Boris Kolomanovič
| Boris Kolomanovič | |
| Pretendent na uhorský trón | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Arpádovci |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | asi 1113 Kyjev, Kyjevská Rus |
| Úmrtie | 1153, 1154 alebo 1155 |
| Vierovyznanie | pravoslávie |
| Rodina | |
| Manželka | |
| Potomstvo |
Konstantinos Kalamanos Štefan Kalamanos |
| Otec | Koloman I. |
| Matka | Eufémia Kyjevská |
Boris Kolomanovič (ukr. Борис Коломанович, gr. Βορίσης Καλαμάνος, * asi 1113, Kyjev – † asi 1153 až 1155, Byzantská ríša) bol žiadateľom o uhorský trón v polovici 12. storočia. Bol synom Eufémie Kyjevskej, druhej manželky uhorského kráľa Kolomana Učeného. Koloman Eufémiu obvinil z cudzoložstva a vyhnal ju z Uhorska a nikdy nepriznal, že je Borisovým otcom. Boris, ktorý sa narodil na Kyjevskej Rusi, sa však považoval za právoplatného syna kráľa. Nárok na Uhorsko si urobil po tom, čo v roku 1131 zomrel Kolomanov prvorodený syn a nástupca Štefan II. Boris sa niekoľkokrát pokúsil uplatniť svoje nároky proti kráľom Belovi II. a Gejzovi II. s pomocou Poľska, Svätej ríše rímskej a Byzantskej ríše, no neuspel a bol zabitý v exile v bitke v Byzancii.[1]:258-278
Narodenie[upraviť | upraviť zdroj]
| „ | Roku Pána tisícstodvanástom zomrel N [Ladislav], syn kráľa Kolomana. Kráľ si svoju druhú manželku priviedol z ruskej krajiny. Nachytal ju však pri cudzoložstve, a preto ju poslal preč, ale neurobil to násilne ani bezohľadne. Vedel totiž, že je napísané „čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“, teda aspoň nie bez zákona a príčiny, teda nerozviedol sa s ňou, ale zákon ho oddelil od tej, ktorú obvinil a odsúdil vlastný hriech a ktorú ponížilo zlo. Zákon teda poslal ženu späť do svojej vlasti. Mimo manželstva porodila syna Borisa, Boris potom splodil Kolomana. | “ |
| – Obrázková kronika[2]:244 | ||
Pokusy získať uhorský trón[upraviť | upraviť zdroj]
Obrázková kronika uvádza, že už za panovania kráľa Štefana II. sa župan menom Borš pokúsil uzurpovať trón, ale teória, že župan Borš je totožný s Borisom Kolomanovičom, nie je všeobecne akceptovaná.[3]:26
| „ | Neskôr kráľ (Štefan II.) upadol do ťažkej choroby a všetci si mysleli, že už zomrie. Márnymi nádejami vedení zradcovia zvolili za kráľa župana Boršu a Ivana. Keď kráľov stav z Božej vôle sa zlepšil, Ivana dal sťať a župana Boršu potupne vykázal zo svojho dvora, vyhostil ho do Grécka a napokon rozhodol: nech z jeho potomstva nik nebude hoden toho, aby vstúpil na kráľovský dvor. | “ |
| – Obrázková kronika[2]:250 | ||
V Byzancii[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa súčasníka Otta von Freising odišiel okolo roku 1130 Boris do Byzancie,[3]:31 aby na dvore Jána II. Komnena získal podporu na získanie uhorského trónu. Boris sa mohol právom spoľahnúť na cisárovu podporu, pretože uhorsko-byzantské vzťahy sa od vojny v rokoch 1127 – 1129 zhoršili. Ján II. ho prijal priateľsky a na znak toho mu dal za manželku jednu zo svojich neterí, princeznú Annu Dukainu z dynastie Dukaszovcov.[3]:31 V Byzancii sa Boris nechal oslovovať kráľovským titulom a svojim deťom dal mená Konstantinos a Stephanos, čím vyjadril svoj pôvod z rodu Árpádovcov. Cisár napriek vybudovaným dynastickým vzťahom nepomohol politickým plánom Borisa, pretože plnú pozornosť byzantského dvora zaujímali predovšetkým udalosti v Malej Ázii a Taliansku a samotná Byzantská ríša musela čeliť sporom o trón.[3]:32
S poľskou pomocou[upraviť | upraviť zdroj]
