Neomarxizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Herbert Marcuse
Predstavitelia Frankfurtskej školy

Neomarxizmus (používa sa tiež západný marxizmus, neskorý marxizmus, kultúrny marxizmus) je označenie pre sociologicko-filozofické koncepcie a súbor smerov a škôl súčasnej filozofie zahŕňajúci prístupy, ktoré modifikujú alebo rozširujú marxistickú teóriu o interdisciplinárny prístup a nové intepretácie Marxa začlenením prvkom z iných intelektuálnych tradícií ako sú napr. kritická teória, psychoanalýza alebo existencializmus. Neomarxizmus položil dôraz na kultúrnuideologickú základňu, o ktorú sa opiera ekonomické a politické panstvo.[1][2][3][4][5]

Neomarxizmus sa značne najmä rozšíril v 60. rokoch, 20. storočia a pokúšal sa spojiť marxizmus so sociológiou, novohegelovstvom, nietzscheovstvom, filozofiou života, psychoanalýzou, existencializmom, anarchizmom atď. Kým klasický marxizmus analyzuje ekonomickú stránku kritiky kapitalizmu, neomarxistické smery sú zamerané na kritiku kultúry a mediálnej manipulácie, ktorá je zdrojom odcudzenia.[6]

Podľa teórie Erika Olina Wrighta je protichodné umiestnenie tried, ktoré sú začlenené do Weberovej sociológie, kritickej kriminológie a anarchizmu, čo je príkladom synkretizmu v neo-marxistickej teórii.[7] Niektorí neomarxistickí teoretici sa snažia doplniť nedostatky ortodoxného marxizmu alebo dialektického materializmu. Podľa filozofa J. G. Murphyho niektorí neomarxisti (napr. Roemer a Peffer) plne rešpektujú slobody, ktoré sú spájané s liberálnou tradíciou slobodného slova, tlače a združovania a sú ovplyvnené teóriami egalitárneho liberalizmu (Johna Rawlsa,[8] Amartyu Sena[9] či Ronalda Dworkina[10]).[11]

Neomarximus pristupuje kriticky i k samotnému marxizmu, hľadá alternatívy voči starej ľavici (pod vplyvom diskreditácie ľavicových jej ideálov v 20. storočí - stalinizmus, byrokracia, studená vojna a jadrová kríza, potlačenie maďarského povstania v roku 1956), polemizuje s neopozitivizmom (napr. problematika účelu technickej racionality, ktorú analyzuje Marcuse spolu s kritikou technokracie), psychoanalýzou Sigmunda Freuda (Fromm je zakladateľom kultúrnej psychoanalýzy), skúma Hegelovu dialektiku (najmä Horkheimer), Heideggerové a Husserlové myšlienkové koncepcie (najmä Marcuse).[5] Od roku 1960 vychádza v Británii vedecký časopis New Left Review, do ktorého prispievajú filozofi novej ľavice a neomarxizmu.[12]

Neomarxistické koncepcie obsahuje aj neskorá fáza Sartrovho existencializmu (Sartre sa aktívne angažuje aj v revolučných hnutiach vo Francúzsku roku 1968), sitoacionalizmus (Guy Debord), ale aj niektoré smery štrukturalizmu (Goldmanna, Althusser, Foucalt), ľavicovo-liberálne (egalitárny liberalizmus) a anarchistických prúdov (Ernst Bloch, Noam Chomsky) a nadväzujú naň aj britské kultúrne štúdie (Richard Hoggart, Raymond Wiliams, E. P. Thompson), alterglobalisti (Antonio Negri, Michael Hardt)[13] a postmarxisti (Slavoj Žižek, Jürgen Habermas, Alain Badiou, Tariq Ali, Ernesto Screpanti, Göran Therborn, Gregory Meyerson).

Delenie neomarxizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa politológa Ľuboša Blahu sa neomarxisti delia sa na:

1. neortodoxný neomarxistov alebo tzv. humanistických neomarxistov medzi ktorých patria (najmä analytický marxisti) autori ako John Roemer, G. A. Cohen. John Elster, Allen Buchanna, Rodney G. Peffer, Salma Avineri, Milton Fiska, Eric Olina Wright, Ziyda Husami, Richard Ameson a všetci predstavitelia Frankfurtskej školy (neakceptujú Marxov anti-moralizmus, pracujú s konceptom sociálnej spravodlivosti a ľudských práv);

2. neomarxistov rozvíjajúcich Marxov anti-moralizmus a ortodoxný marxizmus, medzi ktorých patrí Allen Wood, Robert Tucker, Richard Miller, Derek Allen a Louis Althusser (patrí sem aj tzv. Tucker-Woodova téza, ktorá je v rozpore s humanistickým neomarxizmom).[14][15]

Medzi odnože neomarxizmu možno zaradiť:

Významné diela[upraviť | upraviť zdroj]

Vplyv na novú ľavicu[upraviť | upraviť zdroj]

Protesty proti vojne vo Vietname v roku 1967.
Simone de Beauvoir, J. P. Sartre a Che Guevara na Kube v roku 1969.
Woodstock festival v roku 1969

S neomarxizmom je tiež od 60. rokov asociovaný termín nová ľavica. Neomarxizmus a nová ľavica sa dostáva do popredia a praktického využitia v kontrakultúre 60. rokov 20. storočia (revolučný rok 1968) – počas študentských revolt vo Francúzsku, Západnom Nemecku a USA (vplyv má najmä Marcusovo dielo Jednorozmerný človek).

