Daniel Romanovič
| Daniel Romanovič | |
| Knieža haličský a neskôr kráľ Rusi | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Romanovičovci, vetva Rurikovcov |
| Panovanie | 1253 – 1264 |
| Korunovácia | 1253 v Drohiczyne |
| Predchodca | Roman Mstislavič |
| Nástupca | Lev Danilovič |
| Ostatné tituly | knieža Haliče 1205 – 1255, Przemyśla 1211 a Volodymyru (1212 – 1231) |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | 1201 Halič, Haličské kniežatstvo (dnes Ukrajina) |
| Úmrtie | 1241 Cholm, Haličsko-volynské kniežatstvo (dnes Chełm, Poľsko) |
| Rodina | |
| Manželka | Anna Mstislavna, dcéra kniežaťa Mstislava Udatného, |
| Potomstvo | |
| Otec | Roman Mstislavič |
| Matka | Anna Eufrosina |
| Odkazy | |
 | Daniel Romanovič (multimediálne súbory na commons) |
Daniel Romanovič (Haličský) (ukr. Данило Романович (Галицький); * 1201, Halič – † 1264, Cholm), tiež kráľ Daniel, bol prvý haličsko-volyňský kráľ (1253 – 1264). Už roku 1221 v kniežatstve získal faktickú moc. Čelil mongolskej invázii (1240 – 1241) v spojení s uhorským a poľským kráľom, no závislosti na Zlatej horde nakoniec nezabránil. Vzhľadom k svojej prozápadnej orientácii (na pápeža v Ríme, ktorým sa nechal roku 1253 prehlásiť za kráľa)[1]:227 je významným pre súčasnú ukrajinskú národnú identitu. V Ľvove, ktorý založil, je dnes po ňom pomenované letisko, hoci do Ľvova (z Cholmu, ktorý Daniel rovnako založil) preniesol sídlo kráľovstva až Danielov syn a nástupca Lev Danilovič, po ktorom bol Ľvov pomenovaný.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1205 po smrti Danielovho otca Romana II. Mstislaviča, vládcu Haličsko-volynského kniežatstva prinútili bojari štvorročného Daniela odísť do vyhnanstva s jeho matkou Annou Byzantskou a bratom Vasilkom Romanovičom. Po tom, čo bojari v roku 1213 vyhlásili jedného zo svojich za knieža, Poliaci a Uhri vpadli do kniežatstva, zdanlivo na podporu nárokov mladého Daniela a Vasilka, a rozdelili si ho medzi sebou. V roku 1219 sa vzdal nárokov na Halič v prospech svojho svokra Mstislava Udatného.
V roku 1221 Daniel obnovil svoju vládu nad Volyňou, kde bojari a obyvateľstvo zostali verní jeho dynastii. V roku 1234 porazil Alexandra Vsevolodoviča a obsadil vojvodstvo Belz. Do roku 1238 porazil bývalých dobrzyňských rytierov pri Drohiczyne a získal späť väčšinu Haliče vrátane hlavného mesta Halič. Zatiaľ čo Prusi boli pod tlakom Rádu nemeckých rytierov, Daniel sa pokúsil dobyť územie pobaltského kmeňa Jatvingov.
Mongolská invázia[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1239 kyjevské veľkoknieža Michal, ktorý bol ženatý s Danielovou sestrou, požiadal Daniela o pomoc proti Mongolom. Daniel vyslal svojho vojvodu Dmytra, aby bránil Kyjev. Po dlhom obliehaní však boli kyjevské hradby prelomené a napriek prudkým bojom v rámci mesta Kyjev 6. decembra 1240 padol a bol z veľkej časti zničený. O rok neskôr Mongoli pri ťažení proti Poliakom a Uhrom prešli Haličou a Volyňou a zničili Halič.
17. augusta 1245 Daniel porazil spojené sily kniežaťa z Černigova, nespokojných bojarov a ich uhorských a poľských spojencov v bitka pri Jarosławe a obsadil zvyšok Haliče, čím obnovil majetok svojho otca.[1]:193-204 Svojho brata Vasilka ustanovil za vládcu Volyne a ponechal si pre seba haličský titul, hoci na oboch miestach naďalej uplatňoval skutočnú moc. S uhorským kráľom Belom IV. sa stretol vo Zvolene, uzavrel s ním mier a spečatil to sobášom Belovej dcéry Konštancie so svojim synom Levom.
| „ | Vtedy Daniel šiel, vzal so sebou svojho syna Leva a metropolitu, prišiel ku kráľovi do Izvolinu. Svojho syna oženil s jeho dcérou. Odovzdal mu zajatých veľmožov, ktorých mu boh dal do rúk, keď s bratom zvíťazil proti nemu pri Jaroslave. Uzavrel s ním mier a vrátil sa do svojej krajiny. | “ |
| – Haličsko-volynský letopis[1]:208 | ||
Danielove úspechy a neúspešná obrana Kyjeva však pritiahli ďalšiu pozornosť Mongolov. V roku 1246 bol Daniel povolaný do hlavného mesta Zlatej hordy v Sarai na rieke Volga a bol nútený prijať mongolskú nadvládu.