1. marca 1131 umrel uhorský kráľ Štefan II. a mocenské konflikty v Uhorsku sa opäť vyostrili. Časť uhorskej šľachty mala nepriateľský postoj voči novému kráľovi Belovi II. Slepému, najmä potom, ako pod nátlakom Belovej manželky, kráľovnej Heleny, bolo na sneme v Arade povraždených 68 šľachticov z pomsty za to, že na príkaz kráľa Kolomana oslepili Bela II. ešte ako chlapca v roku 1113 spolu s jeho otcom, vojvodom Álmošom. Šľachtici nespokojní s Belom pozvali Borisa, aby si uplatnil nárok na uhorskú korunu ako syn Kolomana. Tento nárok v súlade so svojimi politickými záujmami – uznal za legitímny aj vládca Poľska Boleslav Krivoústy. Boris s podporou poľských a ruských vojsk vpadol do Uhorska, no jeho armáda bola 22. júla 1132 v bitke pri rieke Slaná porazená armádou uhorského kráľa Bela II.[2]:251 Navyše české knieža Soběslav, v snahe uľahčiť Belovi, vpadol do Boleslavovho Sliezska.[1]:271 Uhorsko – česko – poľské boje trvali až do mieru sprostredkovaného 26. mája 1135 nemeckým cisárom Lotharom II., no Boris sa svojich ambícií nevzdal.
S nemeckou pomocou[upraviť | upraviť zdroj]
Nemecko-uhorské vzťahy, ktoré boli v dobe panovania uhorského kráľa Bela II. dobré, sa od polovice 40. rokov 12. storočia zhoršili. Nemecký cisár Konrád III. viedol agresívnu zahraničnú politiku a privítal by na uhorskom tróne vazalského kráľa. Preto sa rozhodol podporiť Borisa proti novému uhorskému kráľovi Gejzovi II. a dovolil Borisovi zhromaždiť armádu na nemeckom území.[1]:276 Borisovým hlavným podporovateľom v tomto bol Henrich IX., vojvoda bavorský a rakúsky markgróf. Nemeckí a bavorskí žoldnieri naverbovaní Borisom pod vedením nemeckého bojovníka Rapolta v apríli 1146 prekvapivo vtrhli do Uhorska a obsadili Bratislavský hrad.
| „ | Pre vierolomnosť komesa Juliána obsadil Bratislavský hrad nemecký rytier Rapolt, čo Uhri pokladali za nemalé ohrozenie. Mladý kráľ (Gejza II.) to neprijal mlčky a proti besneniu Nemcov, ktorí prepadávali a pustošili uhorské pohraničie, viedol svoje vojsko. | “ |
| – Obrázková kronika[2]:253 | ||
Gejza zistil, že za nemeckou inváziou stojí Boris, a vytiahol veľkými silami proti Bratislave. Nemci odstúpili Gejzovi bratislavský hrad za výkupné. Uhorský kráľ sa cítil dosť silný na to, aby sa pomstil za napadnutie krajiny, vyhlásil vojnu Henrikovi XI. bavorskému a v bitke pri rieke Fischa Borisa a nemecko – rakúske vojská porazil.[2]:254
Druhá krížová výprava[upraviť | upraviť zdroj]
Ďalší Borisov pokus súvisí s druhou krížiackou výpravou. Táto pod vedením nemecko-rímskeho cisára Konráda III. a francúzskeho kráľa Ľudovít VII. pochodovala do Svätej zeme cez územie Uhorska. Boris to považoval ako dobrú príležitosť nepozorovane vstúpiť do krajiny a s pomocou francúzskych pánov sa ukryl medzi Ľudovítovými križiakmi:
| „ | Pri návrate sa Gejza dopočul od svojho vojaka Gurka, že v sprievode francúzskeho kráľa je Boris, nemanželský syn kráľa Kolomana. Poslal preto k nemu (francúzskemu kráľovi) posla s odkazom: „Nepatrí sa zlom odplácať sa za dobro a takisto sa nepatrí, aby si chránil toho, kto strojí úklady môjmu životu.“ Keď to prítomní počuli, nastalo medzi vojakmi francúzskeho kráľa napätie. Vojaci sa vypytovali, kto je ten uprostred nich, čo chystá kráľovi smrť. Ak ho chytia, zabijú ho... Boris sa o tom dopočul a vzápätí sa vrhol k nohám francúzskeho kráľa, prosil ho, aby mu dal život a aby mu udelil milosť odísť s ním z krajiny bez ublíženia na tele. Kráľ Gejza sa dozvedel, že Boris je u francúzskeho kráľa, prosil ho, aby v mene ich priateľstva vydal Borisa spútaného. Francúzsky kráľ mu na to povedal: „Nech kráľ vie, že kráľov dom je ako chrám a jeho nohy ako oltár. Ako teda môžem odovzdať spútaného niekoho, kto sa uchýlil do kráľovského domu ako do kostola a vrhol sa ku kráľovským nohám ako pred oltár?“ Posol odpovedal: „Ale naši magistri učia v tom zmysle, že cirkev nevedie rozhovor s nemanželským potomkom.“ Boris si uvedomil, že mu hrozí smrť, preto ešte v tú noc zobral koňa kráľa Ľudovíta a ušiel. | “ |
| – Obrázková kronika[2]:255 | ||
Boris ušiel do Konštantínopolu na byzantský dvor.
