Huňadyovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Huňadyovci
Coa Hungary Family Hunyadi János (extended) v2.svg
erb rodu Huňady
KrajinaUhorské kráľovstvo, Chorvatské kráľovstvo, Krajiny českej koruny (Moravské markgrófstvo, Horná Lužica, Dolná Lužica, Sliezsko), Rakúske vojvodstvo, Štajerské vojvodstvo
Titulyveliteľ, župan, kapitán

Ján Huňady (1446-1452)

Matej Korvín (1458 - 1490)

Matej Korvín (1469 - 1490)

Matej Korvín (1485- 1490)

Matej Korvín (1469 - 1490)

Matej Korvín (1487 - 1490)

Matej Korvín (1487 - 1490)

Ján Korvín

(1485 - 1501)
ZakladateľVajk
Mýtický zakladateľSerbe
Rok založenia
dynastie
1409 rod vymrel po meči
Nástup dynastie
na trón
1458
Zosadenie dynastie
z trónu
1490
Posledný panovníkMatej Korvín
Posledná hlava dynastieMatej Korvín
Rok zániku dynastie1505
Štátna príslušnosťuhorská, valašská

Huňadyovci (starším slovenským pravopisom: Hunyadiovci alebo Hunyadyovci; základný tvar: Huňady, starším slovenským pravopisom Hunyadi alebo Hunyady, maď. Hunyadi, starším maďarským pravopisom: Hunyady, rum. Huniade/Corvinus sau Corvinești) bola v 15. storočí jedna z najmocnejších šľachtických rodín v Uhorsku. Pôvod rodu je nejasný.[1] Hoci je väčšina bádateľov presvedčená, že Huňadyovci boli pôvodu rumunského, existujú tiež teórie o slovanskom či kumánskom pôvode, niektorí súdobí historici jeho pôvod hľadali až v starovekom Ríme. Prvým zaznamenaným členom rodu bol Serbe (tiež Serban či Sorb), pochádzajúci pravdepodobne z Valašska, ktorý sa usadil v Transylvánii. Významným členom rodu bol Matej Korvín. Rodu patril okrem iného hrad v rumunskom meste Hunedoara, ktorý je jednou z najvýznamnejších sekulárnych stredovekých pamiatok v oblasti.[2][3]

Dejiny rodu[upraviť | upraviť kód]

Historickým zakladateľom rodu bol Vajk, údajne syn valašského bojara Serbea, ktorý sa pravdepodobne v roku 1395 pridal k vojsku Žigmunda Luxemburského[4] na jeho ťažení do Valašska. V roku 1409 od Žigmunda ako donáciu obdržal hrad Hunyad (dnešná Hunedoara v Rumunsku). Vajkov pôvod je predmetom vedeckej diskusie, existencia konkrétnych jeho predkov je sporná. Niektorí novodobí historici ho opisujú ako Valacha, alebo Kumána. Podľa kronika Jána z Turca sa Vajk v 15. storočí presťahoval z Valašska do Sedmohradska. Vajkov najstarší syn Ján Huňady bol jeho súčasníkmi často spomínaný ako „Vlach“.[5]

Ján Huňady bol talentovaný vojenský veliteľ, ako prvý člen z rodu ktorý získal titul baróna. V roku 1439 bol vymenovaný za severínskeho bána a v roku 1441 za sedmohradského vojvodu. V roku 1452 mu bol tiež udelený titul temešského župana a belehradského kapitána, čím získal prvý dedičný titul v Uhorskom kráľovstve. V rokoch 1446-1452 sa stal najprv jedným zo siedmych správcov - kapitánov kráľovstva a nakoniec i gubernátorom - regentom uhorského kráľovstva (a kráľa Ladislava V.). Po dospetí kráľa Ladislava sa Ján Huňady stal hlavným uhorským kapitánom a bistritským grófom, spravoval taktiež kráľovské panstvá a príjmy.[4] V tomto období sa Huňady stal aj hlavným veliteľom vojsk, bojovať musel najmä proti expandujúcim Turkom. V roku 1456 poveľkom víťazstve nad Turkami pri Belehrade Ján Huňady v auguste 1456 zomrel na mor.

