Novoveká filozofia
Novoveká filozofia je tretie obdobie vo vývine filozofie, ktoré nasleduje po stredovekej filozofii. Nadväzuje na ňu súčasná filozofia. Podľa názoru niektorých autorov, v Európe začína renesančnou filozofiou. Novoveká filozofia sa rozvíja v priebehu 17. stor. a 18. stor. a kulminuje v prvej tretine 19. stor. nemeckým klasickým idealizmom.
V 16.-17. stor. sa mení aj chápanie úloh vedy a filozofie. Heslom novovekých filozofov a prírodovedcov nie je „veda pre vedu”, ale zväčšiť moc človeka nad prírodou, znásobiť silu, zdravie a krásu človeka. V tomto novom chápaní cieľov a úloh poznania sa popri ostatných rozdieloch zhoduje F. Bacon v Anglicku, Descartes vo Francúzsku a Spinoza v Holandsku.[1]
V 15. storočí v Európe doznieva neskorá scholastika a dominuje renesančná filozofia. Významnou udalosťou v dejinách filozofie tohto storočia bolo založenie a činnosť Platónskej akadémie vo Florencii (1459).
V 16. storočí je filozofia bohatá na diela, ktoré bezprostredne uchvacujú, sú navzájom heterogénne a neobyčajne osobné. Dodnes slúžia ako živé zdroje, napr. Montaignove Eseje, Th. More, Paracelsus, J. Böhme, Bruno, F. Bacon.
V 17. storočí sa filozofia vyznačuje, aspoň na európskej pevnine, relatívnou jednotnosťou a plynulosťou vývoja. Učenci zápasia s rovnakými problémami, ich jednotlivé riešenia na seba nadväzujú a reagujú. K tomu vytvoril obzvlášť vhodné predpoklady práve vek, v ktorom nastúpil víťazné ťaženie rozum, ktorý sa v renesancii vyhlásil za svojprávny, a v ktorom sa ideálom všetkého poznania stáva matematika.
V 18. storočí filozofia predvádza po prvý raz široký prúd filozofickej literatúry pre verejnosť. Dominuje tu osvietenstvo. Anglické osvietenstvo nachádza v Lockovi svojho prvého predstaviteľa. Locke dal anglickému svetu, ktorý vzišiel z revolúcie roku 1688, duchovné podložie a to i v politickom myslení. Hume je dôkladný analytik, ktorého skepsa je tvrdá a je založená na poctivom myslení s odvahou pozrieť na hraniciach do tváre nepochopiteľnému a nehovoriť o tom. Vo Francúzsku a Anglicku sa objavili aforistické a esejistické spisy znalcov sveta a ľudí; nazývame ich moralistami. Ich psychologická prenikavosť ich privádza aj k filozofickému stanovisku. V sedemnástom storočí tak písali vo veľkom svete dvorov La Rochefoucauld a La Bruyere, v storočí osemnástom potom Vauvenargues a Chamfort. Shaftesbury je filozofom estetickej životnej disciplíny. Veľká nemecká filozofia tvorí svojou systematickou energiou a otvorenosťou pre najhlbšie a najvzdialenejšie myšlienkové celostné vzdelanie a plnosť obsahu dodnes nevyhnutný základ výchovy akéhokoľvek vážneho filozofického myslenia: Kant, Fichte, Hegel a Schelling a sWexo.
Filozofia 1. tretiny 19. storočia zahrnuje vrcholnú fázu klasickej filozofie, poslednú fázu novovovekej filozofie.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- ASMUS, Valentin. Kapitola 6 „Vývin buržoáznej filozofie v západnej Európe v období buržoáznych revolúcii (Od konca 16. stor. do konca 18 stor.)“. In: Stručné dejiny filozofie. Redakcia : T. I. Ojzerman, M. T. Iovčuk a I. J. Ščipanov; preklad : kolektív prekladateľov; ilustrácie Miroslav Marček. Bratislava : VPL, 1962. 830 s. S. 163–223.
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.