Metafyzika

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Metafyzika je také zameranie filozofie, ktoré sa usiluje uchopiť bytie ako také a to, čo mu ako takému prináleží, bytie jestvujúce poza empiricky okúsiteľné súcno (jestvujúcno), kde toto súcno od neho bytostne a podstatne závisí, a to tak pokiaľ ide o svoje jestvovanie, ako aj pokiaľ ide o jeho účel. Aristoteles používal na označenie takéhoto skúmania termín „prvá filozofia“ (gr. proté philosophia).

Metafyzika je základná filozofická oblasť skúmania, v ktorej korenia všetky filozofické disciplíny. Metafyziku zvyknú členiť podľa nemeckého osvietenského filozofa Christana Wolffa na filozofiu bytia (ontológia), kozmológiu, filozofiu človeka (filozofická antropológia, filozofia existencie) a filozofiu Boha (filozofická teológia).[1]

Metafyzika sa postupne vyvinula do osobitnej filozofickej disciplíny o nadzmyslových, len rozumom postihnuteľných (inteligibilných) veciach (substancia, esencia, Boh, duša, nesmrteľnosť, zlo atď.) chápaných ako stále, nemenné a večné entity alebo princípy.[2]

Etymológia pomenovania[upraviť | upraviť zdroj]

Autorom pojmu metafyzika je grécky filozof a predstaviteľ antickej peripatetickej školy Andronikos z Rodu z 1. storočia pr. Kr. Ten ako jeden z prvých vydavateľov a komentátorov Aristotelových spisov systematicky zoradil diela svojho majstra, pričom písomnosti, ktoré pojednávajú o duchovných a nehmotných skutočnostiach, zaradil za traktáty o fyzike (Fyzika), ktoré zase pojednávajú o hmotnej realite. Takto sa týmto písomnostiam začalo hovoriť Metafyzika, resp. v pôvodnej gréčtine τὰ μετὰ τὰ φυσικὰ βιβλία (tá metá tá physiká biblía – „knihy, nasledujúce po Fyzike“ resp. „knihy, ktoré sú za Fyzikou“). Predpona μετὰ (meta-) teda znamená „za“ alebo „poza“.

Poznáme dve hypotézy, ktoré sa snažia interpretovať vznik pojmu resp. vysvetliť, prečo Andronikos z Rodu takto knihy zaradil a pomenoval:

1. Pojem vznikol ako výsledok Andronikovej bezradnosti, keďže písomnosti o všeobecných a nehmotných skutočnostiach nevedel zaradiť pod konkrétny výstižný názov, tak ich založil za Fyziku. Takto sa témam „za Fyzikou“ začalo vravieť ako metá-Physiká.
2. Andronikos ako stúpenec aristotelovského peripatetizmu veľmi dobre poznal Aristotelovo dielo, takže usúdil, že témy o duchovných a nehmotných skutočnostiach v na prvý pohľad ťažko zaraditeľných spisoch siahajú poza (gr. μετὰ čiže meta-) bežné, zmyslovou empíriou postihnuteľné „fyzično“, preto ich celkom úmyselne a výstižne nazval „metafyzičnom“ a daný súbor kníh Metafyzikou.

Tradičné metódy metafyziky[upraviť | upraviť zdroj]

Tradičnými výskumnými metódami metafyziky sú:

  • špekulatívna metóda

Špekulatívna metóda sa usiluje o komplexné nazeranie a úplný, systematický výklad reality. Ide o teoretické a racionálne postihovanie pravdy, založené na konštrukcii myšlienok a myšlienkových systémov bez jasného opierania sa o empirické dáta.

  • axiomatická metóda

Axiómy sú postuláty, ktoré ako základné vety myšlienkovej konštrukcie slúžia ako východiská. Stanovenie axióm je často v metafyzike vecou apriórnej samozrejmosti, preto sa ich postulovanie stalo cieľom v rámci úplnej metodickej skepsy napr. René Descarta. Axiomatická metóda je jednoznačne naviazaná na logickú dedukciu, pretože z formulovanej axiómy filozof následne vyvodzuje (dedukuje) mnoho ďalších tvrdení. Budovanie axiomaticko-deduktívneho systému sa osvedčilo nielen v geometrii, ale v rámci metafyziky aj v antickej klasike (napr. Platón) alebo v novovekej klasike trebárs u Barucha Spinozu.

