Bob Dylan

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bob Dylan
Dylan na podujatí Azkena Rock Festival, Vitoria-Gasteiz, Španielsko (2010)
Dylan na podujatí Azkena Rock Festival, Vitoria-Gasteiz, Španielsko (2010)
Základné informácie
Popis umelca americký spevák a skladateľ
Rodné meno Robert Allen Zimmerman
Umelecké mená Elston Gunnn,
Blind Boy Grunt,
Bob Landy,
Robert Milkwood Thomas,
Lucky Wilbury,
Boo Wilbury,
Jack Frost,
Sergei Petrov
Narodenie 24. máj 1941 (75 rokov)
Duluth, Minnesota, USA, USA
Žáner folk rock, folk, rock, blues, country, gospel
Hrá na nástroje gitara, harmonika, klávesy, basová gitara
Roky pôsob. 1959 – súčasnosť[1]
Vydavateľstvá Columbia, Asylum
Súvisiace
články
Joan Baezová, The Band, Traveling Wilburys, Grateful Dead, Tom Petty & the Heartbreakers, Mark Knopfler
Webstránka www.bobdylan.com

Robert Allen Zimmerman, známy ako Bob Dylan (* 24. máj 1941, Duluth, Minnesota, USA) je americký spevák, skladateľ, básnik a maliar. Je považovaný za jednu z hlavných postáv piatich desaťročí histórie populárnej hudby. Najviac významných diel z tvorby Boba Dylana pochádza zo 60. rokov, kedy začal neformálne reagovať a protestovať proti situácii v Amerike. Viacero jeho songov ako je napríklad „Blowin' in the Wind“, či „The Times They Are a-Changin'“ sa stali hymnami dvoch amerických hnutí Afroameričanov za občianske práva v rokoch 1955 – 1968[2] a odporu proti vojne vo Vietname.[3]

Dylanove prvé texty združovali dobové politické, sociálne, filozofické a literárne vplyvy. Ignorovali konvencie, zaužívané vo vtedajšej populárnej hudbe. Počas rozvoja vlastného štýlu sa Bob Dylan opieral o tradície amerických songov od folku, blues, country, džez, swing po gospel, rokenrol a rockabilly, či škótsky, anglický, či írsky folklór.[4] Vystupoval s gitarou, hrával aj na klavíri, či ústnej harmonike. Až do 7. júna 1988, keď sa jeho sprievodnou kapelou na vyše 20 rokov stala zostava nazvaná "Never Ending Tour", pri nahrávaní albumov, či vystúpeniach ho prevádzali rôzni kvalitní hudobníci, no najväčší dôraz bol vždy daný na Dylanove nápady.[5]

Počas svojej hudobnej kariéry sa Bob Dylan stal držiteľom celého zoznamu ocenení. Za svoje nahrávky má ceny Grammy, Zlatý glóbus, Cenu akadémie, bol uvedený do Rokenrolovej siene slávy, či Nashville Songwriters Hall of Fame a Songwriters Hall of Fame. V rebríčku 500 najlepších albumov všetkých čias, ktorý v roku 2003 vydal časopis Rolling Stone má Bob Dylan 10 albumov, z toho dva sú v prvej desiatke. Chodník, ktorým sa v rodnom Duluthe tínedžer Bob Zimmerman šiel v roku 1959 pozrieť na koncert Buddy Hollyho bol na Dylanovu počesť v roku 2008 pomenovaný na "Cultural Pathway".[6][7] V tomto istom roku Dylan dostal Pulitzerovu cenu za umenie, ktorá bola zdôvodnená slovami: „za jeho jedinečný vplyv na populárnu hudbu a americkú kultúru, príznačný svojou lyrickou kompozíciou neobyčajnej sily poézie“ („his profound impact on popular music and American culture, marked by lyrical compositions of extraordinary poetic power.“)[8]

Jeho 33. album Together Through Life vyšiel 28. apríla 2009.[9][10] Tento album sa hneď v prvý týždeň po vydaní dostal na prvú priečku v americkom rebríčku najpredávanejších albumov Billboard 200,[11] ako aj v britských rebríčkoch.[12]

Dňa 13. októbra 2009 vyšiel Dylanovi album s tradičnými vianočnými piesňami s názvom Christmas In The Heart. Zisk z predaja tohto projektu Bob Dylan venoval v USA nadácii Feeding America, na ďalších hudobných trhoch je tento zisk poskytnutý podobným charitatívnym organizáciám.[13]

Život a kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Rodinný dom Zimmermanovcov v Hibbingu (Minnesota)

Robert Allen Zimmerman (hebrejsky Shabtai Zisel ben Avraham)[14][15] sa narodil 24. mája 1941 v nemocnici St. Mary's Hospital v meste Duluth (Minnesota, Spojené štáty)[16]. Vyrastal vo svojom rodnom meste a neskôr v mestečku Hibbing, v štáte Minnesota pri západnom pobreží Horného jazera (angl. Lake Superior). Starí rodičia Boba Dylana Zigman a Anna Zimmermanovci boli emigranti, ktorí utiekli v čase protižidovských pogromov v roku 1905 z mesta Odesa, ktoré patrilo k Ruskému impériu (v súčasnosti patrí k Ukrajine).[17] Jeho starí rodičia z matkinej strany Benjamin a Lybba Edelsteinovci boli litovskí židia, ktorí sa presťahovali do štátov v roku 1902.[17] Vo svojej biografii Chronicles: Volume One Dylan píše, že dievčenské meno jeho starej mamy z otcovej strany bolo Kyrgyz a jej rodina pochádzala z Istanbulu.[18]

Dylanovi rodičia Abram Zimmerman a Beatrice "Beatty" Stoneová, boli členmi miestnej uzavretej židovskej komunity. Keď mal Robert šesť rokov, bol jeho otec postihnutý obrnou a rodina Zimmermanovcov sa presťahovala do Hibbingu, rodného mesta matky, kde Bob strávil zvyšok svojho detstva. Robert Zimmerman v mladosti často počúval americké rozhlasové stanice, ktoré vysielali hudbu v štýle blues, country, neskôr rock and rollu.[19] Na strednej škole založil niekoľko hudobných skupín: existencia kapely The Shadow Blasters mala krátke trvanie, no ďalšia formácia The Golden Chords[20], ktorá hrala coververzie populárnych piesní mala dlhšiu trvácnosť. Ich hlučnosť pri hraní skladby „Rock and Roll Is Here to Stay“ (od kapely Danny and the Juniors) na školskej súťaži talentov vyprovokoval riaditeľa školy aby im vypol mikrofón.[21] V roku 1959 Robert Zimmerman bol na koncerte Buddy Hollyho. Vystúpenie bolo súčasťou turné Winter Dance Party. Bob spomína na to ako sa na ňom stretli ich pohľady. V školskej ročenke z toho istého roku Robert Zimmerman poznamenal, že jeho ambíciou je raz sa stretnúť s Little Richardom."[22], v tomto istom roku dvakrát vystúpil pod pseudonymom Elston Gunnn, hral na klavír s neskoršou americkou hviezdou začiatku 60. rokov Bobby Veem.[23][24][25]

V septembri 1959 odišiel Zimmerman študovať University of Minnesota v Minneapolise. V tomto období sa jeho záujem o hudbu preorientoval z rock and rollu na americkú folkovú hudbu. V roku 1985 Dylan poznamenal, že jeho záujem o folk bol podmienený tým, že rokenrol, bol založený na frázovaní, pulzovanom rytme a na efektnom prevedení, nebol dostatočne realistický, nedával mu priestor na vyjadrenie vážnejších tém. Folk mu vyhovoval viac pre možnosti interpretovať zúfalstvo, smútok, vyznania, ale aj radosti a jasotu v omnoho prirodzenejšej precítenejšej forme.[26] V Minneapolise začal Bob s hraním folkových piesní účinkovať v jednej kaviarni s názvom 10 O'clock Scholar, ktorá sa nachádzala niekoľko blokov mimo univerzitnej pôdy, zároveň sa stal predstaviteľom miestnej folkovej scény v Dinkytowne.[27][28] V tomto období sa začal Robert Zimmerman prezentovať pod umeleckým menom „Bob Dylan“.[20] Vo svojej autobiografii Chronicles: Volume One, Dylan poznamenáva, že mu vtedy bola blízka tvorba básnika Dylana Thomasa.[29]

60. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Odchod do New Yorku a nahrávacia zmluva[upraviť | upraviť zdroj]

Po krátkom čase Dylan opustil vysokoškolské štúdiá a v januári 1961 odišiel do New Yorku aby sa pokúsil získať angažmán a zároveň plánoval navštíviť svoj vtedajší hudobný vzor, ktorým bol americký folkový hudobník a spevák Woody Guthrie. Guthrie bol vtedy vážne chorý. Bol postihnutý Huntingtonovou chorobou a hospitalizovaný v nemocnici Greystone Park Psychiatric Hospital[30] Jeho spôsob interpretácie piesní silne ovplyvnil Dylanovu ranú tvorbu, ktorý sa neskôr o ňom vyjadril, že „... počúvaním Guthrieho piesní ste sa mohli učiť ako treba žiť.“.[28] Bobovi Dylanovi sa podarilo Guthrieho navštíviť vďaka ich spoločnému priateľovi Ramblin' Jack Elliottovi. Elliott patril k tým, ktorí interpretovali Guthrieho tvorbu a Dylan mu vzdal poctu vo svojej životopisnej knihe Chronicles z októbra roku 2004.[31]

Od februára 1961 Dylan hrával v rôznych kluboch okolo Greenwich Village. V septembri po vystúpení na show v Gerde's Folk City, sa dočkal prvého pozitívneho hodnotenia v The New York Times od hudobného kritika Roberta Sheltona.[32] V tom istom mesiaci Dylan nahral sekvencie na harmonike na tretí album folkovej speváčky Carolyn Hester. Touto spoluprácou na seba upozornil producenta nahrávania Johna Hammonda,[33] ktorý s Bobom podpísal v októbri nahrávaciu zmluvu s hudobným vydavateľstvom Columbia Records. Dylanov debut, album Bob Dylan z roku 1962, obsahoval známe folkové, bluesové a gospelové nahrávky a dve pôvodné skladby. Zisk z jeho predaja, 5 000 nosičov v prvom roku, akurát vystačil na pokrytie nákladov na jeho výrobu.[34] Vo vydavateľstve Columbia Records označili speváka ako „Hammondove bláznovstvo“ a radili zrušiť s Dylanom obchodnú zmluvu. Na Bobovu obranu sa dôrazne postavil Hammond, silného spojenca mal aj v Johnny Cashovi.[34] Počas spolupráce s Columbia Records Dylan pod pseudonymom Blind Boy Grunt nahral niekoľko skladieb aj pre folkový hudobný časopis a vydavateľstvo Broadside Magazine.[35]

V auguste 1962 si Dylan legálne zmenil meno na Robert Dylan. V tomto istom mesiaci podpísal zmluvu s manažérom Albertom Grossmanom. Grossman, ktorý bol vo svojej brandži známy svojou niekedy konfrontačnou povahou a silnou lojalitou k svojim klientom, bol Dylanovým manažérom až do roku 1970.[28][36] Vďaka jeho nátlaku bol vymenený John Hammond a producentom druhého Dylanovho albumu sa stal mladý afroamerický džezový producent Tom Wilson.[37]

Od decembra 1962 do januára 1963 podnikol Dylan svoju prvú cestu do Spojeného kráľovstva.[38] Režisérom Philipom Savillem bol pozvaný na nahrávanie televíznej drámy The Madhouse on Castle Street, nakrúcanej pre televíziu BBC.[39] V závere hry Dylan zaspieval skladbu „Blowin' in the Wind“. Toto vystúpenie bolo jedným z jeho prvých významných verejných prezentácií.[40] V Londýne Bob vystupoval vo viacerých folkových kluboch: Les Cousins, The Pinder Of Wakefield,[41] a Bunjies.[38]

Od jeho druhého albumu, The Freewheelin' Bob Dylan, ktorý vyšiel v máji 1963 sa Dylan stal nielen spevákom, ale aj autorom piesní, ktoré interpretoval. Mnoho jeho skladieb, inšpirovaných Guthrieho štýlom a ovplyvnených tématickosťou, typickou pre Pete Seegera je označovaných ako protest songy.[42] Napríklad skladba „Oxford Town“ je trpkou výpoveďou o prvom čiernom študentovi Jamesovi Meredithovi, ktorý riskol pokus zapísať sa na Missispskú univerzitu.[43]

V týchto dobách bola jeho najslávnejšou skladbou pieseň „Blowin' in the Wind“, ktorej melódia bola čiastočne založená na na tradičnom songu otrokov s názvom „No More Auction Block“, a slová sa rozoberali sociálnu a politickú situáciu.[44] Túto skladbu nahralo viacero interpretov, stala sa medzinárodným hitom folkového tria Peter, Paul and Mary. Tento úspech sa stal inšpiráciou pre viacero ďalších hudobníkov, ktorí nahrávali coververzie Dylanových piesní, niektoré sa stávali v ich podaní potencionálnymi hitmi. Skladba „A Hard Rain's a-Gonna Fall“ je založená na melódii balady „Lord Randall“. Je skrytou referenciou na nukleárnu apokalypsu. Jej potencionálne nebezpečenstvo zarezonovalo v čase Kubánskej krízy, ktorá vypukla iba pár týždňov po tom ako s touto piesňou Bob Dylan vystúpil na verejnosti.[45] Na príklade týchto dvoch skladieb môžeme sledovať nový smer písania skladieb, ktoré spájajú lyrický útok v štýle prúdu vedomia a predstavivosti s tradičnou folkovou formou.[46] Pokiaľ aj Dylanove tématicky ladené piesne udržujú jeho reputáciu pesničkára, album Freewheelin obsahuje aj milostné songy a vtipné, surrealistické, bluesové výpovede. Pieseň „Mixed Up Confusion“, ktorá bola vydaná na singli a vznikla počas nahrávania albumu Freewheelin je v kontraste s ďalšími jeho akustickými nahrávkami ovplyvnená štýlom rockabilly.[47] Zmysel pre humor vždy patril k silným stránkam Boba Dylana,[48] materiál z albumu zaujal viacerých poslucháčov, vrátane The Beatles. George Harrison v roku 1993 povedal: „My sme jeho pesničky iba hrali, interpretovali. Obsah textu skladieb a ich postoj, bol neuveriteľne originálny a obdivuhodný“.[49]

