Čínština

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Čínština
(汉语, 漢語, 中文)
ŠtátyČína, Taiwan, Singapur, Indonézia, Malajzia a čínske komunity po celom svete
Regiónstredná Ázia a východná Ázia
Počet hovoriacich1,5 miliardy
Poradie1
KlasifikáciaSinotibetské jazyky
  • Čínština
PísmoČínske znaky
Postavenie
Úradný jazykČína Čína
Taiwan Taiwan
Singapur Singapur
OSN jeden zo 6 jazykov OSN
RegulátorV Číne: Rôzne agentúry,
Na Taiwane: Mandarin Promotion Council
Jazykové kódy
ISO 639-1zh
ISO 639-2chi (B)
zho (T)
ISO 639-3zho
SIL--
Wikipédia
Adresazh.wikipedia.org
Pomenovanie维基百科,自由的百科全书
Pozri aj: JazykZoznam jazykov
Základné frázy jazyka čínština
Áno是 (shì)
Nie不是 (bù shì)
Možno也许 (yě xǔ) [1]
Ahoj你好 (nǐ hǎo) – (pri stretnutí)
再见 (zàijiàn) – (pri rozlúčke)
Dovidenia再见 (zàijiàn)
Ďakujem谢谢 (xièxie)
Prepáčte对不起 (duìbùqǐ) [1][2]
请问 (qǐngwèn)
– (keď chcem položiť otázku) [2]
Hovoríš po čínsky?你会说中文吗?? [3]
Ľúbim Ťa我爱你。 (wǒ ài nǐ) [2]
Všeobecná deklarácia ľudských práv
人人生而自由,在尊严和权利上一律平等。他们赋有理性和良心,并应以兄弟关系的精神相对待。[4]
Zhongwen.svg Tento článok obsahuje čínsky text.
Bez správnej podpory ázijských jazykov sa Vám môžu namiesto čínskych znakov zobrazovať otázniky, štvorčeky alebo iné symboly.

Čínština (ak sa považuje za jeden jazyk) resp. čínske jazyky (ak sa považuje za viacero jazykov) je sinotibetský jazyk, ktorým sa hovorí v Číne, na Taiwane a v čínskych komunitách v zahraničí.

Podľa alternatívnych názorov nie je čínština jednotným jazykom, ale pozostáva z niekoľkých (či dokonca mnohých) menších jazykov. Často je uvádzaný počet sedem, podľa siedmich veľkých dialektov (resp. skupín dialektov). Vzhľadom na to, že sa tieto dialekty v mnohých zásadných charakteristikách zhodujú, je tento názor napriek svojej rozšírenosti sporný. Zoznam týchto 7 dialektových skupín je uvedený nižšie.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Najstarší zachovaný text pochádza približne z roku 1250 pred Kr. z obdobia dynastie Šang. Čínština sa počas svojej histórie postupne menila a s pribúdajúcim množstvom hovoriacich, ako aj so zväčšujúcou sa územnou rozlohou krajiny nadobudla podobu obrovskej rodiny jazykov so spoločným prapôvodom. Vhodnou paralelou je vývoj románskych jazykov, ktoré sa prirodzene vyvinuli rôznymi spôsobmi z latinčiny. Najdôležitejším faktorom tohto jazyka sa stalo obrázkové písmo. Pomocou neho bolo totiž možné dorozumieť sa medzi jednotlivými, navzájom nezrozumiteľnými jazykmi.

Táto forma písanej čínštiny sa dnes volá klasická čínština. Vznikla počas obdobia jari a jesene a používala sa až do jazykových reforiem v 20. storočí. Vďaka jej kvalitám pri dorozumievaní sa medzi viacerými jazykmi sa stala základom medzinárodnej komunikácie v celej východnej Ázii. V týchto krajinách sa používala ako jazyk kultúry a učenia, vďaka čomu bola používaná spisovateľmi aj po vzniku miestnych systémov písania a dodnes je jej čítanie súčasťou výučby na stredných školách ako v Číne, tak aj v Japonsku či Kórei.

Moderná čínština[upraviť | upraviť zdroj]

V neskorom 19. storočí sa čínština dala do pohybu. V záujme vytvorenia moderného štátu, ktorý by sa mohol postaviť proti industrializovanému Japonsku a Západu sa začal proces, ktorý viedol k úprave písma a k vytvoreniu jednotného, spoločného hovoreného jazyka. Tento proces pokračuje dodnes, keďže plynulosť v spisovnej čínštine sa pohybuje na úrovni 70 % a mnoho ľudí stále bežne používa iný z čínskych jazykov.

Spisovná čínština[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: spisovná čínština

Súčasná spisovná čínština vznikla primárne na začiatku 20. storočia; nazýva sa aj (moderná) štandardná čínština, mandarínčina, mandarínska čínština. Výraz „mandarínčina“ pochádza (cez portugalčinu) z doslovného prekladu staršieho (pred rokom 1911 používaného) názvu čínskeho celonárodného jazyka, a to kuan-chua, čiže mandarínsky jazyk či reč byrokratov, čím sa myslel jazyk vyššej spoločnosti v Pekingu. Dnes sa spisovná čínština v Číne volá pchu-tchung-chua (v pchin-jine: pǔtōnghuà), teda „všeobecne zrozumiteľný jazyk“. Z gramatického hľadiska je tento štandard jazykom založeným na vzorových dielach napísaných štýlom paj-chua (v pchin-jine: báihuà), skorším pokusom o priblíženie písanej čínštiny a moderného jazyka. Z fonetického hľadiska ide o jazyk primárne (no nie úplne) založený na pekinskom dialekte.

Iné čínske jazyky a dialekty[upraviť | upraviť zdroj]

Čínština sa obyčajne delí na 7 dialektových skupín (alternatívne hodnotených ako dialekty, jazyky či jazykové skupiny):

  • severná čínština (=mandarínčina v širšom zmysle) (k tejto patrí vzhľadom na svoj pôvod aj spisovná čínština [mandarínčina v užšom zmysle], materinský jazyk 1,2 miliardy ľudí po celom svete)
  • južná čínština:

Tieto dialektové skupiny nemajú žiaden spisovný či nadradený jazyk. Ľudia s dialektmi patriacimi do rovnakých skupín sú však schopní rozumieť si. Komunikácia medzi ľudmi patriacimi do odlišných jazykových skupín nie je možná, iba ak pomocou mandarínčiny. Tieto jazyky majú odlišnú slovnú zásobu, gramatiku aj fonetiku.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b www.jak-se-rekne.cz (po česky)
  2. a b c www.cinstina.net (po česky)
  3. mymemory.translated.net (po anglicky)
  4. www.un.org (po čínsky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]