  • transcendentálna metóda

Po prvotnom synonymnom zamieňaní s pojmom „transcendentný“ (lat. transcendere – presahovať) v období scholastiky sa, počnúc Immanuelom Kantom, význam tohto pojmu ustálil a transcendentálnym sa začalo nazývať to, čo umožňuje a podmieňuje ľudské poznanie. Transcendentálnu metódu teda ako prvý používa Kant, ktorý pôsobisko metafyziky redukuje na skúmanie apriórnych štruktúr nášho vedomia.

  • deskriptívna metóda

Táto metóda sa zameriava na najvšeobecnejší opis vzťahov a javov reality ako takej.

Tieto metódy nikdy neboli používané v čistej podobe, ale sa rôznorodo miesili.

Klasické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Klasické, dlho pretrvávajúce členenie metafyziky pochádza z pera nemeckého filozofa Christiana Wolffa, ktorý s využitím prvkov scholastickej špekulácie a metodickej skepsy René Descarta nadviazal na Leibniza a stal sa tak významným systematikom nemeckej metafyzickej terminológie. Podľa neho sa metafyzika člení na dve oblasti:

1. metaphysica generalis (všeobecná metafyzika) – tá sa zaoberá bytím a súcnom ako takým, takže ju možno konkretizovať ako ontológiu
2. metaphysica specialis (špeciálna metafyzika)
a. racionálna kozmológia (predmetom je svet ako taký)
b. racionálna psychológia (predmetom je duša človeka)
c. racionálna teológia (predmetom je Boh či božstvo)

Takéto delenie je známe už v období scholastiky a preberá ho aj Immanuel Kant vo svojom tzv. predkritickom období, kedy mu bol Wolff ešte vzorom.[3]

Vzťah metafyziky a kresťanskej teológie[upraviť | upraviť zdroj]

Základný rozdiel medzi metafyzikou a kresťanskou teológiou sa rysuje predovšetkým u stredovekého scholastika Tomáša Akvinského v jeho diele Suma teologická. Jeho rozlíšenie je reprezentatívne, pričom určite nemožno obísť Aristotelovo chápanie „múdrosti“ (gr. sophía), v ktorého kontexte Tomáš dichotómiu rieši.

Aristotelova teória vedeckého poznania vníma ako najdokonalejšie a najvyššie vedenie práve tzv. múdrosť (gr. sophía). Jej predmetom sú najvšeobecnejšie príčiny jestvujúcna a bytia ako takého. Poznanie týchto úplne prvých, priam až axiomatických príčin zabezpečuje tejto, takpovediac, vede istý teologický rozmer, keďže skúmanie prvotnej príčiny je totožné so skúmaním absolútneho metafyzična resp. božstva. Celé toto poznanie sa nadobúda realizáciou čisto rozumovej mohutnosti človeka vrátane logických, deduktívne odvodených myšlienkových konštrukcií. „Sophía“ ako múdrosť sa takto u Aristotela jednoznačne predstavuje ako vyvrcholenie celej „prvej filozofie“ (gr. proté philosophía), resp. celej metafyziky.

