Mick Jagger

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mick Jagger
Jagger v roku 2014
Jagger v roku 2014
Základné informácie
Popis umelca britský hudobník
Rodné meno Michael Phillip Jagger
Narodenie 26. júl 1943 (74 rokov)[1]
Dartford, Spojené kráľovstvo
Žáner Rock, blues, pop
Hrá na nástroje spev, gitara, harmonika
Roky pôsob. 1960 – súčasnosť
Vydavateľstvá Virgin, Rolling Stones, ABKCO, Universal
Súvisiace
články
The Rolling Stones, SuperHeavy, Peter Tosh, David Bowie
Webstránka mickjagger.com

Sir Michael Philip „Mick“ Jagger (* 26. júl 1943, Dartford, Spojené kráľovstvo) je britský rockový hudobník, skladateľ, herec, producent a businessman. Celosvetovo sa preslávil ako spevák a spoluzakladateľ kapely The Rolling Stones. Jaggerova hudobná kariéra presahuje päť desaťročí. Hudobnou kritikou je považovaný za „jedného z najvplyvnejších frontmanov histórii rokenrolu.“[2] Jeho osobitý hlas, pódiová prezentácia a gitarový štýl Keitha Richardsa sú výrazovým prostriedkom, ktorý počas celej jej existencie charakterizuje kapelu Rolling Stones. Jagger si prilákal pozornosť tlačových médií svojimi romantickými vzťahmi, verejným priznaním k užívaniu drôg a je často prezentovaný ako jedna z hlavných postáv kontrakultúry 60. rokov.

Jagger sa narodil a vyrastal v blízkosti Londýna, v Dartforde (grófstvo Kent). Predtým, ako sa stal členom Rolling Stones, prerušil akademické štúdium na Londýnskej škole ekonómie a politických vied. Jagger spolu s Richardsom sú spoluautormi väčšiny skladieb, ktoré nahrala kapela Rolling Stones. Koncom 60. rokov 20. storočia Jagger začal svojim účinkovaním vo filmoch Performance a Ned Kelly svoju hereckú kariéru, ktorá sa stretla s nie práve s najpriaznivejšou odozvou. V roku 1985 nahral svoj prvý sólový album, She's the Boss, a v roku 2009 sa, spolu s osobnosťami ako je speváčka Joss Stoneová, Dave Stewart (Eurythmics), A. R. Rahman a Damian Marley (syn Boba Marleya), stal súčasťou superskupiny SuperHeavy. V 80. rokoch boli vzťahy Jaggera ku kapele Rolling Stones a špeciálne ku Richardsovi naštrbené, no jeho sólová produkcia, či spolupráca s inými hudobníkmi nikdy nedosiahla úspech porovnateľný s tým, čo spolu dokázali v skupine.

V roku 1989 Micka Jaggera s kapelou The Rolling Stones uviedli do Rokenrolovej sieni slávy a v roku 2004 do UK Music Hall of Fame. Ako člen Rolling Stones a aj ako sólový hudobník má Jagger trinásť singlov, ktoré boli na vrcholoch britských a amerických hudobných rebríčkov, v Top 10 mal 32 singlov a v Top 40 70 singlov. V roku 2003 mu bol za jeho prínos k populárnej hudbe udelený Rytiersky rád.

Čistá hodnota Jaggerovho majetku sa v súčasnosti odhaduje na 360 miliónov dolárov. Jagger bol raz ženatý a je rozvedený. Je známe, že mal viacero mimomanželských vzťahov. S piatimi ženami má osem detí a má päť vnúčat. V máji roku 2014 sa jeho vnučke, Assisi, narodila prvá pravnučka.

Život a kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a hudobné začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Michael Philip Jagger sa narodil do rodiny patriacej v strednej spoločenskej vrstve v Dartforde.[3] Jeho otec, Basil Fanshawe "Joe" Jagger (13. apríl 1913 – 11. november 2006),[4] a starý otec, David Ernest Jagger, boli obidvaja učiteľmi.[5] Matka, Eva Ensley Mary (rod. Scuttsová, 6. apríl 1913 – 18. máj 2000), pôvodom z austrálskeho mesta Sydney,[6] bola kaderníčka[5] a aktívna členka Britskej konzervatívnej strany. Jaggerov mladší brat, Chris (nar 19. decembra 1947), je tiež hudobníkom.[7] Obaja bratia spoločne hrávali.[8]

Napriek tomu, že bol Mick od mladosti vedený k tomu, aby nasledoval svojho otca, podľa jeho vlastných vyjadrení v publikácii According to the Rolling Stones „stále ho to ťahalo k spievaniu. V mladosti stále spieval, bol dieťaťom, ktoré malo spev rado. Niektoré deti spievali v kostolných chóroch, iné sa radi predvádzali pred zrkadlom. On tiež spieval v cirkevnom zbore, veľmi rád počúval spevákov v rádiu BBC, či v anglickej verzii vysielania Rádia Luxembourg, pozeral ich v televízii, či chodil do kina na hudobné filmy.“[9]

V septembri 1950 boli Keith Richards a Jagger spolužiakmi na Wentworth Primary School. V roku 1954 Jagger spravil skúšky a šiel študovať na gymnázium v Dartforde. V areáli tejto školy sa v súčasnosti nachádza budova The Mick Jagger Centre, kde sa v lete organizujú divadelné workshopy. Jagger a Richards v tomto čase chodili do rôznych škôl a stratili vzájomné kontakty. Po náhodnom stretnutí v júli 1960 na nástupišti dartfordskej železničnej stanice sa ich priateľstvo obnovilo. Zistili, že obidvaja radi počúvajú hudbu, hlavne R&B, ktorú Jagger prvýkrát počul v podaní Little Richarda.[10][11]

V roku 1961 Jagger úspešne ukončil strednú školu. S Richardsom sa presťahovali do bytu v Edith Grove, Chelsea v Londýne, kde sa ubytovali spolu s gitaristom Brianom Jonesom. Kým Richards a Jones plánovali v hlavnom meste založiť svoju vlastnú kapelu, Blues Incorporated, Jagger pokračoval, s podporou z vládneho grantu, ako vysokoškolský študent podnikania na London School of Economics.[12] Seriózne uvažoval o tom, že než by sa mal stať nejakou popovou hviezdou, to bude radšej novinár, alebo politik.[13][14]

Brian Jones, pod menom Elmo Jones, začal pracovať v londýnskom klube Ealing Club, kde neskôr hrávali ako voľne platená kapela Blues Incorporated. So skupinou si zajammovali aj Jagger s Richardsom a z Jaggera sa v tom čase stal príležitostný spevák. Trojica sa hudobne zdokonaľovala,[15] až kým to nevyústilo do založenia skupiny The Rolling Stones.[15]

V roku 1963 sa Jagger rozhodol odísť z Londýnskej ekonomickej univerzity, aby mohol začať svoju kariéru v hudobnom priemysle. Bolo to s kapelou The Rolling Stones, ktorú v tom čase v biznise považovali za ďalšiu súčasť bigbítového boomu.[11]

The Rolling Stones[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Rolling Stones

60. roky 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Jagger v roku 1965

V svojich začiatkoch Rolling Stones hrávali bez nároku na honorár. Bolo to v klube oproti stanici metra Ealing Broadway (neskôr nazývaný „Ferry's club“), kde boli súčasťou vystúpení Alexisa Kornera. V tej dobe mala skupina slabo vybavenú hudobnú aparatúru a preto si ju od Kornera požičiavala. Ako „Rollin' Stones“ prvýkrát vystúpili 12. júla 1962 vo vtedy džezovom klube Marquee. Meno si dali podľa ich obľúbenej piesne, ktorej autorom bol Muddy Waters. Neskôr si názov vylepšili do formálnejšieho tvaru, „The Rolling Stones“. Victor Bockris hovorí, že v tom čase v skupine hral Jagger, Keith Richards, Brian Jones, Ian Stewart (klavír), Dick Taylor na basovú gitaru a Tony Chapman na bicie. Richards však vo svojich spomienkach v životopisnej knihe Life uvádza, že „bubeníkom v tom čase bol Mick Avory, nie Tony Chapman, ako to história tajomne podsúva...“[16]