Folková hudobná scéna a Dylanov spevácky prejav nikdy úplne nepatrila k tzv. strednému prúdu. Viacero jeho skladieb sa stalo slávnymi v interpretácii iných hudobníkov. Jednou z nich bola vtedajšia jeho životná partnerka Joan Baezová.[20] Ovplyvnila jeho popularitu v Spojených štátoch tým, že na svoje albumy nahrala niekoľko Dylanových piesní a pozývala ho na svoje koncertné vystúpenia.[50] Medzi ďalšími umelcami, ktorých nahrávky Dylanovych skladieb sa stali hitmi boli v prvej polovici 60. rokov The Byrds, Sonny and Cher, The Hollies, Peter, Paul and Mary, Manfred Mann a The Turtles. Väčšina z nich dala týmto coververziám popový charakter. Pôvodná, folková interpretácia bola zachovaná iba v podaní Boba Dylana a Joan Baezovej. Coververzie boli tak frekventované, že spoločnosť CBS sa rozhodla urobiť promo, ktorého sloganom bolo: „Nobody Sings Dylan Like Dylan“ („Nikto nespieva Dylana, tak ako Dylan“).[51]

Boj za ľudské práva a Another Side...[upraviť | upraviť zdroj]

Bob Dylan a Joan Baezová 28. augusta 1963

V máji 1963 mal Bob Dylan účinkovať v americkej The Ed Sullivan Show. Počas generálnej skúšky bol organizátormi programu z televíznej spoločnosti CBS informovaný, že nie je vhodné aby v programe vystúpil so skladbou „Talkin' John Birch Society Blues“. Dôvodom bolo, že text piesne má voči spoločnosti John Birch Society hanlivý podtón. Bobovou reakciou na túto cenzúru bolo odmietnutie zúčastniť sa v tomto programe. Táto udalosť je považovaná za jednu z kľúčových v začiatkoch formovania Dylanových politických názorov.[52]

Spoločným vystúpením Boba Dylana a Joan Baezovej na veľkom happeningu pred zhromaždením 250 000 ľudí za ľudské práva s názvom March on Washington for Jobs and Freedom, ktoré sa konalo 28. augusta 1963 pri Lincolnovom pamätníku vo Washingtone D.C., sa táto dvojica zaradila k popredným osobnostiam tohto hnutia, ktorého hlavným predstaviteľom bol Martin Luther King, Jr.[53] Dylanov tretí album The Times They Are a-Changin' predstavuje tohto pesničkára ako viac politicky orientovaného cynika.[54] Skladby reagujú na reálne súčasné príbehy, napríklad pieseň „Only A Pawn In Their Game“ hovorí o vražde bojovníka za ľudské práva, Medgara Eversa, či brechtovská „The Lonesome Death of Hattie Carroll“ o zabití hotelovej barmanky čiernej pleti Hattie Carroll mladým bohatým pestovateľom tabaku, Williamom Zantzingerom.[55] Všeobecnejšiu tému mali piesne „Ballad of Hollis Brown“ a „North Country Blues“, ktoré boli o zúfalstve z rozpadu farmárskych a baníckych komunít. Tento politický materiál sprevádzali dva osobné ľúbostné songy: „Boots of Spanish Leather“ a „One Too Many Mornings“.[56]

Koncom roka 1963 sa Dylan ocitol pod tlakom kedy sa folk začal spájať s protestným hnutím.[57] Krátko po atentáte na Johna Fitzgeralda Kennedyho od výboru pred občianske slobody prijal cenu Toma Paineho. Po prijatí ceny chcel vedieť akú úlohu tento výbor má, no skonštatoval, že jeho členovia sú starí, plešatí úradníci a každého z nich by pokojne mohol označiť za Kennedyho vraha, Lee Harvey Oswalda. Nikdy si nepredstavoval, že by svoju umeleckú kariéru spájal s niečím tak triviálnym ako sú politici.[58]

Ďalší svoj album, Another Side of Bob Dylan, nahral za jeden večer v júni roku 1964.[59] Jeho hudobný koncept bol omnoho jednoduchší. Svoj zmysel pre humor prejavil v skladbách „I Shall Be Free No. 10“ a „Motorpsycho Nightmare“. „Spanish Harlem Incident“ a „To Ramona“ sú vášnivé milostné piesne a pieseň „I Don't Believe You (She Acts Like We Never Have Met)“ naznačuje, že v budúcnosti bude v Dylanovej hudbe dominovať rokenrol. Nahrávka „It Ain't Me Babe“ na téme odmietnutej lásky opisuje jeho odpor voči tomu, že by mal byť politickým hovorcom.[60] Svoje budúce smerovanie po tomto albume naznačil dvomi dlhšími skladbami: impresionistiskou „Chimes of Freedom“, ktorá v Ginsbergovom štýle reťaze krátkych obrazov proti sebe stavia sociálny komentár a vymyslenú krajinu[61] a „My Back Pages“, ktorá napáda zjednodušovanie jeho predošlých tém a hovorí o tom, že sa od nich uberá vlastným novým smerom.[62]

V druhej polovici roku 1964 a v roku 1965 sa Dylan menil z folkového hudobníka na hviezdu pop music. Jeho džínsy a pracovné košele nahrádzali odevy z Carnaby Street, vo dne, či v noci nosené slnečné okuliare a topánky, ktoré v tomto období nosili všetky hviezdy a podľa svojho pôvodu mali názov „Beatle boot“. Jeden londýnsky reportér vtedy Dylana s jeho imidžom prirovnal k „podvyživenému kohútovi“.[63]

Prechod k elektrickým nástrojom[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalším umeleckým skokom Boba Dylana bol koncom marca 1965 jeho album Bringing It All Back Home.[64] Významný bol hlavne tým, že v jeho nahrávkach použil elektrické hudobné nástroje. Jeho prvý singel, „Subterranean Homesick Blues“, pripomínal nahrávku „Too Much Monkey Business“ od Chucka Berryho.[65] Jej voľne skladané texty majú rytmus a energiu, ktorá znie ako keby bola predchodcom repu a hip-hopu.[66] Skladba mala aj videoklip, ktorý nakrútil v štýle cinema verité dokumentarista D. A. Pennebaker. Mal za úlohu v kinách podporiť Dylanove turné, Dont Look Back, ktoré mal v Spojenom kráľovstve naplánované na rok 1965.[67] Na videu je Dylan, ktorý s kamennou tvárou postupne zhadzuje na zem biele tabuľky s kľúčovými slovami textu piesne, ktorá znie na pozadí snímky. Podľa Pennebakera to bol Dylanov nápad, ktorý už odvtedy mnohí iní neraz imitovali aj v iných videách, či reklamných spotoch.[68]

Druhá strana albumu Bringing It All Back Home obsahovala štyri dlhé skladby v ktorých sa Dylan sprevádzal na akustickej gitare a na harmonike.[69] Známou skladbou tejto strany albumu je „Mr. Tambourine Man“, ktorá sa stala hitom potom ako nahrala skupina The Byrds jej elektrickú verziu, ktorá sa stala jednotkou v Spojenom kráľovstve a aj v USA.[70][71] Medzi ďalšie významné kompozície Boba Dylana patrili aj ďalšie dve nahrávky: „It's All Over Now, Baby Blue“ a „It's Alright Ma (I'm Only Bleeding)“.[69][72]

V roku 1965 sa stal Dylan jedným z lídrov podujatia Newport Folk Festival, na ktorom prvýkrát od strednej školy vystúpil s kapelou hrajúcou na elektrických hudobných nástrojoch. Spolu sním účinkovala väčšina skupiny Paul Butterfield Blues Band: Mike Bloomfield (gitara), Sam Lay (bicie nástroje) a Jerome Arnold (basgitara), plus s nimi aj Al Kooper (organ) a Barry Goldberg (klavír).[73] V Newporte hral aj v rokoch 1963, 1964, no v roku 1965 skončil keď bol po troch pesničkách vypískaný z pódia. Jednou verziou vysvetlenia incidentu bolo, že nesplnil očakávania publika z fanúšikov folku tým že vystúpil s elektrickou gitarou. Murray Lerner, ktorý udalosť nakrúcal tvrdí, že si je istý, že „Dylana vybučali z pódia preto, lebo šiel na elektriku“.[74] Iní zase tvrdia, že prítomní boli sklamaní chabým zvukom a krátkym programom kapely. Toto tvrdí Al Kooper a režiséri festivalu, ktorí mali ohlásené, že bude treba len mikrofóny a keď sa dozvedeli aká je skutočnosť, nemali už dostatok času.[75][76]

Dylanove vystúpenia sa vo folkovej scéne stretali s negatívnymi ohlasmi.[77][78] V časopise Sing Out!, ktorý vyšiel v septembri roku 1965 Ewan MacColl napísal: „Naše tradičné piesne a balady sú výtvormi mimoriadne talentovaných umelcov, ktorí celý čas na sebe disciplinovane pracujú... Kto je však Bob Dylan? kričí a búri tínedžerov... oslovuje úplne nekritické publikum, živené na vodnatej kaši populárnej hudby, aby padlo na úbohé desiate dno hromady táranín“.[79] Dňa 29. júla, štyri dni po Newporte, bol Dylan znovu v New Yorku v štúdiu, kde nahral song „Positively 4th Street“. Jeho text obsahuje obrazy pomstychtivosti a paranoje,[80] a býva interpretovaný ako Dylanova pocta bývalým priateľom z folkovej komunity, ktorých poznal z klubov pozdĺž štvrtej manhattanskej ulice.[81]

Highway 61 Revisited a Blonde on Blonde[upraviť | upraviť zdroj]

V júli roku 1965 sa Dylanov singel „Like a Rolling Stone“ dostal na druhú pozíciu rebríčku v USA a na štvrtú v Spojenom kráľovstve. Svojou dĺžkou viac ako šesť minút táto pieseň dvojnásobne prevýšila konvenciu, ktorá v tomto čase platila pre popovú nahrávku. Bruce Springsteen počas svojho príhovoru pri uvádzaní Dylana do Rokenrolovej sieni slávy povedal, že keď singel prvýkrát počul, „tak mu jeho údery do strún zneli tak, ako keby vám niekto chcel kopom otvoriť dvere vašej mysle“.[82] V rokoch 2004 a 2011 dal časopis Rolling Stone tento song na prvé miesto svojho zoznamu „500 najlepších skladieb všetkých čias“.[83][84] Pieseň bola úvodnou nahrávkou Dylanovho nasledujúceho albumu Highway 61 Revisited, ktorý dostal názov podľa diaľnice vedúcej z Dylanovej rodnej Minesoty do hudobného mraveniska v New Orleanse.[85] Nahrávky na albume boli v tom istom duchu ako jeho hitový singel, boli poznačené zvukom Bloomfieldovej bluesovej gitary a klávesmi v podaní Ala Koopera. Pieseň „Desolation Row“ sprevádzaná akustickou gitarou, harmonikou a počuteľnou basou,[86] ponúka jedinú výnimku, v ktorej sa Dylan zmieňuje o západnej kultúre, v piesni, ktorú Andy Gill opísal ako jedenásť minútový epos o entropii, majúci felíniovskú formu groteskného sprievodu kuriozít a masy oslavovaných postáv, niektoré sú historické (Einstein, Nero), iné biblické (Noe, Kain a Ábel), niektoré fiktívne (Ofélia, Rómeo, Popoluška), ale aj literátov (T.S. Eliot a Ezra Pound) a iné postavy mimo menovaných kategórií.[87] Album bol podporený dvoma americkými koncertmi, na ktorých spolu s Dylanom účinkoval aj Al Kooper, Harvey Brooks, Robbie Robertson a Levon Helm.[88] Dňa 28. augusta na Forest Hills Tennis Stadium si skupina vyslúžila piskot od publika sklamaného Dylanovým elektrickým sprievodom, druhé vystúpenie 3. septembra v Hollywood Bowl malo priaznivejší ohlas.[89]

Od 24. septembra 1965 v texaskom Austine a v Kanade počas šiestich mesiacov mal Dylan sprievodnú skupinu piatich hudobníkov, ktorí pochádzali z kapely The Hawks. Títo hudobníci sa neskôr stali známymi pod menom The Band.[90] Potom ako si Dylan a The Hawks začínali získavať priazeň publika, rozhodli, že spolu nahrajú aj štúdiový projekt. Producent Bob Johnston presvedčil Dylana aby vo februári roku 1966 začal nahrávať v Nashville, kde ho obklopil špičkovými štúdiovými hudobníkmi. Na Dylanove naliehanie boli na nahrávanie z New Yorku prizvaní aj Robertson a Kooper.[91] Výsledkom produkcie v Nashville bol v roku 1966 dvojalbum Blonde on Blonde, ktorý podľa Dylana mal „tenký živelne divoký zvuk“..[92] Kooper ho opisuje ako zmes dvoch amerických kultúrnych vplyvov: hudobného sveta z Nasville a typického štýlu newyorkského hipstera Boba Dylana.[93]

Dňa 22. novembra 1965 sa Dylan tajne oženil s bývalou modelkou Sarou Lowndsovou.[94] Niektorí jeho priatelia, medzi nimi Ramblin' Jack Elliott, hovoria, že krátko po udalosti Dylan uzavretie manželstva popieral.[94] Vo februári roku 1966 to Nora Ephronová potvrdila v novinách New York Post v článku s titulkom „Pst! Bob Dylan sa oženil!“.[95]

V apríli až máji roku 1966 mal Bob Dylan európske turné. Každé jeho koncertné vystúpenie malo dve časti: v prvej šiel sólo s akustickou gitarou a harmonikou, v druhej sa k nemu pripojila kapela the Hawks a hrali spolu elektrickými nástrojmi zosilnenú hudbu. Kontrast týchto častí niektorých fanúšikov provokoval k výsmešným reakciám.[96] Celé turné vyvrcholilo v drsnej konfrontácii medzi Dylanom a publikom na koncerte 17. mája 1966 v Machestri.[97] Nahrávka z tohto vystúpenia vyšla v roku 1998 pod názvom The Bootleg Series Vol. 4: Bob Dylan Live 1966. Počas vrcholu večera jeden divák rozhnevaný Dylanovým elektrickým sprievodom na neho zakričal, že je „Judáš!“, na čo Dylan reagoval: „neverím ti, si klamár!“, potom sa otočil na skupinu a zakričal: „Hrajte sakramentsky hlasne!“ („Play it fucking loud!“)",[98] načo skupina spustila posledný song večera: „Like a Rolling Stone“.

