Efrém Sýrsky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
svätý
Efrém Sýrsky
sýrsky teológ a hymnograf
Freska znázorňujúca svätého Efréma Sýrskeho, 14. storočie, Athos
Freska znázorňujúca svätého Efréma Sýrskeho, 14. storočie, Athos
Biografické údaje
Narodenieokolo 306
Nisibis
Úmrtie9. jún 373
Edessa
Uctievanie
Atribútydiakon, mních,[1] kniha, stĺp[2]
CirkevKatolícka cirkev, Pravoslávna cirkev, Orientálna cirkev, nestoriáni,...
Sviatok9. jún (katolíci)
28. január (nestoriáni, grékokatolíci, pravoslávni)
ďalšie viď článok
Odkazy
Spolupracuj na CommonsEfrém Sýrsky
(multimediálne súbory na commons)

Svätý Efrém Sýrsky (iné mená pozri nižšie; * okolo 306, Nisibis – † 9. jún 373, Edessa) bol sýrsky básnik (hymnograf), teológ a učiteľ cirkvi, autor početných dogmatických a exegetických spisov. Býva označovaný za najväčšieho zo sýrskych cirkevných otcov[3] a prvého veľkého sýrskeho básnika.[4] Podľa niektorých názorov najväčší teologický patristický básnik[3][4] či najväčší básnik sýrskej literatúry vôbec.[5] Ako reprezentant aramejsko-mezopotámskeho archaického kresťanstva nezaťaženého gréckymi vplyvmi postavil biblicko-semitskú tradíciu a jej symboly do protikladu kresťanstva ovplyvneného gréckou filozofiou.[3] Jeho dielo bolo preložené do mnohých jazykov a výrazne ovplyvnilo východnú a byzantskú literatúru (napr. Romana Melóda). Jeho výroky sú taktiež súčasťou zbierok apofthegmata tón hagión paterón[6] a Filokalia. Bol veľkým ctiteľom Panny Márie.[7][8]

Viacerými kresťanskými cirkvami je uctievaný ako svätý. Jeho pamiatku si jednotlivé cirkvi pripomínajú v rozličné dni: 9. júna[9][10] (anglikáni, katolíci, do roku 1970 18. júna[4]); 28. januára (grékokatolíci[10][11], pravoslávni[1] a nestoriáni[4]); v piatok, piaty týždeň po Epifánii (nestoriáni)[1]; sobotu, týždeň pred Veľkou nocou, 28. január[1]/1. február[3] a 19. február[1] (Sýrska ortodoxná cirkev); 27. január (maroniti)[1]; 9. júl (Kopti).[3]

Benedikt XV. ho v roku 1920 prehlásil za učiteľa cirkvi.[4] Niektoré jeho hymny prešli do liturgie západnej i východnej Cirkvi.[9]

Mená[upraviť | upraviť zdroj]

  • Efrém Sýrsky[9]
  • Efraim Sýrsky[12][7]
  • lat. Ephraem Syrus[13][14]
  • starogr. Ἐφραίμ ὁ Σῦρος[15]Efraim o Syros alebo Efraim Syros
  • sýr. ܐܦܪܝܡ ܣܘܪܝܝܐ[15]Afrém Súrjájá
  • iné varianty mena Efrém: Éfraím, Aprém, Ephraem, Ephraimos[4]
  • býva prezývaný rôznymi prezývkami ako: harfa Svätého Ducha[9][10], mariánsky učiteľ[4] (Doctorus Marianus)[16] a ďalšími[17]

Pramene[upraviť | upraviť zdroj]

Efrém, diakon edesskej cirkvi, spísal veľmi veľa v sýrskom jazyku a preslávil sa natoľko, že v niektorých cirkvách sú po čítaní z Písma verejne čítané jeho spisy. Čítal som jeho dielo O Duchu svätom, kedysi preložené zo sýrčiny do gréčtiny a hoci šlo o preklad, spoznal som bystrosť a vznešenosť jeho intelektu. Zomrel za vlády Valensa.
Hieronymus, De viris illustribus (doslovný preklad)

