Sinotibetské jazyky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Rozšírenie sinotibetských jazykov

Sinotibetské jazyky alebo sino-tibetské jazyky alebo mierne zast. čínsko-tibetské jazyky (v minulosti označované ako indočínske jazyky, neskôr ako tibetočínske jazyky) je jazyková rodina zahŕňajúca asi 340 jazykov a 1,3 miliardy hovoriacich v Číne, Taiwane, Mjanmarsku, Singapure, priľahlých Himalájach a Bangladéši.

Rozsah a začlenenie[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšinou sa sinotibetské jazyky považujú za samostatnú rodinu. Hlavné (spravidla zavrhnuté) hypotézy o príbuznosti rodiny s inými rodinami/jazykmi:

Delenia[upraviť | upraviť zdroj]

Delí sa obyčajne na dve vetvy:

Niektorí jazykovedci klasifikujú čínštinu a jednotlivé vetvy tibetsko-barmských jazykov ako rovnocenné. Napr. G. van Driem (1997) takto:

Aj Kausen (2005) má čínštinu na rovnakej úrovni s ostatnými skupinami:

Aj Shafer (1966 - 1974) mal podobný prístup:

Benedict (1972) zas postupoval takto (zužoval rozsah tibetsko-barmskej skupiny), jeho delenie bolo dlho veľmi vplyvné:

G. Thurgood (2003) zas ponecháva na začiatku uvedené základné delenie na dve skupiny, vyčlenil však z tibetsko-barmských jazykov niekoľko jazykov, pri ktorých nie je isté, či nepatria medzi čínske jazyky.

(*)Slovenský pravopis a názov sa nepodarilo zistiť