Grécka hudba obdobia antiky

Grécka hudba obdobia antiky je obsahom a rozsahom veľká a mnohostranná. Je odrazom niektorých osobitých momentov sociálneho a kultúrneho života starovekých Grékov, tiež aj prvou vyvinutou a ucelenou hudobnou kultúrou a svojimi hodnotami položila základy celej ďalšej európskej hudobnej kultúre.

Vznik názvu pre hudbu

Už názov pre hudbu, ktorý sa vyskytuje vo väčšine európskych jazykov sa pochádza od slova múza. Múz bolo deväť – Kalliopé, Kleio, Erato, Euterpé, Melpomené, Polymnia, Terpsichoré, Tália, Uránia – a boli družkami Apolóna. Ich úlohou bolo chrániť všetky umenia. Z gréckej hudby čerpala hudba kresťanská. Priame vplyvy antickej hudby sa objavujú i vo vývine stredovekej a novovekej hudby, napríklad v operách skladateľov Florentskej cameraty - Christopha Willibalda Glucka, Richarda Wagnera, Igora Stravinského a iných. V staršom Oriente bol obzor hudobnej kultúry obedzený a všetko umenie bolo podriadené bohoslužobným úkonom. Z ľudového základu vyrástlo obdivuhodné spojenie básnictva, hudby a tanca v jediný spoločný útvar nazývaný umenie múzické, ktoré sa stalo významným výchovným prostriedkom. Obsiahlo všetky disciplíny umenia.

Delenie antickej hudby

Antickú hudbu možno bližšie deliť na:

mýtickú (do roku 600 pred Kr.)
klasickú (do roku 400 pred Kr.)
helenistickú

V dobe mýtickej vystupovali speváci (Orfeus, Amfión), ktorí pripisovali spevu čarovnú moc. V Homérových eposoch Iliada a [Odysea nájdeme stopy najstarších zborových piesní. Homér už poznal spojenie tanca a hry, tanca a hry a spevu. Bez spevu a hudby si nemožno predstaviť grécke ľudové slávnosti, ktoré sa konali na počesť bohov, najmä Apolóna a Dionýza. Na olympijských hrách bola hudba iba istým osviežením. Naopak, hry pýtické boli skutočnými hudobnými festivalmi. V klasickom období má hudba voľnejšie pole pôsobnosti. Mizne priepasť medzi umelcom a spoločnosťou. Znakom umenia sa stáva masovosť národných slávností a divadelných predstavení. Rozšírilo sa vyučovanie spevu, hra na gitaru a lýru, ba dokonca aj výcvik tanca. V gréckej kultúre si nemožno predstaviť hudbu bez básnického slova a poéziu bez hudby. Lyrika bola vždy spievaná so sprievodom nástroja. Delila sa na piesne sólové a zborové. Tvorcovia prvého druhu lyriky boli Alkaios, Sapfo a Anakreón. Pre vývin hudobného a dramatického umenia má veľký význam dionýzovský kult, ktorý je charakteristický mnohými prežitkami z dávnej minulosti vo forme orgiastických (hýrivých) tancov za zvuku dychových nástrojov, bubnov a tympanov. Z tzv. dityrambu (zborového spevu) sa vyvinula dráma a jej žánre komédia (z veselých spevov) a tragédia (z vážnych spevov).

Grécki a rímski antickí hudobní skladatelia a hudobní teoretici

Eukleides (okolo 300 pred Kr. – 200 pred Kr.)
Erastheries
Euripides
Sofokles
Aischylos
Pytagoras
Plautus
Mesomédes
Aristoxenus
Aristides Quintilianus
Gaius Valerius Catullus
Boethius

Grécka dráma

Vznikla v dobe prechodu aristokratického zriadenia v demokraciu. Zakladateľom tragédie bol Aischylos (525–456 pred Kr.) Zaviedol do hry druhého herca, čím oživil dej. Dovtedy sa rozhovor uskutočňoval len medzi jedným hercom a zborom. Aischylov mladší súčasník – Sofokles (497 – 405 pred Kr.) – zvýšil počet hercov na troch, ale zredukoval počet členov zboru na 15. Obmedzoval účasť zboru a stále viac uplatňoval hovorené slovo namiesto spievaného. Dráma tak strácala pôvodný charakter klasickej kantáty. Najmladší z trojice dramatikov – Euripides (480 – 406 pred Kr.) prekonal obidvoch zložitosťou a dramatičnosťou svojich hier, v ktorých zobrazoval konflikty ľudských vášní, a to tak vznešených ako aj nízkych. Euripidove diela sú dokonalými hudobnými drámami. Z jeho diela sa zachoval iba jediný fragment z hry Orestes. Euripidov duch však ožil v novej dobe v početných operách Glucka, Lullyho, Bendu, Berlioza a iných.

Grécka tragédia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Antická tragédia

Grécka tragédia sa vyznačovala rozmanitosťou obrazov, majstrovským veršom, dokonalým jazykom, aktualizáciou historických a mytologických námetov, boli v nej časti spievané, deklamované, melodramatické, zborové a sólové spevy, samostatné inštrumentálne vložky a tanec. Záujem o rečnícke umenie spôsobil odklon od hudby, takže napokon prevládla reč bez hudobného sprievodu. Zbor nevystupoval na scéne s hercami, ale v priestore zvanom orchester.

