Čína (civilizácia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg Toto je článok o čínskej civilizácii, kultúre a dejinách. O dnešnom štáte označovanom ako Čína pozri Čína
Veľký čínsky múr s dĺžkou viac ako 6 700 km bol vystavaný v 3. storočí pred Kr. na ochranu pred nájazdníkmi zo severu

Čína (Prehrať vypočuť) označuje niekoľko štátov a kultúr, ktoré existovali vo Východnej Ázii a pozeráme sa na ne ako vzájomne nadväzujúce za posledných 4000 rokov.

Čína je krajina vo východnej Ázii, 9 596 131 km². 95 % jej obyvateľstva tvoria Číňania (Chanovia).

Dejiny do roku 1644[upraviť | upraviť zdroj]

Jedna z najstarších civilizácií na svete. Najstarším dokladom osídlenia Číny je nález pračloveka pri Lan-tchiene (Sinanthropus Latiniensis) v provincii Šen-si z 1963 (spodná čelusť) a 1964 (lebka) zo stredného pleistocénu, kt. je zrejme trochu starší ako známy nález pekinského (čín.) človeka pri Čou-kchu-tiene (Sinathropus pekinensis). Prvé osídlenia v údolí rieky Chuang-che (Žltá rieka), kontakty s ďalšími civilizačnými strediskami na území dnešnej Číny, archeologické nálezy Sinanthropus pekinensis, asi 400 000 pred Kr., najstaršie kultúry Jang-šao a Lung-šan, nálezy keramiky, 2 000 pred Kr., legendárna dynastia Sia (21. stor. – 16. stor. pred Kr.), vytváranie základov čínskej kultúry, mytologickí panovníci Jao, Šun a Jü, rozvoj poľnohospodárstva, zavodňovanie pôdy.

Prvá historicky potvrdená dynastia Šang (16.stor. – 11.stor. pred Kr.), hlavné mesto An-jang, rozprestierala sa najmä vo východnej časti Číny, technika odlievania bronzu, bohaté archeologické nálezy, pokračovanie tradície kultúry Jang-šao, veštebné nápisy na pancieroch korytnačiek, protofeudálna spoločnosť, najvyšší vládca kráľ, porazená dynastiou Čou (11. stor. – 221 pred Kr.), jej zakladateľ Wu Wang, obdobie vlády sa rozdeľuje na Západných Čou (11. stor. – 771 pred Kr.) a Východných Čou (770 – 221 pred Kr.), ktoré sa ďalej člení na Obdobie jarí a jesení (770 – 476 pred Kr.) a obdobie Bojujúcich štátov (475 – 221 pred Kr.), vládcovia Číny kontrolovali severnú Čínu, neskôr iba nominálni panovníci, obdobie postupnej centralizácie Číny poznačené dlhoročnými konfliktami jednotlivých štátov zavŕšené dynastiou Čchin, protofeudálna spoločnosť, poľnohospodárske štáty, postupné oslabovanie politického vplyvu aristokracie, vznik najvýznamnejších čínskych filozofických škôl (Konfucius, Mencius, Sün-c’, Lao-c’, Čuang-c’, Mo-ti, legalizmus).

Prvý cisár dynastie Čchin Š’-chuang-ti vďaka vojenskej prevahe zjednotil územie Číny, vytvoril základy centralizovane riadeného byrokratického štátu, admininstratívne členenie územia, zjednotenie písma, meny, mier a váh, výstavba systému ciest a vytvorenie Čínskeho múru, podpora legalizmu, prenasledovanie konfucianizmu. Absolutistická vláda, kruté zákony, roľnícke povstanie.

