Diakonikon

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Searchtool.svg Pozri aj: Sakristia
Tmavo je vyznačené umiestnenie diakonika v pôdoryse východokresťanského chrámu

Diakonikon[1] (gr. διακονικόνdiakonikon, lat. diaconicum, staroslovien. diakonik, rus. диаконникdiakonnik) je postranná miestnosť spravidla pripojená k južnej strane apsidy kresťanského chrámu v ranokresťanskej, byzantskej a ruskej architektúre. Táto miestnosť slúžila ako šatňa pre obradné potreby (rúcha, knihy a antipendia použité pri bohoslužbách) diakonov podľa čoho je pomenovaná. Plnila funkciu neskoršej sakristie, kde sa vítal biskup, obliekali sa kňazi, diakoni a primalí sa dary. Symetricky zo severnej strane bol k apside pripojený prothesis (žertveník), kde boli uchované liturgické predmety.[2][3][4][5][6]

Diakonikon bol spolu s prothesis označovaný za pastorórium, ktoré v Starom zákone označoval pokladnicu alebo kňazskú časť v Šalamúnovom chráme. Pastofória sa prvýkrát písomne spomínajú v 4. storočí, ako schránky pozostávajúca z dvoch častí umiestnených vo východnej časti chrámu. Zvyčajne lemujú apsidu a niekedy s ňou tvoria trojapsidu (sanktuárium) typický prvok byzantskej architektúry. Vyskytuje sa v sýrskych, afrických, ruských chrámoch a často dokonca aj v iných regiónov. Pravdepodobne má toto usporiadanie pôvod v severnej Sýrii, kde majú obdĺžnikový tvar. Niekedy sa objavuje ako samostatne stojaca stavba. Za vlády Justína II. (565 – 574) sa v dôsledku zmeny liturgie diakonikon a prothesis umiestnili do samostatných miestností po stranách apsidy. Pred tou to zmenou existovala iba samotná apsida. Názov diakonikon sa začal obmedzovať na zodpovedajúcu sakristiu južne od apsidy, ktorá sa niekedy používala na rôzne účely. Uličkami diakonikon komunikoval priamo s apsidou, svätyňou a bemou.[7][8][9]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. diakonikon In: Slovník cudzích slov: akademický [online]. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, 2005, [cit. 2020-01-05]. Dostupné online.
  2. diakonikon In: SYROVÝ, Bohuslav. Architektura oborový slovník. 2. vyd. Praha : Státní nakladatelství technické literatury, 1972. S. 64.
  3. diakonikon In:BLAŽÍČEK, Oldřich; KROPÁČEK, Jíři. Slovník pojmů z dějin umění. Praha : Odeon, 2013. ISBN 9788072991044. S. 48.
  4. DIÁKONNIK/DIÁKONÍK In: FARRUGIA, Edward G. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Ed. Pavel Ambros; preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 255.
  5. DAVIES, Nikolas; JOKINIEMI, Erkki. Dictionary of Architecture and Building Construction. 1. vyd. Oxford : Architectural Press, 2008. ISBN 978-0-7506-8502-3. S. 114.
  6. diakonikon In: Hrvatska enciklopedija [online]. www.enciklopedija.hr, [cit. 2021-01-05]. Dostupné online.
  7. PASTOPHORIA In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1594. (po anglicky)
  8. DIACONICON In: Encyclopædia Britannica. Zväzok 8. Cambridge : Cambridge University Press, 1910. (11.) S. 146.
  9. DIACONICUM In: The New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd ed. Zväzok 4. Com – Dyn. Farmington Hills : Catholic University of America Press, Gale, Thomson, 2002. ISBN 0-7876-4008-5. S. 720.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]