Na jeseň 1963 Jagger nechal štúdium v London School of Economics a rozhodol sa pre hudobnú kariéru so skupinou Rolling Stones. Spočiatku hrávali coververzie hudobníkov ako Chuck Berry a Bo Diddley, no na popud ich manažéra, Andrewa Loog Oldhama, Jagger a Richards začali písať vlastné piesne. Tejto autorskej dvojici chvíľu trvalo, kým sa dopracovali k svojim prvým spoločným dielam. Medzi prvé piesne, ktoré skomponovali patrila „As Tears Go By“. Zložili ju pre Marianne Faithfull, mladú speváčku, ktorú v tom čase manažoval Loog Oldham.[17] Pre Rolling Stones duo skomponovalo skladbu „The Last Time“, ktorá sa stala tretím singlom, ktorý mala skupina na vrchole hudobných rebríčkov Spojeného kráľovstva. Prvé dve hitparádové jednotky pochádzali od iných autorov: pieseň „It's All Over Now“ napísal Bobby Womack,[18] druhý singel „Little Red Rooster“, ktorý na motívy tradičného černošského spirituálu nahrali pred nimi v roku 1955 Staple Singers, napísal Willie Dixon.[19][20] Jagger a Richards tiež napísali svoj prvý medzinárodný hit „(I Can't Get No) Satisfaction“. Skupina The Rolling Stones sa začala mediálne prezentovať ako výtržníci, ktorí boli v akomsi kontraste k ich slušniackemu protikladu, chrobákom z The Beatles.[21]

V roku 1992 Jagger v rozhovore pre Vanity Fair hovorí,[22] že „v tých časoch som nebol tým, kto sa pokúša byť rebelom, bol som to proste ja. Neskúšal som nič tlačiť do krajnosti, bol som to proste ja, chlapec z predmestia, ktorý spieva v kapele. Staršia generácia si mohla o mne myslieť, že som neriadená strela, niečo veľmi strašné, ale to, za čím sme šli bola hudba? Pritom všetky tie piesne, ktoré sme spievali boli celkom pokorné. Skutočne. Ľudia si to nemysleli, ale ja si myslím, že také boli“.[23][24][25]

Skupina nahrala viacero úspešných albumov, napríklad December's Children (And Everybody's), Aftermath a Between the Buttons, no ich osobný život a ich správanie nebolo v súlade s oficiálnou etikou. V roku 1967 dostali Jagger a Richards za drogy dosť tvrdé tresty: Jagger bol odsúdený na tri mesiace za to, že si kúpil v Taliansku štyri tabletky stimulačných látok. Ináč tradične konzervatívny redaktor The Times, William Rees-Mogg, napísal v reakciii voči rozsudku kritický článok, a po odvolaní bol Richardsov rozsudok zrušený a Jaggerov trest zmenili na podmienku.[26] Právne spory členov kapely Rolling Stones pokračovali aj v priebehu nasledujúceho desaťročia.[27][15]

Po vydaní albumu Beggars Banquet, Brian Jones so skupinou spolupracoval už len sporadicky. Jagger k tomu dodáva, že „Jones nebol psychicky dostatočne nastavený na takýto životný štýl.“[28] Užívanie drôg sa u neho stalo prekážkou, až nakoniec nebol schopný získať ani víza do Spojených štátov. Richards hovoril, že sa v júni spolu stretli Jagger on a Watts v Jonesovom dome. Jones sa vtedy priznal, že už nedokáže s nimi vycestovať na turné a so slovami že „odchádza a ak to bude možné tak sa neskôr vráti“, odišiel od kapely.[29] Dňa 3. júla 1969, menej ako mesiac potom, sa Jones za záhadných okolností utopil v bazéne pri jeho dome v Cotchford Farm v Hartfielde (East Sussex).[30]

Dňa 5. júla 1969, dva dni po Jonesovej smrti, Rolling Stones hrali na dávnejšie naplánovanom koncerte v Londýnskom Hyde Parku. Po poslednej udalosti ho venovali svojmu zosnulému kamarátovi. Pred publikom, ktoré bolo odhadované na 250 tisíc ľudí prvýkrát hrali s novým gitaristom, ktorým bol Mick Taylor.[31] Na úvod vystúpenia Jagger prečítal úryvok Shelleyovej poémy Adonaïs. Bol to žalospev, ktorý básnik napísal po smrti jeho priateľa, Johna Keatsa. Po básni pred prvou piesňou koncertu od Johnnyho Wintera, „I'm Yours and I'm Hers“, na Jonesovu pamiatku vypustili tisíce motýľov.[31] Počas koncertu zahrali niekoľko skladieb, ktoré vyšli až na ich neskorších štúdiových albumoch: „Midnight Rambler“ a „Love in Vain“ (z albumu Let It Bleed – 1969), „Give Me A Drink“ (z albumu Exile on Main St. – máj 1972). Prvýkrát verejne zahrali aj pieseň „Honky Tonk Women“, ktorá vyšla na singli iba jeden deň predtým.[32][33][34]

70. roky 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mobilné štúdio Rolling Stones
Jagger na pódiu v júli 1972 (New York)

V roku 1970 Jagger kúpil za 55 tisíc libier od Sira Henryho Cardena kaštieľ a panstvo Stargroves v Hampshire.[35] Na tomto mieste v mobilnom štúdiu Rolling Stones nahrávalo okrem skupiny aj viacero ďalších hudobníkov.[36] Led Zeppelin v ňom zrealizovali materiál z albumov Physical Graffiti a Houses of the Holy, V mobilnom štúdiu nahrávali aj ďalšie hudobné legendy, ako Dire Straits, Lou Reed, Bob Marley, Horslips, Fleetwood Mac, Bad Company, Status Quo, Iron Maiden a Wishbone Ash. V Stargroves vznikla aj skladba „Won't Get Fooled Again“, ktorú nahrali The Who.[36] V mobilnom štúdiu Rolling Stones nahrali Deep Purple svoju legendárnu pieseň „Smoke on the Water“. Slová v piesni, ktoré nemali byť zverejnené, odkazujú na mobilné štúdio a boli pôvodne myslené ako vtipná narážka na to, ako skoro zhorelo, keď stálo blízko miesta požiaru.[37] Pri záchrane štúdia pred požiarom, ktorý spôsobil fanúšik so signálnou pištoľou, museli technici rozbiť okno na vozidle, aby sa dostali ku zatiahnutej ručnej brzde a potom ho odtiahli z cesty.[37] V slovách piesne Deep Purple je na štúdio odkaz slovami „Rolling truck Stones thing“, ktoré sú v kontexte s textom v úvode: „We all came out to Montreux ... to make records with a mobile.“[37] Štúdio je v súčasnosti vo vlastníctve neziskovej organizácie National Music Centre v Calgary, v kanadskej provincii Alberta[37]

Jagger na koncerte v Holandsku (1976)

Po Jonesovej smrti sa skupina presťahovala do daňového exilu na juhu Francúzska.[38] Jagger a ostatní členovia v tom čase prispôsobili svoj vzhľad a štýl, tomu čo bolo moderné v prvej polovici 70. rokov.[39] Jagger sa tiež naučil hrať na gitaru a spolupracoval pri výrobe gitarových partov na albume Sticky Fingers (1971) a na ďalších nasledujúcich albumoch okrem Dirty Work (1986). V roku 1972 počas slávneho turné po USA, Jagger na pódiu používal make-up a bol oblečený v glam rockovom štýle. V druhej polovici dekády sa prispôsobovali disko štýlu, no nevyhli sa, napríklad pri albume Some Girls (1978), ani punkovej vlne. Ich zameranie na blues bolo zas zjavné pri albume Exile on Main St. z roku 1972.[40][41][42] Hudobný kritik Russell Hall vyzdvihuje spevácky výkon Micka Jaggera v gospelom ovplyvnenej nahrávke z tohto albumu, „Let It Loose“, ako jednu z piesní, ktorá patrí k vrcholom Jaggerovho speváckeho výkonu..[43]

