Bitka pri rieke Slaná (1132)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie


Bitka pri rieke Slaná (1132)
Súčasť bojov o trón medzi Arpádovcami

Miniatúra zobrazujúca kráľa Bela II. a jeho ženu kráľovnú Helenu, ako sedia na tróne na krajinskom sneme v Arade roku 1131. Kráľovná prikazuje popravu magnátov, ktorí radili kráľovi Kolomanovi oslepiť Bela II., Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť
Dátum 22. jún 1132
Miesto pravdepodobne Felsőzsolca pri rieke Slaná, Uhorsko
Výsledok Víťazstvo Bela II.
Protivníci
Poľské vojská

Ruské vojská
Uhorská opozícia voči Belovi II.

Uhorské vojská kráľa Bela II.
Velitelia
Boris Kolomanovič

Boleslav Krivoústy

Belo II.

Bitka pri rieke Slaná bolo vojenské stretnutie, ktoré sa odohralo 22. júna 1132. Išlo o rozhodujúci boj o moc v Uhorsku medzi dvoma kniežatami z rodu Arpádovcov, neuznaným synom kráľa Kolomana Borisom a jeho bratrancom Belom II. Slepým, synom Kolomanovho brata kniežaťa Almoša.[1]:30-31[2]:270-271

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Boris sa narodil okolo roku 1113 ako dieťa uhorskej kráľovnej Eufémie. Jeho matka prišla do Uhorska ako druhá manželka kráľa Kolomana I., no panovník neskôr obvinil Eufémiu z cudzoložstva a vyhnal ju, a tak sa princ narodil až v Kyjeve, na dvore svojho starého otca, veľkovojvodu Vladimíra Monomacha. Koloman nikdy neuznal Borisa za svoje dieťa, ale chlapcovi sa dostalo vzdelania hodného kráľovskej rodiny. Po Kolomanovi panoval v rokoch 1116 – 1131 jeho syn kráľ Štefan II, ktorý v marci 1131 umrel.[3]:246-250 Po Štefanovej smrti sa stal kráľom slepý syn kniežaťa Almoša Belo II. Následne pod nátlakom Belovej manželky, kráľovnej Heleny, bolo na sneme v Arade povraždených 68 šľachticov - z pomsty za to, že na príkaz kráľa Kolomana oslepili Bela II. ešte ako chlapca v roku 1113 spolu s jeho otcom, vojvodom Álmošom.

Počas jeho panovania sa uskutočnil z rozhodnutia kráľovnej Heleny a barónov krajinský snem neďaleko Aradu. Keď v deň snemu kráľ sedel na svojom tróne, prišla kráľovná so svojimi synmi a sadla si ku kráľovi. Potom prehovorila k celému ľudu: „Všetci moji verní, šľachtici, starci, mladí, bohatí i chudobní, počúvajte! Boh všetkým z vás dal prirodzenú schopnosť vidieť, chcem počuť, prečo vzali zrak nášho pána kráľa a na čí príkaz sa to stalo. Objasnite mi to, pomstite sa im tu na tomto mieste, skoncujte s nimi za nás. Hľa, Boh dal nášmu kráľovi namiesto dvoch očí štyroch synov.“ Keď to povedala, ľud sa vrhol na tých barónov, ktorí radili kráľa oslepiť. Niektorých spútali, iných okyptili. Šesťdesiatosem neverných tam kruto zavraždili ...

Obrázková kronika[3]:251

Šľachtici nespokojní s Belom pozvali Borisa, aby si uplatnil nárok na uhorskú korunu ako syn Kolomana. Tento nárok – v súlade so svojimi politickými záujmami – uznali za legitímny aj vládcovia Poľska Boleslav Krivoústy a Kyjevskej Rusi Vladimíra Monomach.

Keďže Uhri ako slané more neustále sa búrili proti neprávostiam, títo zlomyseľní synovia Leviatana prostredníctvom poslov zavolali pangharta Borisa, aby prišiel a s ich pomocou obsadil kráľovstvo, pretože si mysleli, že je Kolomanov syn. Boris teda získal pomoc zo strany ruskej aj poľskej krajiny a prišiel na hranice Uhorska, na to miesto, ktoré sa nazýva Slaná (Sajó). Kráľ sústredil svoje vojská a vytiahol proti nemu. Prevažná časť šľachticov sa pridala na Borisovu stranu, preto uhorských veľmožov zvolali ku kráľovi na poradu. Kráľ sa ich spýtal, či vedia, kto je Boris, či je panghart, alebo či je syn kráľa Kolomana. Kráľovi prívrženci odpovedali, že nepochybne vedia, že Boris je panghart a v žiadnom prípade nie je hoden nosiť kráľovskú korunu.

