Olympijské hry (starovek)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Beh ťažkoodencov (gréc. hoplitodromos), čiernofigurálna maľba na antickej amfóre, cca. 550 pred Kr.

Olympijské hry boli celogrécke súťaže pravidelne usporadúvané v starovekom Grécku raz za štyri roky v auguste a septembri (v mesiaci hekatombaión[1]) ako pocta Diovi v Olympii na Peloponéze medzi rokmi (najneskôr) 776 pred Kr. a (najskôr) 394 (po Kr.).

Prvá známa olympiáda sa konala v roku 776 pred Kr. a je zároveň prvou datovanou udalosťou gréckych dejín a počiatkom gréckeho kalendára.[2] Skutočný pôvod hier je opradený mýtmi a legendami. Starovekí autori pripisujú založenie olympijských hier Héraklovi alebo Pelopovi. Po ich odmlčaní sa za vlády élidského kráľa Oxyla vrátili do povedomia ľudu, ale po jeho smrti sa hry pre rozbroje v Grécku opäť nekonali. Obnovil ich až jeho neskorší nástupca élidský kráľ Ifitos.[3]

Olympijské hry mali veľký význam, pretože upevňovali národnú jednotu Grékov, ktorí boli rozdelení na množstvo kmeňov. Hry sa konali v spojení s najdôležitejším sviatkom Olympie, čiže oslavami boha Dia.

Pred OH poslovia z Olympie pozývali na účasť po celom antickom Grécku, oznamovali presný dátum konania hier a vyhlasovali boží mier - ekecheiria.[4] Podľa antických autorov bolo tzv. vyhlásenie všeobecného posvätného mieru počas trvania olympijských hier zabezpečené zmluvou, podpísanou élidským kráľom Ifitom a spartským zákonodarcom Lykúrgom.[5][3]

Olympia pri sútoku riek Alfeios a Kladeos na polostrove Peloponéz

Ako pretekári sa na OH mohli zúčastniť iba slobodní občania gréckeho pôvodu (vylúčení boli cudzinci, otroci, ženy), pozerať sa na hry mohol ktokoľvek (okrem gréckych vydatých žien). Pre ženy sa v čase OH konali samostatné preteky v behu pri héraách. Pretekári sa museli dostaviť do Olympie mesiac pred začiatkom OH na intenzívnu prípravu spojenú s diétou. Aká tvrdá bola životospráva zápasníka v príprave na olympijské hry píše vo svojej Rukoveti filozof Epiktétos na začiatku nášho letopočtu: „Chceš zvíťaziť na olympijských hrách? Vie boh, že aj ja, lebo je to čestné. Najprv si ale uvedom, čo tomu predchádza i čo za tým nasleduje, a až potom sa daj do práce. Musíš byť na seba tvrdý, jesť podľa prísnych predpisov, zdržiavať sa sladkostí, cvičiť aj proti svojej vôli v určitú hodinu, v horúčave, v mraze, nesmieš piť studenú vodu ani víno, kedy sa ti zachce, slovom, ako lekárovi sa musíš zveriť svojmu cvičiteľovi; potom sa musíš dať od svojho súpera dokopať, hocikedy si vymkneš ruku, vyvrtneš členok, nadýchaš sa prachu, neraz ťa vyšibajú a napokon podľahneš! To všetko si zváž, a ak budeš mať aj potom chuť, venuj sa zápasníctvu!“[6] Hry sa otvárali sprievodom pretekárov a ich slávnostnou prísahou Diovi. Jednotlivé preteky prebiehali pod dozorom hellanodikov (rozhodcov; najprv 2, neskôr 9).

Pôvodne hry trvali jeden deň a pozostávali len z jednoduchého behu na vzdialenosť jedného stadia (cca 192,27 metra).[7] Neskôr (od 7. stor. pred Kr.) trvali päť dní a začínalo sa pri východe Slnka, a to diaulom (behom na dve dĺžky bežeckej dráhy - na krátke a dlhé trate), a potom nasledovalo palé (zápas), pygmé (pästný zápas), pankration (kombinácia zápasenia a pästného boja) a pentatlon (päťboj, ktorý zahŕňal hod diskom, hod oštepom, beh, skok do diaľky a zápasenie). Neskôr sa k týmto disciplínam pridali aj preteky konských záprahov a jazdecké preteky. Tieto súťaže sa konali na štadióne.

Na konci každej súťaže sudca ovinul čelo víťazovi červenou vlnenou páskou. Až v posledný deň hier víťazi, zhromaždení pod Diovým chrámom, dostali olivové koruny. Byť víťazom na olympijských hrách bola najväčšia pocta, akú mohol niekto dosiahnuť. Víťazi mali právo dať si postaviť v posvätnom háji v Olympii svoju sochu, rodné obce im preukazovali čestné pocty. Na OH sa schádzali zástupcovia gréckych štátov, podpisovali tu politické zmluvy, pri hrách sa upevňovalo vedomie gréckej národnej a kultúrnej spolupatričnosti.

Archeologický park, Olympia.

Najväčší rozkvet OH bol v 5. stor. pred Kr. (tzv. klasické obdobie). V tom čase sa skladali aj ódy na víťaza (epiníkie). Od 4. stor. pred Kr. pretekali na OH stále častejšie profesionáli (athlétés), príslušníci nižších vrstiev vycvičení v jednej disciplíne (atlet), množili sa aj prípady korupcie. Od 3. stor. pred Kr. súťažili na OH aj pretekári negréckeho pôvodu z Egypta, Malej Ázie, Sýrie. Po ovládnutí Grécka Rimanmi (146 pred Kr.) nastal úpadok OH. K novému rozmachu došlo v 1.-3. stor., kedy hry podporovali rímski cisári. Cisár Nero sa sám aktívne na hrách zúčastnil. Pretekári gréckeho pôvodu boli v menšine, víťazili Sýrania, Feničania, Ilýri, Afričania, Babylončania. V 4. stor. OH upadali, ostro sa proti nim, ako pohanským hrám stavalo kresťanstvo, ktoré sa v tom čase stalo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše. Roku 393 či 394 po Kr. vydal cisár Theodosius prísny zákaz konania hier. Napriek tomu sa OH azda ešte nejaký čas konali, mali však iba lokálny charakter. Roku 426 boli na príkaz cisára zničené všetky budovy v Olympii.

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 424.
  2. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 156.
  3. a b Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 224.
  4. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 111-113.
  5. Plutarchos, Bioi paralléloi, Lykourgos, 1.
  6. Epiktétos. Rukojeť rozpravy. Praha : Svoboda, 1972. 25-014-72. S. 37.
  7. Vojtech Zamarovský. Vzkriesenie Olympie. Bratislava : Šport, 1986. 77-043-86. S. 111.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]