Bitka pri Jarosławe

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie


Bitka pri Jarosławe
Súčasť uhorských ťažení do Haliče a vojny za zjednotenie Haličsko-volynského kniežatstva
Dátum 17. august 1245
Miesto pri Jarosławe, v súčasnosti Podkarpatské vojvodstvo, Poľsko
Výsledok Víťazstvo haličsko-volynských vojsk
Protivníci
Haličsko-volynské kniežatstvo
Polovci
haličská opozícia

Uhorské kráľovstvo
Malopoľské kniežatstvo

Velitelia
Daniel Romanovič

Vasilko Romanovič

Rostislav Michajlovič

File Szeretvai
Florian Wojciechowicz

Sila
neznáma neznáma
Straty
neznáme neznáme

Bitka pri Jarosławe sa odohrala 17. augusta 1245 neďaleko mesta Jarosław medzi haličsko-volynskými vojskami vedenými Danielom Romanovičom za podpory Polovcov na jednej strane a vojskom uchádzača o haličský trón Rostislava Michajloviča v spojenectve s vojskami uhorského kráľa Bela IV. a malopoľského kniežaťa Boleslava V. Plachého na strane druhej. Stala sa rozhodujúcou bitkou vo vojne medzi Danielom Romanovičom a jeho synovcom Rostislavom v štyridsaťročnom boji o moc v Haličsko-volynskom kniežatstve, ktorý sa rozvinul po smrti Romana Mstislaviča v roku 1205.

Predohra[upraviť | upraviť zdroj]

Michal Černigovský, otec Rostislava Michajloviča
Rostislav Michajlovič

Po mongolskom vpáde a rozvrátení Kyjevskej Rusi bojovali o dominanciu nad Haličsko-volynským kniežatstvom knieža Daniel Romanovič z rodu Romanovičovcov a černigovské knieža Michal Černigovský, neskôr vystriedaný svojim synom Rostislavom Michajlovičom. V roku 1243 sa Rostislav oženil s uhorskou princeznou Annou, dcérou kráľa Bela IV. V boji o moc, ktorý sa začal v Poľsku, Romanovičovci podporili Konráda Mazovského proti jeho synovcovi Boleslavovi Plachému. V rokoch 1243-1244 uskutočnili dve ťaženia do lublinskej krajiny. Zrejme v tom istom čase Rostislav, ktorý po prvý raz dostal pomoc od Uhrov, vtrhol do Haličského kniežatstva a dobyl Przemyśl. Po návrate Romanovičovcov z poľského ťaženia títo oslobodili Przemyśl a odrazili dva litovské nájazdy pri Peresopnici a Pinsku.

Rostislav uprosil Uhrov. Veľa sa nadrankal u svojho svokra (Bela IV.), aby s ním vytiahol na Przemyśl. Zhromaždil množstvo pešiakov - smerďov a vyrazil. Priviedol ich k Przemyślu. Keď sa to Daniel s Vasikom dopočuli, poslali Leva, ..., poslali svojho synovca Vsevoloda, Andreja, Jakuba a ďalších bojarov. Bojovali na rieke Sečnica a Rostislav sa ubránil, lebo mal mnoho pešiakov. Andrej s Jakubom bojovali statočne, ale Vsevolod im nepomohol, otočil koňa a dal sa na útek. Avšak oni po tvrdom boji ušli bez zranenia. Akonáhle sa to Daniel dozvedel, vyrazil sám ... a vyhnal (Rostislava) z krajiny a ten odišiel do Uhorska.
Haličsko-volynský letopis[1]:196

V roku 1245 Rostislav, ktorý dostal pomoc od svojich uhorských a poľských spojencov, obľahol mesto Jarosław.

Rostislav prosil kráľa, svojho svokra, aby mu poskytol bojovníkov proti Danielovi. Zobral voje, odišiel do Poľska. Prosbami Leškovu (kňažnú Grimyslavu) presvedčil, aby mu dala Poliakov. A ona mu dala vojakov. Poprední šľachtici a iní Poliaci, ktorí už medzitým utiekli z krajiny, pretože chceli prejsť k Danielovi, keď sa dozvedeli o Rostislavovom čine, chceli získať milosť u Leškoviča (Boleslava V. Plachého) a jeho matky. Prišli na pomoc Rostislavovi ...

Rostislav mal v úmysle zaútočiť na mesto Jaroslav ... strhne sa veľká bitka pred mestom.

Haličsko-volynský letopis[1]:196

Daniel so svojím bratom Vasilkom a synom Levom, ktorí sa spojili s Polovcami, viedli armádu do Jarosławu, aby pomohli obkľúčenej posádke.

Bitka[upraviť | upraviť zdroj]

Danielova armáda sa 17. augusta 1245 (pred sviatkom veľkých mučeníkov Flora a Lavra[1]:204) neďaleko mesta Jarosław pripravila na bitku a prekročila rieku San. Polovci prešli prví. Keď sa Rostislav dozvedel o príchode nepriateľa, nechal pechotu v postavení proti mestu, aby čelila možnému útoku obkľúčených a strážila obliehacie zbrane, a previedol jazdectvo cez roklinu. A tak za chrbtom Rostislavových jednotiek bola roklina a za chrbtom Danielových jednotiek bola rieka.

