Kostol svätého Petra z Alkantary

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Východné priečelie
Západné priečelie
Severné priečelie
Južné priečelie
Gotické okno, františkánsky motív
Trojdielne gotické okno
Vstupný sedlový portál
Oporné piliere

Kostol svätého Petra z Alkantary je gotický kostol, ktorý patrí k dominantám východnej časti mesta Liptovský Mikuláš. Kostol je súčasťou komplexu bývalého františkánskeho kláštora z konca 15. storočia v pôvodne samostatnej obci Okoličné.

História[upraviť | upraviť kód]

Prvá zmienka o Okoličnom pochádza z roku 1248 a dlhý čas bola obec majetkom šľachtickej rodiny Okoličanských. Prvým vlastníkom, zemepánom  Okoličného bol Miko, ktorý zomrel v roku 1288. V tom istom roku sa stáva zemepánom Serafín I., ktorý je považovaný za zakladateľa rodu Okoličániovcov. V roku 1435 obec vypálili Husiti a obyvatelia odišli s nimi. Zemepán Michal Okoličáni, aby získal nových obyvateľov, sľubuje im úľavy v poddanských povinnostiach. V roku 1480 zahajuje výstavbu kostola a kláštora a zriaďuje faru ktorá bola dovtedy len v Svätom Mikuláši. Za to ustúpil časť svojho dedičného léna spomínanej fare v Liptovskom Mikuláši. Zaujímavou časťou výzdoby interiéru je stredoveký variant erbu rodiny Okoličáni, zlatá hviezda a polmesiac na modrom poli. V neskoršom období sa tieto symboly vyskytujú ako pridružené symboly po okrajoch erbu ako napríklad aj na oltároch v kostole.

Celý františkánsky komplex vznikol rokoch 1476 – 1492 na mieste pôvodného gotického kostola sv. Kozmu a Damiána. Z tohto objektu sa zachovalo zachovalo presbytérium, premenené na sakristiu. Nový kláštorný kostol bol najskôr zasvätený Panne Márii anjelov a až neskôr sv. Petrovi z Alkantary. Podnet na výstavbu dal kráľ Matej Korvín, ktorý poveril svojho familiára Matúša Czeczeia.

Na výstavbe sa podieľali skúsení majstri ktorí, použili nové stavebné prvky pochádzajúce z južného Nemecka. Po dostavbe bol kostol zariadený v neskorogotickom duchu vrátane krídlového oltára s tabuľovými maľbami. Prestavba v neskorogotickom štýle bola podporená rodom Zápoľských.

V roku 1565 prechádza kostol a kláštor do rúk evanjelikov. Františkánski mnísi boli vyhostení a vrátili sa koncom 17. storočia na žiadosť katolíka Jána Okoličániho a s pomocou nitrianskeho biskupa Matiašovského. Ďalšou reformou prešiel objekt až v roku 1744 v barokovom slohu a zmenilo sa aj patrocínium kostola na sv. Petra z Alkantary. Malebná poloha na brehu Váhu sa ukázala ako nebezpečná, v roku 1812 bol kostol poškodený povodňou. Ďalšia rekonštrukcia sa realizovala v rokoch 1903-1904. Škody napáchané druhou svetovou vojnou napravili v roku 1952. V roku 1971 bol chrám vymaľovaný a v roku 2011 bola ukončená oprava strechy.

Opis[upraviť | upraviť kód]

Architektonický popis exteriéru[upraviť | upraviť kód]

Kostol sv. Petra z Alkantary je trojloďový halový kostol s dlhou polygonálne ukončenou svätyňou. Hlavná loď aj s dvomi vedľajšími je zastrešená strmou sedlovou strechou. Nad kostolom sa vypína veža zastrešená cibuľovitou strechou v barokovom slohu. Jej výška dosahuje 40,2 m a ide o obrannú vežu, ako je zrejmé z drobných okienok v nižších poschodiach veže. V posledom podlaží sa z každej strany veže nachádza združené okno v románskom slohu, ktoré prepojuje malý, úzky medziokenný stĺp. Fasáda veže je ukončená rímsou.

Na nárožiach podstrešnej rímsy kostola na nachádzajú figurálne symboly. Západný vstupný portál má tvar sedla, je členený pretnutými prútmi, do nich sú v horných rohoch vložené štítky.

Steny kostola člení 11 okien v gotickom slohu, v tvare priameho lomeného oblúku, vyplnené kružbou (symetrické). V polygonálnej apside sú štyri trojpólne gotické okná, vyplnené kružbou v tvare trojlalku a štvorlistu. Oporný systém je vtiahnutý do priečelia fasády kostola. Odstupňované oporné piliere sú v tvare jednoduchého preliačeného obdĺžnika. Kostol bol postavený z opracovaného lomového kameňa.

