Bitka pri jazere Hód

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie


Bitka pri jazere Hód
Súčasť uhorských bojov s Kumánmi a feudálnej anarchie v Uhorsku

Miniatúra zobrazujúca zavraždeného kráľa Ladislava Kumánskeho a jeho kumánskych vrahov, Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť
Dátum 1282
Miesto jazero Hód, Uhorsko, (v súčasnosti Hódmezővásárhely, Maďarsko)
Výsledok Víťazstvo uhorských vojsk
  • úpadok politickej a vojenskej moci Kumánov
  • počiatok sociálnej integrácie Kumánov
Protivníci
Uhorsko Kumáni
Velitelia
uhorský kráľ Ladislava IV. Kumánsky Oldamir
Sila
3 000 [1]:411 2 500[1]:411
Straty
neznáme neznáme

Bitka pri jazere Hód (maď. Hód-tavi csata) bolo stretnutie medzi uhorským kráľovstvom a Kumánmi v septembri alebo októbri roku 1282. Uhorský kráľ Ladislav IV. úspešne odrazil útočníkov. [2]:461

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Pod hroziacim nebezpečenstvom mongolskej invázie sa prví Kumáni usadili v Uhorskom kráľovstve, keď v roku 1239 uhorský kráľ Belo IV. ponúkol útočisko chánovi Kutenovi a jeho ľudu Kráľovo rozhodnutie vyvolalo sociálne, ekonomické a politické napätie a usadzovanie más kočovných Kumánov na rovinách pozdĺž rieky Tisa vyvolalo medzi nimi a miestnymi dedinčanmi mnohé konflikty. Keď sa Mongoli na jar 1241 dostali k hraniciam a vtrhli do Uhorska, uhorská šľachta obvinilo Kutena a jeho Kumánov zo spolupráce s nepriateľom. Kumáni opustili Uhorsko uprostred plienenia po tom, čo rozhnevaný dav zmasakroval Kutena a jeho družinu v Pešti.[2]:394 Ich odchodom Belo stratil svojich najcennejších spojencov a Mongoli rozhodne porazili jeho kráľovskú armádu v bitke pri rieke Slaná 11. apríla 1241.[2]:394 Po odchode Mongolov v nasledujúcom roku Belo pozval Kumánov naspäť, aby sa usadili na vyľudnených rovinách medzi riekami Dunaj a Tisa výmenou za vojenskú službu. Dokonca zariadil zasnúbenie svojho prvorodeného syna Štefana, ktorý bol v roku 1246 alebo skôr korunovaný, s Alžbetou, dcérou kumánskeho náčelníka.

Otázka sociálnej integrácie Kumánov bola v nasledujúcich desaťročiach marginalizovaná a inorovaná.

Keď boli totiž Kumáni kráľom Belom, kráľovým dedom zbožnej pamäti, uvedení do Uhorska, rozmnožili sa vraj potom ako piesok a samotnému kráľovi Belovi prišlo na myseľ, že by ich mal rozptýliť po krajoch. Nikdy sa to však neodvážil vykonať z obavy, aby skrz nich nevzišla kráľovstvu škoda. To isté si o nich myslel i jeho otec kráľ Štefan blahej pamäti, ale zo spomínanej opatrnosti svoj zámer odložil.
Činy Hunov a Uhrov Šimona z Kézy[3]:325

Vojenské jednotky Kumánov sa stali významnou súčasťou uhorského kráľovského vojska, čo prispelo aj k formovaniu štruktúry ľahkej jazdy. Kumáni sa zúčastňovali vojenských ťažení v zahraničí, napríklad počas bojov proti Rakúskemu vojvodstvu a Českému kráľovstvu.

Neskôr ten istý kráľ (Belo IV.) zhromaždil roku Pána tisícdvestošesťdesiatom so svojím synom Štefanom i s kumánskym vojvodom Alprom blízko Moravy početné vojsko, s ktorým mienil zaútočiť proti českému kráľovi Otakarovi. Ale trinásteho júla utrpel porážku a ušiel k Hainburgu. Bol to mierumilovný človek a vo vojenských výpravách a bitkách vôbec nemal šťastie.
– Účasť Kumánov v bitke pre Kessenbrune, Obrázková kronika.[4]:261

V občianskej vojne medzi kráľom Belom IV. a jeho synom Štefanom sa obe strany snažili získať kumánsku podporu. Počas tohto konfliktu, v roku 1264, vyslal Belo kumánske vojská bojovať proti svojmu synovi Štefanovi, napriek tomu, že Kumáni oficiálne patrili pod zvrchovanosť Štefana, ktorý prijal titul „ Dominus Cumanorum “. Po Štefanovom víťazstve v občianskej vojne mal značný počet Kumánov v úmysle opustiť Uhorsko uprostred rabovania a plienenia, no pre kráľa boli vojensky dôležití. Okolo apríla 1266 ich Štefan trestnou výpravou donútil, aby zostali v Uhorsku.[5]:173, 178