Vznik dynastie Chan (206 pred Kr. – 220 pred Kr.), kt. vláda sa rozdeľuje na obdobie Raných Chan (206 pred Kr. – 24 po Kr.) a Neskorých Chan (25 – 220). Založeniu dynastie Chan predchádzal konflikt medzi Siang Jüom (chcel obnoviť feudálny systém dynastie Čou) a zakladateľom dynastie Liou Pang, kt. nadviazal na politický systém Čchin. Jeden z vrcholov čín. civilizácie – územný rozmach (kontrola sev. Vietnamu, severnej časti Kórejského polostrova, V Strednej Ázie, Západné oblasti). Hl. m. Čchang-an, Liou Pang sčasti obnovil systém vazalských území, pridelených členom cisárskej rodiny, väčšinu krajiny spravovali úradníci delegovaní centrálnou vládou, vládnuca elita nebola dedičná, postupne vytvorenie základov systému štátnych skúšok. Trvalé konflikty s nomádskou ríšou Siung-nu, vytvorenie tribútneho systému, politika udržania mieru pomocou príbuzenských zväzkov (čín. che-čchin).

Obdobie vlády cisára Wu-tiho (141 pred Kr. – 87 pred Kr.), najdynamickejší rozvoj, misia Čang Čchiena do Strednej Ázie, kontakty s okolitým svetom, nadviazanie obch. a kult. spojení so záp. časťou Ázie prostredníctvom hodvábnych ciest, etablovanie konfucianizmu (s prvkami legalizmu) ako štátnej ideológie čínskeho cisárstva, r. 124 založenie cisárskej univerzity, budovanie vodných kanálov, začiatok čín. historiografickej tradície (S’-ma Čchien), vynález papiera a kompasu. Neskôr zhoršovanie ekon. situácie, reformy Wang Manga, opozícia veľkomajiteľov pôdy, povstanie červených obočí, 25 po Kr. presun hl. mesta do Luo-jangu, obdobie Neskorých Chan, postupný úpadok, r. 184 povstanie žltých turbanov, zánik ríše, dezintegrácia Číny.

Obdobie Troch kráľovstiev (221 – 264), na severe vládol Cchao Cchao v ríši Wej, Liou Pej na jz. v Šu a Sun Čchüan na jv. vo Wu, ďalší rozpad, obdobie Šiestich dynastií (265 – 581), prenikanie nečín. etník do sev. Č., ich etablovanie a vytvorenie vlastných dynastií (napr. Severný Wej 386 – 534), presun Číňanov na J, úpadok konfucianizmu, z Indie cez Strednú Áziu prenikanie buddhizmu, kt. ovplyvnil čín. spoločnosť, cesty čín. pútnikov do Indie (Fa Sien, neskôr Süan-cang), prekladanie textov (Kumaradžíva).

Severočínska dynastia Suej (581 – 617) r. 589 porazila všetky okolité štátne útvary a znovuzjednotila Čínu, vytvorenie základov fungovania silného impéria: obnovenie centrálnej správy, vybudovanie Veľkého kanálu spájajúceho juh so severom, začiatok územnej expanzie (pokus dobyť severokórejské kráľovstvo Kogurjo). Rozmach za vlády cisára Jang-ti.

Dynastia Suej zanikla roku 617 po sérii roľníckych povstaní a vzbúr generálov. Zo zápasu o moc víťazne vyšiel generál turkického pôvodu Li Jüan, zakladateľ dynastie Tchang (618 – 906), stabilizovanie a upevnenie štátu za vlády jeho syna Li Š’-mina, druhého cisára, druhý civilizačný vrchol čínskych dejín, hl. mesto Čchang-an. V priebehu 1. polovice 7. stor. rozšírenie vplyvu do sev. Kórey a do Vietnamu, čiastočná kontrola Strednej Ázie, obnovenie systému štátnych skúšok, úradníci zaradení do deviatich kategórii, štátne školy, založenie akadémie Chan-lin-jüan, konflikty s okolitými ríšami (Tibetská ríša, Turkská ríša, Ujgurská ríša, Nan-čao), kontakty s cudzími kultúrami a náboženstvami (islam, nestoriánske kresťanstvo, manicheizmus), kozmopolitná atmosféra. Roku 710 sa stal panovníkom Süan-cung, obdobie ekonomickej prosperity a kultúrnehorozmachu, ukončené An Lu-šanovým povstaním (755 – 763), postupný úpadok dynastie, roľnícke povstania, zánik.

Krátke obdobie nejednoty 907 – 959 (Obdobie piatich dynastií a desiatich kráľovstiev) ukončené vznikom dynastie Sung (960 – 1279), zakladateľ Čao Kchuang-jin, hl. mesto Kchaj-feng, koncentrácia moci v rukách cisára.