V roku 1971, potom ako s skupina rozišla s ich druhým manažérom, ktorým bol Allen Klein, Jagger prevzal kontrolu nad svojimi obchodnými záležitosťami. Dohodol sa o tom s nadchádzajúcim frontmanom kapely, J. B. Silverom. Odvtedy ich zvládal v spolupráci so svojim priateľom a kolegom, Princom Rupertom Loewensteinom. V decembri 1974 od skupiny odišiel Mick Taylor. Nahradil ho v roku 1975 bývalý gitarista The Faces, Ronnie Wood. Wood pôsobil aj ako sprostredkovateľ v rámci skupiny, najmä v narastajúcom napätí ktoré vznikalo medzi Jaggerom a Richardsom.[44]

V roku 1972 Mick Jagger, Charlie Watts a Bill Wyman spolu s Nickym Hopkinsom a Ry Cooderom vydali album Jamming with Edward!, ktorý nahrávali v londýnskom Olympic Studiu počas výroby Let It Bleed.[45] Album bol vyskladaný z improvizácií, ktoré nahrali, kým čakali na Richardsov návrat do štúdia. O príčine jeho absencií sa šírili rôzne fámy, podstatné bolo, že Richardsova spolupráca v kapele v tom čase nebola práve najideálnejšia.[46][46]

80. roky 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Popri pokračujúcom turné a vydávaní albumov so skupinou The Rolling Stones, Jagger rozbiehal aj svoju sólovú kariéru. Podľa článku, ktorý vyšiel 14. februára 1985 v časopise Rolling Stone, „chcel sa prezentovať ako osobnosť, ktorá je odlišná od The Rolling Stones“.[47] Začal nahrávať materiál na svoj prvý oficiálny sólový projekt, album She's the Boss,[47] ktorý vyšiel 19. februára 1985.[48] Produkovali ho Nile Rodgers a Bill Laswell, a na jeho nahrávaní spolupracovali mená ako Herbie Hancock, Jeff Beck, Jan Hammer, Pete Townshend a The Compass Point All Stars. Album sa predával slušne. Jeho singel, „Just Another Night“, sa dostal do Top 10. V tom čase Jagger spolupracoval aj s The Jackson 5, pre ktorých spoločne s Michaelom, zaspieval v piesni „State of Shock“.[49]

Dňa 13. júla 1985 vystúpil Jagger bez Rolling Stones v americkej Philadelphii na štadióne Johna F. Kennedyho. Bolo to na koncerte, ktorý sa konal v rámci charitatívnej akcii Live Aid. Zaspieval duet s Tinou Turner v skladbe „It's Only Rock and Roll“ a pieseň „Dancing in the Street“ spieval s Davidom Bowiem, ktorý bol na pódiu simultánne prebiehajúceho koncertu, konajúceho sa v rámci tej istej akcii na londýnskom Štadióne vo Wembley. Takisto simultánne na obidvoch štadiónoch bolo premietané aj video. Pieseň sa stala v tomto roku v Spojenom kráľovstve hitparádovou jednotkou.[50] V roku 1987 vyšiel Jaggerovi druhý sólový album, Primitive Cool, ktorý nemal komerčný úspech porovnateľný s debutom, no u kritiky sa stretol s pozitívnou odozvou. V roku 1988 Jagger produkoval nahrávky „Glamour Boys“ a „Which Way to America“, ktoré americká skupina Living Colour pripravovala na ich debutový album Vivid. Medzi 15. až 28. marcom mal Jagger sólové koncertné turné po japonských mestách, Tokyo, Nagoya a Osaka).[51]

90. roky 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Aj v 90. rokoch sa Jagger snažil prezentovať ako sólový hudobník. V roku 1993 vydal svoj tretí sólový album, Wandering Spirit.[52] Album nasledoval po úspešnom comebacku Rolling Stones, zahájený v roku 1989 vydaním albumu Steel Wheels. Ukončili sa tým všeobecne známe nezhody dvojice Jagger/ Richards. Album Wandering Spirit začal nahrávať Jagger spolu s koproducentom Rickom Rubinom počas siedmich mesiacov medzi januárom až septembrom 1992.[53] Súbežne s nahrávaním tohto projektu prebiehala aj výroba ďalšieho sólového albumu, ktorý pod názvom Main Offender vydal Keith Richards.[54]

Na nahrávanie Wandering Spirit Jagger prizval minimum celebrít. Lenny Kravitz sa predstavil ako vokalista v skladbe „Use Me“, ktorá je coververziou piesne Billa Withersa. V troch skladbách albumu účinkuje Flea, basgitarista kapely Red Hot Chili Peppers. Po ukončení zmluvy Sony Music s Rolling Stones, a podpísaní kontraktu s Virgin Records, Jagger sa dohodol o distribúcii Wandering Spirit s Atlantic Records. Okrem tohto albumu mal Atlantic na starosti distribúciu Jaggerovej kompilácie The Very Best of Mick Jagger.[55][56] Po svojom vydaní vo februári 1933 bol Wandering Spirit komerčne úspečný: v Spojenom kráľovstve mal v rebríčkoch 12. pozíciu, v USA bol jedenásty.[56][57]

Po roku 2000[upraviť | upraviť zdroj]

Jagger na koncerte na štadióne San Siro (Miláno, Taliansko 2003).

V roku 2001 Jagger vydal album Goddess in the Doorway. Z neho pochádza singel, „Visions of Paradise“, ktorý v rebríčkoch na jeden týždeň dosiahol 43. pozíciu.[58] V tom istom roku sa na podujatí The Concert for New York City, ktoré sa konalo ako spomienka na udalosti z 11. septembra 2001 stretol na pódiu s Keithom Richardsom, s ktorým zahrali dve skladby: „Salt of the Earth“ a „Miss You“.[59]

40. výročie od vzniku kapely oslávil Jagger turné Rolling Stones, ktoré trvalo jeden rok. Malo názov Licks Tour a sprevádzalo vydanie ich retrospektívnej kompilácie, ktorá vyšla na dvojalbume s názvom Forty Licks.[60] V roku 2007 Rolling Stones zarobili 437 miliónv dolárov na turné A Bigger Bang Tour. V tomto roku za tento výsledok dostali zápis za najlukratívnejšie hudobné turné do Guinnessovej knihy rekordov.[61] Na otázku, že dokedy ešte plánujú Rolling Stones koncertovať Jagger v roku 2007 odpovedal, že „si je istý, že Rolling Stones, bude ďalej nahrávať a bude mať ešte viac ďalších koncertov a že nemajú v pláne s ničím z toho skončiť.“[62]

V dňoch 29 a 30. októbra 2009 boli v Madison Square Garden v New Yorku oslavy 25. výročia Rokenrolovej sieni slávy. Jagger na nich vystúpil so skupinou U2 so skladbou „Gimme Shelter“ (účinkovala s ním aj Fergie a will.i.am) a s piesňou „Stuck in a Moment You Can't Get Out Of“.[63]

Po roku 2010[upraviť | upraviť zdroj]

Jagger s Rolling Stones v júli 2013 na koncerte v Hyde Parku

Dňa 20. mája 2011 Jagger oznámil založenie superskupiny, SuperHeavy, v ktorej s ním účinkovali: Dave Stewart, Joss Stone, Damian Marley a A.R. Rahman.[64] Skupina začala vznikať po telefonáte medi Jaggerom a Stewartom. Stewart vtedy počul hrať v jednom čase tri zvukové systémy, ktoré hrali v jeho dome v St Ann's Bay na Jamajke. Dostal tak podnet k tomu, aby skúsil urobiť skupinu s Jaggerom vytvoriť fúziu viacerých hudobných štýlov. Po viacerých telefonických rozhovoroch a rozhodovaní sa s ním dohodli aj ostatní členovia skupiny.[64] SuperHeavy vydali v roku 2011 jeden album[65] a dva single,[66] no údajne nahrali za desať dní 29 skladieb.[67] Dňa 4. februára 2012 vydal will.i.am singel „T.H.E. (The Hardest Ever)“, na ktorom účinkuje aj Mick Jagger.[68]