Prvé biografické zmienky o Efrémovi boli dielom gréckych cirkevných historikov ako Palladios, Sozomenus, Theodoret, Epifanios. Účelom raných gréckych životopisov bolo dodať sýrskemu asketikovi legitimitu a vážnosť z pohľadu byzantskej ortodoxnej cirkvi založenej na vlastnej tradícii. Dosiahli to napríklad (zrejme) fiktívnym spojením s Bazilom Veľkým, otcom byzantského mníšstva a s kláštornými základmi v Egypte.[5] Počas návštevy Bazila Veľkého mal údajne podľa legendy zázračne prehovoriť po grécky. Zvýrazňovali jeho úlohu apologétu proti heretikom a zvýrazňovali náhľad naňho ako na otca sýrskeho monasticizmu.[18] Isté údaje o jeho živote poskytujú aj jeho vlastné Nisibiské piesne. Jakub zo Serúgu (5. – 6. storočie) o ňom napísal metrickú homíliu (mémrá).[4] Ide o historicky a kultúrne presné vyobrazenie[5] avšak plné nespoľahlivých informácií.[1]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Efrém na ruskej miniatúre zo 16. storočia

Narodil sa okolo roku 306 v mezopotámskom meste Nisibis alebo v jeho okolí. Podľa sýrskeho životopisu bol jeho otec pohanský kňaz, podľa iných (aj) ním podaných informácií je však pravdepodobné, že obaja jeho rodičia boli kresťania.[3][8][19] Už v ranom detstve sa mu dostalo kresťanskej výchovy. Väčšinu života strávil v rodnom meste, kde pôsobil ako diakon.[8] Veľký vplyv naňho mal nisibiský biskup Jakub, ktorému pomáhal a spolu s ktorým založil v Nisibis teologickú školu. Podľa niektorých názorov sa možno spolu s Jakubom zúčastnil na Prvom nicejskom koncile,[6] iné zdroje to skôr vylučujú.[20] Počas episkopátov Babua, Vologésa a Abraháma pôsobil na škole ako hlavný vyučujúci.[3] Vplyv naňho mali aj miestni askéti, tzv. synovia Zmluvy.[4] Šlo o predstaviteľov sýrskeho predmonastického asketizmu.[1] Odmietol akýkoľvek vyšší úrad v cirkvi a vysväteniu za biskupa podľa legendy unikol predstieraním šialenstva.[13] Po tom, čo Nisibis po smrti Juliána v roku 363 obsadili Peržania, odišiel spolu s ďalšími kresťanmi do Edessy.[3][8]

V Edesse založil teologickú školu na ktorej pod jeho vedením študovali viacerí významní východní teológovia.[4] Nie je známe či ovládal gréčtinu, no určite poznal grécku filozofiu.[9] Podľa sporných hagiografických diel mal istý čas pobudnúť aj medzi mníchmi v Egypte, kde mal bojovať proti arianizmu. Mal taktiež navštíviť svätého Bazila Veľkého v Cézarey. Obe udalosti sú však veľmi neisté.[3][4][8] (pozri aj kapitolu Pramene)

I napriek tomu, že uznával pustovnícky život, sám tento spôsob viery nepraktizoval. Viedol prísny asketický spôsob života, žil v telesnej zdržanlivosti a sebazapieraní, ale v mestskom prostredí. Askézu spájal s apoštolským pôsobením a pastoračnou činnosťou.[9] Po tom, čo v Edesse v roku 372 vypukol hladomor, mal Efrém pôsobiť ako organizátor pomoci obyvateľom mesta.[4][9] Podľa Edesskej kroniky a väčšiny zdrojov zomrel v roku 373 v Edesse. Rímske martyrológium uvádza rok 378[2] a spomína sa aj rok 379.[6]

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Moderná rumunská ikona svätého Efréma Sýrskeho

Efrémova spisovateľská činnosť bola obrovská. Podľa Sozoména napísal viac ako tisíc diel[13] a vytvoril tri milióny veršov, existenciu viac ako tisícich Efrémových diel spomína aj patriarcha Fótius. Jeho dielo sa zachovalo v mnohých jazykoch, sám avšak určite písal v sýrčine. Priamo zo sýrčiny možno už za jeho života alebo krátko po smrti vznikli arménske preklady. Z gréckeho prekladu bolo jeho dielo preložené do latinčiny, staroslovienčiny a ruštiny.[1][20] Existujú aj preklady v gruzínčine, koptčine, arabčine.[4][17] V 21. storočí boli vydané aj dva české preklady - Hymny o ráji (Pavel Mervart, 2019) a Velikonoční hymny (Pavel Mervart, 2020).

