Rostislav Michajlovič
| Rostislav Michajlovič | |
| Knieža viacerých ruských kniežatstiev, slavónsky a mačviansky bán | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Olegovičovci (vetva Rurikovcov) |
| Panovanie | Knieža novgorodský 1230 knieža haličský 1236 – 1237, 1241 – 1242 knieža lucký 1240 knieža černigovký 1241 – 1242 slavónsky bán 1247 – 1248 mačviansky gróf 1248 – 1262 samozvaný bulharský cár od 1257 |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | po 1210[1] |
| Úmrtie | 1262 |
| Rodina | |
| Manželka |
Anna Uhorská, dcéra uhorského kráľa Bela IV. |
| Otec | Michal Černigovský |
| Matka | Elena Romanovna Haličská |
| Odkazy | |
 | Rostislav Michajlovič (multimediálne súbory na commons) |
Rostislav Michajlovič (maď. Rosztyiszláv, rus. Ростислав Михайлович) (* po roku 1210[1] – † okolo roku 1262) bol ruským kniežaťom (člen rodu Olgoviči) a hodnostárom Uhorského kráľovstva.[2][3]
Bol kniežaťom novgorodským 1230, haličským 1236 – 1237, 1241 – 1242, luckým 1240 a černigovkým 1241 – 1242. Keď sa mu nepodarilo získať Halič, odišiel na dvor uhorského kráľa Belu IV. a oženil sa s kráľovskou dcérou Annou Uhorskou.[2] Bol slavónskym bánom 1247 – 1248, mačvianskym grófom 1248 – 1262[4]:406 a spravoval južné časti uhorského kráľovstva. V roku 1257 obsadil Vidin a odvtedy sa označoval za bulharského cára.[5]
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Rostislav bol najstarším synom kniežaťa Michala Vsevolodoviča (ktorý bol kniežaťom perejaslavským a černigovským, keď sa Rostislav narodil) a jeho manželky Eleny Romanovny, dcéry Romana Mstislaviča, kniežaťa z Haliča a Volyne. Ruské anály ho prvýkrát spomínajú v roku 1229, keď Novgorodčania pozvali jeho otca, aby sa stal ich kniežaťom.[1]
Knieža novgorodské[upraviť | upraviť zdroj]
Rostislav absolvoval rituálny obrad strihania vlasov (postrig/postrižiny) v Katedrále sv. Sofie v Novgorode 19. mája 1230 a jeho otec ho dosadil na trón.[1][6]:146 Postrig udelil Rostislavovi oficiálny štatút kniežaťa Novgorodu, a tak po obrade vládol Novgorodu ako plnoprávne knieža. Rostislav v súlade s politikou svojho otca pokračoval v schvaľovaní legislatívy v prospech Novgorodčanov.[1]
V septembri mráz zničil úrodu v oblasti Novgorodu a spôsobil veľký hlad.[6]:146-147
Novgorodčania, ktorí boli proti vláde jeho otca, využili nešťastie na podnecovanie nepokojov a podnietili mešťanov, aby vyplienili dvor posadnika Vodovika, ktorý bol prívržencom jeho otca. Hoci posadnik 6. novembra prinútil konkurenčných bojarov zložiť prísahu vernosti, o mesiac neskôr, keď s Rostislavom navštívili Toržok, Novgorodčania vyplienili Vodovikov dvor a dvor jeho priaznivcov. Krátko nato bol Rostislav nútený utiecť k otcovi.[1]
Novgorodčania považovali za slobodných pozvať ďalšieho princa a zavolali knieža Jaroslava Vsevolodoviča[6]:147 z Vladimíra, ktorý prišiel 30. decembra.[1]
Knieža haličský[upraviť | upraviť zdroj]
Koncom septembra 1235 obsadil Michail Vsevolodovič Halič, ktorého knieža (jeho švagor a teda Rostislavov strýko z matkinej strany) Daniel Romanovič utiekol z kniežatstva. Na jar 1236 sprevádzal Rostislav svojho otca, ktorý zaútočil na Volyňské kniežatstvo, ktoré bolo ešte pod vládou Daniela Romanoviča. Medzitým však Kumáni vyplienili haličský kraj a prinútili Michaila Vsevolodoviča ukončiť svoju kampaň.[1]
Začiatkom leta 1236 Daniel Romanovič a jeho brat Vasiľko Romanovič zhromaždili svoje jednotky na pochod proti Michailovi Vsevolodovičovi a Rostislavovi, no tí sa opevnili v Haliči so svojou družinou, miestnou milíciou a kontingentom Uhrov vyslaným kráľom Belom IV. a Romanovičovci sa museli stiahnuť.