Dňa 21. februára 2012 vystúpili Mick Jagger, B.B. King, Buddy Guy a Jeff Beck, spolu sbluesovou skupinou pred prezidentom Barackom Obamom v Bielom dome. Keď Jagger pozval prezidenta k mikrofónu, ten dvakrát zaspieval slová „Come on, baby don't you want to go“. Slová pochádzajú bluesovej coververzie piesne o rodnom Obamovom meste: „Sweet Home Chicago“.[69] V dňoch 19. a 20. mája 2012, v závere sezóny, účinkoval Jagger v programe Saturday Night Live. Zahral v niekoľkých scénkach ako aj niekoľko hitov od Rolling Stones spolu s Arcade Fire, Foo Fighters a s Jeffom Beckom.[70]

Dňa 12. decembra 2012 v Madison Square Garden v New Yorku Jagger spolu s Rolling Stones vystúpil na benefičom podujatí 12-12-12: The Concert for Sandy Relief.[71] V sobotu 29. júna 2013 hrali Rolling Stones na festivale v Glastonbury.[72] Po ňom nasledovali dva koncerty v londýnskom Hyde Parku. Koncert, ktorý bol na tomto mieste prvýkrát od roku 1969, sa konal na 50. výročie vzniku kapely.[73][74] V roku 2013 si Mick Jagger zaspieval v dvohc nahrávkach na albume jeho brata, Chrisa, Concertina Jack.[75] V júli 2017 Jagger vydal dvojitý „A-singel“ „Gotta Get a Grip/England Lost“, ktorý bol podľa jeho slov „prejavom počudovania nad zmene politickej situácie po Brexite.“[76] Pre obidve skladby vyšli aj hudobné videá.[77]

Vzťah voči Keithovi Richardsovi[upraviť | upraviť zdroj]

Jagger a Richards v roku 1972 počas amerického turné Rolling Stones v San Franciscu

Vzťah medzi Richardsom a Jaggerom je médiami charakterizovaný ako kolísavý.[78][79] Richard o sebe v interview z roku 1998 hovorí, že „myslí že ich vzťah sa podobá rodinným škriepkam. dovolí si na neho kričať preto, lebo nikto iný nemá na to odvahu, nikto iný nie je presvedčený, že by za to bral peniaze. Zároveň dúfa, že si Mick uvedomuje, že je jeho priateľ, ktorý sa ho snaží dostať na správnu cestu.“[80]

V marci 1986 vyšiel skupine Rolling Stones album Dirty Work, ktorý síce kritika vnímala s rozpakmi, no umiestnil sa v USa a v Spojenom kráľovstve zhodne na štvrtej priečke rebríčkov a aj jeho sprievodný singel, „Harlem Shuffle“, sa dostal do Top 5. Vo vzťahoch, ktoré boli medzi Richardsom a Jaggerom na bode mrazu sa Jagger rozhodol, že neabsolvuje koncertné turné so skupinou, ale vycestoval ako sólista na vlastné turné, s tým, že na vystúpeniach účinkoval aj so skladbami od Rolling Stones.[81][82] Richards túto periódu jeho vzťahu s Jaggerom popisuje ako „tretiu svetovú vojnu“.[83] Výsledkom bolo, že vďaka tejto ich vzájomnej animozite bola kapela tesne pred rozpadom.[81] Jaggerove sólové albumy, She's the Boss (UK No. 6; US No. 13) (1985) a Primitive Cool (UK No. 26; US No. 41) (1987), sa stretli s miernym úspechom. Počas viac menej pasívnej existencie Rolling Stones v roku 1988 vyšiel Richardsov prvý sólový album, Talk Is Cheap (UK No. 37; US No. 24), ktorý bol priaznivo prijatý ako hudobnou kritikou, tak aj zo strany fanúšikov. V Spojených štátoch bol tento album zlatý. [84] V nasledujúcom roku mali The Rolling Stones 25. výročie a vyšiel o nich retrospektívny dokumentárny film, 5x5: The Continuing Adventures of the Rolling Stones.[85]

Dňa 26. októbra 2010 vyšla Richrdsova biografia Life.[86] V Associated Press vyšlo v článku Richardsove vyjadrenie o Jaggerovi, podľa ktorého ho v knihe označil za „neznesiteľného“ a zdôraznil, že ich vzťah bol silne napätý „počas celých desaťročí“.[87] V roku 2015, svoju mienku zmiernil tým, že ho označil za „snoba“. Podporila ho v tomto názore aj Jaggerova dcéra Georgia Mae. Zároveň však dodal, že „ho má aj tak rád, lebo si myslí, že jeho priatelia nemusia byť dokonalí.“[88]

Herectvo a filmová produkcia[upraviť | upraviť zdroj]

Jagger mal tiež aj prerušovanú hereckú kariéru. Najviac ho ako herca preslávila úloha vo filme režisérov Donalda Cammella a Nicolas Roega, Performance (1968) a hlavná postava austrálskeho bushrangera vo filme Ned Kelly (1970).[89] Jagger skomponoval a nahral na syntezátore Moog hudbu k filmu Invocation of My Demon Brother (r. Kenneth Anger, 1969). Sám seba si Jagger zahral vo filme All You Need Is Cash, ktorý v roku 1978 nakrútili v rámci projektu The Rutles, paródie na The Beatles. V roku 1983 hral Jagger úlohu cisára v jednej epizóde americkej televíznej série Faerie Tale Theatre.[90] Určitú hereckú reputáciu Jagger získal potom, ako si zahral vo filmoch ako Freejack (1992),[91] Bent (1997),[92] a The Man From Elysian Fields (2002).[93][94]

V roku 1995 Mick Jagger spolu s Victoriou Pearmanovou založil produkčnú spoločnosť Jagged Films.[95] Prvé dielo, ktoré produkovali u Jagged Films bol v roku 2001 vojnový film Enigma. V tom istom roku produkovali aj dokumentárny film o Jaggerovi s názvom Being Mick. Dátum vysielania programu, 22. november 2001, bol takmer zhodný s dátumom vydania Jaggerovho štvrtého sólového albumu, Goddess in the Doorway.[96] V roku 2008 spoločnosť nakrútila adaptáciu Cukorovho filmu The Women. Režírovala ho Diane English.[97][98]

The Rolling Stones boli subjektom množstva dokumentárnych filmov, napríklad film Gimme Shelter pochádza z turné v roku 1969, či v roku 1968 nakrútený film Sympathy for the Devil, ktorý režíroval člen filmovej generácie French New Wave, Jean-Luc Godard. V roku 2008 sa venoval skupine Rolling Stones režisér Martin Scorsese, ktorý nakrútil film Shine a Light, obsahujúci zábery z turné Bigger Bang Tour, respektíve z dvoch nočných vystúpení v Beacon Theatre v New Yorku.[99] Jagger bol koproducentom a aj si zahral v krátkej americkej televíznej komediálnej sérii The Knights of Prosperity. V roku 2014 bol koproducentom životopisného filmu o Jamesovi Brownovi, Get On Up.[100] Jagger, Martin Scorsese, Rich Cohen a Terence Winter sú spolautormi a Jagger aj koproducent televíznej série s názvom Vinyl, ktorú premiérovala medzi februárom až aprílom 2016 televízia HBO.[101]

Osobný život[upraviť | upraviť zdroj]

Vzťahy[upraviť | upraviť zdroj]

Bianca De Macias, Jaggerova manželka medzi rokmi 1971 až 1978.
Modelka Jerry Hallová, Jaggerova manželka medzi rokmi 1977 až 1999. Neoficiálne boli manželmi v rokoch 1990 až 1999.

Jagger bol raz ženatý (a aj rozvedený),[102][103] a mal viacero ďalších vzťahov.

