Bertolt Brecht

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Bertolt Brecht
Bertolt-Brecht.jpg
nemecký spisovateľ
Narodenie 10. február 1898
Augsburg, Nemecko
Úmrtie 14. august 1956 (58 rokov)
Východný Berlín, NDR
Zamestnanie dramatik, riaditeľ divadla, básnik
Manželka Marianne Zoff (1922–1926)
Helene Weigel (1930—1956)
Podpis Brecht Unterschrift.jpg

Bertolt Brecht (alebo Bert Brecht, rodným menom Eugen Berthold Friedrich Brecht) (* 10. február 1898, Augsburg – † 14. august 1956, Berlín) bol nemecký spisovateľ, divadelník, dramatik, režisér a teoretik drámy. Bol najvplyvnejší nemecký dramatik a lyrik 20. storočia. Je zakladateľom tzv. epického divadla.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Do literatúry vstúpil na konci 1. svetovej vojny, keď uverejnil básne proti vojne. Po maturite začal nesystematicky študovať medicínu, prírodné vedy a literatúru, no už o rok musel štúdium prerušiť, pretože musel narukovať ako sanitárny vojak do augsburského lazaretu.

V tomto období spoznal aj Paulu Banholzerovú, ktorá s ním roku 1919 mala syna Franka, ktorý neskôr padol ako nemecký vojak v Rusku. V roku 1922 si vzal herečku a opernú speváčku Marianne Zoffovú, s ktorou mal o rok neskôr dcéru Hanne. Krátko nato spoznal svoju neskoršiu ženu Helene Weigelovú. Roku 1924 sa narodil jeho druhý syn Stefan.

Roku 1923 sa Brecht stal dramaturgom divadla v Mníchove a roku 1924 na pozvánku riaditeľa Nemeckého divadla v Berlíne (Deutsches Theater) Maxa Reinhardta dramaturgom tohto divadla. Už od roku 1920 ale často chodieval do Berlína, aby si vytvoril kontakty.

Roku 1926 začal študovať marxizmus, v rokoch 1928 – 1929 navštevoval marxistickú robotnícku školu, kde sa najmä venoval ekonomickým otázkam. V tomto období vytvoril aj niekoľko poučných marxistických hier.

Roku 1927 sa Brecht rozviedol s Marianne Zoffovou. Po svadbe s Helene Weigelovou v roku 1930 prišla na svet dcéra Barbara.

Roku 1933, potom ako fašisti zakázali jednu jeho hru a deň po podpálení Ríšskeho snemu, utiekol do Švajčiarska (cez Prahu a Viedeň) a odtiaľ do Dánska. V roku 1933 nacisti verejne spálili všetky jeho knihy. Po piatich rokoch pobytu v roku 1939 opustil Dánsko, potom bol rok vo Švédsku, krátko vo Fínsku a napokon v lete 1941 išiel cez Moskvu a trassibírsku magistrálu do Vladivostoku a odtiaľ loďou do USA.

V polovici 30. rokov začal uplatňovať princípy epického divadla (pozri dole).

V USA býval pri Hollywoode, ale jeho nádej, že zohrá úlohu vo filmovom biznise sa nesplnila. Aktívne vystupoval proti fašizmu a vojne, ale sám sa označil za „učiteľa bez žiakov“, lebo Američanov veľmi nezaujímal. V októbri roku 1947 ho vypočúval zmámy americký Výbor pre neamerickú činnosť pre podozrenie z „komunizmu“. O deň neskôr utiekol cez Paríž do Zürichu, kde strávil jeden rok, lebo Švajčiarsko bolo jedinou krajinou, kde mal povolený vstup (do Nemecka nesmel).

Začiatkom roku 1949 sa nakoniec s česko-slovenským pasom presťahoval cez Prahu do Východného Berlína (NDR). So svojou ženou Helenou Weiglovou tu v tom istom roku založil svetoznáme divadlo Berliner Ensemble (Berlínsky súbor). Tu dostal Brecht príležitosť prakticky si overiť a uskutočňoať svoje dramaturgicko-estetické názory, tak ako ich formuloval vo svojich teoretických štúdiách a v modele epického divadla.

Hoci žil v NDR, autorské práva na jeho diela mala švajčiarska spoločnosť a dostával odmeny v tvrdej mene. Okolo Východného Berlína jazdieval v predvojnovom aute DKW, čo bol zriedkavý luxus v chudobnom povojnovom Berlíne.

Roku 1950 získal aj rakúske občianstvo. Friedrich Torberg spolu s Hansom Weigelom v Rakúsku presadili bojkot uvádzania jeho diel v Rakúsku, ktorý trval až do roku 1962.

V roku 1949 dostal Národnú cenu NDR, roku 1954 Medzinárodnú Leninovu cenu „Za upevnenie mieru medzi národmi“.

Epické divadlo[upraviť | upraviť zdroj]

Svoje „epické divadlo“ Bertolt chápal tak, že chcel vzbudiť v divákovi nie len emocionálne, ale najmä racionálne pocity, primäť ho k premýšľaniu. Preto, aby odpútal diváka od prežívania deja, využíval rôzne techniky (songy, film, zmena kulís pred očami diváka a pod.). Mení sa aj herecký výraz – herec už neprežíva postavu, ale ju predstavuje. „Epické“ znamená popretie „dramatického“, tak ako ho vyjadrovalo meštiacke iluzívne divadlo vo svojej záverečnej fáze. Brecht sa opieral najmä o čínske, indické a čiastočne aj alžbetínske divadlo, pretože tieto divadlá boli epické v Brechtovom zmysle. Cieľom epického divadla má byť zmena diváka a tým aj spoločnosti.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Naše divadlá uviedli po vojne takmer všetky Brechtove hry. Najznámejšia je Žobrácka opera, ktorú uviedol v zaujímavej inscenácii E.F. Burian už v roku 1930. Najreprezentívnejšia je hra Kaukazský kriedový kruh.

Okrem dole uvedených divadelných hier písal aj lyriku a prózu.

Divadelné hry (chronologicky)[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámka: Mnohé z Brechtových hier boli uvedené až niekoľko rokov po ich napísaní. Prvý dátum označuje rok napísania hry, rok za lomkou (/) označuje rok jej prvého javiskového uvedenia.

Adaptácie
Jednoaktovky
  • 1919: Malomeštiakova svadba (Die Kleinbürgerhochzeit)
  • Der Bettler oder Der tote Hund,
  • Er treibt einen Teufel aus,
  • Lux in Tenebris,
  • Der Fischzug,
  • Dansen,
  • Was kostet das Eisen?,
  • Die sieben Todsünden der Kleinbürger

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]