| „ | Keď prišlo leto, zobrali (vojsko) a šli obaja (Daniel s Vasilkom) na Halič, na Michala a Rastislava. Tí sa opevnili v meste. Mnoho Uhrov u neho (Michala) bojovalo. Oni (Daniel s Vasilkom) sa potom vrátili a plienili okolo Zvenigorodu, ale mesto, aj keď sa snažili, nedokázali dobyť, pretože v ňom bola zázracná Ikona säatej Bohorodičky. | “ |
| – Haličsko-volynský letopis[2]:171 | ||
Po odchode uhorských jednotiek to Daniel Romanovič skúsil znova a Michail Vsevolodovič sa ho pokúsil upokojiť tým, že mu dal Przemyśl.[2]:172 Krátko nato bol Rostislav menovaný vládcom Haliču svojím otcom, ktorý sa chystal odísť do Kyjeva obsadeného Jaroslavom Vsevolodovičom. Potom, čo Michal znovu obsadil Kyjev, spolu s Rostislavom zaútočili na Przemyśl a vzali ho späť Danielovi Romanovičovi.[2]:174
Rostislav si zachoval lojalitu haličských bojarov, ale nebol taký schopný vojenský veliteľ ako jeho otec. Okolo roku 1237 išiel proti Litovcom drancujúcim krajiny vojvodu Konráda Mazovského, ktorý bol jeho spojencom proti Danielovi Romanovičovi. Vzal so sebou aj všetkých bojarov a jazdcov a na obranu Haliča zostalo minimum vojska. Obyvatelia Haliča si zavolali Daniela Romanoviča a dosadili ho za princa. Keď sa Rostislav dozvedel túto správu, utiekol k uhorskému kráľovi Belovi IV.[2]:175
Mongolská invázia na Kyjevskú Rus[upraviť | upraviť zdroj]
V zime roku 1237 tatárske jednotky vedené Batuchánom spustošili Riazaň;[2]:176 do roku 1240 ležali takmer krajiny Černigov, Perejaslavl, Riazaň a Suzdaľ v ruinách. Počas prvej polovice roku 1240 Michail Vsevolodovič vzdoroval Batuchánovi a zabil jeho vyslancov, ktorí sa ho snažili presvedčiť, aby sa podrobil. Jedinými spojencami, na ktorých sa mohol obrátiť o pomoc, boli Uhri a Poliaci, a preto utiekol do Uhorska. Pokúsil sa dohodnúť manželstvo Rostislava s kráľovskou dcérou, ale Belo IV. nevidel žiadnu výhodu spojenectva a obe kniežatá z Uhorska vyhnal.