Počas turné v roku 1966 bol Dylan vyčerpaný a svoj vtedajší stav charakterizoval ako „cestu k smrti“.[99] D. A. Pennebaker, ktorý na koncertoch filmoval, opisoval Dylana ako niekoho, kto „fičal na amfetamínoch a ktovie na čom ešte“.[100] V roku 1969 v interview s Jannom Wennerom Dylan povedal, že „bol na ceste takmer päť rokov, čo ho ničilo, bol na drogách a na mnohom ďalšom, aby dokázal ísť ďalej“.[101] V roku 2011 BBC Radio 4 hovorilo, že v interview s Robertom Sheltonom nahranom v roku 1966, Dylan povedal ze v New Yorku si kopol heroín: „bol od neho nejakú dobu závislý...“[102] Niektorí novinári spochybnil platnosť tejto spovede, zdôraznili, že Dylan „od prvých dní svojej kariéry zvykol hovoriť novinárom divoké lži o svojej minulosti“.[103][104]

Motocyklová nehoda a odchod do ústrania[upraviť | upraviť zdroj]

Po turné sa Dylan vrátil do New Yorku, no tlak na neho narastal. Od spoločnosti ABC mal vyplatenú zálohu za Televízny program.[105] Jeho vydavateľ Macmillan na neho požiadavku na vydanie jeho pripravovaného rukopisu Tarantula. Jeho manažér Albert Grossman mal pre neho naplánované koncerty na celý zvyšok roka.

Dňa 29. júla 1966 Bob Dylan utrpel zrážku svojou motocyklovou päťstovkou Triumph Tiger 100 v blízkosti domova v newyorkskom Woodstocku, pri ktorej spadol na zem. Aj keď rozsah jeho zranení nebol nikdy kompletne zverejnený, Dylan tvrdil, že po páde mal zlomených niekoľko krčných stavcov.[106] Okolo nehody je viacero fám, lebo na miesto nehody nebola privolaná sanitka a Dylan nebol po nej hospitalizovaný.[106][107] Dylanovi životopisci sa ale zhodujú, že nehoda dala hudobníkovi šancu dostať sa spod tlaku, v ktorom sa v tom čase nachádzal.[106][108] Túto verziu potvrdil aj Dylan vo svoje autobiografii, keď hovoril, že „mal motocyklovú nehodu, bol zranený, no dostal sa z toho. Pravdou bolo, že sa chcel dostať z tejto honby za kariérou“.[109] Dylan sa stiahol z verejného života a až na niekoľko výnimiek nekoncertoval takmer osem rokov.[110]

Potom ako Dylan nabral nejaké tie sily, aby mohol pokračovať v kreatívnej práci, pustil sa do úprav nakrúteného materiálu, ktorý vyrobil D. A. Pennebaker počas turné v roku 1966. Hrubý zostrih bol ukázaný televíznej spoločnosti ABC, no hneď aj odmietnutý ako nepoužiteľný pre mainstreamové publikum.[111] Neskôr dostala snímka na bootlegových kópiách názov Eat the Document a bola premietaná na niekoľkých filmových festivaloch.[112][113] V roku 1967 sa Dylan začal venovať nahrávaniu. Skúšal vo svojom bydlisku a v suteréne blízko domu, kde žili členovia skupiny The Hawks.[114] Piesne, ktoré vznikli boli prvotné demonahrávky pre iných umelcov. Obsahovali budúce hity, ktoré nahrali Julie Driscollová a The Brian Auger Trinity („This Wheel's on Fire“), The Byrds („You Ain't Goin' Nowhere“ a „Nothing Was Delivered“) a Manfred Mann („Mighty Quinn“). V roku 1975 z nich vydalo vydalo hudobné vydavateľstvo kompiláciu The Basement Tapes. Po mnohých rokoch viacero týchto nahrávok vyšlo na bootlegu, ktorý obsahoval dokopy päť CD nosičov, na ktorých bolo 107 skladieba ich alternatív pod spoločným názvom The Genuine Basement Tapes.[115] V nasledujúcich mesiacoch The Hawks nahrali album Music from Big Pink. Použili naň skladby z domu vo Woodstocku a premenovali sa na The Band.[116]

V októbri a novembri roku 1967 sa Dylan vrátil do Nashville.[117] Po 19 mesiacoch šiel prvýkrát do štúdia, kde s ním spolupracovali Charlie McCoy na basovej gitare,[117] Kenny Buttrey na bicích nástrojoch,[117] and Pete Drake na akustickej gitare.[117] Výsledkom ich spoločnej práce bol album John Wesley Harding. Boli to krátke hudobné rozjímania o krajine, ktoré vykresľovali americký západ a biblické témy. Jednoduchá štruktúra a inštrumentálne spracovanie malo texty vychádzajúce zo židovsko-kresťanského presvedčenia. Boli odrazom Dylanovej práce a poznania z obdobia psychedélie 60. rokov 20. storočia.[118] Obsahuje aj pieseň „All Along the Watchtower“ so slovami, ktoré pochádzajú z Knihy proroka Izaiáša (21:5 – 9). Pieseň neskôr nahral Jimi Hendrix a túto verziu uznal Dylan za konečnú.[26] Dňa 3. októbra 1967 zomrel Woody Guthrie a Dylan sa prvýkrát po dvadsiatich mesiacoch ukázal na koncertnom pódiu v Carnegie Hall, kde vystúpil spolu s kapelou The Band.[119]

Dylanovým ďalším dielom bol v roku 1969 album Nashville Skyline. Obsahoval mainstreamové country, v ktorom hudobníci z Nashville sprevádzali mäkký Dylanov spev, či jeho duet s Johnnym Cashom a aj hitový singel „Lay Lady Lay“.[120] Časopis Variety vtedy napísal, že „Dylan konečne urobil niečo, čo by sa dalo definitívne označiť za spev. Nejakým zázrakom sa do mu do jeho rozsahu podarilo dostať celú oktávu“.[121] Dylan s Cashom mali nahratých viacero duetov, no na album sa dostala iba pieseň „Girl from the North Country“. So spomínaným duetom sa Dylan predstavil aj v prvej časti televíznej šou Johnyho Casha. K nej zaspievali aj skladby „I Threw It All Away“ a „Living the Blues“. Potom Dylan cestoval do Anglicka, aby vystúpil 31. augusta na festivale na ostrove Wight, no odmietol sa v tom čase zúčastniť na podujatí Woodstock Music and Art Fair, ktoré sa konalo neďaleko jeho bydliska.[122]

70. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 70 rokov kritici poukazovali na to, že Dylanova tvorba je rôznorodá a nepredvídateľná. Na jeho album Self Portrait, reagoval v roku 1970 dopisovateľ časopisu Rolling Stone, Greil Marcus, slovami „What is this shit?“.[123][124] Tento dvojalbum s niekoľkými originálnymi skladbami mal celkovo slabú odozvu.[125] Ďalší album z toho istého roku, New Morning, bol považovaný za Dylanov návrat do formy.[126] Nachádza sa na ňom „Day of the Locusts“, skladba v ktorej Dylan dal správu o tom ako dostal 9. júna 1970 honorárny diplom na Princeton University.[127] V novembri roku 1968 bol Bob Dylan spolu s Georgeom Harrisonom autorom skladby „I'd Have You Anytime“.[128] Táto nahrávka začína Harissonov sólový trojalbum All Things Must Pass. Prekvapením pre médiá bolo, keď sa Dylan v roku 1971 zúčastnil na Harissonom organizovanom benefičnom podujatí Concert for Bangladesh.[129]

Medzi 16. až 19. marcom 1971 bol Dylan tri dni v malom štúdiu v Greenwich Village, Blue Rock, kde spolu s Leonom Russellom nahrali pieseň „Watching the River Flow“ a novú verziu skladby „When I Paint My Masterpiece“.[130] Dňa 4. novembra 1971 Dylan nahral pieseň „George Jackson“, ktorú vydal o týždeň neskôr. Singel bol prekvapivo protestným songom proti zabitiu tohto člena Strany čiernych panterov v kalifornskej väznici San Quentin.[131] V septembri roku 1972 pod pseudonymom Robert Milkwood Thomas Bob Dylan nahral klavír na album Somebody Else's Troubles od amerického folkového pesničkára, Steva Goodmana.[132]

V roku 1972 Dylan podpísal kontrakt na spoluprácu pri výrobe Peckinpahovho filmu Pat Garrett and Billy the Kid. Nahral k nemu piesne a scénickú hudbu a zahral si aj postavu cudzinca menom „Alias“.[133] Napriek tomu, že film sa stal kasovým prepadákom, pieseň „Knockin’ on Heaven’s Door“ z jeho soundtracku sa stala jednou z najznámejších Dylanových piesní, ktorá mala veľa úspešných coververzií.[134][135]

Návrat na koncertné turné[upraviť | upraviť zdroj]

Bob Dylan s kapelou The Band (Chicago, 1974)

V roku 1973, potom ako mu vypršal kontrakt s Columbia Records, Dylan podpísal zmluvu s Geffenovým vydavateľstvom Asylum Records. Jeho nasledujúci album, Planet Waves, s ním nahrala kapela The Band. Bolo to počas nácviku na pripravované turné. Medzi nahrávkami albumu sa nachádzajú dve verzie skladby „Forever Young“, ktoré sa stali jeho najpopulárnejšími pesničkami.[136] Jeden z kritikov ich nazval „niečím hymnickým a srdečným, čo predstavuje Dylana ako otca“,[137] načo Dylan reagoval, že „pri písaní tejto skladby myslel na jedného zo svojich synov, no nechcel byť až taký sentimentálny“.[26]

Súbežne s Planet Waves vydavateľstvo Columbia Records dalo na trh album Dylan, ktorý bol zbierkou štúdiových nahrávok (takmer výlučne coververzií). Tento projekt bol verejnosťou komentovaný ako drzá reakcia na Dylanov podpis zmluvy s konkurenciou.[138] V januári roku 1974 sa po siedmich rokoch Dylan spolu s kapelou The Band vybral na koncertné turné po Severnej Amerike. Absolvoval na ňom 40 vystúpení. Jedným z výsledkom tejto akcie bol koncertný dvojalbum Before the Flood, ktorý v júni roku 1974 vydali Asylum Records. Po vydaní albumu sa dostal Dylan do sporu s vydavateľstvom. Nahnevalo ho, že pokiaľ bolo jeho koncertné turné vypredané a boli nesplnené milióny objednávok na ďalšie vstupenky na rok 1974, Geffen predal iba 700 tisíc kópií albumu Planet Waves.[139] Spor vyvrcholil Dylanovým návratom ku Columbia Records, kde v reedíciách aj dva svoje albumy, ktoré vyšli u Asylum.

