne jazdných lukostrelcov), aby simulovali prechod proti prúdu rieky, zatiaľ čo on zostal so zvyškom svojej armády na brehu oproti Haramu.[1]:18 Lesť zafungovala a jeho armáda prekročila rieku pri Harame na lodiach, samotný cisár na palube cisárskej triéry. Prekročenie rieky je jednou z najnáročnejších vojenských operácií. Byzantská armáda musela byť veľmi disciplinovaná a dobre podporovaná lukostrelcami a balistami na cisárskych lodiach. Prekročiac rieku, na uhorskom brehu Dunaja byzantská jazda „so sklopenými kopijami rozprášila zhromaždené uhorské sily“. Mnoho uhorských jednotiek bolo rozbitých, keď sa zrútil most, cez ktorý prechádzali, keď utekali pred byzantským útokom.[1]:18 Byzantínci obsadili Haram a ďalšie uhorské opevnené osady v tejto oblasti a nazbierali veľké množstvo koristi. Udalosť bola označená ako „krvavá bitka“ a veľká porážka Uhrov.[6]:25

„ V súvislosti s tým potom cisár poslal do Uhorska nesmierne početné vojsko. Prišli k (hradu) Haram a tam sa prebrodili do Uhorska. Uhri tomu nevedeli zabrániť, pretože grécke bojové stroje vrhali sírový oheň na uhorské člny na vode a zapaľovali ich. Kráľ vyslal proti Grékom všetky sily krajiny. Mašírovali až k potoku Karassó a pri Baranćeve sa stretli s Grékmi v boji. Božia ruka však pomáhala Grékom a Uhri nad nimi nedokázali zvíťaziť. Porážka, aká sa tam udiala, je zriedkavá; voda v potoku Karassó sa miešala s takým množstvom ľudskej krvi, že sa zdalo, akoby ním tiekla len krv, a vojaci v brnení ležali v prúdiacej vode ako polená. Utekajúci a ich prenasledovatelia po nich prechádzali cez vodu, ako po nejakom moste. Zabíjali Uhrov ako taký dobytok, ale nenašiel sa nik, kto by ich oslobodil zo spárov Grékov. Padol tam župan Čiz a mnohí ďalší hrdinovia. Potom vďaka verným sprostredkovateľom sa cisár a kráľ stretli, aby spolu rokovali. Odplavili sa na ostrov neďaleko mesta Baranćevo a tu spolu so svojimi veľmožmi dlho rokovali, až nakoniec uzavreli mier a odišli domov. “
– Obrázková kronika[5]:249

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Po víťazstve nad Uhrami Ján II. podnikol trestný nájazd proti Srbom. Pre Byzantíncov bolo nebezpečné, že sa Srbi spojili s Uhorskom. Mnoho srbských zajatcov bolo zajatých a títo boli transportovaní do Nikomédie v Malej Ázii, aby slúžili ako vojenskí kolonisti. Čiastočne sa to dialo preto, aby sa Srbi podrobili (Srbsko bolo, aspoň nominálne, byzantským protektorátom), a čiastočne preto, aby sa posilnila byzantská hranica na východe proti Turkom. Srbi boli nútení znovu uznať byzantskú suverenitu.

V Uhorsku porážka pri Harame podkopala autoritu Štefana II. a on čelil vážnej vzbure, keď dvaja grófi, menom „Bors“ (možno Boris Kolomanovič) a „Ivan“, boli vyhlásení za kráľov. Obaja boli nakoniec porazení, Ivan bol sťatý a Bors utiekol do Byzancie.[6]:25

„ Neskôr kráľ (Štefan II.) v Jágri (Eger) upadol do ťažkej choroby a všetci si mysleli, že už zomrie. Márnymi nádejami vedení zradcovia zvolili za kráľa župana Boršu a Ivana. Keď kráľov stav z Božej vôle sa zlepšil, Ivana dal sťať a župana Boršu potupne vykázal zo svojho dvora, vyhostil ho do Grécka a napokon rozhodol: nech z jeho potomstva nik nebude hoden toho, aby vstúpil na kráľovský dvor. “
– Obrázková kronika[5]:249

Potom Uhri obnovili nepriateľstvo, možno preto, aby bolo vidieť, že kráľ Štefan II. znovu potvrdzuje svoju autoritu, útokom na byzantskú pohraničnú pevnosť Braničevo. Ďalšie byzantské vojenské úspechy – Chóniates spomína niekoľko stretnutí – viedli k obnoveniu mieru.[2]:11 – 12 Kinnamos opisuje byzantský zvrat, ku ktorému došlo pred nastolením mieru, čo naznačuje, že kampaň nebola úplne jednostranná.[1]:19 Uhorské záznamy sa však zhodujú s Chóniatom v tom, že kráľ Štefan bol opäť porazený a následne bol nútený vyjednať mier za byzantských podmienok. Byzantskej ríši bola potvrdená kontrola nad Braničevom, Belehradom a Zemunom a obnovili sa aj v oblasti Sirmium (u Chóniata nazývanú Frangochorion), ktorá bola od 60. rokov 11. storočia uhorská. Uhorský uchádzač o trón knieža Álmoš zomrel v roku 1129, čím sa odstránil hlavný zdroj napätia medzi krajinami.[3]:266

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Byzantské primárne zdroje, Kinnamos[1] a Chóniates[2], ako aj uhorské zdroje (Obrázková kronika) poskytujú málo podrobností o tejto kampani; nie sú špecifikované žiadne dátumy a to, čo hovoria, sa značne líši. Chronológia tu prezentovaná, 1127 – 1129, nasleduje chronológiu Michaela Angolda a iných historikov, ale napr. Jonáš Záborský uvádza, že udalosti sa odohrali skôr v rokoch 1125 – 1126.[3]:264)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b c d KINNAMOS, John; BRAND, Charles M. (trans.). Deeds of John and Manuel Comnenus. New York : Columbia University Press, 1976. ISBN 0-231-04080-6.
  2. ↑ a b CHONIATES, Niketas; MAGOULIAS, Harry J. (trans.). O City of Byzantium: Annals of Niketas Choniates. Detroit, Michigan : Wayne State University Press, 1984. Dostupné online. ISBN 978-0-81-431764-8.
  3. ↑ a b c d e ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Prvé slovenské vydanie. Bratislava : SLOVART, 2012. ISBN 978-80-556-0407-7. S. 706.
  4. ↑ a b DE THUROCZ, Johanes. Kronika Jána z Turca. Preklad Július Sopko. 1. vyd. Bratislava : Libri Historiæ; Post Scriptum, 2014. 590 s. ISBN 978-80-8046-692-3.
  5. ↑ a b c d Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8.
  6. ↑ a b c MAKK, Ferenc. The Árpáds and the Comneni: Political Relations between Hungary and Byzantium in the 12th century (Translated by György Novák). Budapest : Akadémiai Kiadó, 1989. ISBN 963-05-5268-X.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Battle of Haram na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Bitka_pri_Harame&oldid=7752646“