Medzi rokmi 1966 až 1969 mal Jagger vzťah s Marianne Faithfullovou, anglickou herečkou, speváčkou, skladateľkou a jednou z hlavných ženských predstaviteliek britskej invázie 60. rokov 20. storočia. Faithfullová je spoluautorkou skladby „Sister Morphine“, ktorá je na albume The Rolling Stones Sticky Fingers (1971).[104] Po rozchode s Faitfullovou, od roku 1969 do 1970 mal Jagger vzťah s americkou afro-americkou herečkou, modelkou a speváčkou Marshou Huntovou. V čase začiatkov ich vzťahu v roku 1969 bola Huntová vydatá za hudobníka Mika Ratledgeho.[105] Jej vzťah s Jaggerom končil v júni 1970, kedy čakala jeho prvé dieťa, dcéru Karis. Huntová je inšpiráciou pre skladbu „Brown Sugar“, ktorá tiež pochádza z albumu Sticky Fingers.

V roku 1970 Jagger stretol pôvodom Nikaragujčanku, Biancu De Maciasovú. Pár uzavrel manželstvo 12. mája 1971 katolíckym obradom vo francúzskom meste Saint-Tropez. Ich spoločným dieťaťom je dcér Jade Jaggerová. Manželia sa rozišli v roku 1977 a v máji 1978 požiadala Bianca z dôvodu Jaggerovho cudzoložstva o rozvod.[106][107][108] Počas manželstva medzi rokmi 1974 až 1976 mal Jagger vzťah s modelkou časopisu Playboy, Bebe Buellovou.[109] Koncom roku 1977 začal Jaggerov vzťah s americkou modelkou Jerry Hallovou.[110] Jagger a Hallová spolu žili dlhé roky v páre, a mali spolu štyri deti. Neoficiálne uzavreli manželstvo na Bali dňa 21. novembra 1990 a bývali v Downe House v londýnskom Richmonde. Počas tohto manželstva medzi rokmi 1991 až 1994 mal Jagger vzťah s talianskou speváčkou a modelkou, neskôr aj prvou dámou Francúzska, Carlou Bruniovou.[111] V roku 1999 bolo manželstvo Jaggera s Jerry Hallovou a ich sobášny obrad vyhlásený za neplatný, nezákonný a bol súdne anulovaný.[102][103]

Medzi rokmi 2000 až 2001 mal Jagger vzťah s anglickou modelkou Sophiou Dahlovou.[112] Potom, od roku 2001, mal Jagger vzťah s módnou návrhárkou L'Wren Scottovou. Trval až do roku 2014, kedy Scottová spáchala samovraždu.[113][103][114][115] V závete Jaggerovi zanechala celý svoj majetok, ktorý sa odhadoval na 9 miliónov dolárov.[116] Z týchto peňazí Jagger založil štipendijný fond na strednej škole Central Saint Martins v Londýne.[117] Po smrti Scottovej od roku 2014 je Jagger vo vzťahu s americkou baletkou, Melanie Hamrickovou.[118][119]

Deti[upraviť | upraviť zdroj]

Jagger má osem detí s piatimi ženami.[120][121] Má päť vnúčat,[122][123] a 19. mája 2014, potom ako porodila jeho vnučka Assisi (dcéra Jade Sheeny Jezebel Jaggerovej), sa z neho stal pradedko.[124]

Dňa 4. novembra 1970 sa narodilo Marshe Huntovej prvé a ich jediné spoločné dieťa, dcéra Karis Hunt Jaggerová.[121] V nasledujúcom roku, dňa 21. októbra 1971, sa Biance Jaggerovej narodila druhá Jaggrova dcéra, Jade Sheena Jezebel Jaggerová.[121] S modelkou a herečkou, Jerry Hallovou, má Mick Jagger štyri deti: prvá, Elizabeth 'Lizzie' Scarlett Jaggerová, sa narodila 2. marca 1984.[121] Druhým je syn, James Leroy Augustin Jagger, ktorý sa narodil 28. augusta 1985.[121] Dňa 12. januára 1992 sa im narodila dcéra, Georgia May Ayeesha Jaggerová[121] a štvrtým je syn, Gabriel Luke Beauregard Jagger, ktorý sa narodil 9. decembra 1997.[121] Pár sa rozišiel potom, ako vyšlo najavo, že Mick mal aféru s brazílskou modelkou Lucianou Gimenez Moradovou, ktorá mu 19. mája 1999 porodila syna Lucasa Mauricea Morada Jaggera.[125][121] Po smrti dlhoročnej priateľky, L'Wren Scottovej, si Mick Jagger začal s balerínou, Melaniou Hamrickovou. Dňa 8. decembra 2016 sa tejto dvojici narodil syn, Deveraux Octavian Basil Jagger.[126][121]

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

Jaggerov otec, Basil "Joe" Jagger, zomrel vo veku 93 rokov dňa 11. novembra 2006 na pneumóniu.[127] V tom čase boli The Rolling Stones na turné A Bigger Bang, Jagger odletel pozrieť otca do Anglicka a potom ako zistil, že mu je už lepšie, vrátil sa naspäť do Los Angeles.[128] Potom nasledoval koncert, ktorý Jagger dokončil aj napriek tomu, že sa dozvedel, že ten večer jeho otec skonal.[129] Jaggerovi priatelia hovorili, že koncert pokračoval aj preto, lebo „aj Joe by si to tak prial“.[128] Jagger otca označuje za „toho, kto ho v živote najviac ovplyvnil“.[130]

Záujmy a filantropia[upraviť | upraviť zdroj]

Budova The Mick Jagger Centre v Dartforde

Čistá hodnota majetku Micka Jaggera sa odhaduje na 360 miliónov dolárov.[131] Jagger je vášnivý fanúšik kriketu.[132] Je jedným zo zakladateľov servera Jagged Internetworks, ktorý sa zaoberá anglickým kriketom.[132] Má rád aj futbal, respektíve je fanúšikom Anglického národného futbalového mužstva a pravidelne navštevuje Majstrovstvá sveta vo futbale. V roku 1998 bol vo Francúzsku, v roku 2006 v Nemecku, v roku 2010 v Juhoafrickej republike a bol aj v roku 2014 v Brazílii.[133][134]

Jagger podporuje britskú konzervatívnu stranu a verejne vyjadril svoj obdiv Margaret Thatcherovej.[135] V roku 2012 pri udalostiach, pri ktorých hral hlavnú rolu David Cameron, poznamenal, že sa cíti apolitickým a to, čo sa vtedy prihodilo nazval „politickým futbalom“.[136] Predtým, ako prehodnotil svoj postoj,[137] bol Jagger Cameronovým zástancom a mierne aj podporoval Brexit.[138] V augusta 2014 patril Jagger k 200 verejným osobnostiam, ktoré podpísali list v novinách The Guardian, v ktorom verejne prezentovali svoj odpor voči Referendu o nezávislosti Škótska.[139][140]

Jagger je podporovateľom hudby na školách. Je patrónom The Mick Jagger Centre v Dartforde. V lokálnych školách podporuje aj program Little Red Rooster, ktorý má názov podľa jedného z prvých singlov skupiny The Rolling Stones.[141]

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: The Rolling Stones

Sólové albumy[upraviť | upraviť zdroj]

Rok Detaily albumu UK
[142]
AUS
[143]
US BPI / RIAA Certifikácie
1985 She's the Boss 6

(11 t.)

6

(22 t.)

13

(29 t.)

UK: Striebro

US: Platina

1987 Primitive Cool
  • Vydané: 14. september 1987
  • Vydavateľ: CBS Records
26

(5 t.)

25

(33 t.)

41

(20 t.)

1993 Wandering Spirit 12

(7 t.)

12

(17 t.)

11

(16 t.)

US: Zlato
2001 Goddess in the Doorway 44

(10 t.)

65

(2 t.)

39

(8 t.)

UK: Striebro

Kompilácie[upraviť | upraviť zdroj]

Rok Detaily albumu UK US
2007 The Very Best of Mick Jagger 57

(2 t.)

77

(2 t.)

Spoluúčinoval na albumoch[upraviť | upraviť zdroj]

Rok Detaily albumu UK US
1972 Jamming with Edward! (Ry Cooder, Nicky Hopkins, Charlie Watts a Bill Wyman) 33

(12 t.)

2004 Alfie (Dave Stewart) 171

(2 t.)