| „ | (Daniel) odtiaľ prišiel k Batuovi na Volgu ... pokloní sa podľa ich obyčaje a vojde do chánovho šiatra. (Batu) mu rečie: „Daniel, prečo si už dávno neprišiel, ale až teraz prichádzaš? ... Napiješ sa čierneho mlieka, nášho nápoja, kobylieho kumysu?“ (Daniel) mu odpovdal: „Doteraz som nepil, teraz sa však, keď Ty rozkazuješ, napijem.“ (Batu) rečie: „Ty si už náš, Tatár. Pi naše pitie.“ | “ |
| – Haličsko-volynský letopis[1]:207 | ||
Vymenili si rukojemníkov, čím bolo 100 rodín Keraitov presídlených v Karpatskej Haliči.
| „ | Skorej k nemu (Danielovi pápež) poslal biskupa bereňského (a) kameneckého. Riekol: „Prijmi kráľovskú korunu.“ Daniel ju však vtedy neprijal. Povedal: „Tatárske vojsko nám neprestáva činiť zlo, preto ako môžem prijať od teba korunu, ak nedostanem žiadnu pomoc?“ Opizo prišiel a priniesol korunu so sľubom: „Dostane sa ti pomoc od pápeža.“ On ju napriek tomu nechcel, ale presvedčila ho matka, Boleslav (IV. hanblivý), Zemovít (Mazovský) a poľskí šľachtici, aby korunu prijal. Rečú: „A my Ti budeme nápomocní proti pohanom.“ | “ |
| – Haličsko-volynský letopis[1]:226 | ||
Zatiaľ čo formálne akceptoval Mongolov ako vládcov a podľa potreby im dodával vojakov, Daniel vybudoval zahraničnú politiku na opozícii voči Zlatej horde. Nadviazal srdečné vzťahy s panovníkmi Poľského a Uhorského kráľovstva a požiadal o pomoc pápeža Inocenta IV. vo forme križiackej výpravy. Na oplátku za pápežskú pomoc Daniel ponúkol, že svoje krajiny podriadi cirkevnej autorite Ríma, čo sa nikdy nezrealizovalo. Pápež, podnietený vyhliadkou na rozšírenie svojej autority, povzbudil Danielov odpor voči Mongolom a jeho západnej orientácii a v roku 1253 nechal zastupiteľa pápeža korunovať Daniela v Drohiczyne na rieke Bug. Daniel však chcel viac ako len uznanie a trpko poznamenal, že po získaní koruny očakával armádu. Nasledujúci rok Daniel odrazil mongolské útoky pod vedením Ordinho syna Kuremsa a vyslal výpravu s cieľom dobyť Kyjev.
| „ | A vtedy prišla kniežaťu Danielovi a Vasilkovi správa, že tiahne naničhodný, prekliaty Burundaj a bratov to veľmi zarmútilo. (Burundaj) vyslal poslov. Rečie: „Ak ste moji spojenci, (poďte mi naproti) a privítajte ma.“ ... A potom Burundaj Vasilkovi rečie: „Ak ste moji spojenci, zničte všetky svoje mestá.“
Lev zničil Danielov a Stožek. Odtiaľ poslal zničiť aj Ľvov. A Vasilko poslal zničiť Kremenec a Luck. |
“ |
| – Haličsko-volynský letopis[1]:245 | ||
Napriek počiatočným úspechom v roku 1259 mongolská sila pod vedením Burundaja a Nogai chána vstúpila do Halíče a Volyne a ponúkla ultimátum: Daniel zničí svoje opevnenia, inak Burundaj zaútočí na mestá. Daniel vyhovel a strhol mestské hradby.
V posledných rokoch svojej vlády sa Daniel venoval dynastickej politike, oženil syna a dcéru s potomkom Mindaugasa z Litovského veľkovojvodstva a získal od neho územné ústupky v Poľsku. Ďalšia jeho dcéra Ustynia bola vydatá za princa Andreja Jaroslaviča z Vladimíra-Suzdaľu. Zabezpečil aj sobáš svojho syna Romana s Gertrúdou, babenberskou dedičkou, ale neuspel vo svojej snahe umiestniť ho na rakúsky vojvodský trón.
Daniel svojou smrťou v roku 1264 zrekonštruoval a rozšíril územia, ktoré vlastnil jeho otec, odvrátil expanzívne hrozby Poľska a Uhorska, minimalizoval vplyv Mongolov na západnú Ukrajinu a zvýšil ekonomické a sociálne štandardy svojich domén. V Haliči ho vystriedal jeho syn Lev Danilovič.
Pocty[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1998 bol postavený v Haliči pomník.
Ukrajinský parlament vydal 7. septembra 2011 uznesenie o „oslave 810. výročia narodenia prvého rusínsko-ukrajinského kráľa Daniela Haličského“.[2]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f HOMZA, Martin; MALINOVSKÁ, Nora. Haličsko-volynská kronika, Neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočí. Martin : Matica slovenská, 2019. ISBN 978-80-8128-233-1.
- ↑ Zákon ukrajinskej republiky o „oslave 810. výročia narodenia prvého rusínsko-ukrajinského kráľa Daniela Haličského“
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Daniel of Galicia na anglickej Wikipédii.