Po turné medzi Dylanom a jeho manželkou došlo k vzájomnému odcudzeniu. Svoje myšlienky z tejto situácie spevák zvečnil v malom červenom zápisníku do piesní a nahral ich na svoj nasledujúci album, ktorý mal pôvodne vyjsť v septembri 1974 pod názvom Blood on the Tracks.[140] Vydanie sa nakoniec zdržalo, lebo polovicu z piesní albumu Dylan opäť nahral v Minneapolise v štúdiu Sound 80. Asistenciu na tejto prepracovanej verzii mal jeho brat, David Zimmerman.[141] Po jeho vydaní začiatkom roka 1975 sa album stretol s rôznorodými reakciami. Novinár Nick Kent z NME ho nazval „gýčovitým“.[142] Za „podradný“ ho považoval Jon Landau z Rolling Stone.[142] Po rokoch ho ale kritici hodnotia ako jeden z najlepších Dylanových projektov. Na stránkach Salon.com, Bill Wyman opísal album Blood on the Tracks ako „bezchybnú produkciu s kvalitnými Dylanovými piesňami“.[143] Spisovateľ Rick Moody nazval dielo „nejpravdivějším, najčestnejším opisom milostného vzťahu, ktorý od jeho začiatku po jeho koniec Dylan zaznamenal na magnetický pás“.[144]

Bob Dylan s Allenom Ginsbergom v roku 1975 na Rolling Thunder Revue. Photo: Elsa Dorfman

V polovici roka Dylan napísal baladu o boxerovi Rubinovi "Hurricane" Carterovi, ktorý bol od roku 1966 za trojnásobnú vraždu vo väzení v Patersone. Po návšteve Cartera v cele Dylan napísal song „Hurricane“, v ktorom prezentoval Rubinovu nevinu. Napriek vyše osemminútovej dĺžke bola pieseň vydaná na singli, ktorý sa dostal na 33. miesto rebríčka Billboard Hot 100. Pieseň hral v roku 1975 na každom z koncertov Rolling Thunder Revue.[145][146] Na turné účinkovala aj stovka účinkujúcich a priaznivcov z folkovej scény v Greenwich Village. Medzi nimi boli T-Bone Burnett, Ramblin' Jack Elliott, Joni Mitchellová,[147][148] David Mansfield, Roger McGuinn, Mick Ronson, Joan Baezová a Scarlet Rivera, ktorú Dylan objavil na ulici s husľovým puzdrom na chrbte.[149] Spoločnosť im robil aj Allen Ginsberg, ktorý s Dylanom nakrútil do filmu aj niekoľko scén. Scenár k filmu o turné mal napísať Sam Shepard, no nakoniec sa stal jeho neformálnym kronikárom.[150]

Koncom roku 1975 a ďalej aj na začiatku roku 1976 sa k turné pridružila výroba a vydanie albumu Desire, ktorý obsahoval viacero nových Dylanových piesní. Boli ladené v štýle cestopisných príbehov, v ktorých bolo poznať vplyv jeho nového spolupracovníka, dramatika Jacquesa Levyho.[151][152] V polovici roku 1976 bol ku koncertu vydaný televízny dokumentárny špeciál, Hard Rain, a rovnomenný vinylový album. Koncert z lepšie hodnotenej a známejšej prvej časti turné vyšiel až v roku 2002 v časti sérii pod názvom The Bootleg Series Vol. 5: Bob Dylan Live 1975, The Rolling Thunder Revue.[153]

Dylan na vystúpení v Feyenoord Football Club Stadium (Rotterdam, jún, 1978)

Turné v roku 1975 s Revue podporilo víziu na Dylanov skoro štvorhodinový film Renaldo and Clara, dlhé rozprávanie zmiešané spolu s koncertným záznamom a spomienkami. Film, ktorý vyšiel v roku 1978 mal slabé, skôr rýpavé odozvy.[154][155] Neskôr v tom istom roku vyšla upravená verzia skrátená na dve hodiny. Táto verzia, v ktorej dominovali koncertné vystúpenia mala lepšiu odozvu.[156]

V novembri roku 1976 Dyllan účinkoval na „rozlúčkovom“ koncerte kapely The Band. Okrem neho so skupinou účinkoval aj Eric Clapton, Joni Mitchell, Muddy Waters, Van Morrison a Neil Young. Filmový dokument, The Last Waltz z roku 1978, ktorý z podujatia nakrútil Martin Scorsese, zahŕňa asi polovicu z Dylanovho programu.[157] V roku 1976 Dylan napísal a naspieval ako duet s Ericom Claptonom pieseň „Sign Language“. Skladba vyšla na Claptonovom nosiči No Reason To Cry.[158]

Počas roku 1978 sa Dylan pustil na celoročné turné, na ktorom vystúpil pred dvoma miliónmi divákov na 114 koncertoch v Japonsku, na ďalekom Východe, v Európe a v USA. Sprevádzala ho osemčlenná kapela a traja vokalisti. Z koncertov, ktoré sa vo februári a marci konali v Tokyu vyšiel dvojalbum Bob Dylan At Budokan.[159] Odozvy naň boli rôzne. Robert Christgau dal albumu C+ a robil si z neho posmešky,[160] kým Janet Maslin sa v Rolling Stone vyjadrila, že „tieto posledné koncertné verzia Dylanových starých piesní majú efekt oslobodenia sa od zabehnutých originálov“.[161] V septembri roku 1978, potom ako Dylan prišiel s turné do USA, tlač ho prirovnala k programom v Las Vegas.[162] V roku 1978 turné zarobilo viac než 20 miliónov dolárov. V rozhovore pre Los Angeles Times sa Dylan vyjadril, že „je vo finančnej strate, lebo má za sebou niekoľko zlých rokov, počas ktorých dal veľa peňazí do filmovania a stavby veľkého domu... a aj rozvod v Kalifornii stojí vraj veľa peňazí“.[159]

V apríli a máji v roku 1978 sa so skupinou a vokalistami zavrel do nahrávacieho štúdia v kalifornskej Santa Monike, kde spolu nahrali nový materiál na budúci album Street-Legal.[163] Michael Gray sa o ňom vyjadril ako o druhom najlepšom po Blood On The Tracks, pravdepodobne najlepšou Dylanovou nahrávkou 70. rokov. Bol to zásadný album dokumentujúci rozhodujúce obdobie v Dylanovom osobnom živote.[164] Napriek tomu mali nahrávky slabú zvukovú a technickú úroveň (dosť bežnú pri Dylanových štúdiových projektoch), inštrumentálne nejasný zvuk až dovtedy, kým album neprešiel v roku 1999 v rámci remastrovanej edícii na CD úpravami, ktoré zvýraznili niektoré jeho silné stránky.[165]

Kresťanské obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom 70. rokov Dylan začal inklinovať ku kresťanskej viere.[166][167][168] V tom čase vydal dva gospelové albumy. Na albume Slow Train Coming z roku 1979, ktorý produkoval veterán R&B, Jerry Wexler, ho na gitare sprevádza Mark Knopfler (z Dire Straits). Wexler hovoril, že sa Dylan počas nahrávania pokúšal evanjelizovať aj jeho. Odpovedal mu, že „nie je možné presviedčať 62 ročného židovského ateistu, nech sa radšej pustia iba do nahrávania“.[169] Za svoj spevácky výkon v skladbe „Gotta Serve Somebody“ dostal Dylan cenu Grammy. Druhý Dylanov album s kresťanským námetom bol v roku 1980 Saved. Mal zmiešaný ohlas a Michael Gray k nemu poznamenal, že „keď ho počul, tak by mu skôr dal názov Slow Train Coming II a nižšie“.[170] Počas turné koncom roka 1979 a na začiatku roku 1980 Dylan nehrával svoje skoršie nábožensky ladené skladby. Hovoril, že predtým mu ľudia hovorili, že je prorokom a on im zvykol odpovedať, že prorokom nie je a oni mu oponovali, že ním určite je. Presviedčali ho o tom. Teraz keď hovorí, že Kristus je odpoveď, ľudia mu hovoria, že on nie je prorok a nechcú o Kristovi od neho počuť.[171]

Dylanove kresťanské smerovanie sa u niektorých fanúšikov, ako aj u muzikantov nestretalo s pozitívnou odozvou.[172] Krátko pred zavraždením nahral John Lennon pieseň „Serve Yourself“, ktorou dával odpoveď na Dylanovu snahu „mať starosť o niekoho“.[173] V roku 1981 Stephen Holden do novín New York Times napísal, že „aj s prihliadnutí na vek (Dylan mal už 40 rokov) jeho verejne prezentované obrátenie sa na kresťanskú vieru je v silnom protiklade k jeho temperamentu“.[174]

80. roky[upraviť | upraviť zdroj]

Dylan v Toronte (apríl, 1980)

Koncom roka 1980 Dylan občas vystupoval na koncertoch, ktoré nazýval „hudobnými retrospektívami“, počas ktorých predvádzal aktuálne verzie svojich populárnych songov zo 60. rokov 20. storočia. Začiatkom nasledujúceho roku nahral album Shot of Love, ktorý obsahuje jeho prvé svetské skladby po dvoch rokoch, ktoré sú kombinované niektorými kresťanskými piesňami. Pieseň „Every Grain of Sand“ obsahuje niektoré verše od Williama Blakea.[175]

V 80. rokoch sa odozvy na Dylanovu aktuálnu tvorbu rôznili: od priaznivo hodnoteného albumu Infidels v roku 1983 po skritizovaný Down in the Groove (vyšiel v roku 1988). Michael Gray odsudzoval Dylanove albumy z toho obdobia za nízku úroveň štúdiového spracovania a neschopnosť prekonať svoje najlepšie piesne.[176] Podľa produventa a hráča na gitaru, Marka Knopflera, medzi najsvetlejšie miesta albumu patrí „Blind Willie McTell“, ktorý je poctou slepému bluesovému hudobníkovi a pripomienkou afor-americkej histórie,[177] „Foot of Pride“ a „Lord Protect My Child“. tieto ri piesne sa nahcádzajú aj v hudobnej zbierke The Bootleg Series Volumes 1 – 3 (Rare & Unreleased) 1961 – 1991.[178]

Medzi júlom 1984 až marcom 1985 Dylan nahrával album Empire Burlesque.[179] Na jeho nahrávanie bol prizvaný producent Arthur Baker, ktorý remixoval hity pre Bruce Springsteena a pre Cyndi Lauperovú. Baker povedal, že mal pocit, že bol pozvaný aby urobil Dylanove nahrávky trochu viac v súčasnejšom zvuku.[179]

Dylan je medzi spevákmi, ktorý v rámci chartatívneho projektu USA for Africa naspieval pieseň „We Are the World“. Dňa 13. júla 1985 bol jedným z tých, ktorí vystúpili na štadióne JFK v Philadelphii v rámci hlavného programu koncertu Live Aid. V sprievode Keitha Richardsa a Ronnieho Wooda zahral skrátenú verziu piesne „Hollis Brown“, jeho balady o chudobe na vidieku a potom povedal publiku, ktoré presahovalo miliardu ľudí: „Dúfam, že sa dá vziať časť peňazí... možno, len málo, možno... jeden dva milióny, možno... a použiť ich na vyplatenie hypoték, ktoré sú na niektoré z fariem a farmárov okolo, a dlhujú ich bankám“.[180] Dylanove poznámky sa stretli so silnou kritikou, že sú nevhodné, no zároveň inšpirovali Willieho Nelsona aby zorganizoval sériu akcií, Farm Aid, ktoré mali za cieľ podporiť zadĺžených amerických poľnohospodárov.[181]

V apríli roku 1986 sa Dylan pokúsil o rep pri pridávaní vokálov do prvého verša piesne „Street Rock“, ktorá sa dostala na album repera Kurtisa Blowa, Kingdom Blow.[182] Dylanov ďalší album, Knocked Out Loaded, vyšiel v júli 1986. Obsahoval tri coververzie: jednu od bluesmena Juniora Parkera, druhú do amerického herca a speváka, Krisa Kristoffersona, a tradičnú gospelovú pieseň „Precious Memories“. Okrem nich sú na albume tri výsledky spoluprác s Tomom Pettym, Samom Shepardom a Carole Bayer Sagerovou a dve vlastné sólové Dylanove diela. Jeden z kritikov album komentoval slovami, že „nahrávka je zložená z priveľa obchádzok, ktoré síce znejú presvedčivo, no dostávajú sa do konca, porovnateľného so slepou uličkou. Od roku 1986 takéto niečo nie je u Dylana ničím nečakaným, no ani to nie je ani o nič menej frustrujúce“.[183] Od roku 1963. kedy dylan vydal album Freewheelin' je tento projekt prvým, ktorý sa nedostal ani do Top 50.[184] Niektorí kritici sa ale o 11-minútovom epose, „Brownsville Girl“, ktorý spolu s Dylanom napísal Sam Shepard, vyjadrujú ako o „diele génia“.[185]

Dylan v španielskej Barcelone (1984)

V rokoch 1986 až 1987 si Dylan zaspieval spolu s Tomom Pettym viacero piesní na koncertnom turné formácie Tom Petty and the Heartbreakers. V roku 1987 Dylan koncertoval aj s Grateful Dead a z ich spolupráce vznikla živá nahrávka Dylan & The Dead. Na tento koncertný album boli negatívne ohlasy. Napríklad v Allmusic ju označujú „za to najhoršie, čo Dylan, ale aj Grateful Dead vydali“.[186] Krátko potom, 7. júna 19*88, nasledovalo to, čo sa dnes nazýva Never Ending Tour. Sú to koncerty, na ktorých Dylana na gitaru stabilne sprevádzal G. E. Smith. Od tohto dňa počas nasledujúcich 20 rokov Dylan pokračoval vo vystúpeniach s touto mierne meniacou sa sprievodnou kapelou.[187]

V roku 1987 si Dylan zahral postavu Billyho Parkera vo filme Richarda Marquanda, Hearts of Fire. Billy je postavou vymydlenej rockovej hviezdy, ktorý sa zamiloval do farmárovej dospievajúcej dcéry (hrala ju speváčka Fiona). Dievča ho nechá a ide za synth-popopovou hviezdou, ktorú hrá Rupert Everett.[188] Do filmu Dylan prispel aj dvoma originálnymi piesňami: „Night After Night“ a „I Had a Dream About You, Baby“, ale aj coververziou piesne „The Usual“ od Johna Hiatta. Film bol prepadákom u kritiky a neuspel ani v kinách.[189] Do Rokenrolovej siene slávy bol Bob Dylan uvedený v januári roku 1988. Bruce Springsteen ho uviedol slovami „Bob oslobodil vaše mysle tak, ako Elvis oslobodil vaše telá. Ukázal, že aj keď bola hudba v svojich začiatkoch fyzická, neznamená to, že by nemusela byť aj intelektuálna“.[190]

Dylanov album Down in the Groove z mája roku 1988 svojou predajnosťou nedostihol jeho predošlé štúdiové projekty.[191] Michael Gray o ňom napísal, že „devalvuje Dylanovu tvorbu tým, že nie je nijako významný.“[192] Neúspech albumu ani u kritiky sa rýchlo zmenil po vzniku superskupiny Traveling Wilburys. Spolu s Dylanom ju založili George Harrison, Jeff Lynne, Roy Orbison a Tom Petty. Koncom roka 1988 im vyšiel multiplatinový album Traveling Wilburys Vol. 1, ktorý bol v rebríčku USA na treťom mieste.[191] Obsahoval skladby, ktoré boli označené ako najpočúvateľnejšie Dylanove nahrávky, ktoré po dlhých rokoch publikoval.[193] Aj po Orbisonovej smrti v decembri roku 1988, zvyšná štvorica vydala druhý hudobný nosič, album ktorý nazvala Traveling Wilburys Vol. 3.[194]