Grécka komédia

Majstrom gréckej komédie bol Aristofanes (450 – 338 pred Kr.). Kritizoval a zosmiešňoval politické, literárne a spoločenské pomery. Rovnako ako tragédia, tak aj komédia využívala prostú deklamáciu sprevádzanú nástrojmi a spevom, ktorý čerpal najmä z ľudových a pouličných piesní.

Grécka hudobná teória

Renesančný výjav typického gréckeho kruhového tanca – *Kyklikos choros* z ktorého sa vyvinul súčasný grécky tanec *Syrtos*

Gréci si vytvorili tónový systém – notové písmo a osobitnú hudobnú teóriu,ktorú otec hudobnej vedy Aristeides Quintilianus zjednotil. Základom gréckej hudobnej teórie je náuka o harmónii (v dnešnom slova zmysle to bola všeobecná náuka o hudbe). Gréci vypracovali princíp tonality. Poznali celý rad stupníc, z ktorých každej prisudzovali charakter (tzv. étos). Tieto tónové rady sa počítali zhora nadol. Základné stupnice (dórska, frygická, lydická) dostali názvy podľa národných kmeňov.

dórska – e d c h a g f e
frygická – d c h a g f e d
lydická – c h a g f e d c

Každá stupnica vznikla spojením dvoch rovnakých tetrachordov, pričom tetrachordy sa od seba líšia usporiadaním poltónov.

dórsky tetrachord – 1 1 ½ 1
frygický tetrachord – 1 ½ 1 1
lydický tetrachord – ½ 1 1 1

V tónovom systéme Gréci rozoznávali tri zvukové rody:

diatonický
chromatický
enharmonický

Chromatika spočívala v dvoch poltónových krokoch v rámci tetrachordu. Staršia enharmonika sa opierala o orientálne vplyvy. V konečnom dôsledku to bola tzv. pentatonika. Mladšia enharmonika používala štvrťtónové postupy. Systém pentatoniky (bezpoltónovej anhemitonickej stupnice založenej na tónoch f-g-a-c-d) poznali už Číňania v 3. tisícročí pred Kr. Melódia v tomto obmedzenom výbere jednotlivých tónov má síce charakter akejsi monotónnosti, ale dodáva jej osobitný národný ráz. Zo základných stupníc predponami hypo- (o kvintu nižšie):

hypodórska – a g f e d c h a
hypofrygická – g f e d c h a g
hypolidická – f e d c h a g f

a hyper- (o kvintu vyššie) boli odvodené ďalšie vedľajšie stupnice:

hyperdórska – h a g f e d c h
hyperfrygická – a g f e d c h a
hyperlidická – g f e d c h a g

Grécka hudba bola jednohlasná (monodiálna) a nástrojová hudba v nej mala iba sprievodnú funkciu. Rytmus bol odvodený od zákonov reči a bol najvyspelejšou stránkou antickej hudby. Za Aristotela mernou hodnotou bola slabika, od dôb Aristoxena (4. storočie pred Kr.) chronos protos, t. j. najmenšia merná hodnota v rytmickom rade. Vyšším útvarom je takt, ktorý sa skladá z doby ťažkej (thesis) a ľahkej (arsis).

Grécka notácia

Bola založená na písmenách gréckej abecedy. O vzniku notového písma však existujú iba dohady. Grécka notácia je dvojaká – nástrojová a vokálna. Staršia nástrojová notácia bola určená diatonike a prípadné chromatické zmeny sa v nej značili zmenou písma (= c, = c + ¼, = cis). Vokálna notácia bola založená na novoiónskej abecede a bola určená pre chromatiku. Vždy jedno písmeno zaznamenávalo jeden tón.

Starogrécka ľudová hudba

Okrem týchto druhov hudby tu bola aj bežná, ľudová hudba, hraná počas rôznych slávností. Gréci radi uctievali bohov, alebo sa konali sviatky na počesť dobrej úrody rôznych plodín. Medzi najznámejšie starogrécke ľudové tradície považujeme Dionýzie, na počesť boha Dionýza. Starogrécke ľudové piesne, na rozdiel od zborových gréckych spevov boli zvyčajne rýchle sprevádzané rýchlym tancom, ktorý sa tancoval do kruhu (Kyklikos choros). Symbolom ľudovej hudby bol tancujúci Pan. V ľudovej hudbe sa používali hlavne dychové nástroje – Aulos a Syrinx (Panova píštala). Z tejto, ľudovej hudby pochádza aj moderná grécka ľudová hudba. Starogrécka ľudová hudba bola blízka vtedajšej orientálnej hudbe.

Starogrécke hudobné nástroje

Starogrécke hudobné nástroje (organa) boli spravidla dychové a brnkacie. Boli to lyra, barbitos a zložitejšia kythara – zvislé brnkacie nástroje, hydraulis (hydraulický organ), aulos – súbor dvoch trubicových nástrojov, zvukom pripomínajúci moderný klarinet, ktorý je v Grécku dodnes najbežnejším ľudovým nástrojom, syrinx – panova píšťala, epigonion – brnkací nástroj podobný dnešnému kanunu a pandura – brnkacia mandolína z ktorej sa vyvinulo novogrécke Buzuki.

Pozri aj

Grécka hudba

Externé odkazy

Starogrécka pieseň-Hoson zeis

Zdroj

Stredoškolské skriptá z dejín hudby pre 1. ročníky konzervatórií, Grajcárová Zuzana, 2004, Bratislava
Ιστορία της ελληνικής μουσικής, Σταυρός Καλλίνικος