Po smrti Štefana V. v roku 1272 nastúpil na uhorský trón pod regentkou svojej matky Alžbety Kumánskej 10-ročný Ladislav IV. (neskôr známy aj ako Ladislav Kumánsky), no v skutočnosti kráľovstvo spravovali barónske strany. Uhorsko upadlo do feudálnej anarchie, keď o najvyššiu moc bojovali rôzne skupiny. V rokoch 12771279 Ladislav, ktorý bol vyhlásený za plnoletého, dočasne uspel vo vnútornej i zahraničnej politike. Pápež Mikuláš III. vyslal začiatkom roku 1279 Filipa, biskupa z Ferma, do Uhorska, aby mu pomohol obnoviť kráľovskú moc. Príchod pápežského legáta mal však celkovo negatívny dopad na vnútropolitickú stabilitu. Biskup zistil, že väčšina Kumánov si v posledných desaťročiach zachovala svoje pohanské náboženstvo a zvyky v rámci kresťanskej ríše.

Miniatúra zobrazujúca príchod biskupa Filipa z Ferma, pápežskeho legáta do Uhorska, Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť
Vtedy prišiel apoštolský legát Filip z Ferma a vystúpil proti nemu, pretože žil podľa kumánskych zvyklostí a nesprával sa ako katolík. Legát prikázal Uhrom, aby nerobili to, čo je v rozpore s uhorskými zvykmi, aby si neholili brady, nestrihali vlasy a nenosili kumánske klobúky. Toto všetko už bolo v Uhorsku bežné. Kráľa pod hrozbou cirkevnej kliatby nabádal, aby nenávidel pohanov, ctil si kresťanské mravy a nažíval v riadnom manželstve. Ale u kráľa nič nedosiahol a vrátil sa domov.
Obrázková kronika.[4]:261

Filip vymohol od kumánskych náčelníkov slávnostný sľub, že sa vzdajú svojich pohanských zvykov a presvedčil uhorského panovníka, aby zložil prísahu, že dodrží sľub kumánskych náčelníkov. Počas snemu v Tétény v lete 1279 boli prijaté takzvané kumánske zákony, ktoré predpisovali sociálnu a kultúrnu asimiláciu Kumánov.[5]:417-427

Autonómne kumánske územia (žltá farba) po prijatí kumánskych zákonov roku 1279

Tí však zákony nedodržiavali a Ladislav IV., ktorý bol tiež polovičného kumánskeho pôvodu, ich nedokázal vynútiť. V dôsledku toho Filip exkomunikoval panovníka a krátko nato uvalil na Uhorsko interdikt. Po vzájomnom uväznení a politických bojoch zložil na jar 1280 Ladislav IV. novú prísahu, že presadí kumánske zákony.[6]:83-86 V reakcii na to sa mnohí Kumáni rozhodli opustiť Uhorsko namiesto toho, aby poslúchli požiadavky legáta. To zásadne ohrozilo efektivitu uhoskej vojenskej spôsobilosti. Kráľ prenasledoval odchádzajúcich Kumánov až po Szalánkemén (dnes Stari Slankamen v Srbsku), ale nemohol im brániť v prekročení hraníc. Podľa kráľovského donačného listu Tomášovi Talpasovi z roku 1288 uhorské vojsko prekročilo Južné Karpaty, aby priviedlo späť „tajne prebehnutých Kumánov z tatárskeho pohraničia“.[6]:86-88 Potom nasledovala kumánska invázia do Uhorska.

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Bitku spomína súčasník Šimon z Kézy vo svojej kronike Činy Hunov a Uhrov, Obrázková kronika zo 14. storočia a 19 kráľovských listín kráľa Ladislava IV.

Inú obdivuhodnú bitku zviedol mladý kráľ Ladislav s Kumánmi ... Avšak Ladislav, kráľ skvelý, odväžny a ctižiadostivý, rozpoznal, že proti nemu medzi sebou snujú zradu, a vytiahol proti nim do bja s takou silou, že boli v onej bitke tvrdo porazení, premnohí z nich boli usmrtení a niektorí utiekli k barbarským národom, opustiac ženy, deti a celý svoj majetok. A nemnohí z tých, ktorí ostali, sa kráľovským príkazom podrobili natoľko, že sa kráľovi sotva odvážili s chvejúcim sa srdcom pozrieť do tváre. V tejto bitke bol Kumánmi z rodu Aba zabitý Oliverius, syn Patov, o život prišli ďalej Ondrej, brat Vavrincov, syn grófa Mikuláša z Wigmanu, Ladislav, syn grófa Panyita z Miškovca, a Demetrius, syn Michaela Malého z rodu Rosd.
Činy Hunov a Uhrov Šimona z Kézy[3]:325
Roku Pána tisícdvestoosemdesiatom druhom kumánsky vojvoda Oldamir zhromaždil z Kumánov pri jazere Hód vojsko a s nepriateľským úmyslom vpadol do Uhorska, aby ho podriadil svojej moci. Do boja proti nemu šiel kráľ Ladislav, aby ako udatný Jozue bojoval za svoj národ a krajinu. Z jeho vojska sa chrabrý bohatier Lorand, Tomášov syn, odvážne vyrútil s kopijou na Kumánov a prebodol a skolil neuveriteľné množstvo (bojovníkov). Keď sa potom medzi bojujúcimi stranami rozpútal urputný boj, pred tvárou pohanov sa z Božej láskavosti znenazdajky, úplne nečakane, strhol obrovský lejak. Nepriatelia sa spoliehali na luky a šípy, no vzhľadom na hustý dážď zmenili sa podľa slov žalmistu na hnoj zeme (porov. Žalm 83, 11). A tak kráľ Ladislav dosiahol s Božou pomocou víťazstvo. (182) Iba niekoľkí spomedzi zachránených Kumánov ušli k Tatárom.