| „ | Kráľ (Belo IV.) nedal svoju dcéru (Annu) Rastislavovi za ženu a vyhnal ho preč. Michal s Rastislavom šli k svojmu ujcovi Konrádovi (Mazovskému) do Poľska. | “ |
| – Haličsko-volynský letopis[2]:181 | ||
V Mazovsku sa Rostislav a jeho otec rozhodli zmieriť sa s Danielom Romanovičom, ktorý dovtedy ovládal jeho panstvá a držal manželku Michala Vsevolodoviča (a svoju vlastnú sestru) v zajatí. Michail Vsevolodovič poslal k svojmu švagrovi vyslancov s priznaním, že sa proti nemu pri mnohých príležitostiach prehrešil vedením vojny a nedodržaním svojich sľubov. Zaviazal sa, že si už nikdy nebude nepriateľom Daniela Romanoviča a prisahal, že sa vzdáva nárokov na Halič. Daniil Romanovič ho pozval na Volyň, vrátil mu manželku a vzdal sa kontroly nad Kyjevom a Luck dal Rostislavovi.[2]:181
Medzitým Tatári vyplienili Kyjev, ktorý padol 6. decembra 1240. Keď sa Michail Vsevolodovič a jeho rodina dozvedeli o osude Kyjeva, stiahol sa z Volyne a po druhý raz sa utiahol ku Konrádovi Mazovskému.[2]:181 Na jar roku 1241 odišiel Michail Vsevolodovič domov do Kyjeva a dal Černigov Rostislavovi.[2]:189
Bojarska chamtivosť dala Rostislavovi zámienku na oživenie jeho snáh získať haličský trón, kde miestni magnáti uznali Daniela Romanoviča za svoje knieža, ale moc si prisvojili sami. V roku 1241 Rostislav zhromaždil bolchovské kniežatá a obliehal Bakotu, ktorá bola dôležitým dodávateľom soli.[2]:191 Keď sa mu nepodarilo dobyť mesto, stiahol sa do Černigova, no neskôr svoj útok presmeroval proti dôležitejším mestám Halič a Przemyśl. Mal silnú podporu miestnych bojarov, ktorí primäli aj samotných mešťanov Haliča, aby bez boja kapitulovali.[2]:192 Po obsadení Haliča Rostislav ustanovil knieža Konstantina Vladimiroviča Riazanského vládcom Przemyślu.
Jeho strýkovia (Daniel a Vasilko Romanovičovci) však zahájili pochod proti Haliču; Rostislav nedokázal odolať ich útoku, utiekol aj so svojimi priaznivcami a hľadal útočisko v Ščekotove. Jeho strýkovia ho prenasledovali, ale keď sa dozvedeli, že Tatári odišli z Uhorska a vracajú sa cez Halič, od prenasledovania upustili. Keď Tatári prechádzali cez Halič, zahnali vyhnali Rostislava a ten opäť utiekol do Uhorska.[2]:194
Boj o Halič[upraviť | upraviť zdroj]
Belo IV., ktorý sa v máji 1242 vrátil domov z Dalmácie, schválil Rostislavov sobáš s dcérou Annou. Kráľ sa snažil zorganizovať nový obranný systém vytvorením klientskych štátov na juhu a východe Uhorska a pri hľadaní vazala, ktorého by mohol ustanoviť v Haliči, si vybral Rostislava. Keď sa jeho otec dozvedel, že Belo IV. vydal svoju dcéru za Rostislava, veril, že jeho snahy o spojenectvo s dynastiou Arpádovcov sa konečne naplnili. Michal Vsevolodovič preto išiel do Uhorska v očakávaní rokovaní o dohodách, ktoré zvyčajne sprevádzali takéto spojenectvo. Belo IV. ho však odbil a on, nahnevaný aj na svojho synom, sa vrátil do Černigova a Rostislava vydedil.
| „ | Keď sa Michal dopočul, že kráľ (Belo IV.) vydal svoju dcéru za jeho syna, ponáhľal sa do Uhorska. Uhorský kráľ a Michalov syn Rastislav mu ale nepreukázali úctu. Nahneval sa na syna a vydal sa do Černigova. | “ |
| – Haličsko-volynský letopis, 1245[2]:195 | ||
Rostislav ako agent svojho svokra podnikol dva neúspešné útoky na Halič. Niekedy v roku 1244 viedol uhorské vojsko proti Przemyślu; Daniel Romanovič však zorganizoval svoje jednotky a útočníkov porazil a prinútil Rostislava utiecť do Uhorska.
