Manicheizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Manicheizmus (v modernej perzštine آیین مانی; čínsky 摩尼教) bolo náboženské učenie založené iránskym prorokom Máním v Novoperzskej ríši.

Hlásalo prepracovanú dualistickú kozmológiu popisujúcu boj medzi dobrým duchovným svetom svetla a zlým materiálnym svetom tmy. Prostredníctvom procesu, prebiehajúceho v ľudskej histórii, sa svet svetla postupne vymaňuje zo sveta hmoty a vráti sa do sveta svetla, odkiaľ prišiel. V istom zmysle manicheizmus spájal radikálny dualizmus zoroastrizmu s kresťansko-gnostickou ideou spasenia, tu chápanou ako „vykúpenie z telesnosti“.

Manicheizmus bol rýchlo úspešný a rozšíril sa ďaleko za aramejsko-sýrsky hovoriace regióny. Prosperoval najmä medzi tretím a siedmym storočím a v jeho zenite bol jedným z najrozšírenejších náboženstiev na svete. Jeho kostoly a písma existovali tak na východe v Číne ako aj ďaleko na západe v Rímskej ríši. Bol to krátko hlavný konkurent kresťanstva v súťaži nahradiť klasické pohanstvo. Manicheizmus prežil dlhšie na východe a zdá sa, že nakoniec zanikol po 14. storočí v južnej Číne. Zatiaľ čo väčšina jeho pôvodných spisov bola stratená, prežili mnohé preklady a fragmentárne texty.

V stredoveku sa ako manicheizmus označovalo viacero nových učení, napr. sekta katarov-albigéncov. Tieto názorové smery však nemuseli nutne mať nič spoločné s prvotným Máního učením. Napríklad v exkomunikačnej bule[1] pri tzv. veľkej schizme v roku 1054 sa okrem iného konštantínopolský patriarcha Michal obviňuje z používania kvaseného chleba pri premieňaní na telo Kristovo, čo sa označuje za učenie manichejcov. Istý čas veril manicheizmu aj sv. Augustín, no potom ho zanechal a obrátil sa na učenie katolíckej cirkvi, v ktorej sa stal svätým. [2][3]

Výrazy odvodené od „Manichejec“ sú používané (často ako hanlivé termíny) ako prívlastky k filozofii morálneho dualizmu, podľa ktorého morálny priebeh konania zahŕňa jasnú (alebo zjednodušujúcu) voľbu medzi dobrom a zlom, alebo ako označenie ľudí, ktorí majú takýto názor.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Exkomunikačná bula z r. 1054 (latinský originál a paralelný slovenský text)
  2. BARANIŠINOVÁ, Júlia. Deväť hriešnikov, ktorí sa stali svätými [online]. cestaplus.sk, 2017-09-10, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.
  3. Augustín, biskup a učiteľ Cirkvi [online]. zivotopisysvatych.sk, [cit. 2017-09-10]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.