A na ich popud roku Pána tisícdvestoosemdesiatom piatom Tatári druhýkrát vtrhli do Uhorska a až po Pešť všetko nemilosrdne vypálili.

Obrázková kronika.[4]:261

Panovník informovaný o kumánskej revolte, keď sa v júli 1282 konalo zhromaždenie pri hrade Patak (dnes ruiny pri Sátoraljaújhelyi ) po dobytí pevnosti odbojného pána Fintu Abu. Informácia Obrázkovej kroniky, že povstanie viedol Oldamir, „vodca“ alebo „knieža Kumánov (dux Cumanie)“, čo naznačuje, že Kumáni v Uhorsku si na pomoc zavolali svojich príbuzných žijúcich pod mongolskou zvrchovanosťou. Došlo k devastácii oblasti medzi riekami Tisa a Maros, Kumáni napríklad napadli a vypálili kláštor v Egrese, kde sa nachádzala časť kráľovskej pokladnice.[6]:95.

V reakcii na kumánsky útok Ladislav IV. okamžite povolal kráľovskú armádu, ku ktorej sa pridali šľachtici, rytieri a jobagióni zo severovýchodneho Uhorsku, prevažne zo Šarišského, Užského a Zvolenského komitátu. Ladislav so svojou armádou pochodoval na juh a utáboril sa pri Szegede, aby čakal na príchod posíl zo Zadunajska, vrátane kráľovniných ľudí. Ladislav s vojskom vpochodoval do oblasti dnešného Hódmezővásárhely, kde porazil Kumánov. Niektorí z nich utiekli z kráľovstva cez hranicu južných Karpát, zatiaľ čo iní sa vzdali a prisahali vernosť kráľovi a dodržiavanie kumánskeho zákona z roku 1279. Po víťazstve sa Ladislav vrátil do Szegedu, kde zvolal ďalšie zhromaždenie. Kráľ prišiel do Budína krátko pred 2. novembrom 1282.[6]:96-97.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Porážka Kumánov pri jazere Hód mala za následok zníženie počtu kumánskeho obyvateľstva v Uhorsku, ich rozptýlenie a tým aj zníženie ich ekonomickej a vojenskej sily.[7]:80 Územie medzi riekami Maros a Körös okrem Temesközu (Banátu) prestalo byť po bitke prevažne obývané Kumánmi.[5]:428 Ich porážka znamenala začiatok „feudalizácie“ (tj sociálnej integrácie) kumánskych poddaných do politickej, sociálnej a kultúrnej štruktúry väčšinovej spoločnosti, ktorá trvala počas celého 14. storočia. Zároveň sa Kumáni v dobových prameňoch čoraz menej objavujú ako samostatná entita, čo naznačuje ich úplnú sociálnu, jazykovú a kultúrnu asimiláciu napriek ich prežitému privilegovanému územiu zvanému Kunság až do konca 19. storočia. Na Slovensku ich prítomnosť pripomína prívlastok „Plavecký“ v miestnych názvoch (Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter, Plavecké Podhradie).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b CZÍMER, Károly. Az 1282. évi hódi csata helye és lefolyása [Location and Course of the Battle of Hód in 1282]. Hadtörténeti Intézet és Múzeum, roč. 1929, s. 385-416. ISSN 0017-6540.
  2. a b c ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Prvé slovenské vydanie. vyd. Bratislava : SLOVART, 2012. ISBN 978-80-556-0407-7. S. 706.
  3. a b Legendy a kroniky koruny uherské. Ed. Richard Pražák; preklad Dagmar Bartoňková, Jana Nechutová. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s. (čes.)
  4. a b c Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8. S. 229.
  5. a b c SZŰCS, Jenő. Az utolsó Árpádok [The Last Árpáds]. [s.l.] : Osiris Kiadó, 2002. ISBN 963-389-271-6.
  6. a b c d ZSOLDOS, Attila. Téténytől a Hód-tóig. Az 1279 és 1282 közötti évek politikatörténetének vázlata. Történelmi Szemle (Hungarian Academy of Sciences), roč. 39, čís. 1, s. 69-98. ISSN 0040-9634. (maď)
  7. ANDRÁS, Pálóczi Horváth. Pechenegs, Cumans, Iasians: Steppe Peoples in Medieval Hungary. [s.l.] : Corvina, 1989. ISBN 963-13-2740-X.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Battle of Lake Hód na anglickej Wikipédii.