Dekádu Dylan zavŕšil hudobnými kritikmi aj publikom vysoko hodnoteným albumom Oh Mercy, ktorý mu produkoval Daniel Lanois. Michael Gray o ňom písal, že je „Predsízne komponovaný, hudobne prívetivý a nekompromisne profesionálny. Je komplexným celkoma možno ho označiť za najlepšiu Dylanovu prácu 80. rokov.“[192][195] Pieseň o stratenej láske, „Most of the Time“, sa stala dôležitou súčasťou americkej komediálnej drámy High Fidelity.[196]

90. roky[upraviť | upraviť zdroj]

90. roky 20. storočia Dylan začal hneď v ich nultom roku 1990 albumom Under the Red Sky, ktorý bol krokom späť v porovnaní s jeho predchodcom Oh Mercy. Tento nový projekt obsahoval viacero naoko jednoduchých nahrávok, ako boli „Under the Red Sky“ a „Wiggle Wiggle“. Celý album bol venovaný „Gabby Goo Goo“, čo bola prezývka jeho vtedy štvorročnej dcérky Desiree Gabrielle Dennis-Dylan. Matkou dievčaťa bola Carolyn Dennisová.[197] V štúdiu sa na nahrávaní podieľali viacerí hudobníci ako napríklad aj George Harrison, Slash z Guns N' Roses, David Crosby, Bruce Hornsby, Stevie Ray Vaughan a Elton John. Aj napriek takejto hviezdnej účasti album dostal nepriaznivé recenzie a aj jeho predajnosť nebola uspokojivá.[198]

V roku 1991 Bob Dylan od amerického herca Jacka Nicholsona prevzal za svoje celoživotné dielo cenu Grammy.[199] Udalosť prebiehala v čase, keď bola proti Saddámovi Husajnovi vedená Druhá vojna v Perzskom zálive, a Dylan počas nej vystúpil s piesňou „Masters of War“. Dylan nato pokračoval ešte s krátkym príhovorom, v ktorom poznamenal, že jeho otec mu kedysi povedal, „že sa mu raz možno stane, že ho v živote poškvrnia a on už vtedy nebude mať pri sebe nikoho zo svojich rodičov. Ak sa tak aj stane, Boh mu verí, že on si tú správnu cestu nájde“.[200] Neskôr sa zistilo, že tento sentimentálny citát pochádza z 19. storočia od nemeckého intelektuála židovského pôvodu, rabína menom Samson Rafael Hirsch.[201]

Niekoľko nasledujúcich rokov sa Dylan vracal k svojim koreňom. Vydal dva folkovo bluesové albumy: Good as I Been to You (1992) a World Gone Wrong (1993). V ich v nahrávkach dominovala akustická gitara. Veľa kritikov a fanúšikov obdivovali pokojnú krásu piesne „Lone Pilgrim“,[202] ktorej autorom bol jeden učiteľ z 19. storočia. V novembri roku 1994 nahral Dylan dva koncerty MTV Unplugged. Vyjadril sa, že jeho pôvodný zámer naspievať tradičné piesne bol zrušený vedením firmy Sony, ktoré trvalo na prezentácii hitov.[203] Výsledné nahrávky z tejto akcie ale obsahujú aj dovtedy nevydanú pieseň „John Brown“ z roku 1962, ktorá je o tom, ako nadšenie pre vojnu končí rozčarovaním a zmrzačením.[204]

Dylan na koncerte v roku 1996 (Štokholm)

So zbierkou piesní, ktoré údajne písal počas sneženia na jeho ranči v Minnesote,[205] si Dylan na január 1997 zarezervoval nahrávanie spolu s kanadským producentom Danielom Lanoisom v Criteria Studios v Miami. Následné dni nahrávania boli poznačené napätím.[206] Pred vydaním albumu bol Dylan hospitalizovaný so život ohrozujúcou infekciou srdca, perikarditídou, spôsobenou retikuloendoteliózou. Plánované koncertné turné po Európe musel zrušiť, no rýchlo sa zotavoval a pri odchode z nemocnice poznamenal, že „vážne myslel na to, že čoskoro sa stretne s Elvisom“.[207] V polovici roka už bol na cestách, počas ktorých vystúpil aj pred pápežom Jánom Pavlom II. na Svetovej eucharistickej konferencii v talianskej Bologni. Pred pápežom bolo publikum 200 tisíc ľudí, ktorí si vypočuli kázanie založené na Dylanovom texte „Blowin' in the Wind“.[208]

V septembri sa na trh dostal ďalší Dylanov album Time Out of Mind. Produkoval mu ho znovu Lanois. Nachádzajú sa na ňom nahrávky trpkého hodnotenia lásky a morbídne úvahy. Tento album je kritikou hodnotený ako prvá vydarená Dylanova hudobná zbierka po siedmych rokoch. Jeden kritik o ňom napísal, že „nahraté piesne sú vyrovnane silné a album je jednou z najlepších Dylanových hudobných zbierok posledných rokov“.[209] Tento hudobný nosič Dylanovi priniesol prvú cenu Grammy za „Album roka“.[210]

V decembri roku 1997 sa Dylan ocitol medzi ocenenými v Kennedy Center, kde ho na recepcii americký prezident Bill Clinton poctil slovami: Že Dylan mal na veľa ľudí z jeho generácii silnejší vplyv ako mnoho iných kreatívnych umelcov. Jeho hlas a texty neboli ľahko počúvateľné pre ľudské ucho, no počas kariéry Bob Dylan nevystupoval preto, aby ľudí potešil. Svojim prejavom rušil hlavne pokoj a radosť mocných.[211]

V roku 1999 sa Dylan pustil na severoamerické turné s Paulom Simonom, počas ktorého sa na pódiu striedali po spoločnej strednej časti. Koncerty začali 1. júna a skončili 18. septembra. Táto spoločná akcia mala vcelku pozitívnu odozvu, okrem jednej výhrady kritika Setha Rogovoya, publikovanej v americkom denníku Berkshire Eagle.[212]

Po roku 2000[upraviť | upraviť zdroj]

Nové milénium Dylan začal v máji prevzatím ceny Polar Music Prize a prvým Oscarom, ktorého dostal v marci 2001 za najlepšiu filmovú pieseň, „Things Have Changed“, ktorá pochádza zo soundtracku filmu Wonder Boys.[213]

Dňa 11. septembra 2001 Dylan vydal album "Love and Theft". Nahral ho so svojou koncertnou kapelou a produkoval si ho sám pod pseudonymom Jack Frost.[214] Kritika tento projekt prijala pozitívne a album získal aj nomináciu na cenu Grammy.[215] Kritici si cenili, že Dylan rozšíril svoj hudobný prejav o žánre ako rockabilly, západný swing, džez a rozvláčne balady.[216] K albumu "Love and Theft" neskôr vznikli diskusie. Bolo to potom, ako v novinách The Wall Street Journal poukázali na podobu textov piesní s knihou japonského autora Junichiho Sagu, Confessions of a Yakuza.[217][218]

V roku 2003 Dylan revidoval svoje evanjelické skladby, z kresťanského obdobia a spolupracoval na projekte CD nosiča Gotta Serve Somebody: The Gospel Songs of Bob Dylan. V tom istom roku vyšiel aj film Masked & Anonymous. Dylan, pod pseudonymom Sergei Petrov, sa spolu s Larrym Charlesom podieľal na scenári tohto filmu.[219] S Jeffom Bridgesom, Penélope Cruzovou a Johnom Goodmanom si Bob Dylan vo filme zahral hlavnú postavu Jacka Fateho. Niektorí kritici snímku hodnotili ako „nesúrodý chaos“,[220][221] no našlo sa aj niekoľko takých, ktorí o ňom diskutovali ako o „serióznom umeleckom diele“.[222][223]

V októbri roku 2004 Dylan publikoval prvú časť svojej biografii Chronicles: Volume One. Oproti očakávaniam,[224] sa venoval v troch kapitolách jeho prvému roku v New Yorku 1962 – 63 a reálne odignoroval vrchol svojej slávy v polovici 60. rokov. Venoval kapitoly albumom New Morning (1970) a Oh Mercy (1989). Medzi hodnoteniami bestsellerov, ktoré robia noviny The New York Times bola kniha v decembri toho istého roku nominovaná na cenu National Book Award.[225]

V dňoch 22.-27. septembra 2005 televízie BBC Two (UK) a PBS (USA) vysielali prvýkrát oficiálne uznávaný životopisný dokument o Bobovi Dylanovi, ktorý pod názvom No Direction Home nakrútil Martin Scorsese.[226][227] Film sa zaoberá periódou medzi Dylanovým príchodom do New Yorku v roku 1961 po jeho motocyklovú nehodu v roku 1966. Svojimi výpoveďami do snímky prispela Suze Rotolová, Liam Clancy, Joan Baezová, Allen Ginsberg, Pete Seeger, Mavis Staples a aj samotný Bob Dylan. V apríli 2006 film dostal cenu Peabody Award,[228] v januári nasledujúceho roku dostal cenu Columbia-duPont Award.[229] Sprievodný soundtrack k filmu obsahuje nepublikované piesne zo začiatku Dylanovej kariéry.[230]

Modern Times[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 3. mája 2003 bola premiéra Dylanovho rozhlasového programu, ktorý na týždennej báze prebiehal na stanici XM Satellite Radio pod názvom Theme Time Radio Hour. Súčasťou relácií boli piesne, ktoré boli vyberané podľa aktuálnych tém.[231][232] Dylan v ňom púšťal klasické pôvodné nahrávky z 30. rokov až po súčasnosť, vrátane rôznych aktuálnych interpretov ako boli Blur, Prince, L.L. Cool J a The Streets. Šou bolo zhodne označované ako „skvelý program“. Bola pozitívne vnímaná kritikou, ale aj fanúšikmi. Dylan rozprával príbehy a mal mnoho dobrých príkladov, ktoré korenil svojim cynickým humorom. Patričný vkus prejavil aj svojim špecifickým hudobným výberom.[233][234] V apríli roku 2009 bolo vysielané sté pokračovanie série programov, ktoré malo názov „Goodbye“ a poslednou hudobnou nahrávkou, ktorá v tejto relácii zaznela bola Guthrieho pieseň „So Long, It's Been Good to Know Yuh“. Tieto skutočnosti viedli k špekulácii, že Dylanov program končí.[235]

Dylan v roku 2007

Dňa 29. augusta 2006 Dylan vydal svoj album Modern Times. Napriek Dylanovmu drsnejšiemu hlasu bol tento album prijatý kladne a viackrát bol označený ako záverečná časť trilógie v rade predchádzajúcich albumov: Time Out of Mind a "Love and Theft".[236] Modern Times bol prvým albumom od roku 1976, kedy Dylan vydal Desire, ktorý sa dostal na vrchol hudobného rebríčka v Spojených štátoch.[237] Noviny The New York Times publikovali článok, ktorý porovnával texty z Modern Times s poéziou, ktorú počas občianskej vojny písal básnik Henry Timrod.[238]

Album Modern Times získal tri nominácie na cenu Grammy. Pre rok 2006 dostal tieto ceny za najlepší súčasný folkový album a pieseň „Someday Baby“ cenu za najlepšiu sólistom naspievanú rockovú nahrávku. Časopisy Rolling Stone (USA) a Uncut (UK) nazvali Modern Times „albumom roka 2006“.[239][240] V tom istom dni bol na iTunes Music Store vydaný digitálny boxset Bob Dylan: The Collection, ktorý obsahoval všetky jeho dovtedy publikované albumy (773 nahrávok) spolu so 43 dovtedy nevydaných skladieb.[241]

V auguste roku 2007 vyšla filmová biografia Boba Dylana I'm Not There (česky: Beze mě: Šest tváří Boba Dylana). Tento projekt scenáristu a režiséra Todda Haynesa je podľa jeho slov „inšpirovaný hudbou a mnohými životmi Boba Dylana“. Filmový príbeh rozpráva Kris Kristofferson. Dylana v ňom (nie pod jeho menom) hrajú rôzni herci aj tmavej pleti, v jednom prípade dokonca aj herečka. Sú nimi Christian Bale, Cate Blanchettová, Marcus Carl Franklin, Richard Gere, Heath Ledger, či Ben Whishaw. Táto snímka mala viacero nominácií na ceny a niekoľko filmových ocenení aj získala.[242][243][243][244] Originálny, anglický, názov filmu pochádza z jednej nevydanej pôvodnej Dylanovej nahrávky z roku 1967, ktorá vyšla až na oficiálnom filmovom soundtracku.[245] Táto pieseň je jeho jedinou jeho originálnou nahrávkou tohto hudobného nosiča. Všetky ďalšie sú coververzie, jeho v piesní v podaní ďalších rôznorodých hudobníkov: Sonic Youth, Eddie Veddera, Masona Jenningsa, Stephena Malkmusa, Jeffa Tweedyho, Karen O, Willie Nelsona, Cat Power, Richie Havensa a Toma Verlaineho.[246]

Bob Dylan na vystúpení v Air Canada Centre, Toronto (2006)

Dňa 1. októbra 2007 vydavateľstvo Columbia Records vydalo retrospektívny trojalbum Dylan, ktorý je antológiou hudobníkovej tvorby po rok 2007. Tento nosič bol prvým, ktorý bol publikovaný pod značkou Dylan 07.[247] Súčasťou kapmane k tomuto projektu bol aj remix skladby „Most Likely You Go Your Way and I'll Go Mine“ (z roku 1966), ktorý pre jeho maxi singel produkoval Mark Ronson.[248]