Autenticita niektorých diel je stále otázna,[4] problematické sú najmä niektoré grécke diela,[19] ktoré sú mu pripisované (tzv. grécko-byzantský Efrém/pseudo-Efrém)[6][19] Zložitá je aj chronologická datácia jeho diel či ich zaradenie do obdobia jeho pôsobenia v Nisibise a Edesse.[1][3] Teologické diela sú písané jednoduchým štýlom, prevažne v podobe básní, čoho dôvodom bol ich pastoračný a poučný charakter. Mali byť ľahko zapamätateľné a určené na spev.[9] Niektoré diela boli preto napísané v podobe veršovanej prózy.[4] Diela možno rozdeliť do troch typov: hymny, reči a komentáre k Biblii.[9]

Hymny a mémre[upraviť | upraviť zdroj]

Väčšina Efrémovho diela bola písaná vo veršovanej podobe ako madráše alebo mémre (metrické homílie). K štvor- až sedemsylabickým madrášom sa často zachovali aj tóny (kálá),[4] boli spievané ženskými chórmi.[19] Mémre zase neraz obsahovali dialógy. Niektoré chválospevy sú akrostatické, t.j. každá strofa začína písmenom abecedy.[17] Časť z nich má dogmatický charakter alebo pojednávajú o liturgii a askéze.[4] Stali sa ústrednými bodmi východosýrskych a západosýrskych liturgických tradícií a ovplyvnili všetky aspekty sýrskeho cirkevného života.[21] Medzi hymny patria napríklad:

  • Hymni de Fide adversus scrutatores[3] (dogmatické dielo, aj Contra scrutatores)[4], 87 hymnov o viere[9])
  • Nisibiské spevy[9] (Carmina Nisibena[4], celkovo 77 spevov, asi polovica sa zaoberá historickými udalosťami, používa v nich autobiografické prvky. Ostatné majú teologické témy ako: Kristus, diabol, smrť či zmŕtvychvstanie[9])
  • Hymni de Ecclesia[3] (51 hymnov o cirkvi)[9]
  • Hymni de Virginitate[3] (51 hymnov o panenstve)[9]
  • Hymni contra Haereses[3] (56 hymnov proti bludom, heretikom. Vystupuje v nich proti gnostickým smerom a ariánom, ako znak ortodoxie považuje spoločenstvo viery a tradíciu)[4]
  • Hymni de Nativitate[3] (hymny o narodení Krista)[9]
  • Hymni de Epiphania (sporné)[3]
  • Hymni de Ieiunio[3] (hymny o pôste)
  • Hymni de Azymis de Crucifixione, de Resurrectione[3] (dosl. preklad Hymny o nekvasených chleboch, ukrižovaní, zmŕtvychvstaní)
  • Hymni de Paradiso[3] (aj De Paradiso[4] dogmatické dielo, dosl. preklad: Hymny o raji, vyšlo v češtine ako Hymny o ráji)
  • Hymni contra Julianum[3] (dogmatické dielo, dosl. preklad: Hymny proti Juliánovi Odpadlíkovi)
  • ďalšie možno neautentické (napr. de Abraham Qidunaya, de Juliano Saba, de Confessoribus et Martyribus,...)
  • hymny o Panne Márii[9]

Metrické homílie:

  • Sermones in Hebdomadam Sanctam (sporná autenticita,[3] v češtine vyšlo ako Řeči na svatý týden, Patristická čítanka,1983)
  • Memre su Nicomedia[3] (popisuje zemetrasenie, ktoré postihlo mesto v roku 358[19])
  • Sermones de Fide[3] (dosl. preklad Hovory o viere, dogmatické dielo)[4]

Próza, reči a listy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Contra haereses ad Hyspatium a Contra haereses ad Domnum

Dogmatické diela. Sú napísané ako próza, Efrém v nich kritizuje gnostické náuky Máního (manicheizmus), Markióna (markionizmus) a Bardaiṣána. Zdôrazňuje v nich slobodnú vôľu človeka a oboznamuje s teologickou argumentáciou[4] ktorá je založená na gréckej filozofii.[19]

