Dualizmus (filozofia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Dualizmus je vo filozofii učenie, ktoré vychádza z názoru, že existujú dve protikladné podstaty sveta alebo dva protikladné princípy či dve substancie sveta. Dualizmus je filozofické učenie, ktoré vykladá skutočnosť z dvoch rôznych základných princípov (dobro a zlo, hmota a duch, duša a telo...)

Vo filozofickom kontexte dualizmus vystupuje najmä ako učenie o dvoch substanciách, podľa ktorého jestvuje nezlučiteľná protikladnosť duchovného a telesného. Filozofický dualizmus sa v európskej tradícii objavuje v pytagoreizme, rozhodujúcu podobu však až do novoveku má na základoc platónskeho dualizmu duše a tela. Novovekú koncepciu dualizmu predstavuje karteziánstvo (res cogitans a res extensa) - založil ho René Descartes, a to ako:

  • dualizmus tela a duše – duch a hmota, mysliace vedomie (res cogitans) a rozpriestranený svet telies (res extensa) tvoria radikálne odlišné skutočnosti, nemajú nič spoločné.
  • je vylúčená ich substanciálna jednota, ale aj možnosť vzájomného pôsobenia medzi dušou a telom = hmota a duch sú v protiklade ⇒ protiklad medzi:
  1. res extensa – telesná vec
  2. res cogitans – duchovná vec (vyznačuje sa vedomím)
  • telo a duša človeka patria k úplne odlišným radom bytia, preto nemôžu byť vo vzájomnom vzťahu a navzájom na seba pôsobiť trhlina medzi telom a dušou, duchom a hmotou spôsobila rozpoltenie v celom filozofickom myslení novoveku:

Na 1. strane – racionalizmus sa zameriava len na duchovnú stránku a redukuje podstatu človeka na mysliaci subjekt, ktorý sám seba chápe ako „autonómny rozum“; v idealizme sa stáva „absolútnym rozumom“, celá skutočnosť je chápaná ako duchovné dianie.

A na 2. strane – empirizmus sa zameriava na empiricko-materiálnu skutočnosť, ktorá sa považuje za jedinú objektívnu, vedecky poznateľnú skutočnosť. Redukuje ľudské poznanie na zmyslové vnímanie.

  • protiklad racionalizmu a empirizmu sa snaží prekonať Kant - Biblicko-kresťanské učenie: biblickému učeniu je dualizmus cudzí človek je chápaný ako žijúca jednota. Významné dualistické koncepcie s rozvinuli aj na pôde mimoeurópskych filozofií, napr. v indickej filozofickej škole sánkhja ide o dualizmus látkového a duchovného, v čínskej filozofi o dualizmus jin a jang atď.[1]

Dualizmu vyrastá azda z pozorovania prírodných daností a cyklov, ako deň a noc, život a smrť, žena a muž atď.

V náznakoch sa dualizmus objavuje už v nejednom náboženstve neliterárnych kultúr a v starovekých náboženstvách. Za predobraz usústavneného dualizmu sa však považuje Zaratustrova reforma staroiránskeho mazdaizmu (zoroastrizmus 7. stor. pred Kr. - 6. stor. pred Kr.), podľa ktorej sa skutočnosť delí na ríšu dobra a pravdivosti a ríšu zla a falošného. Prvky dualizmu sa objavujú aj neskôr, a to v celych dejinách náboženstva (gnóza, manicheizmus, synkretickej formy religiozity).

Dualizmus podľa Husserla[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Husserla dualizmus pramení v novovekej vede, ktorá rozštiepila svet na prírodu a duchovný svet. Filozofia potom toto rozštiepenie fixovala do podoby dualizmu. Galilei abstrahoval od subjektu, od duchovného.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

1 http://referaty.aktuality.sk/dualizmus-a-jeho-filozoficke-chapanie-v-dejinach/referat-18917