2011 SuperHeavy (SuperHeavy) 13

(5 t.)

26

(5 t.)

Single[upraviť | upraviť zdroj]

Rok Singel Najvyššia pozícia v rebríčkoch Certifikácie
(prahy predaja)
Album
AUS
[143]
GER
[144]
IRE
[145]
UK
[142]
US US
Main
US
Dance
US
Sales
1970 Memo from Turner 23 32 Performance (soundtrack)
1978 Don’t Look Back(nahral s ním Peter Tosh) 20 43 81 Bush Doctor (Peter Tosh)
1984 State of Shock(spolu s The Jacksons) 10 23 8 14 3 3 Victory (The Jacksons)
1985 Just Another Night 13 16 21 32 12 1 11 She's the Boss
„Lonely at the Top“ 9
Lucky in Love 77 44 91 38 5 11
„Hard Woman“ 57
Dancing in the Street(spolu s Bowiem) 1 6 1 1 7 3 4 Iba singel
1986 „Ruthless People“ (B-strana „I'm Ringing“) 51 14 29 Ruthless People (soundtrack)
1987 Let's Work“ (B-strana „Catch as Catch Can“) 24 29 24 31 39 7 32 Primitive Cool
„Throwaway“ 67 7
„Say You Will“ 21 39
1988 „Primitive Cool“ 98
1993 Sweet Thing 18 23 24 84 34 Wandering Spirit
„Wired All Night“ 3
„Don't Tear Me Up“ 77 86 1
„Out of Focus“ 70
2001 „God Gave Me Everything“ (B-strana „Blue“) 60 24 Goddess in the Doorway
2002 Visions of Paradise" 77 43
2004 Old Habits Die Hard" (s Dave Stewartom) 62 45 Alfie (soundtrack)
2008 „Charmed Life“ 18 The Very Best of Mick Jagger
2011 Miracle Worker(SuperHeavy) 136 SuperHeavy (SuperHeavy)
T.H.E (The Hardest Ever)(nahral s ním will.i.am a Jennifer Lopez) 57 13 3 36 Singel nie je na albume
2017 Gotta Get a Grip/England Lost 109 2
„—“ značí, že nebol v rebríčku

Filmografia[upraviť | upraviť zdroj]

Jagger has appeared in the following films:

Rok Názov
1966 Charlie Is My Darling
1968 Sympathy for the Devil
1969 Invocation of My Demon Brother
1970 Gimme Shelter
Ned Kelly
Performance
1972 Umano non-umano
1978 Wings of Ash (TV pilot pre dramatizáciu životopisu Antonina Artauda)
1978 All You Need Is Cash (mockumentary)
1982 Burden of Dreams
Let's Spend the Night Together
1987 Running Out of Luck
1991 At the Max
1992 Freejack
1997 Bent
1999 Mein liebster Feind (aka My Best Fiend)
2001 Enigma (cameo only, plus co-producer)
The Man from Elysian Fields
Being Mick
2003 Mayor of the Sunset Strip
2008 Shine a Light
The Bank Job
2010 Stones in Exile
Ladies and Gentlemen: The Rolling Stones
2011 Some Girls: Live in Texas '78

Jagger mal v roku 1982 účinkovať vo filme Fitzcarraldo. Nakrútili s ním niekoľko, no potom ako odišiel na turné Rolling Stones jeho postavu zo scenára vymazali.[146][147]