Prepracovanosť marketingovej kampane značky Dylan 07 sa stala dôvodom, že od 90. rokov narastal aj hudobníkov obchodný význam. Prvýkrát sa to prejavilo už v roku 2004, kedy sa Dylan objavil v televíznom spote reklamnej kampane na spodnú bielizeň Victoria's Secret.[249] Tri roky nato v októbri roku 2007 participoval na multimediálnej kampani, ktorá v roku 2008 prezentovala Cadillac Escalade.[250][251] Potom v roku 2009 sa dostal do spoločnej akcie, v ktorej s ním reper will.i.am nahral komerčný klip piesne „Forever Young“ pre firmu Pepsi. Snímka, v ktorej sa folk strieda s hip hopom, mala premiéru počas vysielania Super Bowl XLIII.[252] Tento premiérový prenos videlo rekordných 98 miliónov divákov.[253]

V októbri 2008 vo vydavateľstve Columbia vyšiel oficiálny bootleg The Bootleg Series Vol. 8 – Tell Tale Signs, ktorý v pôvodnej verzii obsahoval dva CD nosiče, no jeho limitované edícia sa skladala z troch diskov a 150 stránkovej knižky. Pre objednávky z Dylanovej oficiálnej stránky bol k diskom a knižke pribalený aj vinylový singel. V bootlegu boli z nepublikované nahrávky z výrob albumov od Oh Mercy po Modern Times, ako aj zvukové stopy, ktoré vznikli v spolupráci s Davidom Brombergom a Ralphom Stanleyom.[254] Celkom zaujímavý bol rozdiel cien verzie s dvoma CD, ktorá stála 18,99 dolárov a trojdiskovou (DeLuxe) verziou, ktoré bola v predaji za 129,99 dolárov. Komentátori a fanúšikovia cenu druhej verzie označili za „zlodejinu“.[255][256] Celkovo bola ale táto hudobná edícia kritikou vnímaná pozitívne.[257][258]

Together Through Life a Christmas in the Heart[upraviť | upraviť zdroj]

Album Together Through Life Bob Dylan vydal 28. augusta 2009. V rozhovore so žurnalistom, Billom Flanaganom, Dylan rozprával o tom, že táto nahrávka sa zrodila potom ako ho požiadal francúzsky režisér Olivier Dahan aby prispel piesňou do jeho pripravovaného road movie, My Own Love Song. Pôvodný nápad nahrať jednu pieseň, „Life Is Hard“, „...nabral svoj vlastný smer“.[259] Deväť z desiatich piesní albumu sú napísané spoločne s textárom, Robertom Hunterom.[260]

Album získal veľa pozitívnych recenzií,[261] aj keď niektorí kritici sa vyjadrili, že v celej Dylanovej tvorbe má skôr podružný význam. V novinách The Independent sa Andy Gill vyjadril, že „nahrávky predstavujú Dylana v ľahkom, relaxačnom spontánne ladenom položení. Ich obsah zachycuje pocity ako keby poletoval medzi okamihmi. Album je tým z najpríjemnejším čo sa dá počuť z roku jeho vydania“.[262]

V Spojených štátoch sa album dostal hneď v prvom týždni na prvú priečku rebríčka Billboard 200.[263] V tom čase 67 ročný Bob Dylan sa stal najstarším hudobníkom, ktorý v tomto rebríčku debutoval hne´d na prvej pozícii.[263] V Spojenom kráľovstve sa v rebríčku UK album chart takisto dostal na prvé miesto, čo sa stalo prvýkrát po 39 rokoch, kedy bol na vrchole Dylanov album New Morning. Bol to v tomto rebríčku rekordný čas medzi dvoma vrcholnými albumami od jedného umelca.[12]

Dňa 13. októbra 2009 Dylan vydal vianočný album, Christmas in the Heart, ktorý obsahoval vianočné klasiky ako „Little Drummer Boy“, „Winter Wonderland“ a „Here Comes Santa Claus“.[264] Dylanove zisky z predaja tohto nosiča šli na kontá charitatívnych organizácií: Feeding America (USA), Crisis (UK) a pre World Food Programme.[265]

Aj tento album mal v celku pozitívne odozvy.[266] V komentári novín The New Yorker sa písalo, že prepojil niečo čo pripomínalo rockový zvuk s jeho niekoľkými najchrapľavejšími vokálmi. Zároveň realizoval ďalší zo svojich návratov k svojmu kresťanskému obdobiu.[267] V denníku USA Today, Edna Gundersen poznamenala, že Dylan urobil revíziu vianočného štýlu, aký spopularizovali Nat King Cole, Mel Tormé a Ray Conniff Singers. Gundersenová dospela k záveru, že už nedokázal znieť sentimentálnejšie, alebo aj úprimnejšie.[268] V interview v časopise The Big Issue, sa Bill Flanagan hudobníka opýtal, prečo nahral piesne v tak priamočiarom štýle a Dylan na to odvetil, že iná cesta ani nebola. Tieto piesne, tak ako aj folk, patrili k jeho životu. Aj tie sa hrajú a spievajú priamočiarym spôsobom.[269]

Po roku 2010[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 18. októbra 2010 Dylan pokračoval 9. časťou vydávania svojich bootlegov, ktorá dostala názov The Witmark Demos. Obsahovala 47 demonahrávok piesní, ktoré sa dostali na magnetofónové páskymedzi rokmi 1962 – 64. Boli vyrobené pre prvého Dylanovho vydavateľa Leeds Music (1962) a medzzi rokmi 1962 – 64 aj pre Witmark Music. Jeden z kritikov túto zbierku opísal ako „výdatný pohľad na mladého Boba Dylana, ktorý menil hudobný biznis a svet jednou notou za tak krátky čas.“[270] Webová stránka, kritický agregátor, Metacritic, vygeneroval albumu Metascore, ktoré malo hodnotu 86, t. j. dosiahol indikáciu hodnotenia „všeobecne uznávaný“.[271] V tom istom týždni pod hudobnou značkou Sony Legacy vyšiel boxset, Bob Dylan: The Original Mono Recordings, v ktorom bolo osem prvých Dylanových albumov od Bob Dylan (1962) po John Wesley Harding (1967). Napriek tomu, že vyšli na CD, mali originálnu monofónnu mixáž. CD nosiče mali miniaturizovanú vizualizáciu originálnych obalov s originálnymi sprievodnými textami. K sade bola pripojená knižka, ktorá obsahovala esej, napísanú hudobným kritikom, Greilom Marcusom.[272][273]

Dňa 12. apríla 2011 vyšla pod značkou Legacy Recordings nahrávka Bob Dylan in Concert – Brandeis University 1963. Pochádza z vystúpenia na Brandeis University, ktoré bolo 10. mája 1963, dva týždne pred vydaním aôbumu The Freewheelin' Bob Dylan. Pásku s nahrávkou mal vo svojej zbierke hudobný kritik Ralph J. Gleason. K hudbe boli priložené aj poznámky, ktoré napísal britský spisovateľ, Michael Gray. Spisovateľ sa v nich zaoberal poznámkami, ktoré „... zachytávali dobu, keď bol Kennedy prezidentom a skupina The Beatles ešte nedošla do Ameriky. Nezobrazuje Dylana v jeho významnom období, len dáva príležitosť pre poznanie jeho bežných predstavení vo folkových hudobných kluboch. Boli to posledné Dylanove vystúpenia predtým, ako sa stal hviezdou“.[274]

Dylan a Obama v Bielom dome (9. február 2010)

Rozsah, v ktorom sa jeho práca študovala na akademickej úrovni bol demonštrovaný dňa 24. mája 2011, kedy pri príležitosti 70. Dylanových narodenín tri svetové univerzity, Univerzita Johannesa Gutenberga (Mainz, Nemecko)[275], Viedenská univerzita (Rakúsko)[276] a Univerzita v Bristole[277], zorganizovali sympóziá, ktoré sa zaoberali hudobníkovou prácou. Pre tieto podujatia poskytli svoje písomné stanoviská viacerí literárni kritici a kultúrni historici. Pri príležitosti Dylanových sedemdesiatín boli podľa vyjadrenia v The Guardian na svete organizované podujatia, ktoré boli poctou tejto významnej osobnosti populárnej hudby. Konali sa od Moskvy po Madrid, v Nórsku, či britskom Northamptone, ale aj v Malajzii, či v hudobníkovej rodnej Minnesote.[278]

Dňa 4. októbra 2011 vydal Dylanovi vydavateľ Egyptian Records album predtým nepoznaných piesní Hanka Williamsa s názvom The Lost Notebooks of Hank Williams. Dylan bol kurátorom projektu, viacerých umelcov, ktorý nestihol Williams v roku 1953 skompletizovať. Na nahrávaní sa okrem Boba podieľal aj jeho syn Jakob Dylan, ale aj Levon Helm, Norah Jonesová, Jack White a ďalší.[279][280]

Dňa 29. mája 2012 americký prezident Barack Obama v Bielom dome udelil Dylanovi Prezidentskú medailu slobody. Počas ceremónie Obama ocenil Dylanov spevácky prejav, ktorý podľa jeho slov „nie je založený len na melódii, ale hlavne na prejave, ktorý dáva šancu poslucháčovi vycítiť jeho pocity“.[281]

Dňa 11. septembra 2012 Dylan vydal svoj 35. štúdiový album Tempest.[282] Je na ňom nahraná aj jeho pocta Johnovi Lennovi, pieseň „Roll On John“, či 14 minútová titulná kompozícia, ktorá je inšpirovaná potpením lode Titanic.[283] V recenzii časopisu Rolling Stone, Will Hermes dal albumu päť hviezdičiek,[284] a agregátor Metacritic dal projektu 83 zo 100 dosiahnuteľných bodov.[285]

Dňa 27. augusta 2013 Columbia Records vydali desiatu sériu Dylanových bootlegov, Another Self Portrait (1969–1971).[286] Album obsahuje 35 predtým nepublikovaných nahrávok vrátane alternatívnych a demonahrávok, ktoré vznikli v štúdiách medzi rokmi 1969–1971 počas výroby albumov Self Portrait a New Morning. V boxsete je aj koncertná nahrávka Dylanovho vystúpenia so skupinou The Band v roku 1969 na festivale na ostrove Wight. Projekt Another Self Portrait mal pozitívne recenzie a v agregátore Metacritic mu bolo pridelených 81 bodov.[287] Thom Jurek z AllMusic ho značil ako jeden z nevyhnutných doplnkov do Dylanovho hudobného katalógu.[288]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdiové albumy
Kompilácie
Soundtracky
Koncertné albumy