Neomarximus ovplyvnil feministické hnutia a s nimi súvisiacu emancipáciu a genderové témy v politike, sexuálnu revolúciu, študentské hnutia a ich boj za sociálnu spravodlivosť v rámci protestov na univerzitách v Nemecku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku a USA (dôvody protestov bola byrokracia, uprednostňovanie bohatších študentov, názorová nesloboda, prepojenosť autorít univerzít s liberálno-trhovým spoločenským systémom, protesty proti vojne vo Vietname), rasové zrovnoprávnenie v USA (nadväznosť na Martina Luthera Kinga a Malcolma X; vznik maoistickej Black Panther Party), rozvoj environmentalizmu a zelenej ľavice.

Významnú úlohu v prepojení teórie a šírenia ideí novej ľavice a neomarxizmu zohrali aktivisti Rudi Dutschke a Bernd Rabehl (SDS v NSR), členovia anarchistického hnuta RAF v NSR; Fritz Teufel a Dieter Kunzelmann (Komúna 1 v NSR), Abbie Hoffman a Mário Savio (Free Speech Movement v USA), Bill Ayers (Weather Underground v USA), Yippies v USA (psychedelicko-ľavicové hnutie vedené Abbie Hoffmanom), Tariq Ali (politický aktivista v Británii) a taktiež hudobníci ako Bob Dylan a Joan Baezová. V umení sa prejavili myšlienky komunitarizmu a zdieľania prostredníctvom masových free festivalov ako Monterrey a Woodstock (ktoré nadviazali na vznik komún a psychedelického hnutia). organizovaním happeningov, protestných akcií a perfrormance (napríklad avantgardné hnute Fluxus).[5]

V 60. rokoch sa stáva tiež populárnym model socializmu na Kube (ikona Che Guevarru a Fidela Castra), Juhoslávii (Tito) a Číne (Mao). Medzi študentskými hnutiami boli výrazné sympatie s anarcho-komunizmom (Bakunin, Kropotkinom), maoizmom a trockizmom. Po vražde Che Guevarru v Bolívii, "špinavej vojne" v Argentíne a Pinochetovej diktatúre v Chille sa výrazne zosilnil vplyv novej ľavice v Južnej Amerike, ktorý trvá dodnes (Evo Morales, Hugo Chávez).

Koncom 70. rokov 20. storočia sa pod vplyvom hospodárskej krízy objavujú anarcho-komunistické texty v punkovej hudbe.

Praktické pokusy[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi praktické formy ekonomického vyústenia neomarxizmu možno zaradiť samosprávny demokratický socializmus a ekonomickú demokracie. Realistickú verziu tohto modelu nachádza neomarxista Rodney Peffer v Juhoslávskom trhovom socializme.[18]

Ďalšie praktické motívy opakujúce sa v teóriách neomarxistov sú:

Princípy neomarxizmom ovplyvnenej reformovanej novej ľavice sa v praxi aplikovali aj v 60. rokoch 20. storočia alternatívnym, komunitným životným štýlom. Experimenty sa realizovali v komúnach v okolí San Francisca v USA alebo v NSR (kde vznikla Komunne 1) a ďalších miestach (buď v rámci miest, alebo na vidieku). Dedičstvo týchto experimentov je tzv. squatterstvo či zakladanie ekologických apermakultúrnych spoločenstiev.[5]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. BLAHA, L. Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúcia? Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 2011. 176 s. ISBN 9788022412308, s. 37
  2. HOHOŠ, L.(2013): Je sociálna kritika výlučneotázkou neomarxizmu? In: Filozofický časopis 61,2013/5, ISSN:0015-1831.
  3. BLAHA, ĽUBOŠ. Neomarxizmus a krčmová politológia [online]. noveslovo.sk, 2016-05-31, [cit. 2021-02-16]. Dostupné online.
  4. a b c PERNÝ, Lukáš. Vybrané kapitoly zo súčasnej anglo-americkej sociálnej filozofie: Liberalizmus, komunitarizmus, neomarxizmus.. [s.l.] : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity v Prešove, 2018-10-27. Google-Books-ID: lSp1DwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-80-555-2045-2.
  5. a b c d PERNÝ, L. Hudobná kontrakultúra na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia v kulturologickej perspektíve.
  6. PERNÝ, L. Reflexia masovej kultúry u Adorna v komparácii s Gassetovou teóriou davov. In: Nové Slovo. 2013. ISSN 1336-2984
  7. SCOTT, J., MASHALL, G. A Dictionary of Sociology (neo-Marxism). Oxford University Press. 1998
  8. RAWLS, J. (1993): Teória spravodlivosti.In: NOVOSÁD, F. (ed):O slobode a spravodlivosti.Bratislava: Archa, ISBN: 8071150479
  9. SEN, A. K. (2002): Etika aekonomie. Praha: Vyšehrad, ISBN:80-7021-549-6.
  10. DWORKIN, R. (1993): Liberalizmus. In:NOVOSÁD,F.(ed):O slobode a spravodlivosti. Bratislava:Archa, ISBN:8071150479.
  11. BLAHA, ĽUBOŠ. Rawls a socializmus [online]. noveslovo.sk, 2001-05-30, [cit. 2021-02-16]. Dostupné online.
  12. NLR 126, November–December 2020 [online]. New Left Review, [cit. 2021-02-16]. Dostupné online. (po anglicky)
  13. a b BLAHA, L. Matrix kapitalizmu. Blíži sa revolúcia? Bratislava: VEDA Vydavateľstvo akadémie vied. 2011. 176 s. ISBN 9788022412308, s. 55
  14. a b Analytický marxizmus a problematika spravodlivosti / SOK [online]. SOK - Sdružení pro levicovou teorii, [cit. 2021-02-16]. Dostupné online. (po česky)
  15. BLAHA, L. Čo hovoria neomarxisti o sociálnej spravodlivosti?Späť k Marxovi. Britské listy. 2007.
  16. PERNÝ, L. Stále aktuálny vizionár Antonio Gramsci. In: Studia Politica Slovaca. Ročník VIII. 1/2015. Bratislava: Ústav politických vied SAV. 2015, ISSN 1337-8163.
  17. Situacionalistická internacionála – CASWiki [online]. cas.famu.cz, [cit. 2021-02-16]. Dostupné online.
  18. a b PEFFER, Rodney. Marxizmus, morálka a sociálna spravodlivosť. prvé. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2015. ISBN 9788080618155.
  19. PEFFER, R. (1990): Marxism, Morality and Social Justice. New Jersey: Princeton University
  20. COHEN, G. A. (2006): Iluze liberální spravedlnosti. Praha: Filosofia, ISBN:8070072342.
  21. COHEN, G. A. (1980): Karl Marx and the Withering Away Of Social Science. In: COHEN (ed.): Marx, Justice and History. Princeton: Princeton University Press, ISBN-10:0691615985.
  22. HALL, S. (2005): Kódovaní /dekódováni. In: Teorie vědy,XIV 2/2005
  23. COTTRELL, A., COCKSHOTT, P. W. (2006): Kybersocializmus. Brno: L.Marek,Dostupné aj online: http://www.dcs.gla.ac.uk/publications/PAPERS/8130/czechbook.pdf 
  24. View of Karl Marx and Liberation Theology: Dialectical Materialism and Christian Spirituality in, against, and beyond Contemporary Capitalism | tripleC: Communication, Capitalism & Critique. Open Access Journal for a Global Sustainable Information Society [online]. www.triple-c.at, [cit. 2021-02-16]. Dostupné online.
  25. WESTRA, Richard. Political Economy and Global Capitalism: The 21st Century, Present and Future. [s.l.] : Anthem Press, 2007. DOI: 10.7135/UPO9781843318880.013. Dostupné online. ISBN 978-1-84331-888-0. S. 219–236.
  26. WALLERSTEIN, I. (2004): World-systems analysis : an introduction. Durham: Duke University
  27. PROFANT, Tomáš. Duch Porto Alegre [online]. Pole, 2019-09-05, [cit. 2021-02-16]. Dostupné online.
  28. ROBINSON, W.(2008): Latin America and Global Capitalism. Baltimore: The Johns Hopkins Univesity Press, ISBN-10:080189834X.
  29. HARDT, M., NEGRI, A. (2001): Empire. Harward: Harward University Press, ISBN:9780674006713.
  30. BLAHA,Ľ. (2018): Antiglobalista. Bratislava:VEDA, ISBN: 978-80-224-1628-3
  31. ŽIŽEK, S. Nekonajte - myslite. Dostupné online.
  32. JAMESON, F. (2016): Postmodernismus. Neboli kulturní logika pozdního kapitalismu. Praha: Rybka Publishers, ISBN: 9788087950272
  33. PERNÝ, L. Reflection of Contemporary Mass Culture in Fredric Jameson and Gilles Lipovetsky. In: Philosophica Critica, vol. 5, no. 1, 2019, ISSN 1339-8970, s. 29–45. Dostupné online:http://philosophicacritica.ukf.sk/pernyacute-51.html

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • Störig, H. J.: Malé dějiny filosofie. Praha: ZVON 1991.