  • Sermo de Domino Nostro[3] (dogmatické dielo, dosl. preklad: O našom Pánovi)[4]
  • List Publiovi (dogmatické dielo, dosl. preklad)[4]
  • List Hypatiovi (dosl. preklad)
  • list ad Montanos (sporná autenticita)[3]
Efrém Sýrsky a Ján Damaský, Kláštor svätej Kataríny na Sinaji, 14. storočie

Exegetické diela[upraviť | upraviť zdroj]

Napísal niekoľko komentárov k Starému a Novému zákonu. Zo starozákonných kníh sa venoval knihám Genezis, Exodus a Jób. Komentáre ku knihám Rút, Esdráš, Nehemiáš, Ester, knihe Žalmov, knihe Prísloví, k Piesni piesní a ku Knihe Sirachovcovej sa stratili. Významným je jeho komentár k Taciánovmu[17] Diatessaronu (zlúčeným evanjeliám), ktorý nám poskytuje informácie o Efrémovom učení, o cirkvi a Kristovi. Zachovaný je len v arménčine.[4] Okrem dnes uznaných kánonických textov uznával aj niektoré apokryfy ako Tretí list Korinťanom.[17] Svoju exegézu tvoril v duchu antiochijskej školy, blízka mu však bola aj židokresťanská exegéza. Sám zároveň vystupoval aj proti judaizmu.[4][17][19] Argumentačne sa opieral sa najmä o Bibliu, jeho úvahy boli výsledkom meditácie. Nepoužíva teologické pojmy, ale skôr symboly a metafory. V Písme pripúšťa len málo mesiášskych pasáží v doslovnom zmysle, oveľa viac je prorockých statí o Kristovi. Je možné, že väčšina jeho komentárov bola napísaná pre kresťanskú školu na ktorej pôsobil. V učení dialektiky oproti svojim protivníkom zaostával, svoju teologickú náuku príliš neprehĺbil a štýlom či terminológiou bola vhodná skôr pre potreby bežných veriacich, než pre teológov.[4][17]

Myšlienky[upraviť | upraviť zdroj]

Hoci sa vyhýbal akejkoľvek systematizácii svojho diela, jeho myšlienky sú koherentné.[20] Dejiny a príroda (kjána) tvoria podľa Efréma osnovu a základ reality. V centre všetkého je Ježiš Kristus, vtelené „Slovo Najvyššieho“, ktoré hrá na „troch harfách“ - t.j. Starom zákone, Novom zákone (dejiny) a prírode.[21] Boh a jeho stvorenie je zakorenené v dialektickom tajomstve vtelenia Syna, čo otvára dvere analogickej skúsenosti s Bohom.[3] Príroda je podľa neho plná náznakov Božej prítomnosti. Pri vytváraní sveta Boh zámerne predstavil ľudstvu nielen príklady krásy a poriadku, ale aj symboly, ktoré bohato odkazujú na identitu ich tvorcu.[21]

V tomto duchu popisuje Trojicu prostredníctvom obrazu slnečného/ohnivého lúča a tepla. O vzťahu medzi Otcom a Synom hovorí ako o vzťahu medzi stromom a jeho plodmi, o Duchu Svätom ako o bytí zostupujúcom na sviatosti.[3][18] Krista v jednom hymne zase popisuje aj ako perlu, ktorá sa musí ako potápač (amod) ponoriť do vody (t.j. byť pokrstený - amida) a pred tým, než zaujme svoje vznešené miesto musí byť prepichnutá (Kristovo utrpenie).[18] Dejiny (ekonomiku) spásy popisuje ako cestu vedúcu od stromu ku krížu, z Edenu do Sionu, zo Sionu do svätej Cirkvi a od cirkvi do kráľovstva nebeského.[3]

Pretože medzi historickými symbolmi hrá ústrednú úlohu biblická typológia, jeho práce poskytujú veľa príkladov typologickej exegézy.[21] Od začiatku odmieta biblický fundamentalizmus, čo vedie k významovej otvorenosti - polysémii symbolov. Mnohé z nich sú dodnes nejasné. Boh nevystupuje len pod kresťanskými menami (kráľ, pastier, ženích) alebo pod titulmi starovekých mezopotámskych bohov (výrobca, lekár,..), ale aj ako symbol z prírody.[3] Všetky historické udalosti majú náboženský význam a Efrém, podobne ako židovskí proroci, uvažuje o vtedajších politických a vojenských udalostiach vo svetle etiky a teológie. Hľadá dôkazy o božskej činnosti a rozširuje morálne ponaučenia.[21]