Architektonický popis interiéru[upraviť | upraviť kód]

Trojlodie kostola má približne 25 m na dĺžku. Halové trojlodie (hlavná loď) je zaklenutá hviezdicovou klenbou a podopretá šiestimi  štíhlymi osemhrannými stĺpmi na štvorhranných podstavcoch. V zadnej časti hlavnej lode sa nachádza chór na troch oblúkoch podopretý dvomi neskorogotickými stĺpmi kruhového prierezu. Hlavná loď je od presbytéria oddelená triumfálnym oblúkom. Presbytérium je trojhranne zakončené, presvetlené cez 4 gotické okná a je zaklenuté sieťovou klenbou, ktorá je posadená na drobné ukončujúce konzolky. Striedajú sa motívy rastlinné s antropomorfnými na rozdiel od polygonálneho konzolového ukončenia príporových úsekov hlavnej lode, ktoré prijímajú na obvodových múroch patkové rebrá stlačených hviezdic. Na južnej stene presbytéria sú v stene osadené dvojité sedílie zdobené kružbou. V kružbe sú dva gotické štíty. Naľavo je už spomínaný erb Michala z Okoličného. V modrom poli v hornej časti je zlatá šesťcípa hviezda, pod ňou je strieborný polmesiac. V pravom štíte sú písmená J, B, L iniciály mien synov Michala (Jakub, Leonard, Bernard). Na tej istej strane sa nachádza štvorhranná veža pod ktorou je priechod do františkánskeho kláštora. Severne od hlavnej lode sa nachádza kaplnka zaklenutá hviezdicovou klenbou, ktorá je presvetlená tromi gotickými oknami s kružbou. Pod kaplnkou sú hrobky rodu Okolicsániovcov. Južne od presbytéria sa nachádza sakristia zaklenutá hviezdicovou klenbou. Zo spoločných východiskových vzorov podunajské architektúry, ale ovplyvnených i zreteľmi stavebníkov, vychádza i kostol františkánskeho kláštora v Okoličnom. Podunajské umelecké zásady sa v ňom ozývajú vo forme u nás azda najčistejšej trojloďovej siene s hĺbkovo odstupňovaným presbytériom, v štíhlych polygonálnych pilieroch vzpierajúcich štvorramenné hviezdice. Nositeľom základného výrazu interiéru a hlavným výtvarným činiteľom prevyšeného priestoru vzniknutého potlačením šírky bočných lodí na prospech strednej lode je vznosná klenba.[1]

Popis zariadenia interiéru v objekte[upraviť | upraviť kód]

Vnútorné zariadenie je najviac z barokového obdobia. Skladá sa z kazateľnice so sochami 4 evanjelistov, vyrezávaných lavíc a 8 zdobených oltárov z roku 1721. Autorom pôvodného hlavného oltára Panny Marie bol Majster Pavol z Levoče a jeho dielňa, dnešný hlavný oltár sa skladá zo stĺpovej architektúry s nadstavcami, sochami a stredným obrazom, na ktorom je zobrazený sv. Peter z Alkantary (r. 1742). Na južnej strane hlavnej lodi sa nachádza barokový oltár Ukrižovania s gotickým krucifixom z r. 1490. V kaplnke sa nachádza barokový oltár Piety.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť kód]

  • Stratený oltár Panny Márie

Skutočným skvostom neskorogotickej architektúry mohol byt oltár Panny Márie, ktorý sa dochoval len v torzoch, z dielne majstra Pavla z Levoče. Na jeho tvorbe sa podieľali ďalšie významné osobnosti, napr. Majster z Okoličného. V oltári dominovala centrálna socha Panny Márie, po stranách boli sošky sv. Barbory, sv. Kataríny, sv. Margita, ktoré sú dodnes dochované.

Najvýznamnejšie diela Majstra z Okoličného[upraviť | upraviť kód]

  • Okoličiansky oltár 1510 – 1520
  • Oltár sv. rodiny v Smrečanoch 1510
  • Oltár navštívenia P. Márie v Košiciach po r. 1500   
  • Oltár sv. Erazma v Bardejove   

Farské múzeum Ladislava Mattyasovszkého[upraviť | upraviť kód]

Expozícia sa nachádza v priestoroch františkánskeho kláštora. Vstup je cez kamenný portál, ktorý sa nachádza na južnej stene hlavnej lode. Expozícia pozostáva zo vzácnych liturgických predmetov. Samotná časť je venovaná dochovaným exponátom z obdobia gotiky. Nachádza sa tu tiež prezentácia historických kníh o biskupovi Ladislavovi Mattyasovszkom.

Archeologický prieskum[upraviť | upraviť kód]

Nedávny archeologický prieskum objavil pod podlahou v presbytériu, kryptu s ľudskými pozostatkami a základy pôvodného gotického oltára. Pôvodne sa malo presbytérium asanovať kvôli pretrvávajúcej vlhkosti z podlahy. Nakoniec bol potrebný aj zmienený archeologický prieskum.

Fotogaléria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. KAHOUN, Karol. Neskorogotická architektúra na Slovensku a stavitelia východného okruhu. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1973. S. 23.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

Súradnice: 49°04′21″S 19°39′02″V / 49,072507°S 19,650684°V / 49.072507; 19.650684