Paj-chua

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Paj-chua (iné názvy: paj-chua-wen, nová literárna čínština[1][2], (nová) spisovná čínština[3], (písaná) hovorová čínština; po čínsky čín. 白话(文) - pchin-jin: báihuà(wèn) - paj-chua(-wen) - "paj-chua" znamená „hovorová reč“ či „reč zrozumiteľná na počúvanie“; paj-chua wen znamená „zápisy v hovorovej reči“) je čínsky literárny (teda písaný) jazyk spočívajúci v jazyku (resp. štýle, registri) blízkom hovorovému jazyku. Paj-chua-wen začal vznikať zhruba v 7./10. stor. po Kr., dotvorený bol v 15. storočí. Používal sa paralelne k druhému čínskemu literárnemu jazyku nazývanému dnes klasická čínština. Význam paj-chua vzrástol v 20. storočí (presnejšie po Májovom hnutí 1919), pretože od dvadsiatych rokov 20. storočia je najpoužívanejším písaným jazykom (či štýlom) v Číne (úplne vytlačil a nahradil klasickú čínštinu) a dnes oficiálne tvorí gramatickú a idiomatickú časť súčasnej spisovnej čínštiny (=moderná štandardná čínština, pchu-tchung-chua). Jazyk paj-chua (a teda aj gramatika a idiómy súčasnej spisovnej čínštiny) je dnes založený prevažne (ale nie výlučne) na severných (čiže mandarínskych) dialektoch čínštiny. [4][2][5][6][3]

Slovo paj-chua[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo paj-chua (bez wen) ako také má v čínštine aj iné významy - všeobecne označuje hovorový jazyk či reč zrozumiteľnú na počúvanie a napr. najmä do 19. stor. sa ním v podstate označovali niektoré konkrétne nadregionálne čínske dialekty, napr. štandardná kantončina.[4][2][6]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Za vlády dynastie Čou (vládla do 221 pred Kr.) bola klasická čínština hovoreným aj písaným jazykom. Od obdobia dynastie Čchin (221-206 pred Kr.) sa však hovorový jazyk vyvíjal a začal sa odlišovať od písaného. Od obdobia dynastií Tchang (618-907 po Kr.) a Sung (960-1279 po Kr.) sa na písanie niektorých textov začal používať jazyk blízky hovorovej reči. Takéto texty dnes označujeme ako paj-chua(-wen), vtedy sa označovali ako pien-wen (變文) a blízkosť hovorovému jazyku mala zabezpečiť ich väčšie rozšírenie medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí klasickému jazyku nerozumeli. V období dynastií Ming (1368-1644) a Čching (1644-1911) sa rozšírilo používanie hovorového jazyka do rôznych typov písomníctva, klasický jazyk však ostal úradným písomným jazykom.

Skutočný význam získal jazyk paj-chua až po vypuknutí Hnutia štvrtého mája (=Májového hnutia) v roku 1919, keď ho začali presadzovať poprední intelektuáli, učenci a reformátori, najmä Chu Š' a Lu Sün. Klasická čínština bola vnímaná ako brzda vzdelania, literatúry a hospodárskeho a sociálneho pokroku. Paj-chua sa stal mainstreamovou záležitosťou a zo západných jazykov prebral interpunkciu a arabské číslice. Od konca 20. rokov 20. storočia sú takmer všetky knihy, noviny, časopisy a dokumenty písané v paj-chua.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Baihua na francúzskej Wikipédii.

Ďalšie zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  1. GENZOR: Jazyky světa [1]
  2. a b c KRUPA, Viktor; GENZOR, Jozef. Jazyky sveta v priestore a čase. 2. dopl. a preprac. vyd. Bratislava : Veda, 1996. 356 s. ISBN 80-224-0459-4. S. 208-209.
  3. a b SEHNAL, D. Čínský jazyk nebo čínské jazyky? 2006 [2]
  4. a b Зограф И.Т.. Байхуа [online]. synologia.ru, [cit. 2021-06-02]. Dostupné online.
  5. Baihuawen: Its Origins and Significance Fifth Annual Conference of European Association of Taiwan Studies Táňa Dluhošová Institute of East Asian Studies, Charles University [3]
  6. a b GOLDMAN, Merle. Modern Chinese Literature in the May Fourth Era. [s.l.] : Harvard University Press, 1977. 464 s. ISBN 978-0-674-57911-8. S. 19-20.