Huňadyho smrť ponechala v krajine voľný mocenský priestor, ktorý využili ostatné rody. Hlavným krajinským veliteľom sa stal Ulrich Cilský, ktorý s kráľom začali plánovať konfiškáciu Huňadyovských majetkov. Na to zareagovali prívrženci Ladislava Huňadyho a Ulricha zabili. Ladislav Huňady bol synom Jána Huňadyho a brat Mateja I. Korvína. V roku 1452 sa stal bratislavským županom, 1453 chorvátsko-slavónsky bán, v rokoch 14561457 temešský župan a kapitán Belehradu. Zúčastňoval sa rôznych vojenských ťažení spolu s jeho otcom Jánom a po jeho boku získal bojové skúsenosti. Po porážke Jána Huňadyho na Kosovom poli v roku 1448 sa stal rukojemníkom do roku 1450 srbského despotu Juraja Brankovića. Po nástupe na trón Ladislava Pohrobka na uhorský trón bol Ladislav Huňady v roku 1453 vymenovaný za hlavného veliteľa , ktoré malo potlačiť bratrícke hnutie na Slovensku. K vojenskému konfliktu žiaľ nedošlo a s vodcom bratríkov Petrom Aksamitom uzavrel prímerie. Po otcovej smrti v roku 1456 sa Huňady stal dedičom majetkov spolu s jeho bratom Matejom. Po smrti Ulricha Cilského síce Ladislav Pohrobok Ladislava Huňadyho omilostil, a dokonca ho vymenoval za hlavného krajinského kapitána a taverníka, avšak už 14. marca 1457 bol v Budíne zadržaný Jánom Jiskrom z Brandýsa a v krátkom procese bol obvinený zo zrady (údajná príprava vražda kráľa), bol o dva dni neskôr verejne popravený sťatím.[6] Odsúdený a zatknutý bol aj štrnásťročný Matej Huňady, avšak kráľ ho nakoniec omilostil. V Uhorsku ako následok vypukla občianska vojna medzi Huňadyovskými prívržencami a kráľom a Ladislav V. musel Uhorsko opustiť.Jeho smrť koncom roka v Uhorsku veľký rozruch nespôsobila.

Sláva a bohatstvo Jána Huňadyho viedla v roku 1458 k voľbe jeho syna Mateja Korvína za uhorského kráľa.[7] Uhorským kráľom bol následne až do roku 1490.[8] Za jeho vlády došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu krajiny. Bojoval s Jiřím z Poděbrad a Fridrichom III., dobyl Sliezsko, Lužicu a Moravu, kde sa za podpory miestnej šľachty nechal korunovať za českého protikráľa. V roku 1469 sa stal aj rakúskym a neskôr i štajerským vojvodom, k jeho panstvu patrila aj Viedeň. V roku 1465 založil v Bratislave Universitas Istropolitana a v roku 1480 aj univerzitu v Pešti. Za svoju prvoradú úlohu považoval likvidáciu bratríckych skupín na Slovensku. V máji 1458 pri Blatnom Potoku porazili kráľovské vojská bratríkov a v roku 1467 zničil i posledný bratrícky tábor pri Veľkých Kostoľanoch. Po likvidácii vnútorného nepriateľa a dobytí Nitry v 1472 roku,[1] podnikol tri výpravy proti Osmanskej ríši, v ktorých dosiahol čiastočné úspechy. K rozvoju vzdelanosti a prínosu renesancie do Uhorska počas jeho vlády výrazne prispela aj jeho manželka Beatrix Aragónska, dcéra neapolského kráľa. Hoci s kráľovnou Matej deti nemal, s rakúskou meštiankou Barbarou Edelpack mal nemanželského syna Jána Korvína. Matej Korvín zomrel 6. apríla 1490 vo Viedni.[9]