Rostislavove sily tvorili dva pluky (vedené Rostislavom a Filem). Rostislav chcel nasmerovať hlavný úder na Danielov pluk, ale Daniel sa rozhodol chrániť hlavné sily na rozhodujúci úder a poslal proti Rostislavovi svoj dvor pod vedením Andreja a potom ho posilnil zálohou pod vedením 20 bojarov, vďaka na čo sa Andrejovi podarilo zadržať Rostislavove sily, ustupujúc organizovane k rieke, hoci čaty troch bojarov to nevydržali a dali sa na útek.

Daniel medzitým vyslal svoje hlavné sily proti pluku uhorského miestodržiteľa Fileho:

Daniel vidí, ako blízko Rostislav bojuje. Zatiaľ File stojí v zadnom pluku so zástavou a rečie "Rusi rýchlo útočia, ale my ich tlaku nepodľahneme. Dlhý boj neznesú." Ale Boh si nevypočul jeho chvastanie. Daniel s Jakubom Markovičom a Šelvom na neho zaútočia. Šelv je bodnutý a Daniela zajmú, no on sa Filemu vytrhne z rúk. Cvála von z pluku. Vidí Uhra rušiaceho na pomoc Filemu. Zráža ho kopijou, ktorá sa láme, (ten) spadne a zomiera. A na Filem Hrdom si zlomí svoju kopiju mladý Lev. Zakrátko ale Daniel opäť na neho (Fileho) útočí, rozbíja jeho pluk. Zástavu roztrhá (napoly). Rostislav to vidí, uteká. Na útek obracia Uhrov.
Haličsko-volynský letopis[1]:203

Takmer oddelene od hlavnej bitky sa aj konfrontácia medzi sekundárnymi silami (Poliakmi a volynskou armádou Vasilka Romanoviča) na krídle skončila vo Vasiľkov prospech.

Dohra[upraviť | upraviť zdroj]

Bitka sa stala rozuzlením Danielovho zápasu o haličský trón. Posledný uchádzač o Halič bol porazený, čo viedlo k obnoveniu jednoty Haličsko-volynského kniežatstva. Rostislav Michajlovič sa vrátil k svojmu svokrovi Belovi IV., dostal od neho dedičstvo a zvyšok života strávil v Uhorsku.

A Rostislav utiekol do Poľska. Zobral so sebou svoju ženu (Annu) a utiekol do Uhorska. Preto z Uhorska prišiel do Poľska so ženou, lebo zamýšľal dobyť a ovládnuť Halič. Ale Boh kvôli jeho nadutosti nedopustil, čo zamýšľal.
Haličsko-volynský letopis[1]:204

Okrem iných väzňov boli popravení aj maďarský vojvoda File Szeretvai, dlhoročný nepriateľ Daniela Romanoviča, a haličský bojar Vladislav Jurjevič, najväčší z Rostislavových prívržencov.

Mnoho Uhrov a Poliakov bolo vtedy zabitých. Mnoho od všetkých (plukov) padlo do zajatia. Aj pyšný File bol vtedy zajatý dvorským Andrejom. Priviedli ho k Danielovi a Daniel ho zabil. Žiroslav predviedol Vladislava (Jurjeviča), zlého mätežníka krajiny. Toho istého dňa zabili aj jeho a v hneve bolo pobitých aj mnoho ďalších Uhrov.
Haličsko-volynský letopis[1]:203

Poliaci a Uhri ustúpili a opustili všetky dovtedy okupované územia. Zlatá horda začala byť znepokojená Danielovým posilňovaním a na konci roku 1245 – začiatkom roku 1246 bol Daniel nútený navštíviť chána Batua a podriadiť sa mu.[1]:205 Pápež Inocent IV. ponúkol Danielovi kráľovskú korunu (1246-1247). Danielovým spojencom sa stal Belo IV., ktorý vydal svoju dcéru Konštanciu za Danielovho syna Leva 1247:

Vtedy Daniel šiel, vzal so sebou svojho syna Leva a metropolitu, prišiel ku kráľovi do Izvolinu. Svojho syna oženil s jeho dcérou. Odovzdal mu zajatých veľmožov, ktorých mu boh dal do rúk, keď s bratom zvíťazil proti nemu pri Jaroslave. Uzavrel s ním mier a vrátil sa do svojej krajiny.
Haličsko-volynský letopis[1]:208

Následne Daniel a Belo IV. viedli spoločnú kampaň proti cisárovi Svätej ríše rímskej Fridrichovi II. z Hohenstaufenu (1248).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h HOMZA, Martin; MALINOVSKÁ, Nora. Haličsko-volynská kronika, Neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočí. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 2019. ISBN 978-80-8128-233-1.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]