Dogma

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Dogma (z lat. dogma < gr. dógma < gr. dokeúein, dokein = mieniť) je v širšom zmysle nespochybniteľný autoritatívny názor, výpoveď či zásada. V užšom zmysle (v cirkvách) je to záväzná, normatívna výpoveď v oblasti viery.

Dogmy sú najčastejšie cirkevné alebo všeobecne náboženské.

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Slovo dogma pochádza z gréckeho „to dedogmenon“ - to, čo je pevne stanovené. Pôvodne znamená nielen nejakú domnienku, mienku, ale aj určité rozhodnutie, zásadu, autoritatívny príkaz, ustanovenie vo vede alebo v štátnom živote.

Vo Svätom písme sa v gréckom texte slovo dogma vyskytuje v tom istom význame. (Est 3,9; Dan 2,13; Lk 2,1; Sk 16,4; 17,7 atď.)

Cirkevní otcovia prvých storočí nazývali dogmami určité, pevné zásady viery a mravov. Svätý Ignác, mučeník, napomína kresťanov v Magnézii, aby sa utvrdili o dogmách Pána a apoštolov.

V 4. storočí sa rozumeli dogmami najmä pravdy viery.

V dnešnom rečovom používaní cirkvi a teológie (jednoznačne od 18. storočia) je dogma výrokom, ktorý je predmetom božskej a katolíckej viery, teda výrokom, ktorý cirkev výslovne prostredníctvom riadneho učiteľského úradu alebo pápežskou alebo koncilovou definíciou vyhlasuje za zjavený od Boha tak, že jeho popretie je herézou.

Teologická definícia[upraviť | upraviť zdroj]

Dogma je „záväzná výpoveď učenia v ktorej je cirkevne stavoveným spôsobom rečou súčasne dejinne vyložená pravda Zjavenia, korá sa vzťahuje na kresťanskú prax a tým sa uchováva trvalo v jej obsahovom zmysle“.[1]

1. vatikánsky koncil výslovne učí: Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko to, čo je obsiahnuté v Božom slove napísanom alebo ústne zachovanom a čo Rímsko-katolícka cirkev slávnostným vyhlásením alebo riadnym a všeobecným učiteľským úradom ako Bohom zjavené predkladá veriť.

K formálnemu pojmu dogmy, podľa Rímsko-katolíckej cirkvi, patria dva rozhodujúce momenty. Pravda musí byť:

  1. Bohom zjavená
  2. Rímsko-katolíckou cirkvou vyhlásená

Pravoslávie tvrdí, že dogma „označuje neodvratnú pravdu, ktorá je predkladaná k viere a je pre kresťanov všeobecne záväzná“.[2]

Bohom zjavená pravda[upraviť | upraviť zdroj]

Dogmatický výrok musí patriť k Božiemu, úradnému, kresťanskému zjaveniu (na rozdiel od súkromného zjavenia) a preto musí byť obsiahnutý v Božom slove (bezprostredné formálne zjavenie). Dotyčná zjavená pravda musí byť explicitne alebo implicitne Bohom zjavená a preto sa musí nachádzať v prameňoch zjavenia - v Písme alebo, podľa Rímsko-katolíckej cirkvi, v Tradícii.

Pravda môže byť zjavená explicitne, ale aj implicitne. Za zjavené treba považovať nielen tie pravdy a udalosti, u ktorých sa to stalo explicitne, napr.: A Slovo sa telom stalo (Jn 1,14), ale aj také, ktoré sú v Božom zjavení implicitne, ako časť v celku, takže ich možno jednoduchým výkladom zo Zjavenia vyvodiť. Tak v explicitne zjavenom ústrednom článku viery: Syn Boží sa stal človekom, je zahrnutá ďalšia zjavená pravda: Vtelený Syn Boží má ľudské telo a dušu.

Nezjavená pravda nemôže byť Rímsko-katolíckou cirkvou vyhlásená za dogmu, nemôže sa stať článkom viery. Božskou vierou treba prijímať a uznávať len to, čo Boh zjavil a preto len neomylná Božia autorita môže byť dôvodom pre božskú vieru.

Rímsko-katolíckou cirkvou vyhlásená pravda[upraviť | upraviť zdroj]

Dogmatický výrok musí byť výslovne a definitívne predložený Rímsko-katolíckou cirkvou ako zjavená pravda. Tento moment je vonkajší, pretože vyhlásením učiteľského úradu sa nič podstatné k zjavenej pravde nepridáva, len sa podáva záruka, že tá alebo oná pravda je skutočne Bohom zjavená.

Dogma sa vo svojom absolútnom a zaväzujúcom nároku obracia na podstatu slobodného človeka. Je teda pravdou, ktorú možno správne počuť a pochopiť len v slobodnom rozhodnutí úkonu viery. Človek má však vždy dogmatickú existenciu, nakoľko ako duch nemôže bez sebazničenia poprieť určité pravdy (aj historického charakteru), i keď sú možno v ňom dané v predvedeckej alebo aj implicitnej podobe. Dejinné zjavenie a jeho prijatie nie je teda v rozpore s prirodzenosťou človeka, podstatu dogmy nemožno odvodzovať jedine z abstraktného pojmu možného oznámenia pravdy Bohom, ale z toho, čo Boh skrze Krista fakticky človeku povedal a o človeku ustanovil:

  • zjavenie nie je iba reč, ale aj udalosť spásy, nakoľko sa Boh sám oznamuje a toto oznámenie samo si tvorí subjekt, ktorý ho poslušne prijíma a výslovne ‘poslúcha’, totiž Cirkev. V tom zmysle dogma nie je podstatne iba výrokom ‘o’ niečom, ale ako prijatá v milosti (ktorou Boh dáva sám seba), udalosťou samou, ktorá sa v nej ohlasuje a je pojmovo vyjadrená;
  • táto autokomunikácia Boha dosiahlo svoje konečné, eschatologické štádium (zjavenie je uzavreté);
  • dogma má podstatne cirkevný a oficiálny charakter, pretože samo zjavenie, ktoré je jej podkladom, bolo adresované Cirkvi; na druhej strane dogma hmatateľne ukazuje jednotu Cirkvi a tým je formou trvalej platnosti Božieho slova, adresovaného Rímsko-katolíckej cirkvi a Rímsko-katolíckou cirkvou zachovávaného;
  • dogma je aj život, nakoľko sa v nej uskutočňuje Božie sebazjavenie, pretože ju možno pochopiť len v samej skutočnosti toho, čomu sa verí (milosť).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dogma/dogmatické výpovědi. In: BEINERT, Wolfgang, a kol. Slovník katolické dogmatiky. Preklad Michal Altrichter, Leo Hipsch. V Matici cyrilometodějské vyd. 1. Olomouc : Matice cyrilometodějská, 1994. 477 s. S. 73.
  2. Ilarion Alfejev. Mystérium víry : uvedení do pravoslavné teologie. Preklad Antonín Čížek. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2016. 242 s. (Pro Oriente; zv. 35.) ISBN 978-80-7465-209-7. S. 11.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Dogma