| „ | Rastislav uprosil Uhrov. Veľa sa nadrankal u svojho svokra (Bela IV.), aby s ním vytiahol na Przemyśl. Zhromaždil množstvo pešiakov - smerďov a vyrazil. Priviedol ich k Przemyślu. Keď sa to Daniel s Vasikom dopočuli, poslali Leva, ..., poslali svojho synovca Vsevoloda, Andreja, Jakuba a ďalších bojarov. Bojovali na rieke Sečnica a Rastislav sa ubránil, lebo mal mnoho pešiakov. Andrej s Jakubom bojovali statočne, ale Vsevolod im nepomohol, otočil koňa a dal sa na útek. Avšak oni po tvrdom boji ušli bez zranenia. Akonáhle sa to Daniel dozvedel, vyrazil sám ... a vyhnal (Rastislava) z krajiny a ten odišiel do Uhorska. | “ |
| – Haličsko-volynský letopis[2]:196 | ||
V nasledujúcom roku Rostislav naverboval mnoho Maďarov a Poliakov a podnikol útok proti Jarosławu severne od Przemyślu; 17. augusta 1245 strýko s kumánskou pomocou zvíťazil v bitke pri Jarosławe a Rostislav musel opäť utiecť do Uhorska a už sa do Haliča nevrátil.
| „ | A Rastislav utiekol do Poľska. Zobral so sebou svoju ženu (Annu) a utiekol do Uhorska. Preto z Uhorska prišiel do Poľska so ženou, lebo zamýšľal dobyť a ovládnuť Halič. Ale Boh kvôli jeho nadutosti nedopustil, čo zamýšľal. | “ |
| – Haličsko-volynský letopis[2]:204 | ||
Slavónsky bán a mačviansky gróf[upraviť | upraviť zdroj]
Rostislav sa po boku svojho svokra zúčastnil v roku 1246 bitky na Litave proti rakúskemu vojvodovi Fridrichovi II. Uhorské vojská boli síce porazené, ale sám vojvoda Fridrich II. v bitke padol, keď sa dostal až doprostred oddielov Rostislava Michaloviča a tam bol zabitý bez toho, aby to jeho sprievod spozoroval. Mŕtvolu po rakúskom víťazstve našiel na bojisku až jeho pisár Heinrich.[7]:165 Rostislav dostal od svojho svokra léna v Uhorsku, a tak sa stal pánom kráľovského majetku Bereg a hradu Füzér.[8] V roku 1247 bol medzi hodnostármi Belu IV. spomínaný ako bán Slavónie a od roku 1254 bol spomínaný ako vojvoda z Mačvy (po latinsky „dux de Macho“). Banát Mačva sa pôvodne sústreďoval okolo rieky Kolubara, ale neskôr k nemu patril aj Belehrad a od roku 1256, ak nie skôr, aj Braničevo.[5]
V roku 1255 bol spečatený mier medzi Uhorským kráľovstvom a Bulharskou ríšou a bulharský cár Michal sa oženil s Rostislavovou dcérou.[5] V roku 1256 Rostislav sprostredkoval mier medzi svojim zaťom a nikejským cisárom Theodorom II. Nikajským.[5]
Boj o Bulharsko[upraviť | upraviť zdroj]
Koncom roku 1256 (pravdepodobne v decembri) skupina bojarov, ktorí sa rozhodli zabiť bulharského cára Michala a nahradiť ho jeho bratrancom Kolomanom, zaútočila na Michala, ktorý čoskoro nato na následky zranení zomrel. Na podporu svojich nárokov sa Koloman II. násilne oženil s vdovou po Michalovi, dcérou Rostislava, no nedokázal si upevniť moc a bol takmer okamžite zabitý.[5] Na ochranu svojej dcéry Rostislav začiatkom roku 1257, vtrhol do Bulharska; zdá sa, že ju používal ako zámienku na získanie bulharského trónu pre seba.[5] Rostislav sa objavil pred bránami Tărnova a oslobodil svoju dcéru; no aj keď sa niekedy uvádza, že nakrátko získal Tărnovo, ale zdá sa, že mesto v skutočnosti nikdy nezískal.[5]
Keďže sa mu nepodarilo dobyť Tărnovo, Rostislav sa stiahol do Vidina, kde sa usadil, prijal titul bulharského cára a Uhri ho pod týmto titulom uznali. Medzitým v juhovýchodnom Bulharsku bol za cára vyhlásený Mico (príbuzný Ivana Asena II.), ale bojari, ktorí držali Tărnovo, si za cára zvolili jedného z nich, Konštantína Ticha.[5]