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Bob Dylan. The Rock and Roll Hall of Fame and Museum
  2. Dylan sang “Blowin’ In The Wind” at the Washington D.C. concert, January 20, 1986, which marked the inauguration of Martin Luther King Day. Gray, 2006, The Bob Dylan Encyclopedia, pp. 63 – 64.
  3. Dylan 'reveals origin of anthem'. BBC News: (2004-04-11). prístup: 2009-02-06.
  4. Browne, David (2001-09-10). Love and Theft review. Entertainment Weekly. prístup: 2008-09-07.
  5. Gates, David (1997-10-06). Dylan Revisited. Newsweek. prístup: 2008-10-13.
  6. Bob Dylan Way. duluthmn.com: (2006-10-17). prístup: 2009-01-29.
  7. Dylan Way Opens in Duluth. Northlands News Centre: (2008-05-15). prístup: 2009-01-29.
  8. The Pulitzer Prize Winners 2008: Special Citation. Pulitzer: (2008-05-07). prístup: 2008-09-06.
  9. Together Through Life. Amazon: (2009-03-14). prístup: 2009-03-14.
  10. Fricke, David (2009-03-04). Dylan Records Surprise 'Modern Times' Follow-up. Rolling Stone. prístup: 2009-03-04.
  11. Caulfield, Keith (2009-05-06). Bob Dylan Bows Atop Billboard 200. Billboard. prístup: 2009-05-07.
  12. a b Dylan is in chart seventh heaven. BBC News: (2009-05-03). prístup: 2009-05-03.
  13. Bob Dylan’s Holiday LP Christmas in the Heart Due October 13th. bobdylan.com: (2009-08-25). prístup: 2009-08-27.
  14. Sounes, Down The Highway: The Life Of Bob Dylan, p. 14, gives his Hebrew name as Shabtai Zisel ben Avraham
  15. A Chabad news service gives the variant Zushe ben Avraham, which may be a Yiddish variant Singer/Songwriter Bob Dylan Joins Yom Kippur Services in Atlanta. Chabad.org News: (2007-09-24). prístup: 2008-09-11.
  16. Sounes, Down The Highway: The Life Of Bob Dylan, p. 14
  17. a b Sounes, Down The Highway: The Life Of Bob Dylan, pp. 12 – 13.
  18. Dylan, Chronicles, Volume One, pp. 92 – 93.
  19. Shelton, No Direction Home, pp. 38 – 39.
  20. a b c Updated from The Rolling Stone Encyclopedia of Rock & Roll (Simon & Schuster, 2001). Bob Dylan: Biography. Rolling Stone. prístup: 2008-09-23.
  21. Sounes, Down The Highway: The Life Of Bob Dylan, pp. 29 – 37.
  22. Shelton, No Direction Home, pp. 39 – 43.
  23. An interview with Bobby Vee suggests the young Zimmerman may have been eccentric in spelling his early pseudonym: "[Dylan] was in the Fargo/Moorhead area ... Bill [Velline] was in a record shop in Fargo, Sam's Record Land, and this guy came up to him and introduced himself as Elston Gunnn--with three n's, G-U-N-N-N." Bobby Vee Interview, July 1999, Goldmine Reproduced online:Early alias for Robert Zimmerman. Expecting Rain: (1999-08-11). prístup: 2008-09-11.
  24. Sounes, Down The Highway: The Life Of Bob Dylan, pp. 41 – 42.
  25. Heylin, Bob Dylan: Behind the Shades Revisited, pp. 26 – 27.
  26. a b c Biograph, 1985, Liner notes & text by Cameron Crowe.
  27. Shelton, No Direction Home, pp. 65 – 82.
  28. a b c This is related in the documentary film No Direction Home, Director: Martin Scorsese. Broadcast: September 26, 2005, PBS & BBC Two
  29. Dylan, Chronicles, Volume One, pp. 78 – 79.
  30. Dylan, Chronicles, Volume One, p. 98.
  31. Dylan, Chronicles, Volume One, pp. 250 – 252.
  32. Robert Shelton, New York Times, 1961-09-21, "Bob Dylan: A Distinctive Stylist" reproduced online: Robert Shelton (1961-09-21). Bob Dylan: A Distinctive Stylist. Bob Dylan Roots. prístup: 2008-09-11.
  33. Richie Unterberger (2003-10-08). Carolyn Hester Biography. All Music. prístup: 2008-09-11.
  34. a b Scaduto, Bob Dylan, p. 110.
  35. Shelton, No Direction Home, pp. 157 – 158.
  36. Gray, The Bob Dylan Encyclopedia, pp. 283 – 284.
  37. Heylin, Bob Dylan: Behind the Shades Revisited, pp. 115 – 116.
  38. a b Heylin, 1996, Bob Dylan: A Life In Stolen Moments, pp. 35 – 39.
  39. Dylan in the Madhouse. BBC TV: (2007-10-14). prístup: 2009-08-31.
  40. Sounes, Howard. Down the Highway: The Life Of Bob Dylan. Doubleday 2001. p159. ISBN 0-552-99929-6
  41. Web Guardian newspaper © Guardian News and Media Limited 2009
  42. Shelton, No Direction Home, pp. 138 – 142.
  43. Shelton, No Direction Home, p. 156.
  44. The booklet by John Bauldie accompanying Dylan's The Bootleg Series Volumes 1–3 (Rare & Unreleased) 1961–1991 (1991) says: "Dylan acknowledged the debt in 1978 to journalist Marc Rowland: Blowin' In The Wind' has always been a spiritual. I took it off a song called 'No More Auction Block'—that's a spiritual and 'Blowin' In The Wind follows the same feeling. pp. 6 – 8.
  45. Heylin, Bob Dylan: Behind the Shades Revisited, pp. 101 – 103.
  46. Ricks, Dylan's Visions of Sin, pp. 329 – 344.
  47. Biograph, 1985, Liner notes & text by Cameron Crowe. Musicians on "Mixed Up Confusion": George Barnes & Bruce Langhorne (guitars); Dick Wellstood (piano); Gene Ramey (bass); Herb Lovelle (drums)
  48. Scaduto, Bob Dylan, p. 35.
  49. Mojo magazine, December 1993.
  50. Joan Baez entry, Gray, The Bob Dylan Encyclopedia, pp. 28 – 31.
  51. Meacham, Steve (2007-08-15). It ain't me babe but I like how it sounds. The Sydney Morning Herald. prístup: 2008-09-24.
  52. Dylan had recorded "Talkin' John Birch Society Blues" for his Freewheelin album, but the song was replaced by later compositions, including "Masters of War". See Heylin, Bob Dylan: Behind the Shades Revisited, pp. 114 – 115.
  53. Dylan performed "Only a Pawn in Their Game" and "When the Ship Comes In"; see Heylin, Bob Dylan: A Life In Stolen Moments, p. 49.
  54. Gill, My Back Pages, pp. 37 – 41.
  55. Ricks, Dylan's Visions of Sin, pp. 221 – 233.
  56. Williams, p. 56.
  57. Shelton, pp. 200 – 205.
  58. Part of Dylan's speech went: "There's no black and white, left and right to me any more; there's only up and down and down is very close to the ground. And I'm trying to go up without thinking of anything trivial such as politics."; see, Shelton, pp. 200 – 205.
  59. Heylin (1996), p. 60.
  60. Shelton, p. 222.
  61. In an interview with Seth Goddard for Life (July 5, 2001) Ginsberg said Dylan's technique had been inspired by Jack Kerouac: "(Dylan) pulled Mexico City Blues from my hand and started reading it and I said, 'What do you know about that?' He said, 'Somebody handed it to me in '59 in St. Paul and it blew my mind.' So I said 'Why?' He said, 'It was the first poetry that spoke to me in my own language.' So those chains of flashing images you get in Dylan, like 'the motorcycle black Madonna two-wheeled gypsy queen and her silver studded phantom lover,' they're influenced by Kerouac's chains of flashing images and spontaneous writing, and that spreads out into the people." Reproduced online: Online Interviews With Allen Ginsberg. University of Illinois at Urbana Champaign: (October 8, 2004). prístup: September 11, 2008.
  62. Shelton, pp. 219 – 222.
  63. Shelton, pp. 267 – 271; pp. 288 – 291.
  64. Heylin (2000), pp. 181 – 182.
  65. Heylin (2009), pp. 220 – 222.
  66. Marqusee, p. 144.
  67. Gill, pp. 68 – 69.
  68. Lee, p. 18.
  69. a b Sounes, pp. 168 – 169.
  70. Warwick, N., Brown, T. & Kutner, J. (2004). The Complete Book of the British Charts, Third, Omnibus Press. ISBN 978-1-84449-058-5.
  71. Whitburn, J. (2008). Top Pop Singles 1955–2006. Record Research Inc. ISBN 0-89820-172-1.
  72. Shelton, pp. 276 – 277.
  73. Heylin (2000), pp. 208 – 216.
  74. Exclusive: Dylan at Newport—Who Booed?. Mojo. (October 25, 2007). prístup: September 7, 2008.
  75. CP Staff. "Al Kooper talks Dylan, Conan, Hendrix, and lifetime in the music business", City Pages, Village Voice Media, April 28, 2010, p. 3. z May 1, 2010.
  76. Jackson, Bruce (August 26, 2002). The myth of Newport '65: It wasn't Bob Dylan they were booing. Buffalo Report. archivované na [http://buffaloreport.com/020826dylan.html originál z February 23, 2008 prístup: May 8, 2010.
  77. Shelton, pp. 305 – 314.
  78. A year earlier, Irwin Silber, editor of Sing Out!, had published an "Open Letter to Bob Dylan", criticizing Dylan's stepping away from political songwriting: "I saw at Newport how you had somehow lost contact with people. Some of the paraphernalia of fame were getting in your way." Sing Out!, November 1964, quoted in Shelton, p. 313. This letter has been mistakenly described as a response to Dylan's 1965 Newport appearance.
  79. Sing Out!, September 1965, quoted in Shelton, p. 313.
  80. "You got a lotta nerve/To say you are my friend/When I was down/You just stood there grinning" Reproduced online:Dylan, Bob. Positively 4th Street. bobdylan.com. prístup: April 21, 2015.
  81. Sounes, p. 186.
  82. Springsteen's Speech during Dylan's induction into the Rock and Roll Hall of Fame, January 20, 1988 Quoted in Bauldie, p. 191.
  83. The Rolling Stone 500 Greatest Songs of All Time. Rock List Music. prístup: May 2, 2010.
  84. 500 Greatest Songs Of All Time. Rolling Stone. (May 31, 2011). prístup: June 1, 2011.
  85. Gill, pp. 87 – 88.
  86. Polizzotti identifies Charlie McCoy on guitar and Russ Savakus on bass as the musicians, see Polizzotti, Highway 61 Revisited, p. 133
  87. Gill, p. 89.
  88. Heylin (1996), pp. 80 – 81
  89. Sounes, pp. 189 – 90.
  90. Heylin (1996), pp. 82 – 94
  91. Heylin (2000), pp. 238 – 243.
  92. "The closest I ever got to the sound I hear in my mind was on individual bands in the Blonde on Blonde album. It's that thin, that wild mercury sound. It's metallic and bright gold, with whatever that conjures up." Dylan Interview, Playboy, March 1978; reprinted in Cott, Dylan on Dylan: The Essential Interviews, p. 204.
  93. Gill, p. 95.
  94. a b Sounes, p. 193.
  95. Shelton, p. 325.
  96. Heylin (2000), pp. 244 – 261.
  97. Live 1966. NME. (September 6, 1998). prístup: May 2, 2010.
  98. Dylan's dialogue with the Manchester audience is recorded (with subtitles) in Martin Scorsese's documentary No Direction Home
  99. Heylin (2011), p. 251.
  100. Heylin (2011), p. 250.
  101. Rolling Stone, November 29, 1969. Reprinted in Cott (ed.), Dylan on Dylan: The Essential Interviews, p. 140.
  102. Jones, Rebecca. "Dylan tapes reveal heroin addiction", BBC Radio 4, May 23, 2011. z May 26, 2011.
  103. Greene, Andy (May 23, 2011). Questions About Bob Dylan's Claim That He was Once a Heroin Addict. Rolling Stone. prístup: May 26, 2011.
  104. Brown, Mick. "Bob Dylan: finally an admission about his heroin use, but is it the truth?", www.telegraph.co.uk, May 23, 2011. z May 26, 2011.
  105. Sounes, p. 215.
  106. a b c Sounes, pp. 217 – 219.
  107. Scherman, Tony (July 29, 2006). The Bob Dylan Motorcycle-Crash Mystery. American Heritage. prístup: June 18, 2014.
  108. Heylin (2000), p. 268.
  109. Dylan, p. 114.
  110. Heylin (1996), p. 143.
  111. Sounes, p. 216.
  112. Lee, pp. 39 – 63.
  113. Eat the Document on IMDb. imdb.com. prístup: September 27, 2013.
  114. Sounes, pp. 222 – 225.
  115. Marcus, pp. 236 – 265.
  116. Helm, Levon and Davis, This Wheel's on Fire, p. 164; p. 174.
  117. a b c d Columbia Studio A, Nashville, Tennessee, John Wesley Harding sessions. Bjorner's Still On the Road. prístup: November 10, 2008.
  118. Heylin (2000), pp. 282 – 288.
  119. Heylin (2011), p. 289.
  120. Gill, p. 140.
  121. Shelton (2011), p. 273.
  122. Sounes, pp. 248 – 253.
  123. Ford, Mark. "Bob Dylan: Writings 1968–2010 by Greil Marcus", guardian.co.uk, May 14, 2011. z August 20, 2011.
  124. Male, Andrew (November 26, 2007). Bob Dylan—Disc of the Day: Self Portrait. Mojo. prístup: September 24, 2008.
  125. Christgau, Robert. Self Portrait. robertchristgau.com. prístup: May 2, 2010.
  126. Shelton, p. 482.
  127. Heylin, 2009, Revolution In The Air, The Songs of Bob Dylan: Volume One, pp. 414 – 415.
  128. Heylin (2009), pp. 391 – 392.
  129. Heylin (2000), pp. 328 – 331.
  130. Heylin (1996), p. 128.
  131. Gray (2006), pp. 342 – 343.
  132. Gray (2006), p. 267.
  133. C. P. Lee wrote: "In Garrett's ghost-written memoir, The Authentic Life of Billy, the Kid, published within a year of Billy's death, he wrote that 'Billy's partner doubtless had a name which was his legal property, but he was so given to changing it that it is impossible to fix on the right one. Billy always called him Alias. Lee, pp. 66 – 67.
  134. Björner, Olof. Dylan covers sorted by song name: k. bjorner.com. prístup: June 11, 2012.
  135. Artists to have covered the song include Bryan Ferry, Wyclef Jean and Guns N' Roses. Dylan's Legacy Keeps Growing, Cover By Cover. NPR Music: (June 26, 2007). prístup: October 1, 2008.
  136. Sounes, pp. 273 – 274.
  137. Heylin (2000), p. 354.
  138. Heylin (2000), p. 358.
  139. Shelton, p. 37.
  140. Heylin (2000), pp. 368 – 383.
  141. Heylin (2000), pp. 369 – 387.
  142. a b Heylin (2000), p. 383.
  143. "Bob Dylan", Salon.com, May 5, 2001. z September 7, 2008.
  144. Hedin, p. 109.
  145. According to Shelton, Dylan named the tour Rolling Thunder and then "appeared pleased when someone told him to native Americans, rolling thunder means speaking the truth." A Cherokee medicine man named Rolling Thunder appeared on stage at Providence, RI, "stroking a feather in time to the music". Shelton (2011), p. 310.
  146. "Log of every performance of "Hurricane"", Bjorner's Still on the Road, August 20, 2006. z July 7, 2013.
