Pchin-jin

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Pchin-jin[1][2] (iné názvy: pinyin[2], zriedkavo: pchinjin[3][4], nesprávne alebo po česky: pinjin[5][6]; čínske názvy pozri nižšie) je celosvetovo najrozšírenejší systém zápisu čínskeho jazyka (a prepisu čínskeho písma) pomocou písmen latinky.

Hoci bežný slovenský názov je pchin-jin, lepšie je používať názov chan-jü pchin-jin (pozri nižšie), aby sa zabránilo zámene s (už zriedkavým) podobným taiwanským systémom nazývaným tchung-jung pchin-jin. V nasledujúcom texte slovo „pchin-jin“ vždy znamená chan-jü pchin-jin.

Čínske deti sa v škole (od 60. rokov) najprv učia pchin-jin a až potom sa učia štandardné čínske písmo.[7]

Čínske názvy[upraviť | upraviť kód]

  • čín. 拼音 - v pchin-jine: pīnyīn (menej presne: pinyin) - v slovenskom prepise: pchin-jin - doslovný význam: fonetické písanie, hláskové písmo
  • čín. 漢語拼音 - v pchin-jine: Hànyǔ Pīnyīn (menej presne: hanyu pinyin) - v slovenskom prepise: chan-jü pchin-jin - doslovný význam: fonetické písanie čínštiny
  • čín. 漢語拼音方案 -v pchin-jine: Hànyǔ Pīnyīn Fāng'àn (menej presne: hanyu pinyin fang'an) - v slovenskom prepise: chan-jü pchin-jin fang-an - doslovný význam: systém (alebo návrh) pre fonetické písanie čínštiny
  • čín. 拼音字母 - v pchin-jine: pīn​yīnzì​mǔ (menej presne: pinyinzimu) - v slovenskom prepise: pchin-jin c'-mu - doslovný význam: fonetické písmená, fonetický zápis

Charakteristika[upraviť | upraviť kód]

Pchin-jin pozostáva z znakov latinskej abecedy doplnených diakritickými znamienkami, ktoré vyjadrujú tonálne rozdiely medzi homografickými slabikami.

Rozdiely oproti slovenskej výslovnosti[upraviť | upraviť kód]

Systém pchin-jin nie je vždy totožný so zaužívanou výslovnosťou latinských písmen v európskych jazykoch. Hlavným rozdielom je, že páry znelá-neznelá spoluhláska (napr. b-p, g-k) používa na zápis spoluhlások s prídychom a bez prídychu (p-pch, k-kch)

Kodifikácia[upraviť | upraviť kód]

Čína oficiálne schválila štandard pchin-jin v roku 1958; od toho istého roku sa vyučuje aj na čínskych školách. Organizácia Spojených národov pchin-jin v roku 1977 prijala ako medzinárodný štandard prepisu čínskych geografických názvov. Medzinárodná organizácia pre normalizáciu (ISO) zaviedla pchin-jin ako štandard na romanizáciu modernej čínštiny pod číslom ISO-7098:1991.

Iné transkripčné systémy[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Prepis z čínskeho písma do latinky

Na Slovensku a Česku sa používa štandard vypracovaný v Česko-Slovensku kolektívom sinológov Orientálneho ústavu začiatkom 50. rokov. Tento štandard je na Slovensku kodifikovaný ako súčasť Pravidiel slovenského pravopisu.

V angličtine sa niekedy používa Wadov-Gilesov systém a iné jazyky majú rôzne prispôsobené systémy. Ani jeden z uvedených transkripčných systémov nezachytáva tonálne rozdiely v homografických slabikách.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  1. Pravidlá slovenského pravopisu. 3. upr. a dopl. vyd. Bratislava : Veda, 2000. 590 s. ISBN 80-224-0655-4. S. 85.
  2. a b pchin-jin. In: Slovník cudzích slov : akademický. 2. dopl. a upr. slovenské vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2005. 1054 s. Dostupné online. ISBN 80-10-00381-6.
  3. ČARNOGURSKÁ, Marina. Lao c’, zakladateľ čínskeho taoizmu, vo svetle novoodhalených historických súvislostí. Historický časopis, 2009, roč. 57, čís. 1, s. 19 – 41. Dostupné online [cit. 2020-05-24]. ISSN 0018-2575.
  4. [1]
  5. pinjin. In: ERHART, Adolf; KRAUS, Jiří; ŠTEPÁNEK, Miroslav. Akademický slovník cizích slov. 1. vyd. Praha : Academia, 1997. ISBN 80-200-0607-9. S. 591. (Poznámka: V slovenskom preklade slovníka (Slovník cudzích slov akademický) je namiesto tvaru pinjin tvar pchin-jin.)
  6. Pekinčania majú prirodzený pocit hrdosti. In: Olympijská revue 3/2008, S. 10 [2]
  7. [3]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]