Haličsko-volynský letopis
| Haličsko-volynský letopis | |
|---|---|
| Галицко-Волынская летопись | |
 Haličsko-volynský letopis (v cyrilike), vydanie z roku 2002 | |
|
| |
| Pôvodný jazyk | staroslovienčina |
| Krajina vydania | Kyjevská Rus / nástupnícke kniežatstvá |
| Dátum 1. vydania originálu | 13. storočie |
| Literárne obdobie | stredoveká literatúra |
| Literárny žáner | kronika |
Haličsko-volynský letopis alebo Haličsko-volynská kronika[1] (ukr. Гаицько-Волинський літопис – Halycjko-Volynsjkyj litopys alebo Halicz-Volynsjkyj litopys) je významné dielo starorusínskej literatúry a historiografie pokrývajúce roky 1201 – 1292 v dejinách Haličsko-volynského kniežatstva (na modernej Ukrajine).
Rukopis[upraviť | upraviť zdroj]
Originál letopisu vytvoreného v závere 13. storočia sa nezachoval. Najstaršia známa kópia je súčasťou Ipatievského kódexu z 15. storočia nájdeného v Ipatievskom kláštore v Kostrome ruským historikom a spisovateľom Nikolajom Karamzinom. Zachovalo sa osem známych rukopisov Ipatievskeho kódexu od 15. do 19. storočia, pričom najcennejšie sú prvé dva najstaršie, rovnomenný „Ipatievský odpis“ pochádzajúci zo začiatku dvadsiatych rokov 15. storočia, a mladší, no obsahovo archaickejší „Chlebnikovský odpis“ z konca päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov 16. storočia. Obidva rukopisy sú redakciami rovnakého nezachovaného rukopisu Ipatievského kódexu z konca 13. storočia.[1]:72
Obsah[upraviť | upraviť zdroj]
Historiografia Haličsko-volynský letopis tradične rozdeľovala na:
- Haličskú kroniku – Kroniku Daniela Romanoviča (1201 – 1264)
- Volynskú kroniku – do smrti Vladimíra Vasilkoviča (1289)
Poľský vedec Adrian Jusupovič, ktorý sa ako posledný zaoberal rozdelením kroniky, opísal základné narácie takto[1]:87:
- Pochvala Romanovi Mstislavičovi (1189 – 1205)
- Kyjevský letopis Rostislavičovcov (1205 – 1228)
- Kronikárska kompilácia Daniela Romanoviča (1228 – 1245)
- Kronikárske zápisky (1245 – 1259)
- Kronikárska kompilácia Vladimíra Vasilkoviča (1259 – 1289)
- Kronika Mstislava Danieloviča (1289)
Opis udalostí týkajúcich sa Uhorska[upraviť | upraviť zdroj]
Uhorskí králi mali dlhodobo záujmy v Haliči.
| „ | Nie je dobré, aby v Haliči vládol bojar. Vydaj moju dcéru za Tvojho syna Kolomana a daj mu vládu v Haliči... | “ |
| – Poľské knieža Leško Biely uhorskému kráľovi Ondrejovi II. [1]:105 – svadba Kolomana Haličského so Salomenou Poľskou | ||
Uhorský kráľ Belo IV. podporoval černigovské knieža Rastislava Mihajloviča v boji o haličský kniežací stolec, no uhorské vojská boli porazené v bitke pri Jarosławe a haličský trón uhájil Daniel Romanovič, ktorý sa neskôr s Belom uzmieril a jeho syn Lev Danielovič si vzal Belovu dcéru Konštanciu za ženu:
| „ | Vtedy Daniel šiel, vzal so sebou svojho syna Leva a metropolitu, prišiel ku kráľovi do Izvolinu. Svojho syna oženil s jeho dcérou. Odovzdal mu zajatých veľmožov, ktorých mu boh dal do rúk, keď s bratom zvíťazil proti nemu pri Jaroslave. Uzavrel s ním mier a vrátil sa do svojej krajiny. | “ |
| – Svadba Leva Danieloviča s Konštanciou, dcérou Bela IV. vo Zvolene[1]:208 | ||
Daniel Romanovič sa zúčastnil následne na Belovej strane bojov o rakúske dedičstvo a navštívil aj Bratislavu a neskôr ako uhorský spojenec vyplienil Opavsko:
| „ | V tých rokoch uhorský kráľ (Belo IV.) vyslal poslov k Danielovi, aby ho podporil v boji proti Nemcom. Daniel mu šiel na pomoc a dorazil k Požgu (Bratislave), kam k nemu prišli nemeckí poslovia. Cisár Fridrich II. totiž už predtým ovládol Viedeň, rakúsku i štajerskú krajinu, lebo vojvodu Fridricha zabili. | “ |
| – [1]:212 | ||
Letopis obsahuje opis druhého mongolského vpádu do Uhorska v rokoch 1285 – 1286:
| „ | Naničhodný a hriešny Nogaj a s ním Telebuga pritiahli proti Uhrom s veľkou silou a s nespočetným množstvom (vojska). Poručili ruským kniežatám Levovi, Mstislavovi, Vladimírovi a Jurajovi Levovičovi, aby šli s nimi … V tej dobe boli všetky ruské kniežatá v područí Tatárov, a preto šli všetci, jediný Vladimír ostal (doma), pretože bol chromý. | “ |
| – Účasť Haličanov na druhom vpáde Mongolov do Uhorska[1]:274 | ||
| „ | Naničhodný a hriešny Nogaj a s ním Telebuga sa vracali, po tom čo plienili v Uhorskej krajine. Nogaj tiahol na Brašov a Telebuga cez (karpatské) hory, ktoré je možné prejsť za tri dni. No on chodil tridsať dní. Blúdil v horách vedený Božím hnevom. (Jeho vojaci) Mali veľký hlad a začali jesť ľudí. Potom sa začali aj sami poddávať (smrti) a zomrelo ich nespočetné množstvo. Tí, čo to videli, riekli: "Mŕtvych bolo sto tisíc." Naničhodný a hriešny Telebuga so svojou ženou opustil pešo (Horu) s jednou kobylou. Takto ho Boh zahanbil. | “ |
| – Návrat Mongolov cez Karpaty z druhého vpádu do Uhorska 1285/1286[1]:277 | ||
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h Haličsko-volynská kronika : neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočí. Ed. Martin Homza, Nora Malinovská. Martin : Matica slovenská; Libri Historiae, 2019. 423 s. ISBN 978-80-8128-233-1. S. 1.
Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- 234. HALIČSKO-VOLYŇSKÝ LETOPIS. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. (Dokumentácia.) S. 307 – 308.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Haličsko-volynský letopis