Ikona zobrazujúca smrť Efréma, Emanuel Zanfurnari, 17. storočie, Musei Vaticani

Jeho ústrednou teologickou témou je inkarnácia ako zázračné a paradoxné seba-poníženie Boha z lásky k ľudstvu a následná intimita medzi tvorcom a ľuďmi na kolektívnej i individuálnej úrovni. Aj keď je z jeho diel zrejmé, že ľudia majú vo svete jedinečné postavenie, niektoré hmotné veci, ako napríklad olej či masť, majú tiež výsadné miesto zakorenené v prírode. Jeho máriológia úzko súvisí s chápaním vtelenia a sviatostí, Máriin význam interpretuje prostredníctvom rady starozákonných typov (napr. Eva).[21] Kým Eva vola matkou vraha brata, Mária porodila toho, koho krv bratia preliali. Označuje ju ako predobraz vykúpeného ľudstva a znamenie Cirkvi, ktoré naznačuje plnosť nebeského Jeruzalema. Má byť vyzdvihnutá uprostred národov aby ako lampa na svietniku, aby ukazovala cestu veriacim.[22] V prirovnaní jej bezhriešnosti s bezhriešnosťou Ježiša niektorí vidia predzvesť katolíckej dogmy o nepoškvrnenom počatí.[4]

V otázke vzkriesenia všetkých ľudí zachovával tradičné sýrske presvedčenie, že každý jednotlivec, aby získal nebeské blahoslavenstvo, musí očakávať koniec sveta a posledný súd. Jeho grafický popis neba a pekla prispel k Danteho inšpirácii pri písaní Božskej komédie.[13] S Aligierim býva niekedy taktiež zrovnávaný (R. Murray).[4]

Aj keď prijal obrazy z nekanonickej (a možno aj heterodoxnej) literatúry ranej sýrskej tradície (napríklad Taciánov Diatessaron, Šalamúnove ódy a Skutky Tomášove,…), je jeho práca vedome ortodoxná. Často je vedená polemicky. Útočí na Máního, Markióna a Bardaisana, ariánov, astrológov, pohanského cisára Juliána a pohanstvo, ako aj na niektoré aspekty judaizmu. So židovskou teológiou je i napriek svojej polemike neobvykle dobre informovaný a jeho biblické komentáre sú preniknuté nekánonickými židovskými tradíciami.[21]

Efrém v umení[upraviť | upraviť zdroj]