Posledné roky[upraviť | upraviť zdroj]
Potom, čo všetky jeho pokusy zmocniť sa Uhorska zlyhali, sa Boris usadil v Byzantskej ríši. Počas vojny medzi Byzantskou ríšou a Uhorskom koncom jesene 1150 bojoval Boris v byzantskej armáde. Na príkaz cisára Manuela vyplienil na čele byzantskej armády oblasť rieky Temes a prinútil malú maďarskú jednotku na útek. Z Uhorska sa stiahol až po príchode Gejzu II. na hranicu na čele kráľovského vojska.[3]:56
Boris zomrel v roku 1153 alebo 1154. Podľa Otta z Freisingu Boris „bol zasiahnutý a zabitý šípom [z luku] istého Kumána“ počas bojov proti Uhorsku krátko pred rokom 1156. Na druhej strane byzantský historik Niketas Choniates písal o „určitom Kalmanosovi“, ktorý „utrpel smrteľnú ranu a opustil tento život“ v boji proti „Skýtom“ – Pečenehom alebo Kumánom – ktorí podnikali nájazdy na byzantské územia pozdĺž dolného Dunaja.[3]:148
Rodina[upraviť | upraviť zdroj]
Borisova manželka bola podľa Oda z Deuil neter cisára Manuela I. Komnena, ale jej meno ani rodina nie sú známe. Historik Raimund Kerbl hovorí, že bola totožná s Annou Doukainou, pretože sa v listine vydanej v septembri 1157 štylizovala ako kralaina („kráľovná“).[3]:135,145 Kláštorné meno Arete prijala po manželovej smrti. Boris sa oženil so svojou byzantskou manželkou predtým, ako odišiel do Poľska koncom roku 1131 alebo začiatkom roku 1132, pretože Otto z Freisingu sa o jeho svadbe zmienil ešte pred touto udalosťou.[3]:135
Borisov prvý syn, Konstantinos Kalamanos, bol byzantským guvernérom Kilíkie v rokoch 1163 až 1175.[3]:120 Historik Makk identifikuje jedného Štefana, ktorý bol podľa Kinnamosa bratrancom uhorského Štefana IV., ktorý bol zosadený z trónu, ako mladšieho Borisovho syna.[3]:68 Konstantinos ani Stephanos sa nepokúsili zmocniť sa uhorského trónu.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Prvé slovenské vydanie. vyd. Bratislava : SLOVART, 2012. ISBN 978-80-556-0407-7. S. 706.
- ↑ a b c d e f Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8. S. 229.
- ↑ a b c d e f g h i j MAKK, Ferenc. The Árpáds and the Comneni: Political Relations between Hungary and Byzantium in the 12th century. [s.l.] : Akadémiai Kiadó, 1989. ISBN 963-05-5268-X.
- ↑ DE THUROCZ, Johanes. Kronika Jána z Turca. Preklad Július Sopko. 1. vyd. Bratislava : Libri Historiæ; Post Scriptum, 2014. 590 s. ISBN 978-80-8046-692-3.
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Boris Kalamanos na anglickej Wikipédii a Borisz Kalamanosz na maďarskej Wikipédii.