  147. Kokay, Les via Olof Björner (2000). Songs of the Underground: a collector's guide to the Rolling Thunder Revue 1975–1976. prístup: February 18, 2007.
  148. Sloman, Larry (2002). On The Road with Bob Dylan. Three Rivers Press. ISBN 1-4000-4596-7.
  149. Gray (2006), p. 579.
  150. Shepard, pp. 2 – 49.
  151. Heylin (2000), pp. 386 – 401,
  152. Gray (2006), p. 408.
  153. Erlewine, Stephen (December 12, 2002). Bob Dylan Live 1975—The Rolling Thunder Revue. allmusic. prístup: September 25, 2008.
  154. Maslin, Janet, "Renaldo & Clara (1978) 'Renaldo and Clara,' Film by Bob Dylan:Rolling Thunder", The New York Times, January 26, 1978. z September 11, 2008.
  155. Sounes, p. 313.
  156. Lee, pp. 115 – 116.
  157. Reviews of The Last Waltz. Metacritic: (October 8, 2007). prístup: September 11, 2008.
  158. Bream, Jon (May 22, 1991). 50 fascinating facts for Bob Dylan's 50th birthday. Star Tribune. prístup: September 28, 2008.
  159. a b Sounes, pp. 314 – 316.
  160. Christgau, Robert. Robert Christgau: Bob Dylan. Robertchristgau.com. prístup: August 4, 2010.
  161. Maslin, Janet (July 12, 1979). Bob Dylan at Budokan. Rolling Stone. prístup: August 4, 2010.
  162. Heylin (2000), p. 483.
  163. Heylin (2011), pp. 479 – 481.
  164. Gray (2006), p. 643.
  165. Heylin (2000), pp. 480 – 481.
  166. Sounes, pp. 323 – 337.
  167. Heylin (2000), pp. 490 – 526.
  168. Dylan Interview with Karen Hughes, The Dominion, Wellington, New Zealand, May 21, 1980; reprinted in Cott (ed.), Dylan on Dylan: The Essential Interviews, pp. 275 – 278
  169. Heylin (2000), pp. 501 – 503.
  170. Gray (2000), p. 11.
  171. Björner (June 8, 2001). Omaha, Nebraska, January 25, 1980. Bjorner's Still On The Road. prístup: September 11, 2008.
  172. Sounes, pp. 334 – 336.
  173. ROSEN, Robert (2002). Nowhere Man: The Final Days of John Lennon. Quick American Archives. ISBN 0-932551-51-3.
  174. Holden, Stephen, "Rock: Dylan, in Jersey, Revises Old Standbys", The New York Times, October 29, 1981, p. C19. z May 12, 2010.
  175. Gray (2006), pp. 215 – 221.
  176. Gray (2000), pp. 11 – 14.
  177. Gray (2006), pp. 56 – 59.
  178. Sounes, pp. 354 – 356.
  179. a b Sounes, p. 362.
  180. Sounes, p. 367.
  181. Sounes, pp. 365 – 367.
  182. Gray (2006), p. 63
  183. Erlewine, Stephen Thomas. Knocked Out Loaded. allmusic. prístup: May 2, 2010.
  184. Heylin (2000), p. 595.
  185. Gray (2006), pp. 95 – 100.
  186. Erlewine, Stephen Thomas (July 27, 1989). Dylan & The Dead. allmusic.com. prístup: September 10, 2009.
  187. Heylin (1996), pp. 297 – 299.
  188. Sounes, pp. 376 – 383.
  189. Heylin (2000), pp. 599 – 604.
  190. Speech on Bob Dylan's induction to the Rock'n'Roll Hall of Fame, January 20, 1988, reprinted in Bauldie, pp. 191 – 193.
  191. a b Sounes, p. 385.
  192. a b Gray (2000), p. 13.
  193. Heylin (2000), pp. 627 – 628.
  194. Heylin (2000), pp. 638 – 640.
  195. Dylan, pp. 145 – 221.
  196. Ricks, pp. 413 – 20.
  197. Gray (2006), p. 174.
  198. Sounes, p. 391.
  199. Grammy Lifetime Achievement Award. Grammy.com. prístup: September 25, 2008.
  200. Heylin (2000), pp. 664 – 665.
  201. Bell, 2012, Once Upon a Time: The Lives of Bob Dylan., p. 101.
  202. Gray (2006), p. 423.
  203. Sounes, pp. 408 – 409.
  204. Heylin (2009), pp. 100 – 101.
  205. Heylin (2000), p. 693.
  206. Heylin (2000), p. 697.
  207. Sounes, p. 420.
  208. Sounes, p. 426.
  209. Erlewine, Stephen Thomas. Time Out of Mind. allmusic. prístup: May 1, 2010.
  210. Dylan had been one of several artists who had won "Album of the Year" in 1971 for The Concert for BangladeshGrammy Award Winners: Album of the Year. rateyourmusic.com. prístup: May 1, 2010.
  211. "Remarks by the President at Kennedy Center Honors Reception", Clinton White House, December 8, 1997. z September 7, 2008.
  212. Bob Dylan and Paul Simon: A mismatch made in heaven? by Seth Rogovoy. Berkshireweb.com. prístup: July 15, 2011.
  213. The Academy of Motion Pictures Arts and Science – 2000 Awards. awardsdatabase.oscars.org/. prístup: April 12, 2013.
  214. Gray (2006), pp. 556 – 557.
  215. Love and Theft. Metacritic. prístup: September 7, 2008.
  216. "Love and Theft", Entertainment Weekly, October 1, 2001. z September 7, 2008.
  217. This is a reprint of the article from The Wall Street Journal cited in next footnote."Did Bob Dylan Lift Lines From Dr Saga?", California State University, Dear Habermas, July 8, 2003. z September 29, 2011.
  218. "Did Bob Dylan Lift Lines From Dr Saga?", Wall Street Journal, July 8, 2003. z September 29, 2011.
  219. Dylan co-wrote Masked & Anonymous under the pseudonym Seregei Petrov, taken from an actor in the silent movie era; Larry Charles used the alias Rene Fontaine. Gray (2006), p. 453.
  220. Scott, A. O.. "Film Review; Times They Are Surreal In Bob Dylan Tale", The New York Times, July 24, 2003. z October 4, 2008.
  221. "Masked and Anonymous", metacritic.com, February 2, 2003. z September 9, 2014.
  222. Zacharek, Stephanie (July 24, 2003). Dylan in darkest America. Salon. prístup: November 19, 2015.
  223. Motion, Andrew. Masked and Anonymous. Sony Classics. prístup: September 7, 2008.
  224. Maslin, Janet, "So You Thought You Knew Dylan? Hah!", The New York Times, October 5, 2004, p. 2. z September 7, 2008.
  225. Gray (2006), pp. 136 – 138.
  226. No Direction Home: Bob Dylan. rottentomatoes.com: (October 8, 2006). prístup: July 12, 2013.
  227. No Direction Home: Bob Dylan A Martin Scorsese Picture. PBS. prístup: November 6, 2009.
  228. American Masters, No Direction Home. peabodyawards.com. prístup: October 1, 2014.
  229. Past duPont Award Winners. The Journalism School, Columbia University: (2007). prístup: September 7, 2008.
  230. Stephen Thomas Erlewine. "The Bootleg Series, Vol. 7: No Direction Home – The Soundtrack", allmusic, February 7, 2015. z March 28, 2015.
  231. Theme Time Radio Hour With Bob Dylan. BBC Radio 6 Music: (November 30, 2009). prístup: February 6, 2011.
  232. "Theme Time Radio playlists", Not Dark Yet. z September 7, 2008.
  233. Sawyer, Miranda. "The Great Sound of Radio Bob", The Observer, December 31, 2006. z September 7, 2008.
  234. Watson, Tom. "Dylan Spinnin' Those Coool Records", New Critics, February 16, 2007. z February 18, 2007.
  235. Hinckley, David. "Bob Dylan's Theme Time Radio Hour: His time might be up", New York Daily News, April 19, 2009. z May 16, 2009.
  236. "Modern Times", Metacritic. z September 7, 2008.
  237. Dylan gets first US number one for 30 years. NME. (September 7, 2006). prístup: September 11, 2008.
  238. Rich, Motoko, "Who's This Guy Dylan Who's Borrowing Lines from Henry Timrod?", The New York Times, September 14, 2006. z September 29, 2011.
  239. Rolling Stone Albums of the Year 2006. Rock List Music. prístup: October 16, 2009.
  240. "Modern Times, Album of the Year, 2006", Uncut, December 16, 2006. z September 11, 2008.
  241. Gundersen, Edna. "Get The Box Set with 'One Push of a Button'", USA Today, December 1, 2006. z September 25, 2008.
  242. "Blanchett wins top Venice Award", BBC News, September 9, 2007. z September 12, 2008.
  243. a b McCarthy, Todd, "I'm Not There", Variety, September 4, 2007. z September 10, 2009.
  244. A. O. Scott. "I'm Not There (2007)", The New York Times, November 7, 2007. z September 10, 2009.
  245. Greil Marcus wrote: "There is nothing like 'I'm Not There' in the rest of the basement recordings, or anywhere else in Bob Dylan's career. Very quickly the listener is drawn into the sickly embrace of the music, its wash of half-heard, half-formed words and the increasing bitterness and despair behind them. Words are floated together in a dyslexia that is music itself – a dyslexia that seems to prove the claims of music over words, to see just how little words can achieve." See Marcus, pp. 198 – 204.
  246. "Dylan covered by ... very long list.", Uncut, October 1, 2007. z September 16, 2008.
  247. "Dylan 07", Sony BMG Music Entertainment, August 1, 2007. z September 7, 2008.
  248. Walker, Tim. "Mark Ronson: Born Entertainer", The Independent, October 27, 2007. z September 7, 2008.
  249. What's Bob Dylan Doing In A Victoria's Secret Ad?. Slate. (April 12, 2004). prístup: September 16, 2008.
  250. Dylan, Cadillac. XM Radio: (October 22, 2007). archivované na [http://www.xmradio.com/dylan-cadillac/index.xmc originál z March 12, 2008 prístup: September 16, 2008.
  251. Dylan also devoted an hour of his Theme Time Radio Hour to the theme of 'the Cadillac'. He first sang about the car in his 1963 nuclear war fantasy, "Talkin' World War III Blues", when he described it as a "good car to drive—after a war".
  252. Michaels, Sean. "Bob Dylan to appear with Will.I.Am in Pepsi advertisement", The Guardian, January 30, 2009. z May 2, 2010.
  253. Kissel, Rick, "Super Bowl ratings hit new high", Variety, February 3, 2009. z February 3, 2009.
  254. Gundersen, Edna. "Dylan Reveals Many Facets on 'Tell Tale Signs'", USA Today, July 29, 2008.
  255. Cairns, Dan. "Tell Tale Signs", The Sunday Times, October 5, 2008. z October 6, 2008.
  256. Michael Gray expressed his opinion in his Bob Dylan Encyclopedia blog Tell Tale Signs Pt. 3, Money Doesn't Talk .... Bob Dylan Encyclopedia blog: (August 14, 2008). prístup: September 6, 2008.
  257. Reviews of Tell Tale Signs. Metacritic. prístup: October 26, 2008.
  258. Jurek, Thom (October 29, 2008). The Bootleg Series, Vol. 8: Tell Tale Signs – Rare and Unreleased 1989–2006. allmusic.com. prístup: July 12, 2013.
  259. Flanagan, Bill (April 10, 2009). Bob Dylan talks about the new album with Bill Flanagan. bobdylan.com. archivované na [http://www.bobdylan.com/conversation originál z 2011-04-25 prístup: March 30, 2012.
  260. Erlewine, Stephen Thomas. Together Through Life. allmusic. prístup: May 1, 2010.
  261. Together Through Life. Metacritic: (April 29, 2009). prístup: April 29, 2009.
  262. Gill, Andy. "Bob Dylan's Together Through Life", Salon.com, April 24, 2009. z April 28, 2009.
  263. a b Caulfield, Keith (May 6, 2009). Bob Dylan Bows Atop Billboard 200. Billboard. prístup: May 7, 2009.
  264. Erlewine, Stephen Thomas. Christmas In The Heart. allmusic. prístup: May 1, 2010.
  265. CAFAmerica to distribute royalitiesŠablóna:Sic from Bob Dylan's Christmas album to Crisis. UK Fundraising: (December 14, 2009). prístup: December 19, 2009.
  266. Christmas In the Heart. Metacritic: (October 16, 2009). prístup: October 16, 2009.
  267. A Hard Reindeer's A-Gonna Fall. The New Yorker. (September 21, 2009). prístup: October 13, 2009.
  268. Gundersen, Edna. "Bob Dylan takes the Christmas spirit to 'Heart'", USA Today, October 13, 2009. z June 1, 2011.
  269. Flanagan, Bill (interviewer) (November 28, 2009). Bob Dylan gives interview to The Big Issue. music-news.com. prístup: March 26, 2010.
  270. Caligiuri, Jim (December 31, 2010). The Witmark Demos: 1962–1964 The Bootleg Series Vol. 9 (Columbia). austinchronicle.com. prístup: July 12, 2013.
  271. The Witmark Demos, 1962–1964. Metacritic. prístup: October 29, 2010.
  272. The Original Mono Recordings. bobdylan.com: (October 19, 2010). prístup: June 11, 2012.
  273. Egan, Sean, "the Original Mono Recordings review", November 25, 2010. z September 7, 2012.
  274. Bob Dylan in Concert – Brandeis University 1963 Now Available. bobdylan.com: (February 16, 2011). prístup: March 17, 2015.
  275. Bob Dylan und die Revolution der populären Musik. Johannes Gutenberg Universität Mainz: (April 29, 2011). prístup: May 27, 2011.
  276. Refractions of Dylan – Cultural Appropriations of an American Icon. www.dylanvienna.at: (May 12, 2011). prístup: May 27, 2011.
  277. The Seven Ages of Dylan. University of Bristol: (May 15, 2011). prístup: May 27, 2011.
  278. Topping, Alexandra. "Bob Dylan at 70", The Guardian, May 24, 2011. z May 27, 2011.
  279. Uhelszki, Jaan (August 4, 2011). Bob Dylan Helps Bring Hank Williams' Lost Notebooks Back from the Dead. themortonreport.com. prístup: August 5, 2011.
  280. Lewis, Randy. "Lost Notebooks of Hank Williams finds good company in Bob Dylan", Los Angeles Times, October 2, 2011. z October 4, 2011.
  281. Itzkoff, Dave, "Bob Dylan Among Recipients of Presidential Medal of Freedom", May 29, 2012. z May 30, 2012.
  282. Lewis, Randy. "'Tempest' and Bob Dylan's voice for the ages", Los Angeles Times, September 10, 2012. z September 11, 2012.
  283. Greene, Andy, "First Details of Bob Dylan's Upcoming Album Tempest", July 17, 2012. z July 18, 2012.
  284. Hermes, Will (August 30, 2012). Tempest. Rolling Stone. prístup: September 7, 2012.
  285. Tempest – Bob Dylan. Mmtacritic.com: (September 11, 2012). prístup: September 12, 2012.
  286. Another Self Portrait Press Release. expectingrain.com: (July 16, 2013). prístup: September 12, 2013.
  287. Another Self Portrait 1969–1971: The Bootleg Series, Vol. 10. metacritic.com: (September 12, 2013). prístup: September 12, 2013.
  288. Jurek, Thom (August 27, 2013). Another Self Portrait (1969–1971): The Bootleg Series, Vol. 10. AllMusic.com. prístup: September 12, 2013.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]