Efrém patril k obľúbeným svätcom znázorňovaným byzantskou ikonografiou. Zobrazovaný bol ako diakon alebo mních,[1] minimálne od 10. storočia ako mních s neúplnou bradou. V postbyzantskom období bol obľúbený obraz jeho úmrtia - mních na márach obkolesený elementmi pustovníckeho života.[8]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j k Ephrem (d. 373) In: Gorgias Encyclopedic Dictionary of the Syriac Heritage. Piscataway : Gorgias Press, 2011. [Cit. 2020-09-23]. Dostupné online. ISBN 978-1-59333-714-8. S. 145 – 147.
  2. a b sv. Efrém Syrský [online]. catholica.cz, [cit. 2020-09-23]. Dostupné online.
  3. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac EPHREM the Syrian In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 1:810 – 1:812. (po anglicky)
  4. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad EFRÉM In: STAROWIEYSKI, Marek. Slovník raněkřesťanské literatury Východu: arabská, arménská, etiopská, gruzínská, koptská a syrská literatura. Preklad Walerian Bugel, Kateřina Mervartová. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2012. 369 s. (Pro Oriente; zv. 7.) ISBN 978-80-7465-021-5. S. 93 – 99. (po česky)
  5. a b c Ephrem, Life of, In: Gorgias Encyclopedic Dictionary of the Syriac Heritage. Ed. Sebastian P. Brock, Aaron M. Butts, George A. Kiraz and Lucas Van Rompay. Piscataway : Gorgias Press, 2011. [Cit. 2020-09-23]. Dostupné online. ISBN 978-1-59333-714-8. S. 147.
  6. a b c d St. Ephrem the Syrian (ca. 306–373/379) In: The Encyclopedia of Eastern Orthodox Christianity. Ed. John Anthony McGuckin. Malden, MA : Blackwell Publishing Ltd., 2011. ISBN 978-1-405-18539-4. S. 523. (po anglicky)
  7. a b Efraim Syrský In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 140.
  8. a b c d e f EPHREM THE SYRIAN In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 708 – 709. (po anglicky)
  9. a b c d e f g h i j k l m n o p ONDRUŠ, Rajmund. Blízki Bohu i ľuďom. Bratislava : Tatran, 1991. ISBN 80-222-0277-0. S. 239 – 240.
  10. a b c KRUPA, Ján. Cirkevný učiteľ Efrém Sýrsky [online]. Lumen, [cit. 2020-09-23]. Dostupné online.
  11. Náš prepodobný otec Efrém Sýrsky [online]. Bratislava: [cit. 2020-09-23]. Dostupné online.
  12. Nech vás nič nevyrušuje In: HRDOŠ6/007 [online]. Švošov: občianske združenie Hrdoš, [cit. 2020-09-23]. Dostupné online.
  13. a b c d Saint Ephraem Syrus In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-09-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  14. EPHRAEM SYRllS, SAINT In: The Coptic Encyclopedia. Ed. Aziz S. Atiya. Vol. III.. New York : Macmillan Publishing Company, 1991. ISBN 0-02-897025-X. S. 963.
  15. a b PASTORE, Franco. Le Goff et ceteri DE PURGATORIO. [s.l.] : Franco Pastore, 2019-06-13. Dostupné online. S. 13. (po taliansky)
  16. Píseň o Nejsvětější Panně - sv. Efrém Syrský [online]. Theofil. Revue pro život z víry, [cit. 2020-09-23]. Dostupné online. (po česky)
  17. a b c d e f g St. Ephraem In: Catholic Encyclopedia [online]. [Cit. 2020-09-23]. Dostupné online.
  18. a b c EPHRAEM OF SYRIA In: Encyclopedia of religion. Ed. Lindsay Jones. 2nd Ed. Vol. 4. DACIAN RIDERS – ESTHER. Detroit : Macmillan Reference USA, 2005. ISBN 0-02-865742-X. S. 2812 – 2813. (po anglicky)
  19. a b c d e f g Ephrem the Syrian In: CANER, Daniel F.. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 371. (po anglicky)
  20. a b c Ephraem Syrus, St In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 551. (po anglicky)
  21. a b c d e f g Ephraem the Syrian (ca. 306-373) In: The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. 2nd edition New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 376 – 377. (po anglicky)
  22. Sv. Efrém Sýrsky, diakon a cirkevný učiteľ [online]. Rád menších bratov na Slovensku, [cit. 2020-09-23]. Dostupné online.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Patrology : The Eastern Fathers from the Council of Chalcedon to John of Damascus. Ed. Angelo Di Berardino; preklad Adrian Walford. Cambridge : James Clarke & Co, 2006. 701 s. ISBN 978-0-227-67979-1. S. 439 – 443.
  • EPHRAEM OF SYRIA, ST. In: In: O'CARROLL, Michael. Theotokos: A Theological Encyclopedia of the Blessed Virgin Mary. [2nd Ed.] Eugene, Oregon : Wipf and Stock Publishers, 2000. ISBN 1-57910-454-1. S. 132 – 134. [najmä k jeho mariológii]
  • BROŽ, Jaroslav. Dějiny spásy jako uzdravování v díle Efréma Syrského. Edit. Michal Řoutil, Pavel Milko. Parrésia : revue pro východní křesťanství (Praha: Pavel Mervart ve spolupráci s Ústavem východního křesťanství Husitské teologické fakulty Univerzity Karlovy v Praze a občanským sdružením AXIOS), 2014, čís. 8, s. 299 – 315. ISBN 978-80-7465-150-2. ISSN 1802-8209.
  • Efrém Syrský. Hymny o ráji. Preklad Mlada Mikulicová, Vladimír Mikulica. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2018. 186 s. (Pro Oriente; zv. 45.) ISBN 978-80-7465-353-7.
  • Efrém Syrský. Velikonoční hymny. Preklad Mlada Mikulicová, Vladimír Mikulica. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2020. 279 s. (Pro Oriente; zv. 49.) ISBN 978-80-7465-426-8.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]