Ako producent[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. JAGGER, = Sir Michael Philip, (Sir Mick). online Oxford University Press. vyd. 2015. Dostupné online. U42770.
  2. ERLEWINE, Stephen Thomas. Mick Jagger Biography [online]. Allmusic, [cit. 2010-12-05]. Dostupné online.
  3. ANON. Baptism entry for Mick Jagger, rock musician, from the registers of Dartford St. Alban for 6 October 1943. [online]. Medway Council, [cit. 2009-09-17]. Dostupné online.
  4. EDWARDS, Adam. RIP Jumping Jack Flash senior. The Telegraph. Dostupné online [cit. 2017-09-03]. (po anglicky)
  5. a b BARRATT, Nick. Family detective: Mick Jagger. The Telegraph (London, UK), 24 November 2006. Dostupné online [cit. 2011-05-05].
  6. Eva Jagger, 1913–2000. Rolling Stone. Dostupné online [cit. 2017-09-03].
  7. Chris Jagger biography at [online]. Allmusic, [cit. 2009-12-31]. Dostupné online.
  8. WIEDERHORN, Jon. Chris Jagger Keeps on Grooving With a Little Help From Big Brother Mick [online]. Music.yahoo.com, 6 December 2013, [cit. 2014-06-28]. Dostupné online.
  9. Jagger et al. 2003, str. 13.
  10. WHITE, Charles. The Life and Times of Little Richard: The Authorised Biography. London : Omnibus Press, 2003. ISBN 0711997616. S. 119–120.
  11. a b Mick Jagger | The Rolling Stones [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  12. The 17 most successful alumni from the London School of Economics [online]. 22 May 2016, [cit. 2017-09-08]. Dostupné online.
  13. Andersen 2012, str. 49.
  14. TREMLET, George. The Rolling Stones Story. London : Futura Publications Ltd, 1974. ISBN 0727401238.
  15. a b c The Rolling Stones Biography [online]. [Cit. 2014-12-03]. Dostupné online.
  16. Richards 2010, str. 97.
  17. Jagger et al. 2003, str. 84.
  18. ROBERTS, David. British Hit Singles & Albums. 19th. vyd. London : Guinness World Records Limited, 2006. ISBN 1-904994-10-5. S. 165.
  19. 100 Greatest Rolling Stones Songs [online]. [Cit. 2017-10-18]. Dostupné online.
  20. KOT, Greg. I'll Take You There: Mavis Staples, the Staple Singers, and the March up Freedom's Highway. [s.l.] : Simon and Schuster, 2014. ISBN 978-1-451-64787-7.
  21. UNTERBERGER, Richie. (I Can't Get No) Satisfaction [online]. AllMusic, [cit. 2017-09-08]. Dostupné online.
  22. WILD, Chris. Adorable, 21-year-old Mick Jagger gets his hair done [online]. . Dostupné online.
  23. DICK, Luke; REISCH, George. The Rolling Stones and Philosophy: It's Just a Thought Away. [s.l.] : Open Court, 7 November 2011. Dostupné online. ISBN 9780812697599. (po anglicky)
  24. The Rolling Stone 20th Anniversary Interview: Mick Jagger. Rolling Stone. Dostupné online [cit. 2017-09-03].
  25. HATTENSTONE, Simon. Rock of ages. The Guardian, 8 September 2005. Dostupné online [cit. 2017-09-03]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  26. Andersen 2012, str. 148–149.
  27. BOOTH, Stanley. The True Adventures of the Rolling Stones (2nd edition). [s.l.] : A Capella Books, 2000. ISBN 1-55652-400-5. S. 271–278.
  28. Jagger et al. 2003, str. 128.
  29. DAVIS, Stephen. Old Gods Almost Dead: The 40-Year Odyssey of the Rolling Stones. [s.l.] : Crown/Archetype, 11 December 2001. Dostupné online. ISBN 9780767909563. (po anglicky)
  30. Wyman 2002, str. 329.
  31. a b The Rolling Stones Biography [online]. [Cit. 2006-06-06]. Dostupné online.
  32. Mick Jagger: we will play same set list at Hyde Park gig as in 1969. The Telegraph. Dostupné online [cit. 2017-08-15]. (po anglicky)
  33. HYDE PARK, LONDON SETLIST: 13TH JULY 2013 | The Rolling Stones [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  34. The Rolling Stones release iconic Hyde Park 1969 performance on Blu-ray. AXS. Dostupné online [cit. 2017-08-15]. (po anglicky)
  35. HTTP://WWW.AIT-THEMES.COM, AitThemes.com,. Stargrove | Hampshire Garden Trust Research [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  36. a b BILL,, Janovitz,. Rocks off : 50 tracks that tell the story of The Rolling Stones. First U.S.. vyd. New York : St. Martin's Press. Dostupné online. ISBN 9781250026323. S. 189–191.
  37. a b c d THE NATIONAL. Rolling Stones' Mobile Recording Truck | Inside Tour [online]. 26 June 2016, [cit. 2017-09-01]. Dostupné online.
  38. Andersen 2012, str. 247.
  39. Why Mick Jagger Never Goes Out of Style. Vogue. Dostupné online [cit. 2017-09-03]. (po anglicky)
  40. HAMILTON, Jack. How 'Exile on Main St.' Killed the Rolling Stones. The Atlantic. Dostupné online [cit. 2017-09-03]. (po anglicky)
  41. 500 Greatest Albums of All Time [online]. . Dostupné online.
  42. SMITH, Sid. BBC – Music – Review of The Rolling Stones – Exile On Main St. [online]. . Dostupné online.
  43. HALL, Russell. Deepest Cut: The Rolling Stones Let It Loose from 1972's Exile on Main St.. Gibson Lifestyle, 20 February 2008.
  44. 10 Questions for Ron Wood. Time. Dostupné online.
  45. Jamming with Edward! – The Rolling Stones | Songs, Reviews, Credits | AllMusic [online]. . Dostupné online.
  46. a b 45 Years Ago: Rolling Stones Members Release 'Jamming With Edward!' [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  47. a b Stepping Out: Mick Jagger Goes Solo. Rolling Stone. Dostupné online [cit. 2017-09-03].
  48. PARELES, John. Mick Jagger: She's The Boss [online]. 19 February 1985. Dostupné online.
  49. 100 Best Singles of 1984: Pop's Greatest Year [online]. . Dostupné online.
  50. KURLANSKY, Mark. Ready For a Brand New Beat: How "Dancing in the Street" Became the Anthem for a Changing America. [s.l.] : Penguin, 11 July 2013. Dostupné online. ISBN 9781101616260. (po anglicky)
  51. Mick Jagger Tour Rolls in Japan. Rolling Stone. Dostupné online.
  52. Wandering Spirit [online]. AllMusic, [cit. 2017-09-08]. Dostupné online.
  53. HOCHMAN, Steve. Odd Couple Mick and Rick Finish Album. Los Angeles Times, 4 October 1992. Dostupné online [cit. 2017-09-03]. ISSN 0458-3035. (po anglicky)
  54. Keith Richards: Rock's Main Offender. Rolling Stone. Dostupné online [cit. 2017-09-03].
  55. INC, Nielsen Business Media. Billboard. [s.l.] : Nielsen Business Media, Inc., 24 November 2001. Dostupné online. (po anglicky)
  56. a b [ 20 August 2014. "Mick Jagger – UK Charts" Dostupné online.] . Official Charts Company.
  57. Mick Jagger – Billboard Charts. Billboard. Dostupné online.
  58. MICK JAGGER | full Official Chart History | Official Charts Company [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  59. Concert for New York City – Various Artists [online]. AllMusic. Dostupné online.
  60. Entertainment | Stones start monster tour [online]. BBC News, 6 September 2002, [cit. 2014-06-28]. Dostupné online.
  61. Another Stones record — this one in Guinness [online]. Today.msnbc.msn.com, 26 September 2007, [cit. 2014-06-28]. Dostupné online.
  62. Entertainment | Jagger vows to keep music rolling [online]. BBC News, 2 October 2007, [cit. 2014-06-28]. Dostupné online.
  63. The 25th Anniversary Rock & Roll Hall Of Fame Concerts (4CD) [online]. Amazon.com, [cit. 2011-11-25]. Dostupné online.
  64. a b GREENE, Andy. Mick Jagger Forms Supergroup with Dave Stewart, Joss Stone and Damian Marley [online]. 20 May 2011, [cit. 2011-05-22]. Dostupné online.
  65. PETRIDIS, Alexis. SuperHeavy: SuperHeavy – review. The Guardian, 15 September 2011. Dostupné online [cit. 2017-09-03]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  66. HUNG, Steffen. Discographie SuperHeavy – austriancharts.at [online]. . Dostupné online.
  67. Mick Jagger's New Group SuperHeavy Unveils Music. Billboard. Dostupné online [cit. 2017-09-03].
  68. New Music: will.i.am f/ Jennifer Lopez & Mick Jagger – ‘T.H.E (The Hardest Ever)’ [online]. Rap-Up.com, 18 November 2011, [cit. 2012-01-02]. Dostupné online.
  69. Mick Jagger, B.B. King Celebrate the Blues with President Obama. Rolling Stone. Dostupné online [cit. 2017-08-24].
  70. "Mick Jagger helps "Saturday Night Live" close out its season" [online]. Cbsnews.com, 21 May 2012, [cit. 2014-09-27]. Dostupné online.
  71. MARTENS, Todd. 12–12–12 Concert: The Rolling Stones make a quick exit [online]. 12 December 2012, [cit. 2013-07-14]. Dostupné online.
  72. LYNSKEY, Dorian. Rolling Stones at Glastonbury 2013 – review. The Guardian (London), 30 June 2013. Dostupné online [cit. 2013-07-02].
  73. Rolling Stones to return to Hyde Park. [s.l.] : BBC, 3 April 2013. Dostupné online.
  74. Rolling Stones Release 'Hyde Park Live' Album [online]. Billboard, [cit. 2014-04-19]. Dostupné online.
  75. Mick Jagger duets with singer brother on new album – MSN Music News [online]. Music.msn.com, 7 December 2013, [cit. 2014-06-28]. Dostupné online.
  76. Mick Jagger releases two new, politically charged singles [online]. 27 July 2017, [cit. 2017-11-16]. Dostupné online.
