Čínština

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Čínština
(汉语, 漢語, 中文)
ŠtátyČína, Taiwan, Singapur, Indonézia, Malajzia a čínske komunity po celom svete
Regiónstredná Ázia a východná Ázia
Počet hovoriacich1,3 miliardy
Poradie1
KlasifikáciaSinotibetské jazyky
  • Čínština
PísmoČínske znaky
Postavenie
Úradný jazykČína Čína
Taiwan Taiwan
Singapur Singapur
OSN jeden zo 6 jazykov OSN
RegulátorV Číne: Rôzne agentúry,
Na Taiwane: Mandarin Promotion Council
Jazykové kódy
ISO 639-1zh
ISO 639-2chi (B)
zho (T)
ISO 639-3zho
SIL--
Wikipédia
Adresazh.wikipedia.org
Pomenovanie维基百科,自由的百科全书
Pozri aj: JazykZoznam jazykov
Základné frázy jazyka Čínština
Áno是 (shì)
Nie不是 (bù shì)
Možno也许 (yě xǔ) [1]
Ahoj你好 (nǐ hǎo) – (pri stretnutí)
再见 (zàijiàn) – (pri rozlúčke)
Dovidenia再见 (zàijiàn)
Ďakujem谢谢 (xièxie)
Prepáčte对不起 (duìbùqǐ) [1][2]
请问 (qǐngwèn)
– (keď chcem položiť otázku) [2]
Hovoríš po čínsky?你会说中文吗?? [3]
Ľúbim Ťa我爱你。 (wǒ ài nǐ) [2]
Všeobecná deklarácia ľudských práv
人人生而自由,在尊严和权利上一律平等。他们赋有理性和良心,并应以兄弟关系的精神相对待。[4]
Zhongwen.svg Tento článok obsahuje čínsky text.
Bez správnej podpory ázijských jazykov sa Vám môžu namiesto čínskych znakov zobrazovať otázniky, štvorčeky alebo iné symboly.

Čínština (ak považovaná za jeden jazyk) resp. čínske jazyky (ak považovaná za viacero jazykov) je sinotibetský jazyk, ktorým sa hovorí v Číne, Taiwane a v čínskych komunitách v zahraničí.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Najstarší zachovaný text pochádza približne z roku 1250 p.n.l. z obdobia dynastie Šang. Čínština sa počas svojej histórie postupne menila a s pribúdajúcim množstvom hovoriacich ako aj územnou rozlohou krajiny nadobudla podobu obrovskej rodiny jazykov so spoločným prapôvodom. Vhodnou paralelou je vývoj Románskych jazykov, ktoré sa prirozdene vyvinuli rôznymi spôsobmi z Latinčiny. Najdôležitejším faktorom tohto jazyka sa stalo obrázkové písmo. Pomocou neho bolo totiž možné dorozumieť sa medzi jednotlivými, navzájom nezrozumeniteľnými jazykmi.

Táto forma písanej Čínštiny sa dnes volá Klasická Čínština. Vznikla počas Obdobia jari a jesene a používala sa až do jazykových reforiem v 20. storočí. Vďaka jej kvalitám pri dorozumievaní sa medzi viacerými jazykmi sa stala základom medzinárodnej komunikácie v celej Východnej Ázii. V týchto krajinách sa používala ako jazyk kultúry a učenia, vďaka čomu bola používaná spisovateľmi aj po vzniku miestnych systémov písania a dodnes je jej čítanie súčasťou výučby na stredných školách ako v Číne, tak aj v Japonsku, či Kórei.

Moderná Čínština[upraviť | upraviť zdroj]

V neskorom 19. storočí sa Čínština dala do pohybu. V záujme vytvorenia moderného štátu, ktorý by sa mohol postaviť industrializovanému Japonsku a západu sa začal proces, ktorý povedie k úprave písma a vytvoreniu jednotného, spoločného hovoreného jazyka. Tento proces pokračuje dodnes, keďže plynulosť v Mandarínskej Čínštine sa pohybuje na úrovni 70% a mnoho ľudí stále bežne používa iný z Čínskych jazykov.

Mandarínska Čínština[upraviť | upraviť zdroj]

Po niekoľkých neúspešných pokusoch nájsť vhodný spoločný jazyk nakoniec vznikla Mandarínska Čínština. Pojem "mandarínska" pochádza z Portugalského označenia jazyka vyššej spoločnosti v Pekingu. V Čínštine samotnej sa volá 普通話, pchu-tchung-chua (pǔtōnghuà), teda "spisovná reč". Z gramatického hľadiska je tento štandard jazykom založeným na vzorových dielach napísaných štýlom 白話, paj-chua (báihuà), skorším pokusom o priblíženie písanej Čínštiny a moderného jazyka. Z fonetického hľadiska ide o jazyk primárne (no nie úplne) založený na pekinskom dialekte.

Pre potreby učenia výslovnosti tohto nového spisovného jazyka sa Čínština obrátila na abecedy. Tak v azbuke (a neskôr latinke) vznikol systém 拼音, pchin-jin (pīnyīn), ktorý sa celosvetovo používa ako oficiálny prepis Mandarínskej Čínštiny do latinskej abecedy. Nie však na prepis do cudzích jazykov, kde existujú rôzne systémy pre rôzne krajiny. Druhou novinkou bolo vytvorenie takzvanej "zjednodušenej" Čínštiny. Ide o úpravu najčastejšie používaných znakov do jednoduchšej podoby. Narozdiel od Mandarínskej Čínštiny ale tieto zmeny nie sú univerzálne a záleží na rozhodnutí rodičov, či krajine pôvodu. V krajinách ako Taiwan je teda častejšie naraziť na ľudí, ktorí používajú "tradičné" znaky.

Iné Čínske jazyky a dialekty[upraviť | upraviť zdroj]

V súčastnosti je klasifikovaných 7 jazykových skupín. Patria sem: Mandarínske jazyky (k týmto patrí kvôli svojmu pôvodu aj samotná Mandarínska Čínština, materinský jazyk 1.2 miliardy ľudí po celom svete), jazyky Wu (okolie Šanghaja, materinský jazyk asi 80 miliónov ľudí), jazyky Min (Provincia Fu-ťien a časť populácie Taiwanu, tiež približne 80 miliónov), jazyky Jüe (Provincia Kuang-tung a aj úradný jazyk (Kantónčina) Hong Kongu a Makau, 60 miliónov ľudí), jazyky Siang (Provincia Chu-nan a okolie, 40 miliónov), jazyky Hakka (komunita ľudí s pôvodom v juženj Číne, 35 miliónov) a nakoniec jazyky Kan (Provincia Ťiang-si a okolie, 25 miliónov).

Tieto dialektové skupiny nemajú žiaden spisovný, či nadriadený jazyk. Ľudia s dialektami pariacimi do rovnakých skupín sú však schopný rozumieť si. Komunikácia medzi ľudmi patriacimi do odlišných jazykových skupín nie je možná, iba ak pomocou Mandarínčiny. Tieto jazyky majú odlišnú slovnú zásobu, gramatiku, aj fonetiku.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b www.jak-se-rekne.cz (po česky)
  2. a b c www.cinstina.net (po česky)
  3. mymemory.translated.net (po anglicky)
  4. www.un.org (po čínsky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]