Krátko nato odviedol Rostislav veľkú časť svojich jednotiek do Čiech, aby pomohol svojmu svokrovi proti českému kráľovi Přemyslovi Otakarovi II. Jeho provincia Vidin sa tak oslabila a situácia bola ideálna pre cára Konštantína Ticha, ktorý zaútočil na symbolické sily brániace Vidin a získal späť nielen mesto, ale aj celú provinciu až k hraniciam provincie Braničevo.[5]
Len čo Uhri v marci 1261 uzavreli mier s Čechmi, zaútočili pod vedením Štefana V. Uhorského (Belov spolukráľ a Rostislavov švagor) na Bulharsko. Ako prvé obsadili provinciu Vidin a prinútili cára Konštantína Ticha stiahnuť z nej svoje jednotky. V dôsledku akcie Uhorska sa mohol Rostislav vrátiť do pozície, ktorú zastával pred útokom Konštantína Ticha v roku 1260.[5]
Keď Rostislav zomrel, jeho panstvo bolo rozdelené medzi dvoch synov: Rostislavova časť Bosny pripadla jeho staršiemu synovi Michalovi, zatiaľ čo Mačva pripadla jeho mladšiemu synovi Belovi; bezprostredný osud Vidina nie je známy.[5]
Manželstvo a deti[upraviť | upraviť zdroj]
V roku 1243 sa Rostislav oženil s Annou Uhorskou (* okolo 1226 – † po 1274), dcérou uhorského kráľa Belu IV. a jeho manželky Márie Laskariny. Spolu mali tieto deti:[9]
- Vojvoda Michal z Bosny (*? – † 1271)
- Vojvoda Belo z Mačvy (? – † november 1272)
- Nemenovaná dcéra (možno Anna), manželka najskôr bulharského cára Michaela Asena I., potom bulharského cára Kolomana II.[5]
- Kunhuta Uhorská (*1245 – † 9. septembra 1285), manželka najskôr českého kráľa Přemysla Otakara II., potom šľachtica Záviša z Falkenštejna (Rožmberka)
- Agrippina (*? – † 26. máj 1303/1309), manželka krakovského kniežaťa Leška II.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c d e f g h DIMNIK, Martin. The Dynasty of Chernigov - 1146-1246. [s.l.] : [s.n.].
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q HOMZA, Martin; MALINOVSKÁ, Nora. Haličsko-volynská kronika, Neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočí. Martin : Matica slovenská, 2019. ISBN 978-80-8128-233-1.
- ↑ HORIČKA, Martin. Rastislav Černigovský (1225 – 1264) a jeho úloha v uhorských dejinách. Historický zborník, 2020, roč. 30, čís. 1, s. 13 - 33. ISSN 2730-0978.
- ↑ ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Prvé slovenské vydanie. vyd. Bratislava : SLOVART, 2012. ISBN 978-80-556-0407-7. S. 706.
- ↑ a b c d e f g h i j k l FINE, John Van Antwerp Jr.. The Late Medieval Balkans: A Critical Survey from the Late Twelfth Century to the Ottoman Conquest. Ann Arbor, Michigan : University of Michigan Press, 1994. Dostupné online. ISBN 0472082604.
- ↑ a b c KARAMZIN, Nikolaj Michajlovič. Obrazy z dějin ríše ruské (Istorija gosudarstva rossijskogo). Zväzok I.. Praha : Odeon, 1984. (Živá díla minulosti.) (čes)
- ↑ Legendy a kroniky Koruny uherské. Ed. Richard Pražák. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s.
- ↑ ZSOLDOS, Attila. Családi ügy - IV. Béla és István ifjabb király viszálya az 1260-as években (A Family Affair - The Conflict of Béla IV and Junior King Stephen in the 1260s). Budapest : História - MTA Történettudományi Intézete, 2007. ISBN 978-963-9627-15-4.
- ↑ KRISTÓ, Gyula; ENGEL, Pál; MAKK, Ferenc. Korai magyar történeti lexikon (9-14. század) (Encyclopedia of the Early Hungarian History /9th-14th centuries/). Budapest : Akadémiai Kiadó, 1994. ISBN 963-05-6722-9.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rostislav Mikhailovich na anglickej Wikipédii.