  77. Mick Jagger Gets Political, Addresses U.K. 'Anxiety' on Two New Songs [online]. 27 July 2017, [cit. 2017-11-16]. Dostupné online.
  78. IrelandOn-Line [online]. . Dostupné online.
  79. Entertainment | Stones row over Jagger knighthood [online]. BBC News, 4 December 2003, [cit. 2014-06-28]. Dostupné online.
  80. HOLDEN, Stephen. The Pop Life [online]. New York Times, [cit. 2014-06-28]. Dostupné online.
  81. a b The 25 Boldest Career Moves in Rock History: 20) Mick Jagger Tours Solo With Joe Satriani [online]. 18 March 2011, [cit. 2011-12-04]. Dostupné online.
  82. Sandford 1999, str. 268.
  83. Jagger et al. 2003, str. 247.
  84. RIAA Gold & Platinum database [online]. Recording Industry Association of America, [cit. 2011-12-04]. Dostupné online.
  85. Patell 2011, str. 24.
  86. RICHARDS, Keith. Life. [s.l.] : Little, Brown and Company, 2010. ISBN 0-316-03438-X.
  87. Keith Richards: 'Mick Jagger has been unbearable since 1980s' [online]. Telegraph Media Group, 15 October 2010, [cit. 2015-08-18]. Dostupné online.
  88. Keith Richards blasts heavy metal, rap in interview [online]. . Dostupné online.
  89. NMA Collections Search – Facsimile of Ned Kelly's helmet [online]. Nma.gov.au, [cit. 2011-11-05]. Dostupné online.
  90. Faerie Tale Theatre: Season 2, Episode 2 : The Nightingale (10 May 1983) [online]. IMDb.com, [cit. 2014-06-28]. Dostupné online.
  91. 25 Years Ago: Mick Jagger Returns to the Movies in ‘Freejack’ [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  92. HOLDEN, Stephen. Movie Review – Film Review; Sent From Gay Berlin To Labor at Dachau [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  93. SCOTT, A.O.. Movie Review – Film Review; It May Sound Like Faust, But the Body Is the Lure [online]. . Dostupné online. (po anglicky)
  94. The Man From Elysian Fields. Rolling Stone. Dostupné online [cit. 2017-09-03].
  95. WYNTER BEE, Peter. People of the Day 2. [s.l.] : People of the Day Limited, 2007.
  96. Where to Watch Being Mick [online]. Reelgood.com, 4 May 2017, [cit. 2017-05-04]. Dostupné online.
  97. ASCHER, Rebecca. Long-planned remake of 'The Women' in development. Entertainment Weekly, 5 November 2004. Dostupné online [cit. 2011-05-05].
  98. The Women at [online]. Hollywood.com, [cit. 2011-05-05]. Dostupné online.
  99. Shine a Light | Movies [online]. OutNow.CH, 17 April 2008, [cit. 2011-11-05]. Dostupné online.
  100. MORFOOT, Addie. Mick Jagger on James Brown: ‘He Was Very Generous and Kind With Me and He Wasn't Kind With Everybody’. Variety, 22 July 2014. Dostupné online [cit. 2014-10-17].
  101. ‘Vinyl’ Canceled: HBO Scraps Plans For Revamped Season 2 [online]. 22 June 2016, [cit. 2017-11-29]. Dostupné online.
  102. a b MILLAR, Stuart. Jagger and Jerry split made final [online]. 14 August 1999, [cit. 2015-10-08]. Dostupné online.
  103. a b c Jagger marriage annulled [online]. BBC News, BBC, 13 August 1999, [cit. 2015-10-08]. Dostupné online.
  104. HARRY, Bill. The Beatles Encyclopaedia (2000 paperback edition; first published 1992). London, UK : Virgin Publishing, 2000. ISBN 0-7535-0481-2. S. 403.
  105. Ann Kolson, "Marsha Hunt's Life is Filled with 'Joy': The Irrepressible Performer has Mick Jagger in her past, old ties to Philadelphia, and a New Book", Philadelphia Inquirer, 16 February 1991.
  106. FONSECA, Nicholas. Limited Engagement. Entertainment Weekly. Dostupné online.
  107. Landlord files to have Bianca Jagger evicted [online]. CNN, 6 April 2005, [cit. 2010-05-12]. Dostupné online.
  108. Bianca Jagger bio at Huffington Post [online]. [Cit. 2011-05-05]. Dostupné online.
  109. Archived copy [online]. [Cit. 2017-04-03]. Dostupné online.
  110. FONSECA, Nicholas. Limited Engagement. Entertainment Weekly, 18 May 2001. Dostupné online [cit. 2011-05-05].
  111. Archived copy [online]. [Cit. 2017-04-03]. Dostupné online.
  112. Archived copy [online]. [Cit. 2017-04-03]. Dostupné online.
  113. Mick and Jerry Divorce [online]. . Dostupné online.
  114. MARTINEZ, Andres. Landlord files to have Bianca Jagger evicted [online]. CNN, 6 April 2005. Dostupné online.
  115. Women In Luxury. Time, 4 September 2008. Dostupné online [cit. 2010-05-12].
  116. L'Wren Scott leaves entire estate to Mick Jagger [online]. Houston Chronicle, 26 March 2014, [cit. 2014-03-27]. Dostupné online.
  117. Mick Jagger Donates Central Saint Martin's Scholarship to Honor L'Wren Scott [online]. . Dostupné online.
  118. First photographs of Mick Jagger's eighth child, Deveraux, released by girlfriend. The Telegraph. Dostupné online [cit. 2017-09-08]. (po anglicky)
  119. Melanie Hamrick shares photo of baby with Mick Jagger [online]. [Cit. 2017-09-08]. Dostupné online. (po anglicky)
  120. Eighth Child on the Way for Mick Jagger [online]. 14 July 2016, [cit. 2016-07-14]. Dostupné online.
  121. a b c d e f g h i Mick Jagger’s brood: Seven children aged 17 to 46 with five mothers — and now an eighth. National Post, 8 December 2016. Dostupné online [cit. 2017-08-13]. (po anglicky)
  122. BARRY EGAN. I'm lucky that I grew up poor. The Irish Independent, 31 August 2008. Dostupné online [cit. 2011-05-05].
  123. MILLIGAN, Lauren. Mick Jagger: The World's Most Entertaining Great-Grandfather?. Vogue, 23 September 2013. Dostupné online [cit. 2013-09-30].
  124. REED, Ryan. Mick Jagger Becomes a Great-Grandfather [online]. 19 May 2014, [cit. 2014-06-28]. Dostupné online.
  125. Settled: Jagger Child Support. PEOPLE.com, 26 May 1998. Dostupné online [cit. 2017-08-13]. (po anglicky)
  126. Mick Jagger names his eighth child Deveraux Octavian Basil [online]. 16 December 2016. Dostupné online.
  127. Jagger's father dies of pneumonia [online]. BBC News, 12 November 2006, [cit. 2014-06-28]. Dostupné online.
  128. a b So what if Jagger went on stage a few hours after his father died? What was he supposed to do?. The Guardian, 13 November 2006. Dostupné online [cit. 2017-08-24]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  129. Mick Jagger's father dies at 93 [online]. MSNBC, 12 November 2006, [cit. 2010-07-15]. Dostupné online.
  130. EDWARDS, Adam. RIP Jumping Jack Flash senior. The Telegraph. Dostupné online [cit. 2017-08-12]. (po anglicky)
  131. Jagger's net worth [online]. . Dostupné online.
  132. a b Cricinfo – Money talks [online]. Content-www.cricinfo.com, [cit. 2011-05-05]. Dostupné online.
  133. Jagger: I'm having a really good time [online]. . Dostupné online.
  134. World Cup 2014: Brazil fans blame 'curse of Mick Jagger' for their 7–1 defeat to Germany. The Telegraph. Dostupné online [cit. 2017-08-24]. (po anglicky)
  135. Mick Jagger's admiration for Margaret Thatcher. The Guardian, 12 June 2013. Dostupné online [cit. 2017-09-06]. ISSN 0261-3077. (po anglicky)
  136. Mick Jagger pulls out of David Cameron hosted political event – NME. NME, 25 January 2012. Dostupné online [cit. 2017-09-06]. (po anglicky)
  137. Mick Jagger can’t get no satisfaction from Brexit. POLITICO, 28 July 2017. Dostupné online [cit. 2017-09-06]. (po anglicky)
  138. Mick Jagger shares his views on Brexit and the EU referendum. NME, 6 April 2016. Dostupné online [cit. 2017-09-06]. (po anglicky)
  139. Celebrities' open letter to Scotland – full text and list of signatories [online]. 7 August 2014, [cit. 2014-08-26]. Dostupné online.
  140. Sir Mick Jagger joins 200 public figures calling for Scotland to stay in the UK. Telegraph.co.uk. Dostupné online [cit. 2017-09-06]. (po anglicky)
  141. RATCLIFFE, Hannah. Sir Mick Jagger visits his old school in Dartford [online]. 15 July 2010. Dostupné online.
  142. a b ROBERTS, David. British Hit Singles & Albums. 19th. vyd. London : Guinness World Records Limited, 2006. ISBN 1-904994-10-5. S. 277.
  143. a b Australian chart peaks:
    • Top 100 (Kent Music Report) peaks to 19 June 1988: KENT, David. Australian Chart Book 1970–1992. Illustrated. vyd. St. Ives, N.S.W. : Australian Chart Book, 1993. ISBN 0-646-11917-6. S. 153. N.B. the Kent Report chart was licensed by ARIA between mid 1983 and 19 June 1988.
    • Top 50 (ARIA Chart) peaks from 26 June 1988: australian-charts.com > Mick Jagger in Australian Charts [online]. Hung Medien, [cit. 2016-04-01]. Dostupné online.
    • Top 100 (ARIA Chart) peaks from January 1990 to December 2010: RYAN, Gavin. Australia's Music Charts 1988–2010. Mt. Martha, VIC, Australia : Moonlight Publishing, 2011.
  144. charts.de [online]. charts.de, [cit. 2014-06-28]. Dostupné online.
  145. Irish Singles Chart – Search for song [online]. Irish Recorded Music Association, [cit. 2011-07-06]. Dostupné online.
  146. Jungle Madness. Rolling Stone. Dostupné online [cit. 2017-08-24].
  147. LAWSON, Carol. Herzog Jungle Film Halts As Ill Robards Leaves. The New York Times, 23 March 1981. Dostupné online [cit. 2017-08-24]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]