Otázkou sa teda stáva: „Je potrebná akási ďalšia (kresťanská) teológia, keď metafyzika rozumom skúma absolútne metafyzično a tým nadobúda sama teologický rozmer?“ K tejto otázke sa dostáva Tomáš Akvinský na začiatku Teologickej sumy, keď obhajuje relevanciu kresťanskej teológie (alebo v jeho slovníku – tzv. posvätnej náuky). V prospech dostatočnosti prirodzenej teológie resp. metafyziky (u Aristotela sophía) hovorí učenie, že ona sama je v kontexte aristotelizmu vrchol ľudského poznania a dokonca i samotná blaženosť v kresťanskom zmysle znamená rozumové nazeranie Boha. Preto sa rozumovo budovaná metafyzika dá chápať ako postačujúca veda aj pre kresťana. Tomáš však argumentuje, že nie každý človek má prirodzenú vlohu alebo čas pre venovanie sa filozofii, aby sám svojím rozumom dospel k poznaniu božstva, hoci nevylučuje, že aj to je možné (na základe stvorenstva). Takto sa podľa Tomáša Boh rozhodol zjaviť tzv. nadprirodzenú alebo zjavenú posvätnú náuku, ktorá by tento problém nielenže riešila, ale by aj poskytla exkluzívnejšie informácie o metafyzične, na ktoré rozum sám prísť nemôže, keďže ho presahujú. Týmto zjavením je kresťanská Biblia a u Tomáša aj kresťanská (katolícka) Tradícia.

Vytýčený rozdiel medzi metafyzikou s teologickým rozmerom (u Aristotela sophía) a kresťanskou teológiou sa teda rysuje práve v kontexte zdroja ich informácií. Metafyzika sa buduje len rozumom, z čoho vznikajú tzv. pravdy z rozumu, zatiaľ čo kresťanská teológia sa inšpiruje aj kresťanským zjavením, z čoho pochádzajú tzv. pravdy z viery. Toto rozlíšenie je totožné s rozlíšením filozofickej (prirodzenej) teológie a kresťanskej teológie. Metafyzika teda vylučuje všetky výpovede, ktoré nepochádzajú z číreho rozumu, zatiaľ čo kresťanská filozofia si dogmatickým spôsobom stanovuje axiómy zo spomínaného zjavenia a k rozumu má vzťah, ktorý by sa dal popísať ako úsilie o elimináciu všetkej prípadnej vnútornej kontradikcie.

Názory na metafyziku[upraviť | upraviť zdroj]

  • Podľa Aristotela je metafyzika prvá filozofia, časť teoretickej filozofie.[4][5]
  • Roger Bacon stotožňuje filozofiu s vedou vôbec, ktorej by chcel vrátiť podľa možností čo najúplnejšiu autoritu. Tak filozofia prírody, ako aj metafyzika a etika patria podľa jeho mienky k prírodovedným a empirickým disciplínam. Za najväčšiu autoritu v oblasti filozofie považuje Aristotela. Cení si v ňom predovšetkým prírodovedca a mysliteľa, ktorý vedel využívať skúsenosť i experiment. Lebo úlohou filozofie je podľa Bacona skúmanie skutočnosti a odhaľovanie zákonov, ktoré ju ovládajú.[4][5]
  • Metafyzika je podľa Rudolfa Carnapa výraz určitého životného pocitu, ktorý by sa mohol legitímným spôsobom prejavovať v náboženstve a umení. Metafyzika nemôže byť však vedou, pretože jej výroky nemožno verifikovať.[4][6]
  • Podľa Kanta je metafyzika skúmanie toho, čo môžem vedieť, hľadanie odpovede na otázku, čo môžem vedieť.[4][6]
  • Metafyzika je podľa Levina transcendencia k druhému. Metafyzika má prednostné miesto pred ontológiou, pretože sa otvára k možnej skúsenosti nekonečného a zároveň, ešte pred ontológiou, dáva miesto etike.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kol. autorov: Filosofický slovník. Olomouc : Nakladatelství Olomouc s. r. o., 2002. ISBN 80-7182-064-4
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Philosophisches Wörterbuch. (Begrndet von H. Schmidt, neu bearbeitet von G. Schischkoff) Stuttgart Kr"ner 1991. (22. Aufl.)
  2. Encyklopédia Slovenska. III. zv. K-M. Bratislava, Veda 1979. 656 s.
  3. Kol. autorov: Filosofický slovník. Olomouc : Nakladatelství Olomouc s. r. o., 2002, s. 444.
  4. a b c d Z FILITu Metafyzika, názory na ňu
  5. a b Legowicz, J.: Prehľad dejín filozofie. Základy doxografie. Bratislava, Obzor 1972. 668.
  6. a b Anzenbacher, A.: Úvod do filozofie. Praha, SPN 1990. 304 s.