Obrázková kronika[3]:251

Bela naopak podporili rakúsky markgróf Leopold III., jeho syn Albert (Belov švagor) a české knieža Soběslav, ktorý bol ženatý s Belovou sestrou Adelaidou.

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Boris vpadol do Uhorska a v bitke pri rieke Slaná sa jeho poľsko-ruské sily postavili Belovej armáde podporovanej rakúskymi a českými posilami, no utrpeli porážku.

Boris s množstvom Rusínov a Poliakov postavil tábor neďaleko kráľovho. Uhorskí veľmoži poslali vyslancov ku kniežatám Rusínov a Poliakov, ktorí prišli kvôli Borisovi, a takto k nemu prehovorili: „Nepatrí sa, aby ste sa nespravodlivo pokúšali nájsť krajinu pre pangharta; my totiž vieme, že podľa pravdy krajina patrí Belovi. On panuje so súhlasom celej krajiny.“ Keď to kniežatá Rusínov a Poliakov počuli, viac už Borisovi nepomáhali a vrátili sa do svojich dŕžav. Boris sa na čele početného vojska vypravil proti kráľovi. Kráľ však s Božou pomocou premohol v bitke všetky Borisove sily a s vytaseným mečom ho prinútil k úteku. Na sviatok Márie Magdalény dohnal poľské vojsko k zániku. Zmocnil sa ich koristi a víťazoslávne sa vrátil domov. V tejto bitke sa udatným a znamenitým bojom vyznamenal Myksa, Gáb a Batur. Mnohých zajali a zabili, celý pancier mali postriekaný ľudskou krvou. V tejto bitke Myksa zajal strojcu problémov Teodora, Vosos zajal Vitala, Gáb zase Poliaka, brata krakovského župana, Batur zajal Ondreja. Keď zajatcov predviedli pred kráľa, bol im nesmierne vďačný a obdaroval ich.
Obrázková kronika[3]:251
Téhož roku (1132) táhl kníže polský s nesčetným vojskem do Uher, chtě proti vůli Uhrů dosaditi na trůn syna Kolomanova po vypuzení slepého krále, který se nazýval Béla. Neboť matka řečeného jinocha byla zapuzena od svého manžela, krále Kolomana, a jsouc těhotná, vrátila se k otci a tam porodila hocha. Toho tedy chtěl kníže polský dosadit Uhrům za krále. Ale jeho úmysl zmařila Boží prozřetelnost; neboť slepý král vytáhl proti němu se svým vojskem a Boleslav, vyčkav noci, dal se ze strachu se svými na útěk. Uhři, stíhajíc ho, mnoho jich s pomocí Boží na tom útěku pobili.
– Kronika kanovníka vyšehradského[4]:40

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Soběslav, v snahe uľahčiť Belovi, vpadol do Boleslavovho Sliezska.[2]:271

Zatím vtrhl kníže Soběslav, maje oporu v milosrdenství Božím a v přímluvě svatého Václava, dne 18. října se svým vojskem do Polska, a celou stranu té krajiny, která se nazývá Slezsko, úplně vypálil. Také odtud odvedl mnoho zajatců s nesčíselným množstvím peněz, též četná stáada mladých klisen, a tak se z přízně milosti Boží s velikou slávou a jásotem vrátil do vlasti
– Kronika kanovníka vyšehradského[4]:40

Uhorsko – česko – poľské boje trvali až do mieru sprostredkovaného 26. mája 1135 cisárom Lotharom II. Boris sa napriek tomu pokúšal naďalej získať uhorskú korunu. Roku 1146 prekročil uhorské hranice od západu a dobyl Bratislavský hrad, no obyvateľstvo ho nepodporilo, Boris ustúpil a posádka Bratislavského hradu sa vzdala uhorskému kráľovi Gejzovi II.[2]:276

Pre vierolomnosť komesa Juliána obsadil Bratislavský hrad nemecký rytier Rapolt, čo Uhri pokladali za nemalé ohrozenie. Mladý kráľ (Gejza II.) to neprijal mlčky a proti besneniu Nemcov, ktorí prepadávali a pustošili uhorské pohraničie, viedol svoje vojsko.
Obrázková kronika[3]:253

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. SROKA, Stanisław Andrzej. Historia Węgier do 1526 roku: w zarysie. Bydgoszcz : Homini, 2000. ISBN 83-87933-75-9.
  2. a b c ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Prvé slovenské vydanie. vyd. Bratislava : SLOVART, 2012. ISBN 978-80-556-0407-7. S. 706.
  3. a b c d e Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8. S. 229.
  4. a b HRDINA, Karel; TOMEK, Václav Vladivoj; BLÁHOVÁ, Marie. Pokračovatelé Kosmovi. Praha : Svoboda, 1974.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]