S Číny nečínske dynastie Liao (946 – 1125, Kitanovia) a neskôr Ťin (1115 – 1234, Džürčenovia),vojenské konflikty, menší územný rozmach Sung, r. 1004 mierová dohoda medzi Sung a Kitanmi. Návrat k tradičnej čínskej vzdelanosti, neokonfucianizmus (Ču Si), zdokonalenie admin. aparátu, 11. stor. ekon. rozmach, rozvoj obchodu (aj námorného), používanie papierových peňazí, urbanizácia spoločnosti a nárast populácie, strata vplyvu aristokracie, vynález tlače z drevených matríc, vznik encyklopedických diel, rozvoj historiografie (S’-ma Kuang, Ou-jang Siou). Neskôr zhoršenie fin. situácie, ekon. reformy Wang An-š’.

R. 1126 Džürčenovia dobyli sev. Číny, začiatok obdobia Južný Sung (predtým 960 – 1115 Severný Sung), rozdelenie čín. územia na dve oblasti ovládané rozl. dynastiami, nové hl. m. dynastie Južný Sung Chang-čou, pokusy o dobytie sev. Č. (Jüe Fej), napriek menšiemu územiu ekon. stabilita. Od zač. 13. stor. postupné zvyšovanie mongolského nebezpečenstva, Mongoli dobýjajú severnú Čínu (Ögödej).

R. 1279 si mongolský chán Chubilaj podmanil celú Č. a založil dynastiu Jüan (1279 – 1368) tvoriacu súčasť euroázijskej Mongolskej ríše. Mongoli využívali vo svojich službách mnoho cudzincov, najmä zo Strednej Ázie, Číňania mali najnižší spoločenský status, kontakty s Európou: misionári (G. de Carpini, W. Rubruk, O. de Pordenone) a obchodníci (Marco Polo), bohaté kultúrne kontakty. Cisári podporovali tibetský buddhizmus, kt. sa stal št. ideológiou mongolskej dynastie, no zároveň podpora konfucianizmu, hl. m. Chánbalyk (dnešný Peking), zachovanie adminstratívneho aparátu, etablovali sa ako čínska dynastia. V priebehu 14. stor. sa objavili rozpory medzi jednotlivými mongolskými vodcami, zhoršovanie ekonomickej situácie, množstvo protimongolských povstaní (najmä na juhu Číny), ktoré boli organizované tajnými spoločnosťami napojenými na buddhistické sekty.

Roku 1368 Ču Jüan-čang dobyl Peking a založil novú, čínsku dynastiu Ming (1368 – 1644). Mongoli sa čiastočne stiahli naspäť do stepi, časť ostala žiť v ríši Ming, predstavovali trvalé nebezpečenstvo, vojenské konflikty, výstavba nového Čínskeho múru. Hl. mesto Ming bol spočiatku Nanking, r. 1421 presun hl. mesta do Pekingu, vybudovanie sídla cisárov, Zakázaného mesta, menší územný rozmach. Nadviazanie na čínske kultúrne tradície, neokonfucianizmus (Wang Jang-ming) dôraz na kontinuitu s čín. dynastiami, tradicionalizmus, izolácia. Dynamický rozvoj za vlády cisára Jung-le, vydávanie encyklopédie a historických diel, novým aspektom centrálnej správy sa stal zvyšujúci sa vplyv eunuchov (Wang Čen), napätie medzi úradníkmi a eunuchmi. Významné námorné expedície v 1. pol. 14. stor. pod vedením Čeng Chea. Kontakty Európy s Čínou, príchod portugalských lodí začiatkom 16. stor., neskôr prenikanie euróspkych jezuitských misionárov (Matteo Ricci). V 2. pol. 16. stor. opäť stabilizovanie situácie, neskôr nadmerné koncentrovanie moci v rukách eunuchov, viedlo k vlne povstaní, ktoré nakoniec destabilizovali situáciu a umožnili nástup novej, nečínskej (mandžuskej) dynastie Čching (1644 – 1911).

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.