Epikureizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Epikureizmus alebo epikurejská škola alebo Epikurova záhrada je filozofický smer - učenie Epikura a jeho žiakov. Epikureizmus si o. i. kládol dve úlohy: 1. teoreticky vysvetliť svet prírody spolu s doň patriacim človekom a 2. poskytnúť človeku koncepciu života v podobe podrobne vypracovaného systému, opierajúcu sa o toto vysvetlenie. V prvom prípade nadväzoval na Demokritov atomizmus, v druhom na filozofiu kyrenaikov. Cieľom epikureiskej filozofie bolo zabezpečiť človeku pokoj a šťastie, ktoré malo plynúť z oslobodenia sa v oblasti vlastného individuálneho života od všetkých nepokojov a starostí.[1]

Poznanie prírody, jej zákonov, i nimi riadených javov a zdôvodnenie, že nad všetkým vládnu zákony hmoty, malo oslobodiť človeka od strachu pred bohmi a pred smrťou a naučiť ho, že všetko závisí od jeho slobodnej vôle. Takto veda o prírode pripravuje v epikureizme základy materialistickej etiky, ktorá je hlavným obsahom epikurejskej filozofie.[1]

Epikurova škola mala charakter spolku alebo akejsi náboženskej obce, v ktorej Epikurovi žiaci i s rodinami uvádzali do praxe katecheticky chápanú filozofiu svojho majstra. Po smrti Epikura vznikol okolo neho zvláštny kult a jeho filozofia sa začala šíriť ako umenie života. Epikureizmus prenikol ako prvý z gréckych filozofických smerov na územie Ríma a už koncom 2. stor. pred Kr. vznikli latinské epikurejské diela.[1]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • LONG, Anthony A. Hellénistická filosofie : stoikové, epikurejci, skeptikové. Preklad Petr Kolev. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2003. 341 s. (Dějiny filosofie; zv. 3.) ISBN 80-7298-077-7. S. 29 – 101.