Veľmož

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Magnát prenesene znamená vplyvný človek, boháč.

Veľmož alebo magnát (z lat. magnates = veľmoži alebo domini alebo barones) je vo všeobecnosti (akýkoľvek) príslušník vysokej šľachty. Výraz sa ale používa najmä v kontexte dejín Uhorska a Poľska. V Poľsku sa ako magnáti označovali duchovní a svetskí senátori (členovia štátnej rady) a vysoká šľachta. V Česku sa termín nepoužíval. Situácia v Uhorsku je opísaná nižšie.

Veľmoži v Uhorsku[upraviť | upraviť zdroj]

V Uhorsku takto označujeme spočiatku všeobecne príslušníkov vyššej šľachty, neskôr (od roku 1608) aj dedičný stav.

Do 13. storočia sa veľmoži sami označovali ako kráľovskí jobagióni (iobagiones regis), neskôr ako šľachtici (nobiles). Od 13. storočia sa pre nich zaužíval názov baróni (barones) alebo magnáti (magnates). Neskôr (od roku 1608 aj úplne oficiálne) sa za veľmožov/magnátov považovali - okrem barónov - aj nositelia titulov gróf a knieža, a to v poradí 1.knieža - 2.gróf - 3.barón.

V roku 1608 sa veľmoži právne konštituovali ako stav a zároveň sa oficiálne zaviedlo vyššie spomenuté (spravidla dedičné) používanie veľmožských titulov knieža - gróf- barón.

Veľmoži spolu s vyššími prelátmi tvorili spočiatku Hornú tabuľu uhorského snemu. Po roku 1848 tvorili veľmoži tzv. magnátsku tabulu (Hornú snemovňu), ktorá bola reprezentatívnym orgánom, obsadzovaným nie voľbami, ale podľa rodových výsad a funkcií. Magnátska tabula ostala až do rozpadu Uhorska v roku 1918 doménou aristokratických špičiek uhorskej spoločnosti, ako aj vysokých štátnych a cirkevných hodnostárov. Po reforme zákona v roku 1885 k nej patrili: dospelí princovia panovníckeho rodu, dospelí členovia 273 šľachtických rodov platiacich aspoň tritisíc zlatých pozemkovej a domovej dane, najvyšší krajinskí cirkevní a svetskí hodnostári a doživotní členovia menovaní kráľom.

Významnou inštitúciou magnátskych rodov boli rodové zverenstvá - fideikomisy. Magnáti ako stav boli u nás zrušení jedným z prvých česko-slovenských zákonov.

Baróni[upraviť | upraviť zdroj]

Spočiatku a v užšom zmysle k barónom patrili len barones regni ex officio, t. j. nositelia vysokých krajinských hodností - palatín, krajinský sudca, bán Chorvátska, Slavónie, Dalmácie, sedmohradský vojvoda a sikulský župan, taverník kráľa a kráľovnej, kráľovský dverník, stolník, koniar, temešvársky a bratislavský župan. Títo boli členmi kráľovskej rady. V širšom zmysle však sa za barónov pokladali aj politicky najvplyvnejší a najbohatší príslušníci vyššej šľachty.

V 15. - 16. storočí sa utvorilo dedičné barónstvo, t. j. právo užívať barónsky titul, aj keď jeho nositeľ už nebol v úrade, ktorý ho k tomuto titulu oprávňoval. Boli to tzv. barones solo nomine, t. j. magnáti, ktorých magnátstvo bolo viazané na vlastníctvo feudálnych panstiev.

Grófi[upraviť | upraviť zdroj]

Titul grófov používali spočiatku členovia rodov, ktorým patrilo dedičné županstvo určitých stolíc. Neskôr sa udeľoval za mimoriadne zásluhy o dynastiu a krajinu a znamenal povýšenie nositeľa do barónskeho stavu.

Kniežatá[upraviť | upraviť zdroj]

Kniežací titul používali pôvodne len príslušníci kráľovského rodu, inak bol veľmi zriedkavý. Až neskôr (v ranom novoveku) sa udeľoval za zásluhy aj niektorým nositeľom grófskeho titulu a znamenal povýšenie na najvyšší stupeň v rámci magnátskeho stavu.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]