Matejov nelegitímny syn Ján Korvín sa pre odpor uhorskej šľachty kráľom nestal. V rokoch 14851501 vládol ako opavský a hlohovský knieža na Morave a v Sliezsku, ďalších päť sliezskych vojvodstiev ovládal za života svojho otca. Za jeho života sa taktiež stal chorvátsko-slavonským bánom a grófom z Hunyadu. Navyše ho obdaril neobvyklým titulom „liptovského kniežaťa“.[pozn. 1]

Posledným mužským členom rodiny bol Jánov jediný syn, Krištof Korvín. Zomrel vo veku šiestich rokov v roku 1505. Jeho sestra Alžbeta zomrela počas detstva.[10]

Významnejší členovia rodu[6][5][upraviť | upraviť kód]

Rodokmeň rodiny[upraviť | upraviť kód]

! Upozornenie tento rodokmeň nie je úplný chýbajú niektoré záznamy rodu.

Costea (?)
Serbe
(†1409)
Radol (?)
Vajk
( 1409 –†1414)
1419
(Alžbeta) Morzsinai (?)
Magos
( v 1409)
Radol
(1409–†1419)
1429
Ankó Branicskai
Ján Huňady, st. (*1400-†1456)
Ján Huňady, ml.
(*1419–†1441)
Vajk
( v 1419)
?
Klára (?)
Mária (?)
Ladislav Huňady
(*1432 – † 1457)
1∞Alžbeta Siládiová
Matej Korvín
(*1443 – †1490)
1∞Katarína z Poděbrad
2∞Beatrix Aragónska
Ján Korvín
(nemanželský syn)
(1473 – † 1504)∞Beatrice Frangepan
Alžbeta Korvínovna
(1496 – †1508)
Krištof Korvín
(1499 – †1505)


Galéria[upraviť | upraviť kód]

Poznámka[upraviť | upraviť kód]

Stredoslovenský historický kraj Liptov nikdy nebol kniežatstvom (ani iným správnym útvarom než župa) a titul liptovského kniežaťa nikto iný nikdy neobdržal. Matej Korvín chcel týmto aktom zrejme svojmu synovi (ktorý nemohol pomýšľať na kráľovskú korunu) zaistiť dŕžavy v Hornom Uhorsku (Slovensku).

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. János Hunyadi | Hungarian general and governor [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2019-08-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. MÓR, Bán. „Genealogia familiei Hunyadi“. [s.l.] : Verlag Gold Book, 2010. S. 394.
  3. YILMAZ, Öztuna. „Devletler ve hânedanlar“. 2.. vyd. [s.l.] : Kültür Bakanlığı, 2005. S. 116.
  4. a b SEGEŠ, Vladimír a kol. Kniha kráľov. 2. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, 2003. ISBN 8010003247. S. 169-170, 174-176.
  5. a b Hunyadi – Magyar Katolikus Lexikon [online]. lexikon.katolikus.hu, [cit. 2019-08-12]. Dostupné online.
  6. a b Huňady, Ladislav [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-08-16]. Dostupné online.
  7. Vojvodcovia. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 92-94.
  8. Vojvodcovia. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 101-104.
  9. KOVÁČ, Dušan. Kronika Slovenska : od najstarších čias do konca 19. storočia. Bratislava : Fortuna Print, 1998. ISBN 80-7153-174-X. S. 189.
  10. FUKALA, Radek. Slezsko. Neznámá země Koruny české. Knížecí a stavovské Slezsko do roku 1740.. České Budějovice : Veduta, 2007. ISBN 978-80-86829-23-4. S. 139–140.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • Aeneas Silvius Piccolomini: Europe (c. 1400–1458) (Translated by Robert Brown, introduced and commented by Nancy Bisaha) (2013). The Catholic University of America Press. ISBN 978-0-8132-2182-3.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Huňadyovci

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]